znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 386/2015-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   októbra   2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudcu Ľubomíra Dobríka a sudkyne Jany Baricovej   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a, všetkých bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpených obchodnou spoločnosťou JUDr. Ján Florián Gajniak advokát, s. r. o., Šafárikovo námestie 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján Florián Gajniak, pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/209/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a na prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/209/2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a p r i z n á v a každému z nich finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava IV   p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ trovy   konania   v   sume   469,83   €   (slovom štyristošesťdesiatdeväť eur a osemdesiattri centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet ich právneho zástupcu obchodnej spoločnosti JUDr. Ján Florián Gajniak advokát, s. r. o., Šafárikovo námestie 2, Bratislava.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 386/2015-12 z 18. augusta 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, všetkých bytom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len   „sťažovatelia“),   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/209/2010.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3480/15 doručeným ústavnému súdu 29. septembra 2015, v ktorom k skutkovej a právnej stránke veci uviedla:

„... Zo správneho registra tunajšieho súdu som zistila, že dňa 16.04.2012 bol postup súdu, na základe podanej sťažnosti, prešetrený v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov, so záverom, že sťažnosť na prieťahy súdu v označenom konaní bola dôvodná. Posudzovaným obdobím bolo obdobie od podania žaloby do apríla 2012. Konštatovaný prieťah zo strany súdu   bol   spôsobený   sčasti   z   objektívnych   dôvodov   v   súvislosti   s prechodom   výkonu súdnictva podľa § 18a a nasl. zákona č. 371/04 Z. z. a so zriadením nových okresných súdov s účinnosťou od 1.1.2008 a sčasti správaním žalobcu (nového správcu), ktorý procesný návrh   na   zmenu   účastníka   konania   podal   až   na   viaceré   urgencie   súdu   dňa   2.2.2012, napriek tomu, že pôvodný správca (žalobca) už správu dlhodobo nevykonával.

Zo   sťažnostného   spisu   Spr.   2011/2015   som   zistila,   že   sťažovatelia   sa   opätovne sťažovali na postup súdu z dôvodu súdnych prieťahov v označenom konaní. Predmetná sťažnosť bola vyhodnotená ako nedôvodná, nakoľko súd od posledného prešetrenia postupu súdu vo veci priebežne konal.

Vzhľadom na uvedené, možno konštatovať, že súd prejavil aktívny postoj za účelom odstránenia prieťahov a aj na základe prijatých opatrení na nápravu tohto stavu, súd vykonával priebežne úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci. Následne súd rozhodol dňa 05.05.2015 rozsudkom vo veci samej a dňa 25.06.2015 vyhlásil dopĺňací rozsudok. Podaná sťažnosť tak bola efektívna a splnila účel.

S poukazom na súdom vykonané úkony v danej veci, mám za to, že vec nie je právne a skutkovo zložitá. Jedná sa o štandardnú rozhodovaciu agendu súdu.

Je pravdou, že doterajšia činnosť tunajšieho súdu v namietanom konaní síce nebola optimálna (keďže v jeho doterajšom priebehu došlo aj k obdobiam nečinnosti Okresného súdu   Bratislava   IV),   avšak   po   podaní   sťažnosti   podľa   §   62   a   nasl.   zákona   o   súdoch predsedovi okresného súdu došlo k náprave a v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu sa v namietanom konaní priebežne konalo, súd meritórne rozhodol, t. j. postup okresného súdu smeruje k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov.

Mám za potrebné tiež uviesť, že k celkovej dĺžke konania môže prispieť aj účastník konania   svojím   správaním,   a   to   o.   i.   opakovaným   podávaním   neúplných   procesných návrhov,   pričom   súd   musí   na   odstránenie   nedostatkov   tohto   podania   vyzvať   účastníka konania,   aby   ich   v   určenej   lehote   odstránil,   ako   aj   aby   si   následne   splnil   poplatkovú povinnosť za podaný návrh, čím odďaľuje rozhodnutie súdu vo veci samej, podobne ako tomu nastalo v predmetnej veci.

Záverom   konštatujem,   vzhľadom   k   okolnostiam   prípadu,   spolu   s   prihliadnutím na správanie samotných sťažovateľov v označenej právnej veci, že v napadnutom konaní nedošlo k súdnym prieťahom, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné. Navrhujem preto, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že základné právo sťažovateľov na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 24C 209/2010, porušené nebolo...“

Súčasťou vyjadrenia predsedníčky okresného súdu bola aj chronológia procesných úkonov, v ktorej sa uvádza:

„... Návrh na vydanie platobného rozkazu bol podaný dňa 1.6.2007 a súdny poplatok bol zaplatený dňa 5.6.2007.

Okresný   súd   Bratislava   IV,   pracovisko   Malacky   dňa   2.10.2007   vyzval   žalobcu na doplnenie návrhu na začatie konania.

Dňa 8.11.2007 žalobca doplnil - spresnil návrh na začatie konania. V januári 2008 v súvislosti s prechodom výkonu súdnictva podľa § 18a a nasl. zákona č. 371/04 Z. z., o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a so zriadením nových   okresných   súdov   (súčinnosťou   od   1.1.2008)   bol   spis   sp.   zn.   35Ro   3866/2007 doručený Okresným súdom Malacky na Okresný súd Bratislava IV na ďalšie konanie, spolu s množstvom ďalších spisov čo spôsobilo neúmerne veľký počet vecí v súdnom oddelení Ro. Preto   až   v   novembri   2009   vydal   tunajší   súd   vo   veci   platobný   rozkaz,   ktorým žalovaných v 1. až 3. rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia žalovanú sumu s príslušenstvom a trovy konania.

Platobný rozkaz sa nepodarilo doručiť žalovaným v 1. až 3. rade, preto tunajší súd zisťoval ich pobyt prostredníctvom Centrálnej evidencie obyvateľov SR, Sociálnej poisťovne a nakoniec uznesením zo dňa 14.4.2010 vydaný platobný rozkaz zrušil.

Dňa 10.6.2010 bol spis sp. zn. 35Ro 3866/2007 prevedený na základe právoplatného uznesenia tunajšieho súdu o zrušení platobného rozkazu z oddelenia Ro do oddelenia 24C. Dňa 22.6.2010 právna zástupkyňa žalobcu oznámila súdu, že žalobcovi vypovedala plnú   moc   a   zároveň   oznámila,   že   žalobca   už   nevykonáva   správu   bytového   domu vo vlastníctve   žalovaných   a   všetky   svoje   práva   a   záväzky   postúpil   na   nového   správcu

-spoločnosť KOM- BYT s.r.o.

Vzhľadom na uvedené súd čakal na procesný návrh na zmenu účastníka konania. No napriek viacerým urgenciám súdu (06.09.2011, 23.09.2011) tento návrh bol podaný až dňa 2.2.2012.

Tunajší súd následne uznesením zo dňa 12.3.2012 pripustil, aby do konania na strane   žalobcu   namiesto   doterajšieho   účastníka:   DOMING   s.r.o.   vstúpil   účastník: Karloveská realizačná spoločnosť s.r.o.. Táto spoločnosť prevzala správu bytového domu od spoločnosti KOM- BYTs.r.o.

Proti predmetnému uzneseniu podali dňa 2.4.2012 odvolanie žalovaní. Uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   26.09.2012,   právoplatným   dňa 17.12.2013, bolo odvolanie žalovaných 1. - 3. odmietnuté.

Dňa 04.01.2013   podali   žalovaní   vo   veci   protinávrh   a dňa   04.04.2013 vzájomný žalobný návrh.

Dňa 04.04.2013 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom posúdenia vzájomného návrhu žalovaných.

Uznesením zo dňa 15.07.2013 súd uložil žalovaným 1. - 3. zaplatiť súdny poplatok za podaný vzájomný návrh.

Dňa 23.08.2013 sa žalovaní odvolali voči uzneseniu zo dňa 15.07.2013. Výzvou zo dňa 05.09.2013 súd žiadal žalovaných 1. - 3., aby súdu oznámili ustálenie predmetu konania.

Dňa 07.11.2013 súd vyzval žalovaných na zaplatenie súdneho poplatku. Uznesením zo dňa 09.01.2014, právoplatným dňa 27.02.2014, súd zastavil konanie o vzájomnom návrhu žalovaných 1. - 3. a rozhodol o trovách konania.

Dňa   17.03.2014   doručili   žalovaní   1.   -   3.   súdu   podanie   označené   ako   opravné uznesenie.

Dňa   21.03.2014   súd   zaslal   žalovaným   odpoveď   na   podanie   doručené   dňa 17.03.2014.

Dňa 07.04.2014 doručili žalovaní súdu vzájomný návrh. Dňa 09.05.2014 súd zaslal žalovaným tlačivo o oslobodenie od súdnych poplatkov. Uznesením zo dňa 19.06.2014 súd žalovaným 1. - 3. nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 30.06.2014 zaplatili žalovaní súdny poplatok. Dňa   09.07.2014   súd   vyzval   žalobcu,   aby   sa   vyjadril   k   vzájomnému   návrhu žalovaných.

Dňa 08.08.2014 súdu doručila právna zástupkyňa žalobcu vyjadrenie. Dodatkom č. 6 zo dňa 30.09.2014 k Rozvrhu práce na rok 2014 pre Okresný súd Bratislava IV, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2014, z dôvodu trvalého preloženia JUDr. Ing. Maria Dubáňa na Krajský súd v Bratislave, bol predmetný spis sp. zn. 24C 209/2010 pridelený dňom 01.10.2014 JUDr. Miriam Oswaldovej ako zákonnej sudkyni. Dňa 26.11.2014 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 05.02.2015, ktorý bol následne zmenený na termín 17.02.2015. Právna zástupkyňa navrhovateľa,

, listom zo dňa 11.12.2014 požiadala o odročenie pojednávania na iný neskorší termín z dôvodu kolízie termínu pojednávania na Okresnom súde Bratislava V, ktoré bolo vytýčené rovnako na deň 05.02.2015. Úpravou zákonného sudcu zo dňa 11.12.2014 bol ihneď vo veci nariadený nový termín pojednávania na deň 17.02.2015.

Pojednávanie zo dňa 17.02.2015 bolo odročené na termín 05.05.2015 a na tomto pojednávaní súd vyhlásil rozsudok vo veci samej.

zaslal súdu dňa 18.05.2015 odvolanie, v ktorom požiadal, aby súd rozhodol o vzájomnom návrhu, ktorý podali na súd dňa 07.04.2014.

Na pojednávaní dňa 25.06.2015 súd vyhlásil dopĺňací rozsudok s poukazom na ust. § 166 O.s.p., nakoľko nebolo rozhodnuté o celom predmete konania a chýbalo rozhodnutie o vzájomnom návrhu žalovaných v 1.-3. rade.

zaslal   súdu   dňa   09.07.2015   odvolanie   proti   Dopĺňaciemu rozsudku   zo   dňa   25.06.2015   s   tým,   aby   odvolací   súd   vrátil   vec   1.   stupňovému   súdu na dokazovanie a nové rozhodnutie.

Právna zástupkyňa doručila súdu e-mailom dňa 10.07.2015 a následne aj písomne odvolanie proti výroku dopĺňacieho rozsudku zo dňa 25.06.2015 týkajúceho sa vrátenia súdneho poplatku žalovaným v 1. - 3. rade.

Úpravou z 28.07.2015 súd zaslal odvolania na vyjadrenie účastníkom konania. Predkladacou   správou   z   18.09.2015   súd   predložil   spis   spolu   odvolaniami na rozhodnutie odvolaciemu súdu...“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 24 C/209/2010 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...,   ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konania o zaplatenie peňažnej sumy tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Ústavný súd nezistil, že by išlo o právne alebo skutkovo zložitú vec.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v konaní,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania   podstatne neprispeli okolnosti na strane sťažovateľov. Sťažovatelia boli v konaní aktívni a súčinnostní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje   na   to,   že   trvanie   napadnutého   konania   v trvaní   8   rokov   a   5   mesiacov na okresnom súde je už samo osebe neprimerané.

Dňa   1.   júna   2007   bol   na   okresnom   súde   podaný   návrh   na   vydanie   platobného rozkazu. V novembri 2009 bol okresným súdom vydaný platobný rozkaz. Dňa 14. apríla 2010 okresný súd uznesením zrušil platobný rozkaz z dôvodu, že sa ho nepodarilo doručiť sťažovateľom. Dňa 5. mája 2015 okresný súd vyhlásil rozsudok. Dňa 18. mája 2015 podali sťažovatelia odvolanie proti rozsudku okresného súdu. Dňa 25. júna 2015 okresný súd vyhlásil   dopĺňací   rozsudok.   Dňa   9.   júla   2015   podali   sťažovatelia   odvolanie   proti dopĺňaciemu rozsudku.

Ústavný súd zistil obdobie nečinnosti okresného súdu od 1. júna 2007, kedy bol na okresnom súde podaný návrh na vydanie platobného rozkazu, do novembra 2009, kedy okresný súd vydal platobný rozkaz (prieťah v trvaní 2 rokov a 6 mesiacov). Do dnešného dňa nie je vec právoplatne skončená. Ústavný súd poukazuje na to, že aj samotná dĺžka predmetného konania na okresnom súde je neprimeraná.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho   postupu,   ktorý   mal   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 24 C/209/2010, došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože   okresný   súd   5.   mája   2015   (teda   po   podaní   sťažnosti)   vyhlásil   rozsudok vo veci   samej   a predložil   spis   druhostupňovému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní, neprichádzalo   už   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/209/2010 konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádzali   sťažovatelia   domáhajúci   sa   rozhodnutia   súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 3 500 € každému zo sťažovateľov z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   24   C/209/2010,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   danej   veci, považoval   priznanie   sumy   1 000   €   každému   zo   sťažovateľov   za primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov, ktoré   im vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľov   trovy   konania   vyčíslil   sumou   804   €,   a to   za   tri   úkony   právnej   služby (prevzatie, príprava, vypracovanie).

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   priznal   sťažovateľom   náhradu   trov konania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014 v sume 839 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) za zastupovanie troch sťažovateľov (podľa § 13 ods. 2 vyhlášky) v sume 419,49 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľov aj nárok na náhradu režijného paušálu 8,39 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľom, spolu predstavuje sumu 469,83 €.

Ústavný   súd   nepriznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   náhradu   za   tretí   úkon, ktorý   sťažovatelia   nazvali   „príprava“,   vzhľadom   na   to,   že   príprava   a prevzatie   veci   sú zahrnuté v jednom úkone právnej služby.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015