znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 387/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. P. M., Advokátska kancelária, V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 a práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 T 124/2010 z 24. mája 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos 24/2011 zo 16. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2011 doručená sťažnosť M. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. M., Advokátska kancelária, V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 124/2010 z 24. mája 2011 a postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 1 Tos 24/2011 zo 16. júna 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Uznesením   vyšetrovateľa   PPZ   ÚBOK...   zo   dňa   20.   07.   2009   pod   ČVS:PPZ- 18/BOK-Z-2009   mi   bolo   vznesené   obvinenie pre obzvlášť závažný   zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona.

Uznesením   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn.   33   Tp/28/2010   zo   dňa   12.   02.   2010 (v spojení s uznesením Krajského súdu Nitra sp. zn. 4 Tpo/5/2010 zo dňa 18. 02. 2010) som bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že lehota väzby začala plynúť odo dňa 10. 02. 2010.

Dňa 24. 05. 2011 som prostredníctvom svojho ustanoveného obhajcu na hlavnom pojednávaní predniesol   žiadosť o prepustenie   z väzby na slobodu   a   zároveň som   súdu predložil písomné odôvodnenie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu spolu s písomným sľubom podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Okresný súd Nitra na hlavnom pojednávaní dňa 24. 05. 2011 o predmetnej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol tak, že túto žiadosť zamietol, zároveň neprijal na nahradenie väzby môj písomný sľub a napokon nevyhovel ani mojej žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka...

Proti uzneseniu Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 T/124/2010 zo dňa 24. 05. 2011 som prostredníctvom svojho ustanoveného obhajcu podal dňa 26. 05. 2011 sťažnosť.

Krajský   súd   Nitra   uznesením   sp.   zn.   1   Tos/24/2011   zo   dňa   16.   06.   2011   moju sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 T/124/2010 zo dňa 24. 05. 2011 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol...

Medzi práva zaručené podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru patrí právo osoby pozbavenej slobody   byť   vypočutý   v   konaní,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   zákonnosti   jeho   pozbavenia slobody, t. j. konkrétne napríklad v konaní, v ktorom sa rozhoduje o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu...

Na hlavnom pojednávaní dňa 24. 05. 2011 po tom, čo môj obhajca predniesol do zápisnice žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň predložil súdu aj jej písomné vyhotovenie spolu s mojim písomným sľubom, sa ma súd len dopytoval, či zotrvávam na tejto   žiadosti   a   písomnom   sľube,   na   čo   moja   odpoveď   bola   kladná.   K   žiadanému prepusteniu z väzby na slobodu a k predloženému písomnému sľubu mi však zo strany súdu už   nebola   daná   možnosť   sa   vyjadriť...   Tým,   že   okresný   súd   ma   nevypočul   pred rozhodovaním o mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, bol zo strany okresného súdu porušený Trestný poriadok v ustanoveniach § 2 ods. 9, § 34 ods. 1, § 72 ods. 2 a v konečnom dôsledku bolo porušené aj moje základné právo na obhajobu zaručené čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd.   Krajský súd svojim uznesením   následne potvrdil tento protizákonný a protiústavný postup okresného súdu...

Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené... Mám   za   to,   že   tak   uznesenie   okresného   súdu,   ako   aj   uznesenie   krajského   súdu nespĺňajú zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia. Ani okresný súd, ani krajský súd v odôvodnení svojich uznesení nereagovali na podstatné, skutkovo aj právne relevantné skutočnosti a námietky, ktoré som prostredníctvom svojho obhajcu uvádzal v písomnom vyhotovení žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu,   a ktoré môj obhajca uviedol ústne do zápisnice aj na hlavnom pojednávaní dňa 24. 05. 2011...

Predovšetkým   chcem   poukázať   na   to,   že   samotná   skutočnosť,   že   som   podozrivý zo spáchania trestnej činnosti, hoci by to bolo aj dôvodne, nie je dostatočným dôvodom tzv. preventívnej väzby... Navyše zo strany súdu je potrebné vyjasniť a v rozhodnutí konkrétne uviesť, aké významné okolnosti nastali, aby sa mohlo pokračovať vo väzbe aj po uplynutí určitého   času.  ...   Odôvodňovanie   obavy   z   pokračovania   v trestnej   činnosti   po   uplynutí doterajšej doby väzby opakovane s poukazom na tie isté skutočnosti (moje predchádzajúce odsúdenia spred niekoľkých rokov) v danom štádiu trestného konania a po sedemnástich mesiacoch trvania väzby nemôže byť dostatočným základom ďalšieho ponechania vo väzbe. Také   rozhodnutie   súdu   práve   s   ohľadom   na   čas   doterajšej   väzby   už   postráda   náležitú individualizáciu skutkového, ako aj právneho odôvodnenia jej ďalšieho trvania...

Z vyššie uvedených dôvodov mám za to,   že tak okresný súd,   ako aj krajský súd porušili nielen Trestný poriadok v ustanovení § 176 ods. 2, ale aj moje základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa čl. 5 ods.   1,   3   a   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   resp.   aj   moje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a moje základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Ak okresný súd dôvod preventívnej väzby vidí v tom, že podľa obvinenia a obžaloby som mal páchať trestnú činnosť, teda dôvod preventívnej väzby vidí v samotnom obvinení, a zároveň konštatuje, že sa jedná o závažnú trestnú činnosť - obzvlášť závažný zločin, resp. ak   krajský   súd   argumentuje   „trestnou   činnosťou,   pre   ktorú   sa   nachádzam   vo   väzbe“, vyslovujú   tým   v   podstate   svoj   úsudok   o   mojej   vine   skôr,   ako   o   nej   bolo   právoplatne rozhodnuté. Ak má platiť prezumpcia neviny, nemožno väzbu zakladať na tvrdení, že som mal spáchať trestný čin a že to je závažná trestná činnosť, resp. hovoriť o trestnej činnosti, pre ktorú som vo väzbe. Vo väzbe môžem byť len pre podozrenie zo spáchania trestnej činnosti a ďalších k tomu pristupujúcich dôvodov a najmä to, že som mal spáchať trestný čin je v súvislosti s väzbou neprípustným prejudikovaním mojej viny. Uvedené predstavuje porušenie môjho základného práva na prezumpciu neviny zaručeného podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   6   ods.   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd...

Konkrétne skutkové okolnosti, ktoré mohli zakladať dôvodnosť podozrenia voči mne pri vzatí do väzby, sa podstatným spôsobom zmenili, a to v môj prospech. Vykonaným dokazovaním sa dôvodnosť podozrenia postupne odkryla tak, že podozrenie voči mne sa postupne a zásadným spôsobom vyvracia.... zamietnutie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu   za   situácie,   kedy   drvivá   väčšina   faktov   jednoznačne   nasvedčuje   nedôvodnosti podozrenia zo spáchania trestného činu, a teda sa už nemôže jednať o zákonné pozbavenie slobody, predstavuje porušenie môjho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 6 T 124/2010 z 24. mája 2011 a postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 24/2011 zo 16. júna 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) dohovoru, uznesenia okresného súdu a krajského súdu zrušil, nariadil ho bezodkladne prepustiť z väzby na slobodu, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti pre namietané porušenie sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 6 T 124/2010 z 24. mája 2011 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom,   že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom   na   to,   že   na   preskúmanie   postupu   a uznesenia   okresného   súdu   bol na základe   podanej   sťažnosti   v prvom   rade   povolaný   krajský   súd,   ktorého   právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti postupu   a uzneseniu   súdu   prvého   stupňa,   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru a čl. 6 ods.   1, 2 a 3 písm. c) dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 24/2011 zo 16. júna 2011.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   porušenia   jeho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, neprijatí písomného sľubu a nevyhovení žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, ústavný súd ich už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71,   § 72,   §   73, § 75,   § 76, §   77 atď.),   respektíve čl.   17 ústavy,   pretože   predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (i čl. 46 ods. 1 ústavy) o práve na spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   ďalej   sa   venoval   už   len preskúmaniu postupu a rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) dohovoru.

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   sťažovateľ   vo   vzťahu   k postupu   a uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 Tos 24/2011 zo 16. júna 2011 predostrel tieto námietky:

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu z dôvodu, že aj napriek tomu, že na hlavnom pojednávaní okresného súdu 24. mája 2011 nebol pred rozhodnutím o zákonnosti väzby vypočutý, a teda nebol mu poskytnutý priestor na to, aby predostrel argumenty   na   svoju   obhajobu   proti   väzbe,   krajský   súd „potvrdil   tento   protizákonný a protiústavný postup okresného súdu“.

2. Sťažovateľ tvrdil, že uznesenie krajského súdu je nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené. V tejto súvislosti namietal, že druhostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia nereagoval   na   jeho   relevantné   argumenty,   tvrdil,   že   uznesenie   neobsahuje   konkrétne okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver o tom, že aj v súčasnom štádiu trestného konania sú dané dôvody preventívnej väzby. Sťažovateľ súčasne tvrdil, že v jeho prípade už nie je daný zákonný dôvod na pozbavenie jeho osobnej slobody, pretože vykonávaným dokazovaním sa dôvodnosť podozrenia zo spáchanej trestnej činnosti stráca. Tým podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru.

3.   Sťažovateľ   namietal,   že   uznesením   krajského   súdu   došlo   aj   k porušeniu   jeho základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru,   pretože   tento   súd   v namietanom   rozhodnutí   argumentoval   jeho   trestnou činnosťou,   pre   ktorú   sa   nachádza   vo   väzbe,   čím   podľa   názoru   sťažovateľa   došlo k prejudikovaniu jeho viny predtým, než by to vyslovil súd v právoplatnom odsudzujúcom rozsudku.  

Ad 1 )K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   čl.   50   ods.   3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

V tejto súvislosti ústavný súd zo zápisnice o hlavnom pojednávaní okresného súdu sp.   zn.   6   T   124/2010   z   24.   mája   2011   zistil,   že   obhajca   sťažovateľa   požiadal   o jeho prepustenie   z väzby   a zároveň   žiadal   o nahradenie   väzby   písomným   sľubom   alebo dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka.   Obhajca   sťažovateľa   uviedol,   že   sa pridržiava   písomnej   žiadosti,   pričom   konkrétne   poukázal   na   nesplnenie   materiálnej podmienky väzby, a teda, že vykonaným dokazovaním sa vyvracia dôvodnosť podozrenia, že trestnej činnosti sa mal dopustiť aj sťažovateľ. Zároveň predsedníčka senátu udelila slovo aj sťažovateľovi, ktorý pred rozhodnutím o zákonnosti jeho väzby uviedol: „Zotrvávam na písomnej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   ako   i na   písomnom   sľube,   ktorý   bol   súdu doručený.“ Okresný   súd   následne   vyhlásil   uznesenie,   ktorým   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   z väzby   zamietol,   neprijal   jeho   písomný   sľub   a nevyhovel   jeho   žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Z dikcie § 72 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva aj to, že pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému   otázky   týkajúce   sa   rozhodnutia   o   väzbe;   bez   výsluchu   obvineného   možno rozhodnúť   o   väzbe   len   vtedy,   ak   obvinený   výslovne   požiadal,   aby   sa   konalo   v   jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.

Vychádzajúc   z obsahu   zápisnice   okresného   súdu   o hlavnom   pojednávaní a pridržiavajúc   sa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   je   namieste   konštatovať,   že   pred rozhodnutím o zákonnosti väzby okresný súd postupoval v súlade s Trestným poriadkom a sťažovateľovi umožnil sa k zákonnosti väzby vyjadriť. K uvedenému ústavný súd dodáva, že Trestný poriadok explicitne neustanovuje obsahovú stránku výsluchu, ustanovuje len, že obvinený   (v   danom   prípade   sťažovateľ)   musí   byť pred   rozhodnutím   o väzbe vypočutý. Určenie   charakteru   a rozsahu   argumentácie   v rámci   výsluchu   závisí   od   samotného obvineného (samozrejme, tieto skutočnosti sú korigované aj zo strany súdu, aby sa predmet výsluchu obvineného týkal prejednávanej veci a aby nevybočoval z relevantného rámca), respektíve od jeho obhajcu. Dôležité je, aby mu zo strany súdu bolo umožnené vyjadriť sa k pozbaveniu   svojej   osobnej   slobody.   Tak   to   bolo   aj   v namietanom   prípade,   keď   sa sťažovateľ pri svojom výsluchu odvolal na písomnú žiadosť o prepustenie z väzby, ktorej podstatnú časť jeho obhajca na hlavnom pojednávaní ústne predniesol.

Sťažovateľ predmetnú námietku o tom, že pred rozhodnutím okresného súdu nebol vypočutý k zákonnosti väzby, predostrel aj v sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 24/2011 zo 16. júna 2011 tak, že ju zamietol. V relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia krajský súd uviedol: „Pokiaľ ide o sťažnostné námietky obžalovaného M. N., tieto nadriadený súd nepovažoval za dôvodné, pretože zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konaného dňa 24. 5. 2011 je zrejmé, že pred rozhodnutím   o väzbe   bol   vypočutý,   pričom   uviedol   svoje   vyjadrenie   k podanej   žiadosti o prepustenie z väzby.“

  Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol pred rozhodnutím okresného súdu vypočutý k zákonnosti   väzby   a túto   okolnosť   konštatoval   vo   svojom   rozhodnutí   aj   krajský   súd, ústavný súd nezistil   príčinnú   súvislosť medzi   namietaným porušením   základného práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením krajského   súdu,   a preto   jeho   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Ad 2 )K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1,   3   a 4 dohovoru

Pridržiavajúc   sa   námietok   sťažovateľa   o neodôvodnenosti,   nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj námietok o tom, že krajský súd v uznesení nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnosti, ktorú zamietol aj napriek   tomu,   že   podľa   názoru   sťažovateľa   neboli   dané   dôvody   preventívnej   väzby, ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 6 T   124/2010   z 24.   mája 2011   zamietol   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, neprijal jeho písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a nevyhovel jeho žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tp 28/2010 z 12. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 5/2010 z 18. februára 2010 s tým, že lehota väzby začala plynúť 10. februára 2010. Okresný súd ďalej uviedol, že dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku u sťažovateľa aj naďalej trvajú a v tejto súvislosti sa odvolal na to, že sťažovateľ je trestne stíhaný za obzvlášť závažnú trestnú činnosť, ktorú mal páchať dlhšiu dobu a pre zárobok, pred zadržaním nemal stály zdroj obživy a za obdobnú trestnú činnosť už bol v minulosti právoplatne odsúdený. Tým podľa názoru   okresného   súdu   bola   daná   dôvodná   obava   z toho,   že   po   prepustení   sťažovateľa z väzby   by   tento   mohol   v takejto   trestnej   činnosti   pokračovať.   Okresný   súd   súčasne reagoval na námietky obhajcu sťažovateľa o tom, že dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestnej činnosti je u sťažovateľa vzhľadom na vykonané dokazovanie zoslabená. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že v súčasnom štádiu trestného konania nie je možné takýto záver jednoznačne prijať, a k tomu dodal, že väzobné stíhanie sťažovateľa nie je v rozpore s vykonaným dokazovaním.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   obhajcu sťažnosť, v ktorej argumentoval aj takto:

„...   dôkazná   situácia   sa   medzičasom   zásadným   spôsobom   zmenila   v   prospech obžalovaného, a to tak, že dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní má za následok absolútne zoslabenie dôvodnosti podozrenia voči nemu zo spáchania skutkov kladených mu za vinu, t. j. v súčasnom štádiu trestného konania už nie je daná základná materiálna podmienka   ďalšieho   trvania   väzby.  ...   V   tomto   smere   je   potrebné   poukázať   na   to,   že dokazovanie týkajúce sa obžalovaného a jeho tvrdenej účasti na skutkoch v bode 1. a 2. obžaloby   bolo   na   hlavnom   pojednávaní   v   podstate zavŕšené... Aj   výsledok   týchto konfrontácií je taký, že obžalovaný sa predmetných skutkov nezúčastnil.

Z vykonaného dokazovania tak jednoznačne vyplýva absolútne zoslabenie dôvodnosti podozrenia voči obžalovanému zo spáchania trestných činov kladených mu za vinu a práve preto je ďalšie trvanie jeho väzby neprimerané a nezákonné...

...   napadnuté   uznesenie   tak   postráda   konkrétne   odôvodnenie   a   náležitú individualizáciu skutkových a právnych okolností, a tak vlastne nevedno na základe čoho súd   prijal   citovaný   záver   a   následne   rozhodol.   Aj   tento   nedostatok   napadnutého rozhodnutia je rovnako porušením zákona, resp. porušením práv obžalovaného...“

O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tos   24/2011 zo 16. júna 2011 tak, že ju zamietol. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval:

„Nadriadený súd z predloženého spisového materiálu zistil, že na obžalovaného M. N. podal krajský prokurátor v Nitre v prejednávanej trestnej veci obžalobu v bodoch 1/ a 2/ pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. i/ Tr. zák...

Aj naďalej sú u neho dané dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pretože z jeho konania vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú sa v súčasnej dobe nachádza vo väzbe.

Zo   spisového   materiálu   taktiež   vyplýva,   že   obžalovaný   M.   N.   bol   rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 14. 8. 2007, sp. zn. 2 T/23/2003 odsúdený pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006 a iné, za ktoré mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 roky.

Okrem toho bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 28.8.2008, sp.   zn.   3   T/143/2008   pre   zločin   hrubého   nátlaku   podľa   §   190   ods.   1   Tr.   zák. spolupáchateľstvom podľa   §   20   Tr.   zák.,   pričom   mu bol   uložený   trest   odňatia   slobody vo výmere 2 roky a 8 mesiacov,... Z výkonu tohto trestu bol podmienečne prepustený dňa 25. 1. 2010 na skúšobnú dobu s probačným dohľadom na 3 roky.

Tieto konkrétne skutočnosti ako aj fakt, že obžalovaný M. N. nemal pred zadržaním príjem   zo   zamestnania   a   napokon   aj   tie   skutočnosti,   na   ktoré   podrobne   poukázal   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   súd   I.   stupňa,   podľa   názoru   nadriadeného   súdu odôvodňujú obavu, že po prepustení z väzby bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú sa nachádza vo väzbe.

Podľa názoru nadriadeného súdu, pokiaľ aj na hlavnom pojednávaní bola vykonaná prevažná časť dokazovania a toto smeruje k rozhodnutiu o podanej obžalobe, dôvodné podozrenie, že skutky v bodoch 1/ a 2/ mal spáchať aj obžalovaný M. N. aj naďalej je dané a podrobné hodnotenie vykonaných dôkazov v rámci rozhodovania o väzbe nie je možné... Väzbu u neho je potrebné považovať iba za procesné opatrenie, ktorého účelom je dočasne zaistiť ho pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jeho osobnej slobody a chrániť spoločnosť pred prípadným pokračovaním alebo opakovaním trestnej činnosti...

V danom prípade neboli splnené podmienky na nahradenie jeho väzby písomným sľubom ani dohľadom probačného a mediačného úradníka (§ 80 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr.   por.)   pretože   tieto   nie   je   možné   vzhľadom   na   osobu   obžalovaného   a   povahu prejednávaného   prípadu   považovať   za   dostatočné   a   zároveň   neboli   zistené   žiadne mimoriadne okolnosti, ktoré by tento zákonný postup odôvodňovali.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   dostatočným   spôsobom   vysvetlil opodstatnenosť   väzobného   dôvodu   sťažovateľa   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku. Aj keď sa krajský súd nevyjadril k dôvodom sťažovateľovej väzby obšírnejším spôsobom,   ich   podstatu   vystihol.   Pri   odôvodnení   ponechania   sťažovateľa   vo   väzbe   sa krajský súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, na ktorý vo svojom rozhodnutí aj odkázal. Okresný súd v tejto súvislosti argumentoval závažnosťou trestnej činnosti, ktorá bola   sťažovateľovi   kladená   za   vinu,   dlhšie   trvajúcou   dobou   jej   páchania,   charakterom trestnej činnosti, ktorej sa sťažovateľ v minulosti dopustil, a skutočnosťou, že sťažovateľ pred zadržaním nemal trvalý zdroj príjmu a že trestnej činnosti sa mal dopustiť hlavne s cieľom získania finančných prostriedkov.

Ústavný   súd   uvádza,   že   spôsob   takejto   formulácie   odôvodnenia   z   hľadiska   jeho preskúmateľnosti považuje za prípustný, keďže jeho obsahom boli skutočnosti, ktoré boli sťažovateľovi známe z rozhodnutia súdu prvého stupňa (obdobne napr. III. ÚS 241/07, III. ÚS   271/07,   II. ÚS   131/08).   Okrem   toho   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   namietané uznesenie obsahuje dostatok konkrétnych zistení opodstatňujúcich väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj v súčasnom štádiu trestného konania, ktoré sa vzhľadom   na okamih,   keď začala plynúť lehota   sťažovateľovej   väzby (od   10.   februára 2010), už nenachádza vo svojej začiatočnej fáze.

Ústavný   súd   sa   zároveň   domnieva,   že krajský   súd   reagoval   na   všetky   podstatné argumenty sťažovateľa obsiahnuté v opravnom prostriedku (sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu), keď skutkovými okolnosťami a právnymi dôvodmi vysvetlil opodstatnenosť väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Krajský súd súčasne poukázal   na   význam   väzobného   stíhania,   na   dočasnosť   väzby   a na   to,   že   dôvodnosť podozrenia   zo   spáchania   trestnej   činnosti   na   základe   vzneseného   obvinenia   a následne podanej obžaloby aj naďalej trvá a že komplexné hodnotenie dôkazov potvrdzujúcich vinu alebo vyvracajúcich vinu v rámci rozhodovania o väzbe nie je možné. Tým podľa názoru ústavného súdu odôvodnil aj splnenie materiálnej podmienky sťažovateľovej väzby.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (III. ÚS 271/07).

Pridržiavajúc sa citovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd preventívnu väzbu sťažovateľa odôvodnil príslušnými ustanoveniami všeobecne záväzných právnych   predpisov   a   relevantnými   skutkovými   okolnosťami,   ktoré   nevyvolávajú pochybnosti o ústavnej konformnosti napadnutého rozhodnutia.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   považuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu za dostatočne   odôvodnené,   ktoré   nevykazuje   žiadne   znaky   svojvôle   alebo   formálneho prístupu k preskúmavaniu zákonnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   prijatým   rozhodnutím   poskytol   jasný a odôvodnený   obraz   o   potrebe   ďalšieho   zotrvania   sťažovateľa   vo   väzbe.   Z   uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu   ju   už   na   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde odmietol.

Ad 3 )K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prezumpciu   neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 33). Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa rovnajú   vysloveniu   jeho   viny   bez   toho,   aby   bola   táto   predtým   preukázaná   v súlade   so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000, č. 28389/95, § 31). Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (PL. ÚS 12/98).

V otázke zásahu do práva na prezumpciu neviny ústavný súd už konštatoval, že porušenie   práva   na   prezumpciu   neviny   nemôže   samo   osebe   nastať   takým   postupom všeobecného súdu, ktorý je v súlade s ústavou a zákonom (obdobne napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 12/2011). V danom prípade krajský súd pri použití terminológie trestného kódexu odôvodnil opodstatnenosť preventívnej väzby sťažovateľa. Na vysvetlenie svojho právneho názoru   argumentoval   právnymi   dôvodmi   a   skutkovými   zisteniami   (napr. „na obžalovaného  ...   N.   podal...   prokurátor...   obžalobu“, „pretože   z jeho   konania   vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti“, „obžalovaný... N. bol... odsúdený pre   trestný   čin   ublíženia   na   zdraví“, „okrem   toho   bol   odsúdený...   pre   zločin   hrubého nátlaku“, „že   po   prepustení   z väzby   bude   pokračovať   v trestnej   činnosti,   pre   ktorú   sa nachádza vo väzbe“, „závažnosť trestnej činnosti, ktorej sa mal obžalovaný... N. dopustiť“ etc.),   ktorými orgány činné v trestnom   konaní a súdy   bežne (bez toho, aby tvrdili   vinu dotknutých   osôb)   argumentujú   v rámci   trestného   konania,   ak   je   na   to   dostatočne odôvodnený   záver.   V danom   prípade   na   to   dostatočne   odôvodnený   záver   nepochybne existoval, keďže sťažovateľovi bolo za protiprávne konanie vznesené obvinenie a následne naňho bola podaná obžaloba.

V súvislosti   s týmito   námietkami   sťažovateľa   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že krajský súd namietaným uznesením rozhodoval o zákonnosti väzby. Väzbu je nutné vnímať ako inštitút trestného procesu znamenajúci obmedzenie osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu účelu trestného konania, a to v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť sa trestnému stíhaniu, zabránenia v marení objasňovania   dôležitých   skutočností   alebo   zabránenia   v   pokračovaní   trestnej   činnosti. V tomto prípade krajský súd rozhodoval o zákonnosti sťažovateľovej väzby založenej na dôvode podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom nebolo zistené, aby tento súd v   okolnostiach   daného   prípadu   prejudikoval   rozhodnutie   vo   veci   samej,   a   tak   prelomil zásadu prezumpcie neviny sťažovateľa (obdobne III. ÚS 1/2011, III. ÚS 113/2011).

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011