znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 387/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 217/1994 a rozsudkom vydaným v tomto konaní 5. júna 2008, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 174/2008 a rozsudkom vydaným v tomto konaní 11. mája 2009, ako aj jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2009 doručená sťažnosť J. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 9. novembra 2009, v ktorej namieta porušenie základného práva na ochranu proti   obmedzeniu   vlastníckeho   práva   za   iných   než v čl.   20   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uvedených podmienok, práva na spravodlivé súdne konanie a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 217/1994 a rozsudkom vydaným v tomto konaní 5. júna 2008, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 174/2008 a rozsudkom vydaným v tomto konaní 11. mája 2009. Podaním doručeným ústavnému súdu 9. novembra 2009 zároveň sťažovateľ doplnil   svoju   sťažnosť   a   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   o jeho sťažnosti pred ústavným súdom.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľ vystupoval od 9. novembra 1994 ako   žalobca   v konaní   pred   okresným   súdom,   ktorého   predmetom   bola   náhrada   ujmy vzniknutej uplatňovaním predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Ako žalovaný v tomto konaní vystupovala Obec Ch. K ujme malo dôjsť v dôsledku predbežného opatrenia nariadeného 30. marca 1992 okresným súdom v inom konaní na návrh Obce Ch., pričom predbežné opatrenie ukladalo sťažovateľovi povinnosť zdržať sa akejkoľvek výstavby na konkretizovanom   pozemku   až   do právoplatného   skončenia   konania   o určení   neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k tomuto pozemku.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 217/94-295 zo 16. februára 2004 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   z 21.   februára   2005   vydaným   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 Co   51/04   bolo   konanie   o časti   uplatneného   nároku   sťažovateľa   právoplatne zastavené a sčasti bola žaloba sťažovateľa právoplatne zamietnutá. Následne sa v súlade s právnym názorom krajského súdu vysloveným v uvedenom odvolacom rozsudku konalo už len o zvyšku sťažovateľom uplatneného nároku (58 000 Sk). Právny názor vyžadoval od súdu prvého stupňa dôslednejšie vysporiadanie sa s náhradou požadovanou v dôsledku ušlých   mesačných   tržieb   a v dôsledku   neuskutočneného   podnikateľského   zámeru sťažovateľa, ktorý mal spočívať vo využití predmetnej nehnuteľnosti na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti.

Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 217/94-387 z 5. júna 2008 žalobu sťažovateľa aj v zostávajúcej časti zamietol a účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.

Výrok o zamietnutí zvyšku uplatneného nároku okresný súd zdôvodnil nedostatkom príčinnej   súvislosti   medzi   uplatňovaním   nariadeného   predbežného   opatrenia   a poklesom tržieb, ku ktorému došlo v rozhodnom období, keď „na základe vykonaného dokazovania a hlavne výpovede svedka F. K. vyplynulo, že tržby z diskoték mali klesajúcu tendenciu, pretože znížila sa návštevnosť tejto diskotéky. Dôvodom, prečo došlo k zníženiu návštevnosti diskotéky bola tá skutočnosť, že v okolitých obciach boli otvorené podniky, ktoré taktiež prevádzkovali diskotéky. Okrem tejto skutočnosti žalobca nepredložil súdu peňažné denníky na základe ktorých by súd mohol podľa jednotlivých príjmových položiek posúdiť, aké boli príjmy   z tržieb   diskoték   pred   vydaním   predbežného   opatrenia   a následne   po   vydaní predbežného opatrenia.“.

Rovnako   posúdil   okresný   súd   časť   uplatneného   nároku   založeného   na   tvrdení o neuskutočnení podnikateľského zámeru. Bol totiž toho názoru, že sťažovateľ v konaní „nepreukázal rozpracovanosť podnikateľského zámeru v takom štádiu, že by malo dôjsť k praktickej realizácii a následne táto realizácia podnikateľského zámeru, aby prinášala zisk. Rovnako nepreukázal výšku škody, ktorá mu mala byť spôsobená nerealizovaním tohto podnikateľského zámeru.“.

Sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu odvolaním, v ktorom „žiadal, aby mu súd stanovil výšku ujmy – náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva a to tak, že bude prihliadať   na   návrhy,   ktoré   počas   konania   predkladal   alebo   stanoví   súdneho   znalca, ktorý vyčísli   ujmu   –   náhradu   spôsobenú   predbežným   opatrením“.   Sťažovateľ   bol   toho názoru, že „v danej veci nie je ani nutnosť ani povinnosť skúmať, či došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva, nakoľko tento stav jednoznačne zadefinoval zákon a to Občiansky súdny poriadok v § 77 ods. 3. Povinnosťou súdu je stanoviť ujmu na základe návrhu.“.

Rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o trovách   konania   napadol   odvolaním aj žalovaný.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   8   Co   147/2008-410   z 11.   mája   2009   napadnutý rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   a vo   výroku   o trovách   konania   ho   zrušil   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa využil ustanovenie § 219 ods. 2 OSP a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, pričom k požiadavke sťažovateľa na znalecké dokazovanie uviedol, že „za stavu, keď súd prvého stupňa nepokladal za dôvodný základ nároku žalobcu nebolo potrebné ustanovovať znalca na ustálenie výšky nároku“.

Rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   12.   júna   2009   s výnimkou výroku o trovách konania.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému súdu   sťažovateľ opätovne zdôraznil, že „ak sú naplnené podmienky § 77 ods. 3 O.s.p. všeobecný súd bez akéhokoľvek skúmania či došlo k obmedzeniu   vlastníckeho   práva   je   povinný   stanoviť   ujmu   –   náhradu.   Takéto   konanie pred všeobecným súdom je totožné konanie v prípadoch keď koná Ústavný súd vo veciach porušenia   práv   chránených   Dohovorom   o ľudských   právach   a základných   slobodách ako aj Ústavou   SR   a rozhoduje   aj   o primeranom   zadosťučinení   a to   bez   skúmania prípadných dôkazov ktoré by preukazovali vznik škôd. Preto je aj v O.s.p. § 136 daná právomoc   súdu   určiť   ujmu   –   náhradu   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva   podľa   svojej úvahy.“.   V tejto súvislosti   sťažovateľ   konštatoval   svoje   presvedčenie,   že v jeho prípade „z dôvodu rovnosti pred zákonom ako aj zákazu diskriminácie pri uplatňovaní ochrany práv chránených Ústavou SR ako aj medzinárodnými dohovormi všeobecné súdy nemajú právo   postupovať   podľa   ustanovení   Občianskeho   zákona   o zodpovednosti   za   škody. Takýmto postupom dochádza k rozdeleniu osôb na ktorých sa vzťahujú práva chránené ústavou a medzinárodnými dohovormi, na tých ktorým stačí označiť porušenie ich práv a získajú   primerané   zadosťučinenie   a na   tých,   ktorým   ústava   a zákony   priamo   definujú nárok na náhradu za obmedzenie práva ale musia to preukazovať akýmisi dôkazmi.“.

Konajúce   súdy   sťažovateľa   podľa   jeho   názoru   diskriminovali „na   základe majetkových   pomerov“, pretože „z   dôvodu   nedostatku   finančných   prostriedkov   som   si nemohol najať stáleho právne vzdelaného zástupcu ako aj dať vypracovať súdnoznalecké posudky ktoré by vyčíslili ujmu...“.

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že jeho právo na spravodlivé súdne konanie bolo konajúcimi súdmi porušené tým, že „ignorovali... návrhy na vyčíslenie náhrady – ujmy za obmedzenie vlastníckeho práva súdnoznaleckými posudkami ako aj určenie náhrady na základe voľnej úvahy súdu“.

Podľa sťažovateľa „súdy porušili moje právo na konanie bez zbytočných prieťahov, keď jednali o výške a aj stanovili súdny poplatok i napriek tomu, že toto konanie spĺňa od samého začiatku zákonnom stanovené podmienky na konanie bez poplatku, keď vydali rozhodnutie o zmietnutí návrhu z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku i napriek tomu, že poplatok   som   uhradil   v stanovenom   termíne,   keď   prerušili   súdne   konanie   na   neurčito z dôvodu iného súdneho konania, ktoré jednoznačne nemohlo ovplyvniť konanie o náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva a neustále dochádzalo k zmene sudcov“.

Ústavný   súd   po   zistení,   že   predložená   sťažnosť   nespĺňa   náležitosti   vyžadované zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   vyzval   sťažovateľa   14.   októbra   2009 na odstránenie   nedostatkov   podania,   poučil   ho   o spôsobe   ich   odstránenia   i o možných následkoch nevyhovenia výzve.

Sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   9.   novembra   2009 „Doplnenie   podania  ...“, v ktorom   sformuloval   petit   sťažnosti   tak,   že „postupom   a právoplatným   rozhodnutím Okresného súdu v Prešove v konaní č. 9C 217/94 a Krajského súdu v Prešove v konaní č. 8Co 147/2008 došlo k porušeniu

- čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...,

- čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...,

- čl. 20, ods. 4 Ústavy SR..., a preto žiadam aby Ústavný súd SR zaviazal Okresný súd v Prešove a Krajský súd v Prešove k náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 33 000 EUR a zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 8Co 147/2008 – 410 ako aj rozsudok Okresného súdu v Prešove č. 9 C 217/94 – 387 a vrátil vec na nové konanie s povinnosťou pre súdy stanoviť výšku ujmy za obmedzenie vlastníckeho práva“.

V podaní doručenom ústavnému súdu 9. novembra 2009 zároveň sťažovateľ požiadal ústavný   súd   o ustanovenie   právneho   zástupcu.   Na   ten   účel   priložil   k podaniu   vyplnené predpísané   tlačivo   preukazujúce   osobné,   majetkové   a zárobkové   pomery   jeho   a jeho manželky.

II.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 a § 138 ods. 1 OSP môže ústavný súd ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Žiadosti sťažovateľa ústavný súd nevyhovel, pretože bez akýchkoľvek pochybností zistil nedostatok v tretej podmienke, ktorej splnenie je nevyhnutné na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľovo uplatňovanie nároku na ochranu jeho   ústavným   poriadkom   zaručených   základných   práv   totiž   ústavný   súd   považuje za zrejme   bezúspešné.   Dôvody   bezúspešnosti   spočívajú   v právnych   záveroch, ku ktorým ústavný   súd   dospel   pri preskúmaní   skutočností   relevantných   na   predbežné prerokovanie predmetnej sťažnosti z hľadiska sťažovateľom označených základných práv a ktoré sú uvedené v bode II odôvodnenia tohto uznesenia. Podľa názoru ústavného súdu by tak ani ustanovenie kvalifikovaného právneho zástupcu nemohlo sťažovateľovi privodiť iné rozhodnutie v rámci predbežného prerokovania jeho sťažnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona a za primerané náhradu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti   sťažnosti   smerujúcej   z hľadiska   tvrdeného   porušenia   základného   práva zaručeného čl. 20 ods. 4 ústavy, zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 217/1994 a proti jeho rozsudku vydanému 5. júna 2008 v tomto konaní ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity jeho právomoci vyplývajúci z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý podmieňuje právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   zistením,   že ochranu   tam   uvedeným právam a slobodám neposkytuje iný súd. V opačnom prípade ústavný súd nemá dostatok právomoci   na poskytnutie   takejto   ochrany   a predbežne   prerokúvanú   sťažnosť   musí odmietnuť.

Postup   aj   rozsudok   okresného   súdu   ako   súdu   prvostupňového   bol   napadnuteľný podaním   riadneho   opravného   prostriedku   –   odvolania, pričom   sťažovateľ   túto   možnosť využil. Ochranu jeho označeným právam tak poskytoval krajský súd ako súd odvolací, preto ústavný súd nemá dostatok právomoci na prerokovanie predmetnej sťažnosti v časti napádajúcej postup a rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľ ďalej tvrdil porušenie práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote postupom   okresného   súdu   i krajského   súdu,   ako   to   vyplýva   z označenia   čl.   6   ods.   1 dohovoru v petite v spojení s časťou odôvodnenia sťažnosti.

K tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   poukazuje   na svoju   ustálenú   judikatúru (napr. II. ÚS 139/02, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05, II. ÚS 184/06), podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   na ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď namietané porušenie označeného práva môže ešte trvať. Ak   v čase, keď bola sťažnosť doručená   ústavnému   súdu,   už   nemohlo   dochádzať   k prieťahom   v konaní   postupom označeného orgánu, je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde).   Vzhľadom   na to, že ústavný súd si   pri výklade „práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   garantovaného   v čl.   48   ods.   2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Uvedená   ustálená   judikatúra   je   tak   aplikovateľná   aj   na   prípady   navrhovaného vyslovenia   porušenia   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote.   V tejto   časti ústavný   súd   odmietol   predloženú   sťažnosť   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť, pretože predmetné konanie v merite veci právoplatne skončilo 12. júna 2009. Okresný súd je povinný na základe zrušovacieho odvolacieho rozsudku krajského súdu rozhodnúť už len o otázke náhrady trov konania.

Nad rámec tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažovateľ nevymedzil časové obdobie zbytočných prieťahov konajúcich súdov, skôr poukazuje na nesústredenú činnosť   okresného   súdu   v súvislosti   s rozhodovaním   o súdnych   poplatkoch, resp. s prerušením   konania   v napadnutom   konaní.   V tejto   súvislosti   neušlo   pozornosti ústavného súdu, že vo vzťahu ku konaniu okresného súdu sp. zn. 9 C 217/94 ústavný súd už, okrem iného, rozhodol o porušení jeho práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote nálezom sp. zn. I. ÚS 157/04 zo 4. novembra 2004, pričom posudzoval v podstate totožné   námietky   sťažovateľa.   Z týchto   dôvodov   by   bolo   možné   sťažnosť   v tejto   časti týkajúcej sa obdobia do právoplatnosti uvedeného nálezu odmietnuť aj pre neprípustnosť [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti namietajúcej porušenie sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa ústavný súd opätovne obracia na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri   jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv a slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním   alebo iným zásahom   do   takéhoto   práva alebo slobody   na stane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd je podľa svojej ustálenej judikatúry oprávnený skutkové a právne závery všeobecných   súdov   kontrolovať   z hľadiska   ich   ústavnej   konformity   iba   vtedy,   ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Podľa § 77 ods. 3 OSP ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli. Rozhodne o tom na návrh súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie.

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie videl sťažovateľ predovšetkým v tom, že   krajský   súd   (a   predtým   aj   okresný   súd)   nevyhovel   jeho   návrhom   na   znalecké dokazovanie,   ktorým   by   sa   mala   preukázať   bez   pochybností   výška   ujmy   spôsobenej uplatňovaním predbežného opatrenia.

Ústavný súd k tomu dodáva, že podľa § 120 ods. 1 druhej vety OSP súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Krajský súd tak nebol povinný vykonať každý dôkaz navrhnutý   sťažovateľom   v konaní.   Ak   bol   krajský   súd   toho   názoru,   že   vykonanie navrhovaného dôkazu   nemôže   nijaký spôsobom   prispieť   k objasneniu   skutkového   stavu prerokúvanej   veci,   nebol   povinný   takýto   dôkaz   vykonať.   Jeho   povinnosťou   však   bolo nevykonanie dôkazu odôvodniť.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysvetlil dôvod neustanovenia znalca.   Poukázal   na   právny   záver   okresného   súdu   (s   ktorým   sa   stotožnil), ktorý pri zamietavom   rozhodnutí   o sťažovateľom   uplatnenom   práve   vychádzal predovšetkým zo zistenia, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi ujmou vzniknutou sťažovateľovi a uplatňovaním predbežného opatrenia. Za takej situácie by ustanovovanie znalca   pre   účely   presného   vyčíslenia   ujmy   bolo   nehospodárnym   postupom   konajúceho súdu,   pretože   by   za   žiadnych   okolností   nemohlo   viesť   k inému   než   zamietavému rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu nevyhovenie dôkazným návrhom sťažovateľa bolo   namieste   a zdôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   v tejto   časti   netrpí   vadami arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti, čo by prípadne mohlo signalizovať porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Rovnako tak nemohol krajský súd aplikovať na sťažovateľovu kauzu ustanovenie § 136 OSP (ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy), pretože použitie tejto právnej normy prichádza   do   úvahy   len   v prípade,   ak   je   základ   uplatneného   nároku   nesporný.   Táto podmienka   však   v sťažovateľovom   prípade   splnená   nebola,   a to   práve   pre   absenciu preukázania príčinnej súvislosti medzi ujmou a predbežným opatrením.

Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie ústavný súd považuje za potrebné vysporiadať sa aj s názorom sťažovateľa o totožnosti rozhodovania   o primeranom   finančnom   zadosťučinení   v   konaní   pred   ústavným   súdom o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   a rozhodovania   o náhrade   ujmy   v konaní podľa § 77 ods. 3 OSP.

Primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy chápe ústavný súd ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vzniknutej   porušením   niektorého   z práv   alebo   slobôd uvedených   v čl.   127   ods.   1   ústavy.   Nemajetkový   charakter   je   zvýraznený   ustálenou judikatúrou,   podľa   ktorej   kompenzáciu   porušenia   základného   práva   alebo   slobody ako náhradu   nemajetkovej   ujmy   možno   dosiahnuť   samotným   konaním   a rozhodnutím ústavného   súdu,   alebo   navyše   ešte   aj priznaním   sumy   vyjadrenej   v peniazoch (III. ÚS 255/03).   Z toho   potom   vyplýva,   že primárnym   účelom   priznania   primeraného finančného   zadosťučinenia   nie   je   náhrada   prípadnej   majetkovej   škody   vzniknutej pri porušení základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Naproti tomu ujma podľa § 77 ods. 3 OSP má charakter inej ujmy, preto je správne, ak všeobecné súdy pri aplikácii uvedeného ustanovenia postupujú podľa zásad typických pre   rozhodovanie   o uplatnených   nárokoch   na   náhradu   škody.   Aj   keď   ujma   môže   mať i povahu   nemajetkovú,   nič   to   nemení   na   správnosti   a ústavnej   konformite   záveru, že pred rozhodovaním o jej výške musí byť nespochybniteľne preukázaný základ nároku, teda   zrušenie   alebo   zánik   predbežného   opatrenia   podľa   §   77   ods.   3   OSP,   vznik   ujmy a príčinná súvislosť medzi nimi. Až následne má pre konajúci súd význam zaoberať sa výškou ujmy. V sťažovateľovom prípade však nebol preukázaný základ nároku, preto nemá význam uvažovať o akomkoľvek pochybení okresného súdu a krajského súdu pri určovaní výšky spôsobenej ujmy.

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne konanie ústavne relevantnú súvislosť medzi postupom a rozhodnutím krajského súdu a právom zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto aj v tejto časti sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 4 ústavy a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   čl. 48   ústavy,   resp.,   vzhľadom   na   obsahovú   totožnosť základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (napríklad IV. ÚS 195/07), princípy plynúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom,   a nie súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov, ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   na   to, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009