znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 386/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   č.   k.   61   Er   1558/2008-32 z 23. januára   2009   a uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   4   CoE   57/2009-47 z 30. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného   zákona   č.   23/1991   Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv   a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 61 Er 1558/2008-32 z 23.   januára   2009   a uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 4 CoE 57/2009-47 z 30. júna 2009.

V sťažnosti sťažovateľka takto argumentovala:«K   porušeniu   základných   práv   a   slobôd   došlo   v   konaní   pred   OS   TN   sp.   zn. 61 Er/1558/2008   a   následne   pred   KS   TN   sp.   zn.   4 CoE/57/2009   vedenom   vo   veci Sťažovateľa   voči   povinnému   –   D.   R...   o   vymoženie   453,50   €   s   príslušenstvom   titulom poistného na   zákonnom zdravotnom   poistení.   V   predmetnom konaní   OS TN   Uznesením sp. zn. 61 Er/1558/2008-32... zo dňa 23. 01. 2009, právoplatným dňa 02. 09. 2009 (ďalej len „Uznesenie 1“) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Následne KS TN rozhodol Uznesením sp. zn. 4 CoE/57/2009-47... zo dňa 30. 06. 2009, právoplatným dňa 02. 09. 2009 (ďalej len „Uznesenie 2“) o odvolaní Sťažovateľa voči Uzneseniu 1. KS TN   Uznesením   2   potvrdil   Uznesenie   1,   pričom   Sťažovateľ   má   za   to,   že KS   TN rozhodoval vo veci na základe skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc   správneho   rozhodnutia,   resp.   danú   skutočnosť   bol   za   zákonom   taxatívne stanovených podmienok oprávnený posudzovať iný orgán, v dôsledku čoho došlo porušeniu zákona a základných práv a slobôd Sťažovateľa, najmä práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces (ako základného predpokladu právnej istoty a zákonnosti v právnom štáte), ale aj porušeniu vlastníckeho práva ako základného súkromnoprávneho inštitútu.

OS TN a KS TN konali tiež v rozpore s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, keďže rozhodovali vo   veci,   v   ktorej   im   toto   oprávnenie   právny   poriadok   nepriznával,   resp.   za taxatívne vymedzených zákonných podmienok zveroval túto rozhodovaciu právomoc inému orgánu. Uvedeným postupom porušil dôležité zásady právneho štátu, a to zásadu zákonnej limitácie právomoci orgánov štátnej moci, ako aj zásadu právnej istoty Sťažovateľa...

V   prípade   Sťažovateľa   bol   predmetným   správnym   rozhodnutím   Platobný   výmer č. 474/2005 zo dňa 24. 05. 2005 (ďalej len „Platobný výmer“), na ktorého preskúmavanie zákonnosti by však boli za taxatívne vymedzených zákonných podmienok (napr. dodržanie zákonnej 2-mesačnej prekluzívnej lehoty) príslušné krajské súdy. Dovoľujeme si poukázať jednak   na   skutočnosť,   že   Povinný   svoje   právo   domáhať   sa   súdneho   preskúmania Platobného   výmeru   v   zákonom   stanovenej   dvojmesačnej   lehote   nevyužil,   ako   aj na skutočnosť,   že uvedená   lehota   je   prekluzívna   a   jej   márnym   uplynutím   toto   právo Povinného zaniklo. OS TN ako prvostupňový exekučný súd a KS TN ako odvolací exekučný súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty dodatočne preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu – Platobného výmeru...

V dobe vydania Platobného výmeru bolo na majetok zdravotnej poisťovne vedené konkurzné   konanie.   V   zmysle   ust.   §   14   ods.   1   písm.   a)   Zákona   o   konkurze   tak   dňom vyhlásenia   konkurzu   prešlo   na   správcu   konkurznej   podstaty   oprávnenie   nakladať s majetkom   konkurznej   podstaty,   ako   aj   výkon   práv   a   povinností,   ktoré   súviseli s nakladaním   s   majetkom   konkurznej   podstaty.   Počas   trvania   konkurzu   sa   na   činnosť a právny   stav   úpadcu   prioritne   aplikoval   Zákon   o   konkurze,   ako   jednoznačne   vyplýva aj z vyššie citovaného ust. § 66e ods. 2 Zákona o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca konkurznej   podstaty   zdravotnej   poisťovne   oprávnený   vydať   Platobný   výmer.   Platobný výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. § 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v neskoršom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“)...

Pohľadávka   z   titulu   Platobného   výmeru   bola   postúpená   na   Sťažovateľa   a   keďže Povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú Platobným výmerom, Sťažovateľ inicioval na Okresnom súde Trenčín exekučné konanie sp. zn. 61 Er/1558/2008, predmetom ktorého bolo vymoženie predpísaného dlžného poistného. V predmetnom exekučnom konaní OS TN a následne KS TN ako exekučné súdy po vyše štyroch rokoch od právoplatnosti Platobného výmeru ex offo zastavili exekúciu z dôvodu jeho údajnej nulity... OS TN a KS TN konali v priamom rozpore s právnym poriadkom a nad rámec zákonom zverených kompetencií. Samotné   vyhlásenie   nulity   správneho   rozhodnutia   by   však   z   pohľadu hmotnoprávnych   účinkov   danej   absolútnej   neplatnosti   správneho   rozhodnutia   nebolo postačujúce a bolo by potrebné vydanie zrušujúceho rozhodnutia, právoplatnosťou ktorého by boli účinky Platobného výmeru zrušené ex tunc. Do vydania takéhoto rozhodnutia je však Platobný výmer považovaný za verejnú listinu a platí prezumpcia jeho správnosti... Uznesením   1 a   následne Uznesením 2   tak   prvostupňový   OS TN   ako   aj odvolací KS TN zasiahli do ústavného vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku síce   absentuje   legálna   definícia   majetku   ako   podstatného   súkromnoprávneho   inštitútu, avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok zahrňuje   hmotný,   nehmotný   majetok,   ako   aj   práva   spojené   s   týmto   majetkom,   ktorými sú napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky.

Prílohou tejto ústavnej sťažnosti je aj Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 11/2007-49... zo dňa 04. 10. 2007, právoplatné dňa 06. 11. 2007... V zmysle citovaného rozhodnutia,   a   dovoľujeme   si   zdôrazniť   –   že   v   tomto   prípade   vecne   príslušného   súdu v zmysle OSP, bol správca konkurznej podstaty oprávnený vydať Platobný výmer, ktorý bol posúdený ako platný právny akt. Opačné rozhodnutie, ku ktorému dospeli exekučné súdy (mimo   svojej vecnej   pôsobnosti,   keďže neboli oprávnené   na   preskúmavanie   oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydávať platobné výmery, toto oprávnenie prináležalo výlučne krajským   súdom   v   rámci   výkonu   správneho   súdnictva)   predstavovalo   zásah   do   právnej istoty Sťažovateľa...

Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR v Náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   415/08-19   zo   dňa   10.   12.   2008   uvádza   v   súvislosti   s   údajnou neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo   skúmať   jedine   na   základe   opravného   prostriedku   smerujúceho   voči   tomuto rozhodnutiu   príslušným   odvolacím   orgánom   a   nie   okresnému   súdu   v   posudzovanom exekučnom konaní“...

Prioritnou problematikou v našom prípade je, či zákony alebo Ústava SR umožňovali OS   TN   a   následne   KS   TN   ako   exekučným   súdom   rozhodovať   o   zastavení   exekúcie na základe   posúdenia   oprávnenia   správcu   konkurznej   podstaty   vydať   Platobný   výmer a vyhlásiť   ho   za   nulitný   vyše   štyri   roky   po   právoplatnosti   a   vykonateľnosti   Platobného výmeru,   a   navyše   po   uplynutí   zákonnej   prekluzívnej   lehoty   na   preskúmanie   zákonnosti správneho rozhodnutia v rámci správneho súdnictva...

OS TN a KS TN v našom prípade rozšírili svoju rozhodovaciu právomoc nad rámec kompetencií, ktoré im zveroval zákon, čím konali v rozpore s ústavným princípom právneho štátu   a   v   priamom   dôsledku   s   konaním   súdov   došlo   k   porušeniu   práv   Sťažovateľa na spravodlivý   súdny   proces,   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   ako   aj   jeho vlastníckeho práva...

Sťažovateľ   považuje   Uznesenie   1   a   Uznesenie   2   za   arbitrárne...   Sťažovateľ   má navyše za to, že súdy sa náležité nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ani so skutočnosťami,   zohľadnenie   ktorých   bolo   nevyhnutné   pre   právne   posúdenie   veci (napriek   tomu,   že   Sťažovateľ   na   tieto   skutočnosti   v   súvislosti   s   absenciou   danej preskúmavacej   právomoci   súdov   počas   predmetného   exekučného   konania   upozornil) a rozhodli   na   základe   nepodloženej   právnej   konštrukcie,   ktorú   navyše   nedostatočne odôvodnili.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp. zn.   4 CoE/57/2009-47, IČS: 3108216837 zo dňa 30. 06. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.   61   Er/1558/2008-32   zo   dňa   23.   01.   2009   došlo   k   porušeniu   práva   Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 CoE/57/2009-47, IČS: 3108216837 zo   dňa   30.   06.   2009   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn. 61 Er/1558/2008-32 zo dňa 23. 01. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v   Trenčíne   a   Okresný   súd   Trenčín   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

Okrem toho sťažovateľka žiadala o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   61   Er   1558/2008-32 z 23. januára 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   sťažovateľka využila   ústavnú   a zákonnú   možnosť   a   obrátila   sa   na   krajský   súd,   ktorý   na   základe opravného   prostriedku   vo   veci   konal   a   rozhodol.   Právo   odvolacieho   súdu   preskúmať na základe   podaného   odvolania   uznesenie   okresného   súdu,   a   poskytnúť   tak   ochranu sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE 57/2009-47 z 30. júna 2009.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   v tejto   časti   sťažnosti   bolo   tvrdenie   o porušení označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací v rámci   exekučného   konania   sa   stotožnil   s prvostupňovým   rozhodnutím,   ktorým   bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne bola zastavená, a to z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu, na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu a charakter konania, v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   odseku   4   tohto   ustanovenia   podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že 15. augusta 2008 okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. 5309*054876 pre súdneho exekútora JUDr. V. K., Exekútorský úrad N. (ďalej len „súdny exekútor“). Predmetom exekučného konania bol vymáhaný nárok v sume 453,50 € s príslušenstvom a exekučným titulom v danej veci bol platobný výmer č. 474/2005 z 24. mája 2005 vydaný správcom konkurznej podstaty P. v konkurze (ďalej len „úpadca“).

V procesnom postavení povinného v danom prípade vystupoval D. R., T. (ďalej len „povinný“),   a oprávneným   bola   sťažovateľka,   ktorá   pohľadávku   vymáhanú   v rámci exekučného   konania   mala   nadobudnúť   na   základe   zmluvy   o postúpení   pohľadávok zo 7. júla 2005 uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu ako postupcom a ňou ako postupníkom.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   61   Er   1558/2008-32   z 23.   januára   2009   exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Podľa výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. bolo rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   zo   dňa   1.   7.   1999,   ktoré nadobudlo   právoplatnosť   dňa 17.   7.   1999,   číslo   3215/1999-A,   tomuto subjektu   zrušené povolenie   na   zriadenie   zdravotnej   poisťovne   v   zmysle   zák.   č.   273/1994   Z.   z.   v   znení neskorších predpisov. Podľa § 34 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne táto poisťovňa vstúpila do likvidácie... Vzhľadom na uvedené je logické, že zrušená poisťovňa a neskôr ani správca   konkurznej   podstaty   nemali   žiadne   oprávnenie   vyrubovať   zdravotné   poistné v správnom konaní a takýmto spôsobom vykonávať právomoc verejného orgánu, ktorá bola zo zákona   zverená   len   poisťovniam s platným povolením   na   vykonávanie zdravotníckej starostlivosti. Na tom nemohol nič zmeniť ani nový právny stav, ktorý nastal po vyhlásení konkurzu...

Právomoc   vyrubovať   zdravotné   poistenie   nie   je   možné   odvodzovať   ani zo zák. č. 328/1991 Zb.,   ktorý ako predpis súkromného práva nemohol založiť úpadcovi a správcovi konkurznej podstaty právo vydávať individuálne správne akty, ktorými platobné výmery   vyrubujúce   poistné   na   zdravotné   poistenie   bezpochyby   sú.   Uvedenému   záveru neodporuje ani skutočnosť, že v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) zák. č. 328/1991 Zb. na správcu   konkurznej   podstaty   prešlo   oprávnenie   nakladať   s   majetkom   podstaty. Nakladanie s majetkom podstaty v kontexte zákona o konkurze a vyrovnaní nezahŕňa právo autoritatívnymi rozhodnutiami zakladať práva a povinnosti iným subjektom, ktoré právo patrí len orgánom verejnej moci. To, že vtedy platný zák. č. 328/1991 Zb. nepredpokladal, že by správca konkurznej podstaty, resp. úpadca bol orgánom, ktorý vedie správne konanie, je zrejmé aj z dikcie ust. § 14 ods. 1 písm. c), podľa ktorého súdne a iné konania podľa osobitného   predpisu,   ktoré   sa   týkajú   majetku   patriaceho   do   podstaty,   alebo   konania o nárokoch, ktoré majú byť uspokojené z tohto majetku, možno začať na návrh správcu alebo podaním návrhu proti správcovi.

Rovnako   je   potrebné   uviesť,   že   v   čase   vydania   platobného   výmeru   bol zák. č. 273/1994   Z.   z.   (na   ktorý   sa   poisťovňa   odvoláva)   zrušený,   keď   od   1.   1.   2005 upravovali   oblasť   zdravotného   poistenia   zákony   č.   580/2004   Z.   z.   a   č.   581/2004   Z.   z. V zmysle   týchto   zákonov   poisťovne   stratili   právomoc   predpisovať   poistné   a   orgánom oprávneným vydávať platobné výmery sa stal podľa   § 18 ods.   1 písm.   a) bodu 3 zák. č. 581/2004 Z. z. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Zák. č. 581/2004 Z. z. v ust. § 81 síce upravuje situácie, kedy zdravotné poisťovne aj po účinnosti týchto zákonov dokončia   už začaté   správne   konania,   avšak   z   dikcie   tohto   zákonného   ustanovenia jednoznačne   vyplýva,   že sa týka   len   zdravotných   poisťovní,   ktoré   majú   povolenie na vykonávanie   zdravotného   poistenia   a   ktoré   teda   mali   v tomto   čase   povinnosť transformovať sa na akciové spoločnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   má   súd   za   to,   že   sú   tu   dôvody,   pre   ktoré je exekúcia   neprípustná.   Exekučný   titul,   na   základe   ktorého   bola   doposiaľ   vykonávaná exekúcia,   bol   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   vydaný   v   rozpore   so   zákonom a osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul je ničotným aktom, ktorý nemá žiadnu právnu silu a exekúciu zastavil.“Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 CoE 57/2009-47 z 30. júna 2009 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia okresného súdu a námietky sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, ktorých podstatou bolo tvrdenie, že správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený vydať platobné výmery ako právne   akty   spôsobilé   spolu   s návrhom   na   vykonanie   exekúcie   vyvolať   účinky exekučného konania. V tejto súvislosti sa sťažovateľka odvolávala na príslušné ustanovenia všeobecne   záväzných   právnych   predpisov.   Ako   vyplynulo   z odôvodnenia   rozhodnutia krajského súdu, povinný sa k odvolaniu sťažovateľky nevyjadril.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného konštatoval:

„Vzhľadom na odvolacie námietky oprávneného sa odvolací súd zaoberal v prvom rade otázkou, či vydané rozhodnutie je podľa Exekučného poriadku titulom pre vykonanie exekúcie.

Z obsahu spisu sp. zn. 61 Er/1558/2008 vyplýva, že v danej veci exekučným titulom je platobný výmer č. 474/200 zo dňa 24. 5. 2005 vydaný JUDr. T. K., správcom konkurznej podstaty úpadcu P. v konkurze,… ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť dlžné poistné v čiastke 13.662,- Sk a poplatok z omeškania… Platobný výmer sa stal právoplatný dňom 8. 6. 2005 a vykonateľný dňa 20. 6. 2005. Okresný súd v Trenčíne dňa 15. 8. 2008 v zmysle   §   45   ods.   1   Exekučného   poriadku   poveril   vykonaním   exekúcie,   na   základe uvedeného platobného výmeru, súdneho exekútora JUDr. V. K., N. Súdny exekútor vydal dňa 26. 8. 2008 pod sp. zn. EX 803/2008 upovedomenie o začatí exekúcie proti povinnému D.   R.   Povinný   proti   upovedomeniu   podal   námietky,   v   ktorých   namietal   premlčanie pohľadávky oprávneného a ďalej tú okolnosť, že exekučný titul mu nebol doručený a o jeho existencii   sa dozvedel   až   po   doručení   súdnym   exekútorom.   Okresný   súd   Trenčín ako exekučný súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil z dôvodu, že oprávneným predložený platobný výmer ako exekučný titul je   ničotným   právnym   aktom,   nakoľko   bol   vydaný   správcom   konkurznej   podstaty,   ktorý nemal oprávnenie na vydanie tohto platobného výmeru.

Z výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. vyplýva, že tento subjekt sa dostal do likvidácie zo zákona (§ 34 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z.) a rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 4. 2001, č. k. 7 K/70/2001-30 bol podľa zák. č. 328/1991 Zb. vyhlásený na majetok poisťovne konkurz. Správca konkurznej podstaty v priebehu konkurzného konania vydal dňa 24. 5. 2005 platobný výmer. Dňa 7. 7. 2005   bola   pohľadávka   vyplývajúca   z   platobného   výmeru   postúpená   na   základe   zmluvy o postúpení pohľadávok na oprávneného.

Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia. O aké rozhodnutie sa má jednať podrobnejšie   upravuje   §   41   Exekučného   poriadku.   Exekučným   titulom   je   vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Okrem iného je možné exekúciu vykonať aj na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, platobný výmer, ktorý má byť v posudzovanej veci exekučným titulom, bol vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu. Preto je rozhodujúce vyriešiť otázku, či platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty sú exekučnými titulmi,   pričom   túto   otázku   je   potrebné   posudzovať   v   závislosti   od   postavenia   správcu konkurznej podstaty.

Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty. Z ustanovení zák. č. 328/1991 Zb. však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne   akty   orgánu   verejnej   moci   (správy).   Postavenie   orgánu   verejnej   správy by mohlo   byť   správcovi   konkurznej   podstaty   dané   len   právnou   úpravou.   Pokiaľ   takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Z toho potom následne vyplýva, že pokiaľ rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom vydal nepríslušný orgán ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonávať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný   akt   nikoho   nezaväzuje   a   hľadí   sa   na   neho   akoby   neexistoval.   Preto   je   treba aj na vydanie   platobného   výmeru   správcom   konkurznej   podstaty   v   danej   veci   hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. So zreteľom na vyššie uvedené vyplýva, že exekúcia je neprípustná, pretože exekučný titul je nulitným právnym aktom.

Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že správny bol postup súdu prvého stupňa,   ktorý exekučné konanie zastavil z dôvodu, že daný platobný výmer je nulitným právnym aktom a preto exekúcia nemala byť ani nariadená.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Z uvedeného   vychádzal   ústavný   súd   aj   v rámci   ústavnej   kontroly,   ktorej   bolo podrobené   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   a to   z hľadiska   námietok   nastolených sťažovateľkou.   Ústavný   súd   teda   považoval   za   významné   vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú a následne   bola   zastavená,   mal   právomoc   skúmať   prípustnosť   exekúcie   z hľadiska relevantnosti exekučného titulu. Inými slovami, či krajský súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil   svoju   právomoc   patriacu   síce   všeobecným   súdom,   ale   danú   im   v rámci odlišného   konania,   na   ktoré   sa   vzťahujú   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku pojednávajúce o správnom súdnictve.

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka, za   akých   okolností   a kedy   môže   všeobecný   súd   exekúciu   zastaviť.   Zatiaľ   čo   dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi   k takémuto   rozhodnutiu (§ 57 ods. 2   Exekučného   poriadku),   podrobne   popisuje   zákon,   teda   Exekučný   poriadok, stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v priebehu   celého   exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným   z týchto   predpokladov   je   aj   relevantný   exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie nie je možné   exekúciu   vykonať.   Ak   teda   krajský   súd   dospel   k záveru,   že   neexistuje relevantné   rozhodnutie   v zmysle   §   41   Exekučného   poriadku,   ktoré   by   bolo   spôsobilé byť exekučným   titulom,   správne   rozhodol,   ak   sa   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekučného konania.

Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   krajský   súd   dostatočne sťažovateľke   ozrejmil   okolnosti,   ktoré   boli   podkladom   na   záver   o   tom,   že   exekúciu nie je možné   ďalej   vykonať   a že   exekúcia   sa   na   základe   platobného   výmeru č. 474/2005 z 24. mája 2005 vôbec nemala začať. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa jeho názoru však takýmito   rozhodnutiami   nemohli   byť   rozhodnutia   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu. Odvolací súd konštatoval, že zo žiadnych ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní   účinného   do   31.   decembra   2005   expressis   verbis   nevyplývalo   pre   správcu konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej správy. Na   základe   toho   krajský   súd   uzavrel,   že platobný   výmer   vydaný   správcom   konkurznej podstaty   úpadcu   nemohol   byť   exekučným   titulom,   na   základe   ktorého   by   bolo   možné vykonať exekúciu. Aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo nevyslovil, že   pri   prezentácii   prijatých   záverov   sa riadil   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vysloveným v inej právnej veci vedenej pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008, konkrétne v uznesení z 22. apríla 2009, z obsahu odôvodnenia namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu   však   jednoznačne   vyplýva,   že   daný   názor najvyššieho súdu si osvojil.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka   stotožnila,   a   že   naopak,   v jej   veci   rozhodli   súdy   odlišne,   ústavný   súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra   2008,   ktoré   sťažovateľka   v sťažnosti   nesprávne   pomenovala   ako   nález. V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú právnu   situáciu,   keď   námietky   v ústavnej   sťažnosti   predostrel   účastník   konania,   ktorý v rámci exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho odlišné možnosti   brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť v rámci   odvolacieho   konania   proti   rozhodnutiu,   ktoré   bolo   exekučným   titulom.   Keďže v tejto   veci   išlo   o odlišné   okolnosti   prípadu,   ústavný   súd   v danej   veci   nemohol   prijať identické   závery,   pretože   vychádzal   z   úplne   opačného   postavenia   účastníkov   konania (v danom   prípade   sťažovateľka   oprávnená,   v   označenom   prípade   sťažovateľ   povinný), od ktorých pri rovnakých situáciách nemožno spravodlivo očakávať využitie identických právnych   a opravných   prostriedkov   na   ochranu   svojich   práv,   pretože   ich   realizácia s najväčšou pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho, že absencia porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

Ústavný súd konštatuje, že čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj § 1 ods. 1 ústavného zákona neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto vzhľadom na prijaté závery o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv a slobôd sťažovateľky (hlavne z hľadiska   dodržania   zásad   spravodlivého   procesu)   ústavný   súd   odmietol   aj   túto   časť sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009