znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 386/2010-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika o sťažnosti   F.   J.,   D.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ing.   V.   Č.,   PhD.,   Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 261/2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 261/2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. F. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 300 € (slovom tisíctristo eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. F. J. náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 386/2010-8 z 19. októbra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť F. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 261/2006.

Následne   ústavný   súd   9.   novembra   2010   vyzval   okresný   súd   na   vyjadrenie   sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 9. decembra 2010. V jeho prílohe   sa   nachádzal   súdny   spis   a   podrobná   chronológia   úkonov   okresného   súdu i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:„17.05.2006 - bol podaný návrh na zvýšenie výživného, 23.08.2006 - vyjadrenie odporcu k návrh na zvýšenie výživného, 11.10.2006 - podanie právneho zástupcu navrhovateľa, 23.01.2007 - doloženie dokladov do spisu od odporcu v zmysle výzvy a vyjadrenie právneho zástupcu odporcu k návrhu navrhovateľa, 05.02.2007 - pojednávanie odročené na termín 07.02.2007, 07.02.2007 - na pojednávaní vyhlásený rozsudok, 07.02.2007 - opravné uznesenie, ktorým sa opravuje výrok v zápisnici o pojednávaní, 07.06.2007 - odvolanie odporcu voči rozsudku, 22.06.2007 - spis predložený na Krajský súd Bratislava, 08.08.2007 - výzva   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   na   vyjadrenie   k   podanému odvolaniu, 09.01.2008 - spis vrátený na Okresný súd Bratislava II ako predčasne predložený, 01.12.2008 - opravné uznesenie, ktorým súd opravil dátum rozsudku a dátum uznesenia,

02.12.2008 - žiadosť navrhovateľa o konanie vo veci, 03.02.2009 - predloženie   spisu   Krajskému   súdu   Bratislava   z   dôvodu   odvolania   voči rozsudku, 17.06.2009 - na pojednávaní vyhlásený rozsudok, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu Bratislava II, 17.07.2009 - spis s rozhodnutím doručený na Okresný súd Bratislava II, 22.07.2009 - doručovanie rozhodnutia KS BA účastníkom konania, 20.08.2009 - čiastočná právoplatnosť rozsudku, 12.04.2010 - žiadosť navrhovateľa o pokračovanie v konaní, 19.05.2010 - pojednávanie odročené na 21.06.2010, z dôvodu, že žalovaný nemal vykázané doručenie predvolania, 19.05.2010 - uznesenie,   ktorým   bol   odporca   vyzvaný   splniť   si   povinnosť   a   vyjadriť   sa k skutočnostiam uvedeným v rozsudku (§ 114 ods. 3 O.s.p.), 09.06.2010 - žiadosť právneho zástupcu odporcu o odročenie pojednávania 10.06.2010 - vyjadrenie právneho zástupcu odporcu, 18.06.2010 - úradný záznam, ospravedlnenie neúčasti navrhovateľa, 21.06.2010 - pojednávanie odročené na 20.09.2010, 16.07.2010 - žiadosť právneho zástupcu odporcu o odročenie pojednávania, 12.08.2010 - oznámenie   o   zrušení   termínu   pojednávania   a   stanovenie   nového   termínu pojednávania na 29.09.2010, 29.09.2010 - pojednávanie odročené na termín 11.10.2010 za účelom vyhlásenia rozsudku, 11.10.2010 - vyhlásený rozsudok, prevzatie rozsudku účastníkmi konania, 27.10.2010 - právoplatnosť rozsudku, archivácia spisu.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zistil zo súdneho spisu aj ústavný súd.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedla: „Po   oboznámení   sa s obsahom   sťažnosti   a   uznesenia,   ako   aj   obsahom   predmetného   spisu   navrhujem,   aby ústavný   súd   rozhodol,   že   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   v konaní tunajším súdom porušené nie je a nepriznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie z dôvodu,   že   tunajší   súd   vo   veci   právoplatne   rozhodol   rozsudkom   zo   dňa   11.10.2010, rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   dňa   27.10.2010,   čím   došlo   k   odstráneniu   právnej neistoty sťažovateľa.“

Zároveň v ňom vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vyjadrením   doručeným   ústavnému   súdu   31.   januára 2011 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň vo vyjadrení poukázal na niektoré konkrétne pochybenia okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o úprave výživného na plnoleté dieťa tvorí bežnú súčasť agendy všeobecných súdov a v danom prípade nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti, ktoré by boli dôvodom na vznik prieťahov v napadnutom konaní. Z hľadiska povahy veci ide pritom   o   vec,   ktorá   vo všeobecnosti   vyžaduje   postup   okresného   súdu   s   osobitnou rýchlosťou. V tejto súvislosti už aj Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že ak je predmetom   konania   výživné   (ktoré   je   zdrojom   príjmov),   konaniu   o   týchto   vzťahoch príslušné   súdy   majú   venovať   „mimoriadnu   starostlivosť,   pretože   procesné   omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (pozri H. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 8. júla 1987, § 85).

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol v konaní aktívny, poskytoval okresnému súdu potrebnú súčinnosť, dokonca dvakrát žiadal okresný súd „o konanie vo veci“ (2. decembra 2008, 12. apríla 2010).

3. Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní.   Ústavný   súd   identifikoval   dve   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   v celkovom trvaní 21   mesiacov.   Ide   sa   o obdobie   nečinnosti   od   9. januára 2008,   keď   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   vrátil   okresnému súdu   súdny   spis ako predčasne predložený, do vydania opravného uznesenia okresného súdu z 1. decembra 2008, ktorým súd opravil dátum rozsudku a dátum uznesenia (v trvaní 11 mesiacov). Druhým obdobím nečinnosti okresného súdu je obdobie od 17. júla 2009, keď bol súdny spis s rozhodnutím krajského súdu doručený okresnému súdu, do ďalšieho relevantného úkonu okresného súdu vo veci, a to pojednávania konaného 19. mája 2010 (v trvaní 10 mesiacov). V uvedenom období okresný súd len doručil rozhodnutie krajského súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. augusta 2009.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Za   takúto   nesústredenú   činnosť   okresného   súdu   považuje   ústavný   súd   postup, keď krajský súd v dôsledku rozporu medzi petitom vyhlásenia rozsudku a petitom písomne vyhotoveného   rozsudku   okresného   súdu   a tiež   v dôsledku   rozporu   výroku   o zročnom výživnom vo vyhlásenom rozsudku a písomne vyhotovenom rozsudku okresného súdu bol nútený   súdny   spis   vrátiť   okresnému   súdu   ako   predčasne   predložený.   Ústavný   súd konštatuje,   že   v dôsledku   nedostatkov   rozsudku   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom od 22. júna 2007 (predloženie súdneho spisu krajskému súdu) do 9. januára 2008 (vrátenie súdneho spisu krajským súdom) v trvaní 6 mesiacov.

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 8 C 261/2006, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. V posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd aj napriek   záveru,   že   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že okresný súd v danej veci už rozhodol rozsudkom z 11. októbra 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 27. októbra 2010.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   25   000   €. V písomnom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   31.   januára   2011   právny   zástupca sťažovateľa uviedol: „Vyhlásením konečného rozsudku som nadobudol právnu istotu, čo sa týka určenia výživného, ale v čase nadobudnutia právnej istoty, bol už navrhovateľ dva roky, t. j. od roku 2008, zamestnaný, a preto táto právna istota nemá pre mňa žiaden význam. V čase, keď som potreboval určenie výživného, resp. jeho výšky, súd nevykonal nič v môj prospech a spôsoboval len prieťahy v konaní. Súd až dva roky po mojej strate nároku na výživné určil výživné za roky minulé. Z dôvodu prieťahov v konaní spôsobených OS BA II som   musel   ukončiť   stredoškolské   štúdium   a   následne   akékoľvek   vzdelávacie   aktivity v právnej neistote o svoje výživné zo strany môjho otca. Tak som prišiel o možnosť ďalšieho vzdelávania, hoci som bol jeden z najlepších žiakov na škole, ako aj o možnosť pokojného duševného vývinu v podobe nerušených študijných a mládežníckych rokov a musel som predčasne dospieť a nastúpiť do pracovného pomeru v protiklade so svojimi rovesníkmi, ktorí mohli pokračovať vo vzdelávacom procese na vysokých školách a užívať si mladý život, pretože im súdy svojím konaním toto neznemožnili.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania pred okresným súdom, ktoré trvalo viac ako 4 roky, berúc do úvahy charakter konania a konkrétne okolnosti prípadu, ako aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   bolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1   300   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   sťažovateľovi   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nárok na náhradu   trov   konania,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym   zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom, nepriznal, pretože sťažovateľ si takýto nárok neuplatnil.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2011