znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 387/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť B. S., L., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Pezinok sp. zn. 1 Er 3756/2011 z 26. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 6. júna 2012 doručená sťažnosť B. S. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   1   Er   3756/2011   z   26.   apríla   2012   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že okresný súd vydal 27. februára 2012   súdnemu   exekútorovi   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   v konaní,   v   ktorom sťažovateľka vystupovala v procesnom postavení povinnej, a to na základe vykonateľného rozhodnutia Slovenského arbitrážneho súdu zriadeného Slovak arbitration court, s.   r. o. V prebiehajúcom exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 3756/2011 sťažovateľka podala návrh na zastavenie exekúcie (doručený okresnému súdu 19. marca 2012), o ktorom rozhodol okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 Er 3756/2011 z 26. apríla 2012 tak, že návrh sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Sťažovateľka   v sťažnosti   argumentuje,   že „vydané   rozhodnutie   je   zmätočné a nepreskúmateľné“, pretože okresný súd sa v ňom nezaoberal ani nevysvetlil, prečo jej námietky týkajúce sa namietanej absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky a rozporu s dobrými   mravmi   nepovažoval   za   dôvodné.   Sťažovateľka   namieta,   že „odôvodnenie napadnutého   uznesenia   nie   je   dostatočne   presvedčivé,   odporuje   požiadavke na spravodlivosť   súdneho   konania   v každom   jeho   štádiu“.   Sťažovateľka   v tomto   smere namieta, že „súd nepreveril cestou Slovenskej pošty a.s. aj iné okolnosti, z ktorých vyplýva, že kumulatívne podmienky naplnenia fikcie doručenia (§ 47 ods. 2 O.s.p.) neboli splnené, najmä   ak   doručovateľ   neupovedomil   adresáta   o mieste   a čase   opakovaného   doručenia zásielky a ak adresát sa mieste trvalého bydliska v rozhodnom období nezdržiaval“. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „v čase doručovania zásielky... sa povinná v mieste trvalého bydliska a teda v mieste doručovania nezdržiavala.   Bola v Maďarskej republike,   obdobie   leta   prázdnin.“.   Sťažovateľka   ďalej   v sťažnosti   tiež   namietala,   že na doručenke je uvedené označenie „260/05/10-žal.+roz.+príl.“, ktoré je podľa jej názoru „nejasné a nezrozumiteľné označenie/identifikácia písomností obsiahnutých v predmetnej zásielke (úkon postihnutý nejasnosťou, neurčitosťou, nezrozumiteľnosťou - § 37 ods. 1 Obč. zákonníka) s čím sa porušovateľ nevyrovnal“.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnuté uznesenie „je protiústavné a nezákonné, vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, čo malo za následok nesprávne právne   posúdenie   a teda   v konečnom   dôsledku   aj   nezákonné   rozhodnutie   bez   možnosti odvolania“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka v petite svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením okresného súdu boli porušené jej označené práva, ďalej aby napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej   porušenie   základných   práv   a slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o   prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jadrom   sťažnostných   námietok   je   nesúhlas   sťažovateľky   s obsahom   odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, ktoré majú spočívať v arbitrárnosti napadnutého uznesenia   okresného   súdu,   čím   malo   podľa   názoru   sťažovateľky   dôjsť   k porušeniu   jej označených   práv.   Okresný   súd   napadnutým   uznesením   rozhodol   o návrhu   sťažovateľky na zastavenie exekúcie tak, že ho zamietol.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   a napadnutého   uznesenia   okresného   súdu konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka   v rámci   prebiehajúceho   exekučného   konania   podala   návrh na zastavenie   exekúcie,   v ktorom   namietala   nezákonné   doručovanie   rozhodcovského rozsudku   ako   exekučného   titulu,   ako   aj   neprijateľnosť „podmienok   podsunutých na predtlači“.   Okresný   súd   v odôvodnení   svojho   napadnutého   uznesenia   uviedol,   že z vyžiadaného spisu rozhodcovského súdu mal za preukázané, že „rozhodcovský rozsudok sp. zn. 260/05/10 zo dňa 16.05.2010 bol povinnej doručovaný prvým neúspešným pokusom dňa   29.06.2010.   Opakované   doručenie   sa   uskutočnilo   30.6.2010,   následne   bol   zásielka uložená na pošte. Po márnom uplynutí lehoty dňa 18.07.2010 bola poštová zásielka vrátená

19.07.2010   oprávnenému.   Z poštovej   obálky   je   zjavné,   že   zásielka   bola   doručovaná doporučene do vlastných rúk povinnej... nakoľko si povinná neprevzala odbernej lehote zásielku, považovala sa táto za účinne doručenú dňa 19.07.2010, preto exekučný titul – rozhodcovský   rozsudok   –   nadobudol   právoplatnosť   dňa   20.07.2010   a vykonateľnosť 24.07.2010.“.

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého uznesenia v súvislosti so vznesenou   námietkou   sťažovateľky   zrozumiteľné   a ústavne   akceptovateľné. Sťažovateľka   arbitrárnosť   napadnutého   uznesenia   odôvodňovala   tým,   že   okresný   súd nepreveroval dopytom Slovenskú poštu, a. s., ohľadom „okolnosti, z ktorých vyplýva, že kumulatívne podmienky naplnenia fikcie doručenia (§ 47 ods. 2 O.s.p.) neboli splnené, najmä   ak   doručovateľ   neupovedomil   adresáta   o mieste   a čase   opakovaného   doručenia zásielky   a ak   adresát   sa   mieste   trvalého   bydliska   v rozhodnom   období   nezdržiaval“. V súvislosti   s uvedenou   námietkou   sťažovateľky   týkajúcej   sa   nepreverovania   údajov uvedených na poštovej obálke okresným súdom ústavný súd poukazuje na znenie § 45 ods. 2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov, podľa ktorého údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Vzhľadom na uvedené bolo dôkazné bremeno na sťažovateľke, aby v konaní pred súdom relevantne preukázala alebo aspoň spochybnila, že údaje uvedené na obálke   sú   nesprávne.   Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   v okolnostiach   prípadu   nebolo povinnosťou   okresného   súdu   preverovať   správnosť   údajov   uvedených   na   doručovanej obálke. Ústavný súd preto považoval túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú. Pokiaľ ide o ďalšiu časť námietky sťažovateľky týkajúcu sa doručovania rozhodcovského rozsudku ako   exekučného   titulu   v napadnutom   konaní,   že   sťažovateľka   sa „v   čase   doručovania zásielky... sa povinná v mieste trvalého bydliska a teda v mieste doručovania nezdržiavala. Bola   v Maďarskej   republike,   obdobie   leta   prázdnin“, túto   ničím   nepodloženú   námietku sťažovateľky považoval ústavný súd za neprípustnú, pretože z priloženej kópie jej návrhu na zastavenie exekúcie nevyplýva, že by túto námietku vzniesla v exekučnom konaní pred okresným   súdom.   Keďže   táto   ničím   nepodložená   námietka   bola   prvýkrát   uvedená   až v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, ústavný súd sa ňou nemohol zaoberať.

Sťažovateľka   ďalej   vo   svojej   sťažnosti   predostrela   námietku,   že   okresný   súd   sa ústavne   nekonformným   spôsobom   vysporiadal   s jej   námietkami   týkajúcimi   sa „neprijateľnosti   zmluvných   podmienok   na   predtlači“.   V tomto   ohľade   sťažovateľka namietala, že nebola oprávneným vyrozumená v žiadnej forme o vlastnom výbere rozhodcu oprávneným, a ďalej namietala aj absolútnu neplatnosť zmluvných podmienok, konkrétne čl. 18 – riešenie sporov – rozhodcovská doložka, ktorý okrem iného upravuje aj postup pri ustanovovaní   rozhodcu,   podľa   ktorého   v prípade,   že   traja   vopred   predtlačení rozhodcovia   nebudú   môcť   prevziať   funkciu   rozhodcu   v sporoch   podľa   rozhodcovskej doložky, určí náhradného rozhodcu žalobca.

Okresný súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol, že «podľa názoru súdu   formulácia   bodu   18   „riešenie   sporov   –   rozhodcovská   doložka“   v zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100003357 medzi spoločnosťou P. spol. s r.   o.   a B.   S.   nespôsobuje   nerovnováhu   v právach   a povinnostiach   zmluvných   strán v neprospech spotrebiteľa... právo rozhodnúť, či vzniknuté spory medzi zmluvnými stranami sa budú riešiť u príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní spočíva v zmysle bodu 18.1 na žalobcovi, t.j. tak veriteľovi ako aj dlžníkovi – čiže ten, kto sa domáha riešenia sporu, nezrovnalosti, alebo nároku si vyberie, či sa obráti na súd v súdnom konaní alebo na rozhodcovský súd».

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   náležitým   spôsobom   zdôvodnil,   prečo nepovažoval rozhodcovskú doložku za spôsobujúcu nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných   strán   v neprospech   spotrebiteľa,   preto   nesúhlas   sťažovateľky   s obsahom odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie okresného súdu je v tomto smere dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   okresný   súd   zrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktoré zvolil pri rozhodovaní o tejto námietke sťažovateľky, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd námietky sťažovateľky týkajúce sa arbitrárnosti napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   v otázke   odôvodnenia   prijateľnosti   zmluvných podmienok považoval za neopodstatnené.

Ústavný súd sa v neposlednom rade musel vysporiadať aj s sťažnostnou námietkou sťažovateľky,   ktorá   sa   týkala   nemožnosti   vyjadriť   sa   k výberu   náhradného   rozhodcu na prerokovanie sporu pred rozhodcovským súdom. K tejto námietke sťažovateľky ústavný súd uvádza, že pokiaľ sťažovateľka mala na mysli možnosť namietať prípadný nedostatok nezaujatosti rozhodcu, ktorý spor v rozhodcovskom konaní rozhodoval, tak táto možnosť vzniesť námietku zaujatosti rozhodcu, ktorý jej vec rozhodoval, jej odopretá nebola, pretože sťažovateľka mohla uplatniť námietku zaujatosti v rámci žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. f) zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   v znení   neskorších   predpisov,   a to v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku. Keďže v okolnostiach prípadu sa sťažovateľka o túto možnosť sama pripravila tým, že rozhodcovský rozsudok neprevzala v odbernej lehote a ten nadobudol právoplatnosť ešte predtým, ako sa o osobe rozhodcu skutočne dozvedela, ešte neznamená, že automaticky došlo k porušeniu jej označených práv napadnutým uznesením exekučného súdu, ktorý túto jej námietku týkajúcu sa nemožnosti vyjadriť   sa   k výberu   náhradného   rozhodcu   neakceptoval. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že sťažovateľka   nevyužila   možnosť   podať   žalobu   o zrušenie   rozhodcovského   rozsudku z dôvodu   zaujatosti   rozhodcu,   ktorý   jej   vec   rozhodoval,   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľka nevyčerpala opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto sa touto námietkou sťažovateľky nemohol zaoberať z dôvodu jej neprípustnosti.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   táto   námietka   sťažovateľky   je hypotetická,   pretože   sťažovateľka   ani   v sťažnosti   neuviedla   žiadne   dôvody,   ktoré   by zakladali akúkoľvek pochybnosť o nezaujatosti vybraného rozhodcu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti (primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012