znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 386/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. B., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. J.   G.,   Advokátska   kancelária,   T.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 82/2008 zo 16. októbra 2008 a postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3   Tdo   21/2010 zo 16. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011 prostredníctvom faxu a následne 18. júla 2001 poštou doručená sťažnosť D. B., t. č. vo výkon trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   To   82/2008   zo   16.   októbra   2008 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 21/2010 zo 16. marca 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne č. k. 8 T/16/2008 zo dňa 17. 6. 2008 bol sťažovateľ odsúdený pre pokus zločinu podľa § 14 ods. 1, § 20, § 172 ods. 1 písm. c), d) Tr. zák. za použitia § 47 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody 9 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 To 82/2008 zo dňa 16. 10. 2008 bolo odvolanie sťažovateľa proti tomuto rozsudku zamietnuté.

Uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   č.   k.   3   Tdo   21/2010   zo   dňa   16.   3.   2011   bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté...

Na   verejnom   zasadnutí   dňa   16.   10.   2008   Krajský   súd   v   Trenčíne   zistil,   že   sa nedostavil obhajca sťažovateľa JUDr. J. Š., ktorému sťažovateľ vypovedal splnomocnenie na obhajobu v trestnej veci.

Krajský súd v Trenčíne situáciu riešil tak, že prerušil verejné zasadnutie približne na dve hodiny a zabezpečil náhradného obhajcu, o ktorom sťažovateľ nevedel a nikdy predtým sa sním nestretol, a s týmto obhajcom potom súd prejednal odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku.

Zistenia Najvyššieho súdu SR prezentované v uznesení č. k. 3 Tdo 46/2010 zo dňa 16. 3.   2011   v   smere,   že   náhradnú   obhajkyňu   Krajský   súd   v   Trenčíne   ustanovil   dňa 7. 10. 2008 z dôvodu, že bolo potrebné rozhodnúť o väzbe v čase dovolenky zvoleného obhajcu,   vyvolávajú   u   sťažovateľa   pochybnosti,   pretože   o   väzbe   sa   nerozhodovalo a o náhradnej obhajkyni do termínu verejného zasadnutia nič nevedel a domnieva sa, že o tom,   že   zvolený   obhajca   nepríde   z   dôvodu   dovolenky   odvolací   súd   tiež   nemohol   dňa 7. 10. 2008 vedieť.

Tvrdenie   Najvyššieho   súdu   SR,   že   náhradná   obhajkyňa   mala   dostatok   času oboznámiť sa s vecou, je irelevantné, podstatné je to, či sa naozaj aj s vecou oboznámila a ako, keď nevedela ani o termíne verejného zasadnutia.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Konaním   Krajského   súdu   v   Trenčíne   a   Najvyššieho   súdu   SR   v   trestnej   veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trenčíne pod č. k. 2 To 82/2008 a na Najvyššom súde SR pod č. k. 3 Tdo 21/2010 v súvislosti s rozhodovaním na verejnom zasadnutí dňa 16. 10.   2008   na   Krajskom   súde   v   Trenčíne   pod   č.   k.   2   To   82/2008   a   rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 21/2010 zo dňa 16. 3. 2011, došlo k porušeniu článku 50 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   má   obvinený   právo,   aby   mu   bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Konaním   súdov   bol   porušený   aj   článok   6   ods.   3   písm.   b)   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. a tým základné právo sťažovateľa na obhajobu.

V tejto súvislosti bol porušený aj článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. a tým základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   2To   82/2008   zo   dňa   16.   10.   2008 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 21/2010 zo dňa 16. 3. 2011 sa zrušujú. Sťažovateľ   netrvá   na   ústnom   pojednávaní,   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania pred Ústavným súdom SR, náhradu trov konania si uplatňuje v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci ( á 123,50 + 7,41 x 2 = 261,82 Eura).“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj osobitné   náležitosti   sťažnosti   podľa   ustanovenia   §   50   zákona o   ústavnom   súde   vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Pri   preskúmaní   časti   sťažnosti   pre   namietané   porušenie   sťažovateľových   práv postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 82/2008 zo 16. októbra 2008 ústavný súd zistil, že sťažovateľom formulovaná námietka porušenia citovaných článkov ústavy a dohovoru   už   bola   predmetom   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktorý   o nej   rozhodol na základe predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa doručenej 12. decembra 2008, a to svojím uznesením sp. zn. I. ÚS 16/09 z 21. januára 2009, ktorým sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie. Ústavný súd sa   preto   musel   v prvom   rade   vysporiadať   s otázkou,   či   v danom   prípade,   teda   v   časti sťažnosti týkajúcej sa postupu a uznesenia krajského súdu, nejde o prekážku res iudikata, ktorá je dôvodom neprípustnosti vylučujúcim možnosť opakovaného preskúmania tej istej námietky,   alebo   či   nejde   o prípad   sťažnosti   podanej   oneskorene   (obdobne III. ÚS 153/2011).

Aktuálna   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   v situáciách   súbežného   podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a sťažnosti na ústavnom súde kvalifikuje takúto sťažnosť až do   časového momentu rozhodnutia dovolacieho súdu ako predčasne podanú, čo je dôvodom na jej odmietnutie pre neprípustnosť (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010).

Aj keď v danom prípade ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 16/09 z 21. januára 2009 odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci z dôvodu, že právomoci ústavného súdu v danom   prípade   predchádzala   právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   námietky sťažovateľa   na   základe   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku, bolo treba tento výrok posudzovať podľa zásady ratione temporis tak, že sa ňou ústavný súd nemohol zaoberať (nemal právomoc) až do vyčerpania opravného prostriedku, teda do rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní. Odpadnutie tejto prekážky   je zároveň dôvodom, pre ktorý sa neuplatní neprípustnosť sťažnosti (ako res iudikata) podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 153/2011).

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti predmetná judikatúra ústavného súdu   reflektujúca   na   rozhodovaciu   činnosť   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň   garantuje   zachovanie   lehoty na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   z hľadiska   sťažovateľom   označených   práv preskúmal postup krajského súdu vo veci   sp. zn. 2 To 82/2008 na verejnom zasadnutí 16. októbra 2008, na ktorom bolo odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku zamietnuté.   Ústavný   súd   zároveň   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   (dovolacieho)   súdu sp. zn. 3 Tdo 21/2010 zo 16. marca 2011.

Podstatou   námietok   sťažovateľa,   ktoré   predostrel   proti   postupu   a rozhodnutiam krajského súdu a najvyššieho súdu, boli tvrdenia o tom, že na verejnom zasadnutí krajského súdu 16. októbra 2008 bolo jeho odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trenčín (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   8   T   16/2008   zo   17.   júna   2008   prerokované   v prítomnosti náhradnej obhajkyne, o ktorej dosiaľ nemal vedomosť a o pripravenosti ktorej účinne brániť jeho práva mal aj z tohto dôvodu pochybnosti. Aj napriek tejto námietke o porušení jeho základného práva na obhajobu, ktorú predostrel v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, najvyšší   súd   jeho   dovolanie   odmietol.   Tým   podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   zo   strany krajského súdu a najvyššieho súdu k porušeniu jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa   §   42   ods.   1   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodná   obava,   že   by   mohlo   byť zmarené hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť zvoleného obhajcu alebo   ustanoveného   obhajcu,   môže   byť   obvinenému   popri   zvolenom   obhajcovi   alebo ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca.

Podľa   §   42   ods.   2   Trestného   poriadku   náhradný   obhajca   má   rovnaké   práva a povinnosti   ako   zvolený   obhajca   alebo   ustanovený   obhajca;   na   hlavnom   pojednávaní a verejnom zasadnutí ich však môže vykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného obhajcu alebo ustanoveného obhajcu.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti:

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 T 16/2008 zo 17. júna 2008 bol sťažovateľ uznaný   za   vinného   zo   spáchania   pokusu   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov podľa § 14 ods. 1 a § 172 ods. 1 písm. c) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 82/2008 zo 16. októbra 2008 tak, že ho zamietol.

Proti   postupu   a uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   v ktorom namietal porušenie svojho práva na obhajobu, ku ktorému podľa jeho názoru došlo tým, že po tom, čo krajský súd na začiatku verejného zasadnutia 16. októbra 2008 zistil, že na ňom nie je prítomný jeho obhajca, ktorému predtým vypovedal splnomocnenie, toto prerušil asi na dve hodiny, pričom následne sa dostavila jeho náhradná obhajkyňa, v prítomnosti ktorej krajský   súd   jeho   odvolanie   prerokoval.   Sťažovateľ   pritom   tvrdil,   že   pred   rozhodnutím o odvolaní nemal možnosť sa s touto obhajkyňou poradiť, a tak plne uplatniť svoje právo na obhajobu.

K dovolaniu   sťažovateľa   poskytla   vyjadrenie   aj   Krajská   prokuratúra   v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorá ho navrhla odmietnuť, pretože podľa jej názoru nebol daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a teda v prípade sťažovateľa nedošlo k zásadnému porušeniu jeho práva na obhajobu, keďže predseda senátu krajského súdu po vypovedaní plnej moci zo strany sťažovateľa obhajcovi zabezpečil na verejné   zasadnutie   náhradnú   obhajkyňu,   ktorej   ustanovenie   sťažovateľ   na   verejnom zasadnutí 16. októbra 2008 nijako nenamietal.  

O dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tdo   21/2010 zo 16. marca 2011 tak, že ho odmietol, pretože dospel k záveru, že nie sú splnené dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval: „Dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. je zásadné porušenia práva na obhajobu. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa § 37 Tr. por., ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach.

Dovolanie   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   k náprave   výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád. Má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia. Z   obsahu   spisového   materiálu   vyplýva,   že opatrením Krajského   súdu   v Trenčíne zo dňa 7. októbra 2008, sp. zn. 2 To 82/2008, predseda senátu ustanovil obvinenému D. B. náhradnú obhajkyňu JUDr. D. O., nakoľko na základe príkazu na zatknutie malo dôjsť k predvedeniu obvineného a následnému rozhodovaniu o jeho väzbe v čase, keď bol jeho obhajca   JUDr.   J.   Š.   na   dovolenke   mimo   územia   Slovenskej,   čím   v   dôsledku   jeho neprítomnosti   mohlo   dôjsť   k   zmareniu   úkonu.   Následne   obvinený   15. októbra   2008 vypovedal   plnú   moc   JUDr.   J.   Š.   a   keďže   tento   sa   na   verejné   zasadnutie   konané   dňa 16. októbra 2008 na Krajskom súde v Trenčíne nedostavil, krajský súd prerušil verejné zasadnutie a zabezpečil prítomnosť náhradnej obhajkyne JUDr. D. O. Táto mala dostatok času oboznámiť sa s uvedenou vecou, nakoľko o verejnom zasadnutí bola upovedomená už 8. októbra 2008, o čom svedčí obsah spisu. Z ustanovenia § 43 ods. 3 Tr. por. vyplýva, že skôr zvolený alebo ustanovený obhajca je povinný plniť svoje povinnosti až do skutočného prevzatia   obhajoby   iným   zvoleným   alebo   ustanoveným   obhajcom.   Keďže   v   uvedenom prípade bola ustanovená obhajkyňa na základe opatrenia zo dňa 7. októbra 2008, sp. zn. 2 To 82/2008, k porušeniu uvedeného ustanovenia nedošlo.“

Vo vzťahu k základnému právu na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy ústavný súd uviedol,   že   toto   právo   zaručuje   všetkým   oprávneným   osobám   jednak   čas   na   prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne   významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr. III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04, III. ÚS 186/06).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04, III. ÚS 209/2011), t. j. právo na spravodlivý   proces.   Avšak   obsah   tohto   práva   nedáva   účastníkovi   záruku,   že   sa   trestné konanie skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (aj keď dovolanie   odmietol)   zrozumiteľným   a dostatočným   spôsobom   ozrejmil,   z akého   dôvodu nemohlo v sťažovateľovom prípade dôjsť k porušeniu jeho práva na obhajobu. Dovolací súd rozvinul   svoje   úvahy   o tom,   čo   je   potrebné   považovať   za   zásadné   porušenie   práva   na obhajobu, a zároveň poukázal na podstatu a zmysel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie. Najvyšší súd podrobne opísal okolnosti daného prípadu, za ktorých došlo k ustanoveniu náhradného obhajcu sťažovateľovi zo strany krajského súdu. Poukázal na to, že náhradný obhajca bol sťažovateľovi ustanovený krajským súdom 7. októbra 2008, že   o termíne   verejného   zasadnutia   bol   upovedomený   8.   októbra   2008,   že   po   tom,   čo sťažovateľ   15.   októbra   2008   vypovedal   svojmu   obhajcovi   splnomocnenie,   krajský   súd zabezpečil prítomnosť náhradného obhajcu na verejnom zasadnutí, na ktorom 16. októbra 2008   bolo   za   jeho   prítomnosti   prerokované   odvolanie   sťažovateľa.   Podľa   názoru najvyššieho súdu vzhľadom na to, že náhradný obhajca bol o termíne verejného zasadnutia krajského súdu vyrozumený v dostatočnom čase pred jeho konaním, mal tento náhradný obhajca   rozumný   priestor   na   prípravu   sťažovateľovej   obhajoby.   Najvyšší   súd   vyslovil právny   názor,   že   takýmto   postupom   krajského   súdu   nedošlo   k zásadnému   porušeniu sťažovateľovho práva na obhajobu, a preto jeho dovolanie odmietol.

Navyše,   ako   vyplýva   z uznesenia   najvyššieho   súdu,   krajská   prokuratúra   v rámci vyjadrenia k dovolaniu sťažovateľa uviedla, že sťažovateľ prítomnosť náhradného obhajcu na verejnom zasadnutí nenamietal. Opačný záver nevyplýva ani zo zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu zo 16. októbra 2008, ani z obsahu námietok sťažovateľa.

Vo   vzťahu   k uvedenému   považuje   ústavný   súd   za   významné   uviesť,   že   účelom inštitútu   náhradného   obhajcu   je   aj zabrániť v účelových   ukončeniach   splnomocnení   pre obhajcov v snahe predĺžiť trestné konanie. Právo na obhajobu patrí originálne obvinenému a úkony obhajcu smerujúce k uplatneniu tohto práva obvineného sú len od neho odvodené. Aj keď právo na obhajobu má mimoriadny význam v rámci trestného procesu   a hlavne z hľadiska zabezpečenia kontradiktórnosti konania, na druhej strane je potrebné vnímať aj situácie,   keď   zmeny   obhajcov,   vypovedanie   splnomocnení   pre   nich,   objektívne   alebo subjektívne   dôvody   neúčasti   zvoleného   alebo   ustanoveného   obhajcu   na   hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí majú značný vplyv na plynulosť konania a prípadné prieťahy v ňom. Ústavný súd sa v okolnostiach daného prípadu nechce pohybovať v rovine dohadov   a dedukovať,   či   sťažovateľ   účelovo   a špekulatívne   vypovedal   splnomocnenie svojmu obhajcovi len jeden deň pred verejným zasadnutím krajského súdu. Podstatné je, že verejné zasadnutie krajského súdu sa uskutočnilo v prítomnosti náhradného obhajcu, ktorý vzhľadom na svoje ustanovenie (7. októbra 2008) a upovedomenie o verejnom zasadnutí (8. októbra   2008),   ktoré   sa   konalo   16.   októbra   2008,   mal   dostatok   času   na   prípravu uplatnenia svojich práv a povinností, ktoré prináležia obhajcovi. Napokon aj zo zápisnice o verejnom   zasadnutí   krajského súdu   zo   16. októbra 2008 vyplýva,   že predseda   senátu udelil   slovo   na   konečné   návrhy   sťažovateľovi   a jeho   náhradnému   obhajcovi,   z čoho vyplýva, že im bol poskytnutý priestor na uplatnenie práva na obhajobu.

Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd nedomnieva, aby označeným postupom krajského   súdu   a následným   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   boli   porušené   zásady spravodlivého procesu, a tým aj právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jeho základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

Keďže   ústavný   súd   z pohľadu   námietok,   ktoré   sťažovateľ   predostrel   vo   svojej sťažnosti,   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   označených   práv a postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, predmetnú sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   sa   ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie predmetných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011