znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 386/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. M., B., zastúpeného spoločnosťou S., s. r. o., Advokátska kancelária, B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. A. M., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. septembra 2011 v konaní sp. zn. 1 Sžso 41/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. A. M., B. (ďalej len sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 i čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) z 13. septembra 2011 v konaní sp. zn. 1 Sžso 41/2010.

Sťažovateľ podaním doručeným Sociálnej poisťovni, pobočke B. (ďalej len „pobočka poisťovne“),   30.   apríla   2007   oznámil   zánik   povinného   nemocenského   a dôchodkového poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom a účinnom od 1. augusta 2006 do 1. decembra 2010 (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)   a súčasne   sa   od   28.   apríla   2007   prihlásil „ako   dobrovoľne   dôchodkovo a nemocensky poistená osoba“. Sťažovateľ sa totiž stal jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti S., s. r. o., Advokátska kancelária, B., s jediným predmetom činnosti, ktorým je poskytovanie právnych služieb, a tak podľa § 15 ods. 6 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) už nemohol súčasne vykonávať advokáciu samostatne. Tým stratil pozíciu samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.

Pobočka poisťovne rozhodnutím č. 700-0210001108-GC09/08 z 23. septembra 2008 rozhodla tak, že „neakceptuje odhlášku samostatne zárobkovo činnej osobe JUDr. A. M. z povinného   nemocenského   poistenia   a povinného   dôchodkového   poistenia   k 28.4.2007“. Konštatovala,   že „zmenou   formy   výkonu   advokácie   nezaniká   postavenie   advokáta   ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení a ani povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, pretože Vám nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti“.

Sťažovateľ v odvolaní namietal nesprávnosť formulácie výroku rozhodnutia pobočky poisťovne, ako aj jej meritórne právne závery.

Sociálna poisťovňa – ústredie (ďalej len „ústredie poisťovne“) rozhodnutím č. 322-6908-GC-09/2008   z 2.   marca   2009   zmenila   napadnuté   rozhodnutie   pobočky   poisťovne vo veci   tak, že „Samostatne zárobkovo činnej osobe JUDr. A.   M. povinné nemocenské poistenie   a povinné   dôchodkové   poistenie   dňa   28.   apríla   2007   nezaniklo“.   Ústredie poisťovne   bolo   toho   názoru,   že   hoci „konateľ   spoločnosti   nemá   na   účely   sociálneho poistenia   postavenie   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby“ a „zmenou   formy   výkonu advokácie...   advokátovi   nezaniklo   oprávnenie   na   výkon   činnosti.   Zmena   formy   výkonu advokácie   je   vo   vzťahu   k postaveniu   advokáta   ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby podľa zákona o sociálnom poistení... právne bezvýznamná.“.

V žalobe podanej podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   proti   zmeňujúcemu rozhodnutiu   ústredia   poisťovne   sťažovateľ   najprv   namietal   proti   formulácii   výroku druhostupňového rozhodnutia. Namietal i porušenie princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, pretože ak by bol „vedel, že keď prestane vykonávať advokáciu samostatne, nezanikne mu povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie napriek tomu, že nebude môcť mať z tejto činnosti absolútne žiadne príjmy a naopak bude povinný naďalej platiť   poistné,   určite   by   bol   svoje   rozhodnutie (o   vykonávaní   advokácie   ako   konateľ spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   pozn.) prehodnotil   a zmenil“.   V tejto   súvislosti sťažovateľ upozornil aj na značný časový odstup medzi podaním jeho odhlášky (30. apríla 2007) a doručením rozhodnutia pobočky poisťovne (október 2008).

Ďalšie žalobné námietky sťažovateľa smerovali proti absencii informovania o začatí konania, proti odopreniu práva vyjadriť sa k veci a ťažiskovo proti právnemu posúdeniu veci   žalovanými   správnymi   orgánmi.   V tomto   smere   sťažovateľ   tvrdil,   že   nesprávnosť právneho záveru ústredia poisťovne, «že žalobcovi nezaniklo k 28.4.2007 povinné sociálne poistenie preto, lebo stotožňuje „oprávnenie na vykonávanie činnosti“ výlučne so zápisom žalobcu ako advokáta do zoznamu advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou». Podľa sťažovateľa «pri správnom výklade pojmu „oprávnenie na vykonávanie činnosti“ nie je možné opomenúť, že v tomto prípade má ísť o oprávnenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Osoba, ktorá takéto oprávnenie má, je v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou.   Inými   slovami   jedná   sa   o oprávnenie na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti». Sťažovateľ nie je samostatne zárobkovo činnou   osobou,   pretože   podľa   §   15   ods.   6   zákona   o advokácii „nie   je...   oprávnený poskytovať   akékoľvek   služby,   logicky   mu   tým   sám   zákon   odníma   možnosť   dosahovať akýkoľvek zárobok“. Založením spoločnosti s ručením obmedzeným sťažovateľ podľa jeho názoru takisto stratil možnosť vykonávať činnosť, ktorá má samostatný charakter.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 3 S 67/2009-37 z 13.   júla   2010   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Z ustanovení   zákona   o sociálnom   poistení a zákona o advokácii vyvodil, že „vykonávanie advokátskej praxe samostatne ako advokát alebo   ako   konateľ   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   je   až   následnou   možnosťou, ktorá nasleduje   po   tom,   čo   fyzická   osoba   je   zapísaná   ako   advokát   v zozname advokátov...Ustanovenie   §   5   ods.   1   písm.   c/   zák.   č.   461/2003   Z.   z.   ustanovuje   kto   je samostatne zárobkovo činnou osobou... Pod písmenom c/ je uvedené, že je to fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. V danom prípade sa oprávnenie na vykonávanie činnosti viaže na § 5 písm. c/ zák. č. 461/2003 Z. z., v odkaze 19   aj   na   zákon   o advokácii.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   v danom   prípade   fyzická   osoba ako advokát   sa   stáva   advokátom,   ako   vyplýva   z   §   2   zák.   č.   586/2003   Z.   z.,   zápisom do zoznamu advokátov...“.

Ako   nedôvodné   vyhodnotil   krajský   súd   aj   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa zmeňujúcej podoby výroku rozhodnutia ústredia poisťovne.

V odvolaní   podanom   proti   rozsudku   krajského   súdu   doplnil   sťažovateľ   svoju argumentáciu   o poukaz   na §   71   ods.   2   písm.   k)   zákona   o advokácii.   Sťažovateľ   tvrdil, že podľa tohto ustanovenia „predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory je tým orgánom, ktorý je oprávnený záväzne potvrdiť, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou na účely sociálneho poistenia v zmysel zákona o sociálnom poistení“. V nadväznosti na to poukázal   na   fakt,   že   krajskému   súdu   predložil „záväzné   potvrdenie   o spôsobe   výkonu advokácie vystavené dňa 07.09.2009 Slovenskou advokátskou komorou, z ktorého vyplýva, že navrhovateľ v rozhodnom období nebol samostatne zárobkovo činnou osobou...“.

Vo   vzťahu   k právnemu   posúdeniu   veci   sťažovateľ   zotrval   na   argumentácii obsiahnutej   v žalobe   proti   druhostupňovému   administratívnemu   rozhodnutiu   a zdôraznil, že „advokát,   ktorý   vykonáva   advokáciu...   tak,   že   je   konateľom   spoločnosti   s ručením obmedzeným, ktorej jediným predmetom činnosti je poskytovanie právnych služieb, pričom spoločenská   zmluva   tejto   spoločnosti   zároveň   v zmysle   §   15   ods.   6   zákona   o advokácii vylučuje   možnosť   samostatného   výkonu   advokácie,   je   síce   tiež   zapísaný   v zozname advokátov   vedenom   Slovenskou   advokátskou   komorou,   avšak   napriek   tomu   nie   je samostatne   zárobkovo   činnou   osobou   a nemá   oprávnenie   na   vykonávanie   činnosti podľa zákona   o advokácii,   ktorá   zakladá   povinnú   účasť   na   sociálnom   poistení“. Argumentoval   aj   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v inej   skutkovo   a právne   totožnej   veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžso 7/2009.

Napokon sa nestotožnil ani s posúdením zmeňujúceho výroku rozhodnutia ústredia poisťovne, ktorým malo byť založené porušenie zásady dvojinštančnosti správneho konania.

Najvyšší   súd   rozsudkom   z 13.   septembra   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Sžso 41/2010   odvolaním   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Zdôraznil,   že právna   otázka,   ktorá   je   v sťažovateľovom   prípade   rozhodujúca,   mala   byť   vzhľadom na poznatky   z rozhodovacej   praxe   najvyššieho   súdu   predmetom   rokovania   správneho kolégia najvyššieho súdu 8. decembra 2010, hlasovanie o tejto otázke však bolo odložené. Naznačil,   že pôvodný   názor   senátu   „1   S“   na   prerokúvanú   ťažiskovú   právnu   otázku vyjadrený   v jeho   rozhodnutí   z 30.   marca   2010   sp.   zn.   1   Sžso   7/2009   korešpondoval s právnym názorom sťažovateľa. Napriek tomu k nedôvodnosti odvolania dospel tento senát súc „viazaný argumentmi právneho názoru vyjadreného v uznesení Ústavného súdu... č. k. I. ÚS 290/2010-8   zo 7. septembra   2010“,   pretože   hoci   uvedené   uznesenie   sa   týkalo predbežného prerokovania sťažnosti, ústavný súd sa v ňom „vyjadril určitým spôsobom k základným   právam   advokátky   v súvislosti   s aplikáciou   práva   sociálneho   zabezpečenia na otázku   zániku   či   trvania   jej   účasti   na   povinnom   poistení   z pohľadu   samostatne zárobkovo činnej osoby. Uvedené uznesenie ústavného súdu súčasne vykazuje podmienky, ktoré   zákon   prostredníctvom   §   135   O.   s.   p.   spája   s viazanosťou   všeobecného   súdu rozhodnutím ústavného súdu...

Za   týchto   okolností   nemá   konajúci   senát   Najvyššieho   súdu   vytvorený   dostatočný rozhodovací priestor na aplikáciu svojich právomocí nezávislého súdnictva v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy a je nútený v zmysle § 116 ods. 2 písm. f) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich mechanicky prevziať argumentáciu senátu 4S, ktorá bola prostredníctvom uznesenia sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07.09.2010 označená za ústavne konformnú. Takýto   prístup   k rozhodnutiu   veci   však   nie   je   možné   vykladať,   že   konajúci   senát   je presvedčený   o nesprávnosti   argumentov...   vyslovených   v rozsudku   Najvyššieho   súdu sp. zn. 1Sžso 7/2009 z 30. marca 2010.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zvýraznil dôležitosť nezávislosti sudcu pri výkone svojej funkcie a poukázal na odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom tento „sám konštatuje, že nerozhodoval ako nezávislý súd v zmysle článku 144 ods. 1 ústavy, čím expressis verbis priznáva porušenia práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   článku   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   článku   6   ods.   1 dohovoru“.   Podľa   názoru   sťažovateľa „žiadny   výklad   všeobecne   záväzného   právneho predpisu alebo judikatúry ústavného súdu nemôže viesť k tomu, aby všeobecný súd v plnej miere nerozhodoval ako nezávislý súd v zmysle článku 144 ods. 1 ústavy“.

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že najvyšší súd „bol povinný vysporiadať sa s tým, z akého dôvodu je rozhodnutie ústavného súdu v úplnej inej veci záväzné pre rozhodnutie vo veci sťažovateľa“, pretože na podklade § 135 ods. 1 OSP „všeobecný súd nemôže byť viazaný   akýmkoľvek   rozhodnutím   ústavného   súdu   v inej   veci,   týkajúcim   sa   základných ľudských   práv   a slobôd,   pretože   by   to   bolo   v rozpore   s článkom   144   ods.   1   ústavy, ktorý taxatívne   vymedzuje   pramene   práva,   ktorými   sú   sudcovia   pri   svojej   rozhodovacej činnosti viazaní, pričom uznesenia ústavného súdu medzi takéto pramene práva nepatria“. Rozsudok   najvyššieho   súdu   nie   je   ústavne   konformný,   pretože „najvyšší   súd   vôbec neporovnal skutkové okolnosti veci sťažovateľa so skutkovými okolnosťami prípadu veci posudzovanej v uznesení v inej veci“, „najvyšší súd môže byť...   viazaný iba   tou časťou rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktorá   sa   týka   základných   ľudských   práv   a slobôd,   pričom posudzovanie zániku sociálneho poistenia sa ako také v žiadnom prípade netýka základných ľudských práv a slobôd“, a „ústavný súd v uznesení v inej veci vôbec neposudzoval zánik sociálneho poistenia sťažovateľky. Práve naopak, ústavný súd v tomto uznesení v bode 12 výslovne konštatuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nie je v zásade ani oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenia skutkovej otázky   a v bode   16   dopĺňa,   že   najvyšší   súd   vo   veci   sťažovateľky   dospel   k rozhodnutiu na základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je oprávnený   ani   povinný   nahrádzať...   Je   teda   nepochybné,   že   ústavný   súd   sa   vo   veci sťažovateľky   nezaoberal   a ani   nemohol   zaoberať   tým,   či...   sťažovateľke   zanikla   účasť na povinnom   sociálnom   poistení.“.   Z uvedených   dôvodov „nesprávna   aplikácia ustanovenia § 135 OSP najvyšším súdom... porušuje právo sťažovateľa na súdnu ochranu... a právo na spravodlivý proces...“.

Ďalej   sťažovateľ   rozsudku   najvyššieho   súdu   vytýka   nedostatočnosť   jeho odôvodnenia,   ktoré   je „zrejme   dôsledkom   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   o potrebe mechanického   prevzatia   domnelej   argumentácie   ústavného   súdu.   Podotýkame, že aj v prípade,   že   by   najvyšší   súd   rozhodoval   už   predtým   v obdobnej   veci,   je   povinný pri poukázaní na podobné rozhodnutie uviesť v zmysle § 250ja ods. 7 OSP v odôvodnení jeho celý text. Avšak najvyšší súd, rovnako ako predtým krajský súd, sa vôbec nevysporiadal s právnou argumentáciou sťažovateľa, ktorá sa týka individuálne jeho veci a nemožno sa s ňou preto vysporiadať výlučne poukazom na veci obdobné... Za najväčší nedostatok však pokladáme to, že najvyšší súd, rovnako ako predtým krajský súd pri svojej rozhodovacej činnosti úplne odignoroval záväzné potvrdenie o spôsobe výkonu advokácie vystavené dňa 07.09.2009   Slovenskou   advokátskou   komorou,   ktoré   predložil   sťažovateľ a z ktorého vyplýva, že sťažovateľ v rozhodnom období nebol samostatne zárobkovo činnou osobou... Najvyšší súd, ako ja predtým krajský súd, je pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný všetkými zákonmi, vrátane zákona o advokácii. Vzhľadom na uvedené je Potvrdenie SAK záväzné aj pre najvyšší súd.“.

Napokon   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   založil   aj   na   tvrdení   nesprávneho   právneho posúdenia jeho veci na podklade argumentácie obsiahnutej už v jeho procesných podaniach v predchádzajúcom správnom konaní i v konaní o jeho žalobe. Podľa jeho názoru „výklad, že niekto je povinný platiť poistné odvody alebo iné platby z určitej činnosti, aj keď mu sám zákon   odníma   možnosť   takúto   činnosť   vykonávať   a tak   z nej   dosahovať   príjmy,   je... nesprávny,   ako   extrémne   nelogický   zjavne   úplne   ad   absurdum   a je   popretím   podstaty a zmyslu predpisov z oblasti sociálneho poistenia. Navyše máme za to, že uloženie takejto povinnosti je diskriminačné a znevýhodňuje sťažovateľa.“. Zdôraznil aj požiadavku ochrany právnej istoty a v jej rámci ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, ktoré boli narušené časovým   odstupom   medzi   podaním   jeho   odhlášky   a rozhodnutím   pobočky   poisťovne (18 mesiacov).   Takto   boli   založené sťažovateľove   očakávania,   že   nie   je   povinný   platiť poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie a v dôsledku rozhodnutia pobočky poisťovne sa   mu   eliminoval   relevantný   časový   priestor   pre   prípadné   prehodnotenie rozhodnutia   o vykonávaní   advokátskej   činnosti   v pozícii   konateľa   spoločnosti   s ručením obmedzeným.

Sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd v merite   rozhodol, „že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy, základné právo sťažovateľa na   spravodlivý   proces   podľa   článku   6   ods.   1   dohovoru,   základné   právo   sťažovateľa na rovnaké   zaobchádzanie   podľa   článku   12   ods.   2   ústavy,   ako   aj   základné   právo sťažovateľa na ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere podľa článku 1 ods. 1 ústavy. Zároveň žiadame, aby ústavný súd v súlade s článkom 127 ods. 2ústavy a § 56 ods. 2 zákona o konaní pred ústavným súdom zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Taktiež v súlade s § 36 ods. 2 zákona o konaní pred ústavným súdom žiadame, aby ústavný súd uložil najvyššiemu súdu, aby uhradil sťažovateľovi trovy konania pred ústavným súdom.“.

Sťažovateľ   navrhuje   aj   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku   najvyššieho súdu a uloženie povinnosti Sociálnej poisťovni „dočasne sa zdržať oprávnenia priznaného rozsudkom najvyššieho súdu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetné   ustanovenie   zahŕňa   všeobecné ústavné princípy, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní   ústavy   (napr.   IV.   ÚS   70/2011),   a neformuluje   žiadne   základné   právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť jeho porušenie (napr. III. ÚS 119/2011, III. ÚS 11/2011). Rovnako, pokiaľ ide o čl. 12 ods. 2 ústavy, ústavný súd stabilne judikuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda   priamo aplikovateľný   orgánmi verejnej moci   Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011). Z týchto dôvodov bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   ešte   v súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľa   na   podporu   návrhu na vyslovenie porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy zdôrazňuje, že porušenie právnej istoty i ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, ako aj diskriminačná právno-aplikačná právne   relevantná   právna   aktivita   orgánu   verejnej   moci   môžu   mať   prirodzene   dopad na základné   práva   účastníka   konania zakotvené   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“.

2. Zásadnou námietkou, ktorú sťažovateľ voči odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu   v sťažnosti   predniesol,   bolo   tvrdenie   o porušení   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu i jeho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie nesprávnym   výkladom   a   následnou aplikáciou § 135 ods. 1 OSP na prejednávanú vec, pretože tá bola v rozpore s čl. 144 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí a pri rozhodovaní   sú   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa § 135 ods. 1 OSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny   predpis   je   v   rozpore   s   ústavou,   so   zákonom   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou, ktorou je   Slovenská   republika   viazaná   [§   109   ods.   1   písm.   b)].   Súd   je   tiež   viazaný rozhodnutím   ústavného   súdu   alebo Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktoré   sa   týkajú základných ľudských práv a slobôd...

2.1   Sťažovateľ   odôvodnením   rekapitulovanej   sťažnostnej   námietky   v podstate navodzuje   otázku,   či   uznesenie   ústavného   súdu   v konaní   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy, ktorým je sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, patrí do   skupiny rozhodnutí ústavného súdu podľa § 135 ods. 1 druhej vety OSP. Postoj najvyššieho súdu k nastolenej otázke má porušovať jeho základné právo na súdnu ochranu i právo na spravodlivý proces.

Primárnou   úlohou ústavného súdu   v konaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v príslušnom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd   je   na   prvom   mieste   zodpovedný   všeobecný   súd.   Výklad   legislatívneho   textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy   aplikovanej   v   konkrétnych   okolnostiach   prípadu   je   ústavne   akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu (IV. ÚS 123/08).

Z citovaného rozhodnutia zreteľne vyplýva pre ústavný súd i vo veci tu prerokúvanej sťažnosti úloha ustáliť, či vo svetle sťažovateľovej námietky bol výklad a následná aplikácia § 135 ods. 1 OSP v súlade s čl. 144 ods. 1 ústavy, a tým aj v súlade so základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i s jeho právom zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súdnu a sudcovskú nezávislosť totiž možno považovať za prirodzenú súčasť základného práva na súdnu ochranu (PL. ÚS 52/99).

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v odôvodnení   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku zreteľne   vyjadril,   že   sa   pri   rozhodovaní   o odvolaní   sťažovateľa   necíti   ako   nezávislý podľa čl. 144 ods. 1 ústavy.

Vo   veci   sp.   zn.   PL.   ÚS   52/99   už   ústavný   súd   zvýraznil,   že   nezávislosť   súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a „samoúčelnou“, keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju nemožno považovať ani za nejakú „výsadu“ súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje   v   ústavnom   a   zákonnom   procesno-právnom a hmotno-právnom rámci (I. ÚS 242/07, III. ÚS 36/2010).

Aj   podľa   nálezu   Ústavného   súdu   Českej   republiky   z 18.   júna   2002 sp. zn. PL. ÚS 7/02,   s ktorým   sa   ústavný   súd   stotožňuje,   je   nezávislosť   súdu   jednou zo záruk rovnosti a právnej istoty v demokratickej spoločnosti... Účelom záruk sudcovskej nezávislosti explicitne formulovaných v právnom poriadku je zabezpečiť také postavenie sudcu,   ktoré vyžaduje   jeho   úloha   v   procese   nestranného,   spravodlivého   súdneho rozhodovania, pri ktorom je sudca v zmysle svojho sľubu viazaný iba právnym poriadkom a svojím najlepším vedomím a svedomím (prirodzene stále konfrontovaným základnými hodnotami upínajúcimi sa na človeka a spravodlivosť). Každý tiež môže legitímne v súlade s čl. 6 dohovoru nezávislosť a nestrannosť od súdnictva i od každého sudcu, ktorému je zverená   ochrana   jeho   práv,   očakávať.   V   zmysle   uvedenej   normy   bola   tiež   požiadavka „nezávislého   a nestranného   súdu   zriadeného   zákonom“   v   judikatúre   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   rozvinutá   tak,   že na splnenie   podmienky   nezávislosti   je   nevyhnutné, aby súd mohol oprieť svoje rozhodnutia o svoj vlastný slobodný názor na fakty a ich právnu stránku   bez   toho,   že by   mal   akýkoľvek   záväzok   voči   stranám   a   verejným   orgánom, a bez toho, že by jeho rozhodnutie podliehalo preskúmaniu iným orgánom, ktorý by nebol rovnako nezávislým v uvedenom zmysle.

Z prezentovaných   právnych   názorov   možno   vyvodiť,   že   nezávislosť   sudcov pri výkone   súdnictva   nemôže   byť   ponímaná   absolútne,   ale   že   má   byť   „v   službách“ nestranného a spravodlivého rozhodovania. Toto rozhodovanie sa preto musí uskutočňovať v ústavnom   a zákonnom   procesno-právnom   a hmotno-právnom   rámci   (napr.   rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky z 20. júna 1995 vo veci sp. zn. III. ÚS 84/94). Viazanosť sudcu   zákonom   podľa   čl.   144   ods.   1 ústavy   však   odkazuje   nielen   na právny   poriadok ako ohraničenú   množinu   právnych   noriem,   ale   aj   na   ich   poňatie   ako   súčasti   ústavného poriadku,   čo   znamená,   že   sudca   pri   výkone   svojej   rozhodovacej   právomoci   musí   dbať na materiálne i formálne normy plynúce z ústavy. Ide tu teda o právny poriadok, ktorý je v súlade   s ústavou   vybudovaný   a ktorý   je   ňou   permanentne   viazaný   (napr.   rozhodnutie Spolkového ústavného súdu zo 16. januára 1957 vo veci č. 1 BvR 253/56).

K materiálnym   normám   ústavného   poriadku,   ktoré   aj   všeobecný   súd   pri   výklade a aplikácii   noriem   jednoduchého   práva musí   brať do   úvahy, patrí   i jeden   z ťažiskových znakov právneho štátu, a to princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú   právne relevantnú otázku   pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne   odlišná   rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o   tej   istej   právnej   otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Z vlastnej rozhodovacej činnosti je ústavnému súdu známe, že judikatúru najvyššieho súdu   vo   veciach   ďalšieho   trvania   povinného   nemocenského   poistenia   a dôchodkového poistenia u advokátov, ktorí prestali vykonávať advokáciu samostatne a začali ju vykonávať ako konatelia spoločností s ručením obmedzeným, možno hodnotiť ako stabilnú. Rovnaký záver platí aj o judiciálnom postoji samotného ústavného súdu k sťažnostiam namietajúcim spomenutú stabilnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu.

Ústavný súd na základe sťažností podaných podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmaval rozsudok najvyššieho súdu z 27. januára 2010 sp. zn. 4 Sžso 19/2009 (IV. ÚS 342/2010), rozsudok najvyššieho súdu zo 16. februára 2010 sp. zn. 4 Sžso 37/2009 (I. ÚS 290/2010), rozsudok   najvyššieho   súdu   z 25.   marca   2010   sp.   zn.   7   Sžso   5/2010   (I.   ÚS   278/2010) rozsudok najvyššieho súdu z 31. marca 2010 sp. zn. 9 Sžso 52/2009 (II. ÚS 508/2010) a rozsudok najvyššieho súdu z 1. júla 2011 sp. zn. 7 Sžso 31/2010 (III. ÚS 118/2012).

Všetky   uvedené   rozsudky   najvyššieho   súdu   vychádzali   z právneho   názoru, podľa ktorého   zmena   formy   výkonu   advokácie   zo   samostatného   výkonu   na   výkon v postavení   konateľa   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   nemá   za   následok   zánik povinného   nemocenského   poistenia   a dôchodkového   poistenia.   V čase   rozhodovania najvyššieho   súdu   v sťažovateľovej   kauze   mu   bola   známa   stabilná   rozhodovacia   prax v spornej veci, a teda aj ojedinelosť odlišného právneho názoru vysloveného v rozsudku z 30. marca 2010 sp. zn. 1 Sžso 7/2009. Právna istota v danom prípade teda jednoznačne svedčala   v prospech   právneho   názoru,   ktorého   uplatnením (hoci   s vyjadrenou   nevôľou) napokon   najvyšší   súd   aj v sťažovateľovej   veci   dospel   k potvrdeniu   prvostupňového rozsudku krajského súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd už rozhodol, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nemá pochybnosti o ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pretože tento svojím výrokom rešpektoval   požiadavku   právnej   istoty   pri   poskytovaní   súdnej   ochrany   sťažovateľovým právam   a svoju   nezávislosť   podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   poňal   v súlade   s materiálnymi normami   tvoriacimi   súčasť   ústavného   poriadku   Slovenskej   republiky.   Nevnímal   teda viazanosť sudcov pri rozhodovaní len zákonom a právnymi predpismi vyššej právnej sily absolútne,   ale správne   identifikoval   jej   teleologicky   kreovanú podobu,   keď uprednostnil právnu istotu účastníkov konania. Skutočnosť, že pritom neodkázal na rozhodovaciu prax najvyššieho   súdu,   ale na odmietajúce   uznesenie   ústavného   súdu,   má   v tomto   prípade sekundárny význam. Aj uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 290/2010-8 zo 7. septembra 2010   bolo   totiž   výsledkom   preskúmania   rozsudku   najvyššieho   súdu   v obdobnej   ako sťažovateľovej   veci.   Preto   výklad   najvyššieho   súdu,   podľa ktorého   takéto   uznesenie ústavného   súdu   odmietajúce   sťažnosť   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   je   rozhodnutím ústavného súdu týkajúcim sa základných ľudských práv a slobôd podľa § 135 ods. 1 OSP, nesignalizuje   známky   ústavného   diskomfortu   (čl.   152   ods. 4   ústavy),   ktoré   by po meritórnom   prerokovaní   sťažnosti   mohli   viesť   k záveru   o porušení   sťažovateľových práv.

2.2 Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku, podľa ktorej najvyšší súd „bol povinný vysporiadať   sa   s tým,   z akého dôvodu je   rozhodnutie ústavného   súdu   v úplnej inej veci záväzné   pre   rozhodnutie   vo veci   sťažovateľa“,   ústavný   súd   poukazuje   na   zistenie najvyššieho súdu, že „uznesením sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07.09.2010 sa Ústavný súd... vyjadril určitým spôsobom k základným právam advokátky v súvislosti s aplikáciou práva sociálneho zabezpečenia na otázku zániku či trvania jej účasti na povinnom poistení z pohľadu   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby.   Uvedené   uznesenie   súčasne   vykazuje podmienky, ktoré zákon prostredníctvom § 135 O. s. p. spája s viazanosťou všeobecného súdu   rozhodnutím   ústavného   súdu.“.   V nadväznosti   na   to   najvyšší   súd   zdôraznil, že „prostredníctvom hore citovaného rozsudku sp. zn. 4Sžso 37/2009 zo 16. februára 20102 sa   riešila   právna   otázka,   tzn.   výklad   vzniku,   či   zániku   účasti   advokáta   ako   konateľa advokátskej   spoločnosti   na   povinnom   nemocenskom   a povinnom   dôchodkovom   poistení v medziach ustanovení § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1, § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 Z. z.“.

Najvyšší   súd   teda   zodpovedal   všetky   otázky   rozhodujúce   pre   jeho   viazanosť uznesením   ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   290/2010.   Nemožno   preto   súhlasiť s implicitne vyjadrenými námietkami sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodoval „v úplne inej veci“ a že „nemôže   byť   viazaný   akýmkoľvek   rozhodnutím   ústavného   súdu   v inej   veci, týkajúcim   sa   základných   ľudských   práv   a slobôd“.   Najvyšší   súd   dostatočne   vysvetlil, prečo sa   uznesenie   ústavného   súdu   týkalo   skutkovo   a právne   obdobnej   alebo   dokonca rovnakej   veci,   a tým aj dôvod,   pre   ktorý   ho   nemožno   považovať   za   „akékoľvek“ rozhodnutie týkajúce sa základných práv a slobôd.

Tvrdenie   sťažovateľa,   že „najvyšší   súd   môže   byť...   viazaný   iba   tou   časťou rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktorá   sa   týka   základných   ľudských   práv   a slobôd,   pričom posudzovanie zániku sociálneho poistenia sa ako také v žiadnom prípade netýka základných ľudských práv a slobôd“, ústavný súd nemôže akceptovať. V prvom rade je potrebné uviesť, že   touto   argumentáciou   si   sťažovateľ   navyše   sám   odporuje.   Jeho   sťažnosť   je   predsa okrem iného založená aj na tom, že rozsudok najvyššieho súdu, ktorým sa nepochybne posudzoval zánik sťažovateľovho sociálneho poistenia, má dopad na jeho základné práva označené   v sťažnostnom   petite.   Preto   paradoxne   ak by ústavný   súd   akceptoval   záver, že „posudzovanie   zániku   sociálneho   poistenia   sa   ako   také   v žiadnom   prípade   netýka základných   ľudských   práv   a slobôd“,   narušilo   by   to   v základoch   opodstatnenosť   celej sťažnosti.

Uznesenie ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorým je sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, je rozhodnutím v rámci neverejného predbežného prerokovania   sťažnosti,   na   rozdiel   od   iných   „odmietavých“   uznesení   (pre   nedostatok právomoci,   pre   neprípustnosť,   pre   zjavnú   oneskorenosť,   pre   neoprávnenú   osobu, pre nedostatok   predpísaných   náležitostí)   sa   však   takéto   uznesenie   výrazne   blíži   úrovni meritórneho   prerokovania   sťažnosti.   Dosvedčuje   to   i ustálená   judikatúra, podľa ktorej ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený, pretože jeho úloha pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva síce v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia (I. ÚS 4/00). Z uvedených dôvodov interpretačné poňatie   §   135   OSP   najvyšším   súdom,   na   základe   ktorého   považoval   uznesenie č. k. I. ÚS 290/2010-8   zo   7.   septembra   2010   za   rozhodnutie   týkajúce   sa   základných ľudských práv a slobôd, nemožno hodnotiť ako odchýlenie sa od znenia tohto ustanovenia v miere   zásadne   popierajúcej   jeho   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Aj   sťažovateľova   argumentácia   znením   §   250ja   ods.   7   OSP   (ak   najvyšší   súd... rozhoduje   ako odvolací   súd   v   obdobnej   veci,   aká   už   bola   predmetom   konania pred odvolacím   súdom,   môže   v   odôvodnení   poukázať   už   len   na   podobné   rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie) je podľa názoru ústavného nedôvodná. Najvyšší súd predsa   na   strane   10   svojho   rozsudku   v plnom   znení   odcitoval   zásadné   právne   názory z rozsudku vo veci sp. zn. 4 Sžso 37/2009. Následne potom na strane 11 rozsudku najvyšší súd   citoval   nosné   pasáže   odôvodnenia   uznesenia   ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn. I. ÚS 290/2010,   v ktorej   bol   práve   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sžso   37/2009 preskúmavaný. Požiadavku vyplývajúcu z § 250ja ods. 7 OSP tak najvyšší súd celkom evidentne rešpektoval.

K sťažovateľovej   námietke,   podľa   ktorej   najvyšší   súd „sa   vôbec   nevysporiadal s právnou argumentáciou sťažovateľa, ktorá sa týka individuálne jeho veci a nemožno sa s ňou   preto   vysporiadať   výlučne   poukazom   na   veci   obdobné...“,   sa   žiada   podotknúť, že sťažovateľ presne neuviedol, v čom je jeho individuálna vec iná, než „veci obdobné“. Ak však   jedinečnosť   sťažovateľovho   prípadu   má   spočívať   v 18-mesačnom   odstupe medzi doručením   odhlášky   a rozhodnutím   o kontinuite   povinného   sociálneho   poistenia, potom   ústavný   súd   odkazuje   na   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   v závere zdôraznil,   že   vzhľadom   na   správnosť   právneho   názoru   ústredia   poisťovne   v merite, a teda vzhľadom na to, že „v každom prípade by žalobca bol povinný platiť naďalej povinné nemocenské poistenie ako i dôchodkové poistenie, vo veci by nič nezmenilo, ak by všetky skutočnosti procesné pochybenia, ktoré uvádzal v odvolaní alebo v žalobe opätovne v rámci konania   žalovaný   správnym   orgánom   zopakoval“.   Krajský   súd   nadväzne   odkázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej „dôvodom k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 250i ods. 3 OSP. môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť, zákonnosť   rozhodnutia.   Rozhodnutie   sa   nezrušuje   preto,   aby   sa   zopakoval   proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“.   Skutočnosť,   že   predmetnou   námietkou   sa   potom   najvyšší   súd   ako   súd odvolací   už   nezaoberal,   nie   je   spôsobilá   vyvolať   ústavne   relevantný   zásah do sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu ani do jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd už totiž judikoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV.   ÚS   115/03).   Spojenie   pravidla   ustanoveného   v   §   250i   ods.   3   OSP,   skutočnosti, že krajský   súd   sa   analyzovanou   námietkou   sťažovateľa   zoberal,   a ustáleného   názoru, podľa ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   a odvolacieho   súdu   nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok,   determinuje   úroveň   zásahu   do   sťažovateľových označených   práv   neumožňujúcu   dospieť   pri   meritórnom   prerokovaní   jeho   sťažnosti k záveru o ich porušení.

3.   Pokiaľ   ide   o meritórne   posúdenie   sťažovateľovej   veci   všeobecnými   súdmi v konaní   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   OSP,   ústavný   súd   odkazuje   na   už   spomenuté viaceré   uznesenia   o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorými   boli   ako   zjavne neopodstatnené odmietnuté sťažnosti smerujúce proti právnemu posúdeniu zmeny formy výkonu   advokácie   z hľadiska   práva   sociálneho   zabezpečenia   všeobecnými   súdmi v správnom súdnictve (IV. ÚS 342/2010, I. ÚS 290/2010, II. ÚS 508/2010, I. ÚS 64/0212, I. ÚS   93/2012,   III.   ÚS   118/2012,   IV.   ÚS   103/2012)   a ktoré   sú   uverejnené   na webovej stránke ústavného súdu.

Ústavný súd po rekapitulácii právneho názoru najvyššieho súdu na meritum zaujal v týchto   uzneseniach   postoj,   podľa   ktorého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nevykazovali znaky svojvôle, nevyhodnocovali nové dôkazy a právne závery, konštatovali dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať (m. m. IV. ÚS 103/2010). Najvyšším súdom formulované právne názory podľa ústavného súdu   nebolo   možné   považovať   za   akty   svojvôle,   nešlo   o zjavne neopodstatnené   závery a najvyšším   súdom   poskytnutý   výklad   relevantných   ustanovení   právnych   predpisov   je logický   (m.   m.   IV.   ÚS   342/2010).   Uprednostnenie kritéria   vymedzenia   samostatne zárobkovo   činnej   osoby   podľa   zákona   o   sociálnom   poistení   (§   5)   vo vzťahu   k   výkonu advokácie pred obsahom potvrdenia vydaného v rámci zákonom vymedzenej pôsobnosti samosprávnej stavovskej organizácie advokátov [§ 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii], nepovažoval   ústavný   súd   za   prejav   možnej   arbitrárnosti   záverov   najvyššieho   súdu (m. m. I. ÚS 93/2012). Súčasne ústavný súd zdôraznil (m. m. II. ÚS 508/2010), že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08).

Aj v sťažovateľovej veci boli závery najvyššieho súdu identické s už spomenutými inými obdobnými vecami, a tak niet dôvodu odchýliť sa od stabilného postoja ústavného súdu   k opodstatnenosti   týchto   sťažností   ani   v tu   predbežne   prerokúvanom   prípade. I samotný ústavný súd musí vynaložiť maximálnu snahu v prospech rešpektovania právnej istoty,   v posudzovanom   prípade   nastolenej   stabilnou   judikatúrou   najvyššieho   súdu i ústavného   súdu.   Preto   zaujímajúc   rovnaký   postoj   ako   v predošlých   konaniach o sťažnostiach   podľa čl. 127   ods.   1   ústavy,   aj   v tomto   prípade   ústavný   súd   považoval námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia jeho veci všeobecnými súdmi za zjavne neopodstatnené.

4. Keďže ústavný súd vyhodnotil všetky sťažnostné námietky ako nedôvodné, dospel pri   predbežnom   prerokovaní   k záveru   o absencii   ústavne   relevantnej   príčinnej   súvislosti medzi označenými právami sťažovateľa a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, čo je stabilne   judikovaným   dôvodom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   zjavne   neopodstatnenej (napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06). V nadväznosti na to už nebolo potrebné zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   prednesenými   v sťažnostnom   petite   (zrušenie rozsudku   najvyššieho   súdu,   náhrada   trov   konania).   Nie   je   účelné   ani   rozhodovať o navrhovaných dočasných opatreniach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012