znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 386//2014-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu Rudolfa   Tkáčika   predbežne   prerokoval   sťažnosť P. K.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. Elenou   Ľalíkovou,   Advokátska   kancelária,   Podbrezovská   34,   Bratislava,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn.   2 T 68/2008 po   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky č. k. I. ÚS 145/2012-37 zo 16. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu Žiar   nad   Hronom v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 T 68/2008 po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. k. I. ÚS   145/2012-37 zo 16. mája 2012   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 68/2008 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   500   €   (tisícpäťsto   eur), ktoré j e   Okresný   súd Žiar   nad   Hronom p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd Žiar   nad   Hronom j e   p o v i n n ý   uhradiť P. K. trovy   konania v sume   340,90   €   (slovom   tristoštyridsať   eur   a   deväťdesiat   centov)   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej, Advokátska kancelária, Podbrezovská 34, Bratislava.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 386/2014-10 zo 17. júna 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Žiar   nad   Hronom (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 T 68/2008 po   právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 145/2012-37 zo 16. mája 2012.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 2107/14, Spr. A/555/14 doručeným ústavnému súdu 9. júla 2014, v ktorom uviedol:

„...   Inkriminovaná   vec   je   z   mojej   strany   sledovaná   dlhodobo,   na   pravidelných poradách zákonný sudca referuje doterajší priebeh a posun v konaní...

Vec napadla na okresný súd 2. 5. 2008. Doposiaľ vo veci tri krát rozhodol okresný súd, dva krát krajský súd, spisový materiál počas tejto doby bol predložený disciplinárnemu súdu aj ústavnému súdu.

Ústavný súd po svojom náleze robil monitoring, či sa vo veci koná bez zbytočných prieťahov. Nemám vedomosť, že by bol vo veci konštatoval prieťahy.

Odmietam   tvrdenia   splnomocnenkyne,   že   hlavné   pojednávania   boli   bezdôvodne odročované.   Splnomocnenkyňa   sa   na   hlavné   pojednávania   po   náleze   ústavného   súdu nedostavovala,   neprišla   si   preštudovať   spisový   materiál,   takže   nemá   vedomosť, aké dokazovanie sa na jednotlivých hlavných pojednávaniach vykonávalo.

Na   určený   termín   hlavného   pojednávania   dňa   28.   1.   2014   sa   splnomocnenkyňa opätovne nedostavila, dostavil sa poškodený, ktorý o termíne hlavného pojednávania, keďže už bol v konaní vypočutý, nemusel byť ani upovedomený. Je pravdou, že dňa 14. 1. 2014 obhajca požiadal o odročenie termínu hlavného pojednávania. Z môjho pohľadu vtom čase nebol dôvod na odročenie termínu hlavného pojednávania, z dôvodu, že žiadosť obhajcu neobsahovala konkrétne skutočnosti a situácia nebola jasná. Až dňa 24. 1. 2014 oznámila advokátska koncipientka obhajcu, že obhajca absolvuje predoperačné vyšetrenia v Martine. Ospravedlnila jeho neúčasť, neúčasť obžalovaných 1, 2 a znalca. Súd nemal dôvod oznámiť splnomocnenkyni,   že   na   hlavnom   pojednávaní   nebude   vykonané   dokazovanie,   nakoľko splnomocnenkyňa sa na hlavné pojednávania po náleze Ústavného súdu už nedostavovala. Táto   povinnosť   nevyplýva   z   Trestného   poriadku   ani   zo   Spravovacieho   poriadku. Splnomocnenkyňa keď vedela, že sa na hlavné pojednávanie dostaví poškodený, mohla si overiť, či sa hlavné pojednávanie uskutoční a či sa vykoná dokazovanie. Splnomocnenkyňa nemohla vedieť v tom čase, či znalec bude na hlavnom pojednávaní vypočutý. Tvrdenia splnomocnenkyne ohľadom miesta vyšetrenia zdravotného stavu obhajcu v zdravotníckom zariadení sú v tomto prípade nie na mieste.

Odmietam tvrdenia splnomocnenkyne, že doterajšie prieťahy v konaní sú vzniknuté veľmi   zlou,   či   nevhodnou   organizáciou   práce   sudcu,   neochotou,   či   úmyslom, resp. zlomyseľnosťou,   nečinnosťou   niekedy   vo   veci   rozhodnúť.   Takéto   tvrdenia splnomocnenkyne nemajú oporu v spisovom materiále.

Podľa môjho názoru sťažnosť splnomocnenkyne je neopodstatnená...“

Súčasťou vyjadrenia bola chronológia procesných úkonov okresného súdu, z ktorej okrem iného vyplýva:

„... Dňa 6. 6. 2012 bola doručená lekárska správa, podľa ktorej ošetrujúci lekár neodporúča výsluch svedka, ktorého prikázal opätovne vypočuť II. stupňový súd.

Dňa 15.   6.   2012 bol určený termín hlavného pojednávania na deň 10.   9.   2012, na ktorý termín boli predvolávaní obžalovaný, navrhnutý svedok obhajobou, upovedomený prokurátor, obhajca a splnomocnenec.

Dňa   7.   8.   2012   požiadal   svedok   o   odročenie   termínu   hlavného   pojednávania z dôvodu, že pracuje v zahraničí, na Slovensko sa dostaví od 29. 10. 2012 do 2. 11. 2012. Dňa   8.   8.   2012   došlo   procesné   stanovisko   splnomocnenca   k   návrhu   obhajoby na vypočutie svedka.

Na určený termín hlavného pojednávania dňa 10. 9. 2012 sa nedostavili obžalovaný 1, 2, svedok, obhajca, splnomocnenec. Prokurátor navrhol hlavné pojednávanie odročiť, opätovne predvolať navrhnutého svedka,   vyžiadať   znova lekársku správu o zdravotnom stave svedka, ktorého opätovne prikázal vypočuť II. stupňový súd. Hlavné pojednávanie bolo   odročené   na   deň   29.   10.   2012,   pričom   znovu   boli   predvolávaní   obžalovaní   1,   2, navrhnutý   svedok   obhajobou,   upovedomení   obhajca   a   splnomocnenec.   Zároveň   bol požiadaný ošetrujúci lekár svedka, ktorého prikázal vypočuť II. stupňový súd o opätovné oznámenie, aký je zdravotný stav svedka, či sa tento môže dostaviť na hlavné pojednávanie. Dňa 15. 10. 2012 došla lekárska správa, z ktorej vyplýva, že nedoporučuje výsluch svedka, ktorého prikázal vypočuť II. stupňový súd zo zdravotných dôvodov.

Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   dňa   29.   10.   2012,   ktoré   bolo   vykonané v neprítomnosti   prvého   obžalovaného   a   splnomocnenkyne,   bolo   vykonané   dokazovanie výsluchom   svedka,   ktorého   navrhla   vypočuť   obhajoba.   Prokurátor   navrhol   opätovne vyžiadať lekársku správu ohľadom zdravotného stavu svedka, ktorého prikázal opätovne vypočuť   II.   stupňový   súd,   či   v   budúcnosti   bude   môcť   výsluch   svedka   na   hlavnom pojednávaní realizovať. Obhajca a druhý obžalovaný sa stotožnili s návrhom prokurátora. Hlavné pojednávanie bolo odročené na neurčito. Referát bol vybavený dňa 30. 10. 2012. Od   23.   11.   2012   do   10.   5.   2013   sa   spis   nachádzal   na   disciplinárnom   súde. Od 13. 5. 2013 do 20. 5. 2013 bol spis pripojený k Spr A/330/13 tunajšieho súdu.

Dňa 21. 5. 2013 bola urgovaná ošetrujúca lekárka svedka, ktorého prikázal vypočuť II. stupňový súd na zaslanie lekárskej správy. Referát bol vybavený 23. 5. 2013. Lekárska správa došla 7. 6. 2013. Z jej obsahu vyplýva, že ošetrujúca lekárka nedoporučuje výsluch predmetného svedka ani v budúcnosti.

Dňa 17. 6. 2013 bolo telefonicky zisťované u obhajcu, kedy sa bude môcť dostaviť na hlavné pojednávanie. Tento oznámil, že začiatkom júla 2013 sa podrobí operačnému zákroku, do konca júla 2013 bude práceneschopný, potom bude mať dovolenku. Na hlavné pojednávanie sa môže dostaviť po 15. 8. 2013.

Dňa 17.   6.   2013 bol určený termín hlavného pojednávania na deň 10.   9.   2013, pričom   boli   predvolávaní   obžalovaní   1,   2,   upovedomení   prokurátor,   obhajca a splnomocnenec.

Dňa 15. 7. 2013 obhajca požiadal o zmenu termínu z dôvodu, že dňa 10. 9. 2013 má hlavné pojednávanie na Okresnom súde Bratislava I, kde je jeho účasť nutná.

Dňa 18. 7. 2013 samosudca uznesením zrušil určený termín hlavného pojednávania a určil nový termín hlavného pojednávania na deň 15. 10. 2013.

Dňa 9.   10.   2013 obhajoba predložila znalecký   posudok   znalca z odboru cestnej dopravy v dvoch vyhotoveniach.

Na   hlavné   pojednávanie   15.   10.   2013   sa   nedostavil   prvý   obžalovaný a splnomocnenec. Samosudca krátkou cestou doručil jeden exemplár znaleckého posudku prokurátorovi,   obhajoba   požiadala,   aby   znalecký   posudok   bol   prefotený   a   zaslaný splnomocnenkyni. Prokurátor navrhol poskytnúť lehotu na oboznámenie sa so znaleckým posudkom s tým, že v lehote jedného týždňa oznámia, či trvajú na výsluchu znalca. Druhý obžalovaný sa vyjadril, že sám preštuduje znalecký posudok, ktorý mu doručí obhajoba a následne sa písomne vyjadrí.

Dňa 18. 10. 2013 prokurátor oznámil, že navrhuje vypočuť znalca z odboru cestnej dopravy na hlavnom pojednávaní.

Dňa 27. 11. 2013 bol určený termín hlavného pojednávania na deň 28. 1. 2014, pričom boli predvolávaní obžalovaní 1,2, znalec, prokurátor, obhajca a splnomocnenec. Dňa   14.   1.   2014   obhajca   požiadal   o   odročenie   termínu   hlavného   pojednávania, ospravedlnenie jeho neúčasti z dôvodu, že dňa 28. 1. 2014 má určený termín odborného vyšetrenia jeho zdravotného stavu.

Na hlavné pojednávanie konané dňa 28. 1. 2014 sa nedostavili obžalovaní 1, 2, znalec, obhajca, splnomocnenec. Dostavil sa poškodený s tým, že o termíne sa dozvedel od splnomocnenkyne.   Prokurátor   navrhol   odročiť   hlavné   pojednávanie   na   neurčito, vyžiadať   dotaz od   obhajcu,   aby   v lehote   2 týždňov   oznámil,   či   po odbornom vyšetrení absolvuje   operačný   zákrok,   ak   áno,   v   ktorom   termíne,   aký   je   horizont   predpokladanej liečby, kedy sa bude môcť dostaviť na hlavné pojednávanie. Poškodený sa pripojil k návrhu prokurátora. Hlavné pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že sa vybaví referát v zmysle návrhu prokurátora. Referát bol vybavený 29. 1. 2014.

Dňa 17. 2. 2014 obhajca oznámil, že práceneschopnosť u neho trvá do 10. 3. 2014. Dňa 20. 3. 2014 bol určený termín hlavného pojednávania na najbližší možný termín a to na deň 13. 5. 2014, pričom boli predvolávaní obžalovaní 1, 2, znalec, upovedomení obhajca, prokurátor, splnomocnenec.

Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   dňa   13.   5.   2014,   ktoré   bolo   vykonané v neprítomnosti   splnomocnenkyne,   dostavil   sa   však   bez   upovedomenia   poškodený,   bolo vykonané dokazovanie výsluchom znalca. Vo veci bolo rozhodnuté, pričom okrem iného, poškodený sa vzdal odvolania...“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 68/2008 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci (predmetom je trestné konanie, v ktorom   sťažovateľ   vystupuje   v postavení   poškodeného),   ústavný   súd   konštatuje, že vzhľadom   na   nutnosť   opätovného   nariaďovania   pojednávaní,   ako   aj   so   zreteľom na vykonanie   dôkazov   navrhnutých   účastníkmi   konania   možno   napadnuté   konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a nie je právne zložitá.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria,   t.   j.   hodnotenia   prípadných   zbytočných prieťahov   v konaní,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania podstatne neprispeli okolnosti na strane sťažovateľa.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   145/2012-37   zo   16.   mája   2012 a poukazuje na to,   že trvanie   napadnutého   konania viac ako 2   roky   na okresnom   súde po právoplatnosti už uvedeného nálezu ústavného súdu je už samo osebe neprimerané.

Okresný   súd   vykonal   síce   množstvo   procesných   úkonov,   ako   to   vyplýva z predloženého   prehľadu,   a   ústavný   súd   nezistil   väčšie   obdobia   jeho   úplnej   nečinnosti, ale napriek   tomu   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   dĺžka   predmetného   konania po právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   č. k. I. ÚS   145/2012-37   zo 16.   mája   2012   je neprimeraná.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Keďže   všeobecný   súd   v   rozsahu   svojej   právomoci   nesie   zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02), a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že vo veci samej konal a dĺžka konania je spôsobená objektívnymi dôvodmi.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom   okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   ním   vedené   pod   sp.   zn. 2 T 68/2008 po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 145/2012-37 zo 16. mája 2012, došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod   sp.   zn. 2 T 68/2008,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov, a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 5 000 € z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 2 T 68/2008 po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu č. k. I. ÚS145/2012-37 zo 16. mája 2012, berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci a najmä   skutočnosť,   že   ide   o opakované   prieťahy,   považoval   priznanie   sumy   1   500   € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon   rozhodol   aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa   trovy   konania   vyčíslila   sumou   511,34   €,   a to   za   tri   úkony   právnej   služby vrátane   dane   z pridanej   hodnoty   (prevzatie   právneho   zastúpenia   vrátane   prvej   porady s klientom, sťažnosť, stanovisko k vyjadreniu okresného súdu).

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   priznal sťažovateľovi   náhradu   trov konania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013 v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 8,04 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Právna   zástupkyňa   je   zároveň   platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty,   preto   sa   odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania,   ktorú   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi,   spolu   predstavuje   sumu   340,90   €. Ústavný súd nepriznal právnej zástupkyni sťažovateľa odmenu za tretí úkon právnej služby – stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z dôvodu, že išlo o úkon zo strany ústavného súdu nevyžiadaný a ktorý neprispel k ďalšiemu objasneniu veci.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

  P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014