znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 386/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   M.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 3 SžoKS 166/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2008 doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“   alebo   „žalobca“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vydaným   7. decembra   2007   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 SžoKS 166/2006.

Z obsahu   predloženej   sťažnosti   i z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   adresoval 14. novembra   2005   Daňovému   riaditeľstvu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“   alebo   „žalovaný“)   podanie   označené   ako „Námietka   proti   postupu zamestnanca   správcu   dane   –   predstaveného   –   riaditeľa   Daňového   úradu   Prešov   I“, v ktorom   riaditeľovi   Daňového   úradu   Prešov   I   vytýkal,   že „neriadi   zamestnancov služobného   úradu   Prešov   I,   ktorí   patria   pod jeho   pôsobnosť   (územnú,   vecnú,   miestnu) a prenechal   v rozpore   so   zákonom   riadiacu   činnosť   a vydávanie   pokynov   na   iného predstaveného – riaditeľa Daňového úradu Košice V. Neoprávnené delegovanie riadiacej právomoci   a vydávanie   pokynov   vykonal   iba   na   základe   Príkazu   na   služobnú   cestu. To odporuje   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom,   pretože predstavený   služobného úradu   Prešov   I riadi   a vydáva   pokyny   a zodpovedá   za podriadených   zamestnancov aj na služobnej ceste.“.

V ten istý deň sťažovateľ adresoval daňovému riaditeľstvu i ďalšie podanie označené ako „Sťažnosť   na   nesprávny   a nezákonný   postup   riaditeľa   Daňového   úradu Košice V a riaditeľa Daňového úradu Prešov I“, v ktorom vytýkal riaditeľovi Daňového úradu Košice V, že v rozpore s ustanoveniami zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) „vydáva pokyny nepodriadeným zamestnancom na vykonávanie štátnej služby a riadi ich, aj keď ide o zamestnancov Daňového úradu Prešov I, ktorí sú podriadení iba predstavenému riaditeľovi Daňového úradu Prešov I“.

Daňové   riaditeľstvo   rozhodnutím   č. I/223/13448-89528/2005/991545-r zo 16. decembra   2005   námietke   sťažovateľa   proti   postupu   riaditeľa   Daňového   úradu Košice V nevyhovelo.   Vychádzalo   pritom   zo   zisteného   skutkového   stavu   spočívajúceho v tom, že na základe žiadostí Daňového úradu Košice V zo 4. februára 2005 a pracoviska daňového riaditeľstva v Košiciach z 21. februára 2005 adresovaných daňovému riaditeľstvu (so sídlom v Banskej Bystrici) bol Daňový úrad Prešov I daňovým riaditeľstvom požiadaný o zabezpečenie   vykonania   daňových   kontrol   u sťažovateľa   (kontrola   dane   z pridanej hodnoty   za   obdobia   február   až   december   2001,   január   2002   a opakovaná   kontrola za december   2000),   pretože   zamestnanci   Daňového   úradu   Košice   V,   ktorý   bol   miestne príslušný   na   vykonanie   daňových   kontrol,   boli   z výkonu   týchto   kontrol   vylúčení pre pochybnosti   o ich   nezaujatosti.   Podľa   právneho   názoru   daňového   riaditeľstva opierajúceho sa o ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o správe   daní   a poplatkov“),   zákona   o štátnej   službe a služobného predpisu – organizačného poriadku daňových orgánov „je možné, aby riaditeľ daňového   úradu   riadil   zamestnancov   v priamej   riadiacej   pôsobnosti   riaditeľov   iných daňových   úradov,   pokiaľ   títo   zamestnanci   budú   vyslaní   na   služobnú   cestu   do   obvodu územnej pôsobnosti daňového úradu ktorý riadi, za účelom vykonania daňovej kontroly“. V prípade sťažovateľa tak podľa daňového riaditeľstva miestne príslušným správcom dane bol Daňový úrad Košice V „s tým, že fyzicky kontrolu vykonávajú poverení zamestnanci Daňového úradu Prešov I“.

Rozhodnutie daňového riaditeľstva napadol sťažovateľ žalobou o preskúmanie jeho zákonnosti podanou podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Svoj žalobný návrh sťažovateľ argumentačne podporil tvrdením, že „ak na jednej strane   žalovaný   z dôvodu,   že   spochybnil   nezaujatosť   pracovníkov   miestne   príslušného daňového   úradu,   požiadal   o výkon   daňovej   kontroly   Daňový   úrad   Prešov   I,   sám   tým akceptoval, že možno mať pochybnosti o nezaujatosti zamestnancov miestne príslušného správcu dane“. Sťažovateľovi sa potom „javí ako absurdný taký postup, ak zamestnanci miestne príslušného správcu dane nevykonávajú daňovú kontrolu u žalobcu (sťažovateľa – pozn.), ale riaditeľ daňového úradu, zamestnanec toho istého správcu dane, môže svojimi pokynmi túto kontrolu riadiť“.

Sťažovateľ   v podanej   žalobe   takisto   tvrdil,   že   daňové   riaditeľstvo   posudzovalo existujúci   skutkový   stav „podľa   nesprávnych   ustanovení   právnych   predpisov“.   O jeho druhom   podaní   zo   14.   novembra   2005   označenom   ako „Sťažnosť  ...“ totiž   daňové riaditeľstvo rozhodovalo podľa ustanovení zákona o správe daní a poplatkov. Sťažovateľ zastával   názor,   že „jeho   sťažnosť   proti   postupu   riaditeľa   Daňového   úradu Košice V nesmerovala   proti   takému   postupu,   v ktorom   sa   rozhodovalo   o právach a povinnostiach daňových subjektov“, a preto „nebolo možné a nebolo správne zo strany žalovaného, ak o tejto sťažnosti rozhodol podľa ustanovenia § 50 ods. 3“ zákona o správe daní a poplatkov, ktoré reguluje inštitút námietky.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 3 S 15/2006-103 z 9. novembra 2006 tak, že ju zamietol.

Ustanovenia zákona o správe daní a poplatkov i zákona o štátnej službe podľa názoru krajského   súdu   umožňujú   situáciu,   keď „riaditeľ   daňového   úradu   riadi   zamestnancov v priamej riadiacej pôsobnosti riaditeľov iných daňových úradov, pokiaľ títo zamestnanci budú vyslaní na služobnú cestu do obvodu územnej pôsobnosti daňového úradu, ktorý riadi za   účelom   vykonávania   daňovej   kontroly“.   Miestnu   príslušnosť   Daňového   úradu Košice V vo vzťahu k sťažovateľovi krajský súd nijak nespochybnil tvrdiac, že práve tento daňový orgán „vo vzťahu k žalobcovi konal s tým, že fyzicky daňovú kontrolu vykonávali poverení   zamestnanci   Daňového   úradu   Prešov   I,   ale   celá   dokumentácia   týkajúca   sa daňovej kontroly je vyhotovovaná v mene miestne príslušného daňového úradu. U žalobcu nedošlo k zmene miestnej príslušnosti správcu dane, preto mohol konať vo vzťahu k nemu len miestne príslušný daňový úrad, ktorým je Daňový úrad Košice V.“.

Podanie sťažovateľa zo 14. novembra 2005 označené ako „Sťažnosť...“ krajský súd rovnako ako daňové riaditeľstvo z hľadiska jeho obsahu kvalifikoval ako námietku podľa § 50   ods.   3   zákona   o správe   daní   a poplatkov,   preto   postup   daňového   riaditeľstva pri vybavovaní tohto podania bol správny.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   13.   decembra   2006   odvolanie, ktorým žiadal tento rozsudok zmeniť tak, že sa jeho žalobe vyhovie. Podané odvolanie založil sťažovateľ na dvoch odvolacích dôvodoch, a to na nesprávnom právnom posúdení veci a na nesprávnych skutkových zisteniach, z ktorých krajský súd vychádzal na základe vykonaných dôkazov.

Sťažovateľ v odvolaní hodnotil ako zásadné pochybenie krajského súdu spočívajúce v tom,   že „pre   posúdenie   zákonnosti   alebo   nezákonnosti   napadnutého   rozhodnutia, sa obmedzil na konštatovanie, že podľa ustanovenia § 3 ods. 1 [zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových   orgánoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o daňových orgánoch“)   – pozn.] – daňové riaditeľstvo   je   zamestnávateľom   zamestnancov   daňových orgánov.   Toto   ustanovenie,   resp.   časť   z neho,   má   význam   pre   vzťah   zamestnávateľ   – zamestnanec,   medzi   daňovým   riaditeľstvom   a zamestnancami   daňových   orgánov, ale nemôže   byť   určujúcim   pre   posúdenie   oprávnenia   zamestnancov   daňových   orgánov vo vzťahu   k daňovým   subjektom.  ...   Ak   by   pre   posúdenie   oprávnenia   ktoréhokoľvek zamestnanca ktoréhokoľvek daňového orgánu vykonávať úkony podľa Zákona č. 511/1992 Zb. nebolo významné, zamestnancom ktorého daňového orgánu ten-ktorý zamestnanec je, potom by bolo absurdné, aby tento zákon používal termín zamestnanci daňových orgánov. Títo by v takomto prípade boli len zamestnancami daňového riaditeľstva.“.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   považoval „za   vážne   a zásadné   pochybenie   súdu I. stupňa, keď sa nevyrovnal so skutočnosťou, že Zákon č. 511/1992 Zb. používa zásadne termín zamestnanec správcu dane, čím nesporne má na mysli osobu, ktorej pracoviskom je ten-ktorý konkrétny daňový orgán. Širší výklad, resp. výklad, ktorý si osvojil prvostupňový súd, by potom robil bezpredmetnou otázku miestnej príslušnosti, pretože všetci zamestnanci všetkých   daňových   orgánov   by   mohli   voči   žalobcovi   vykonávať   kontrolu   bez   ohľadu na otázku miestnej príslušnosti.“.

Sťažovateľ tak zotrval na názore, že „nie je možný zákonný a správny taký postup, keď zamestnancom správcu dane by mal byť zamestnanec miestne nepríslušného správcu dane“.

Najvyšší   súd   rozsudkom   zo   7.   decembra   2007   vydaným   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 SžoKS 166/2006 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Najvyšší   súd   sa   v plnom   rozsahu   stotožnil   s právnymi   závermi   krajského   súdu, pričom zdôraznil, že „výkon daňovej kontroly uskutočňoval miestne príslušný správca dane – DÚ Košice V a v jeho mene riaditeľ DÚ určil – poveril zamestnancov daňovej správy na vykonanie daňovej kontroly“. Najvyšší súd poukázal na stanovisko vyslovené v inom jeho rozhodnutí, podľa ktorého «pojem „zamestnanec správcu dane“ v samotnom daňovom konaní   je   potrebné   vykladať   tak,   ako   to   zodpovedá   procesnému   postaveniu   osoby vykonávajúcej   daňovú   kontrolu   v mene   správcu dane   na   základe   poverenia príslušného predstaviteľa   správcu   dane.   Ak   potom   daňové   riaditeľstvo   vyhovelo   žiadosti   riaditeľa DÚ Košice   V a umožnilo,   aby   sa   na   výkone   opakovanej   daňovej   kontroly   nariadenej DÚ Košice V ako   správcom   dane,   zúčastnili   zamestnanci   daňovej   správy   pôsobiaci   síce na inom daňovom úrade, ale v zamestnaneckom pomere k daňovému riaditeľstvu, nedošlo k zmene miestnej príslušnosti orgánu daňovej správy oprávneného vykonať daňovú kontrolu a nedošlo   tým   ani   k obchádzaniu   ustanovenia   zákona   o miestnej   príslušnosti   správcu dane.».

Sťažovateľ vyvodzuje porušenie svojich označených základných práv v prvom rade z toho, že daňové riaditeľstvo, ale ani konajúce súdy   sa   vôbec nezaoberali „námietkou uvedenou   v žalobe“,   podľa   ktorej „z výkonu   daňovej   kontroly   nebol   vyňatý   a vylúčený riaditeľ Daňového úradu Košice V, ktorého však je potrebné bez akýchkoľvek pochybností rovnako   považovať   za   zamestnanca   správcu   dane“.   Sťažovateľ   spochybnil   nezaujatosť zamestnancov Daňového úradu Košice V, no napriek tomu „o námietkach proti postupu v daňovej kontrole, ktoré sťažovateľ uviedol do zápisnice zo dňa 25.5.2005, rozhodoval zamestnanec   správcu   dane   –   riaditeľ   Daňového   úradu   Košice   V,   teda   zamestnanec, ktorý bol   z takéhoto   rozhodovania   so   zreteľom   na   ustanovenia   §   24   ods.   1   v spojení s ustanovením   § 15   ods.   17   Zákona č.   511/1992   Zb.   vylúčený“.   Preto,   ak najvyšší   súd za takejto situácie „neposkytol sťažovateľovi ochranu, ktorú mu v rámci konania o jeho žalobe... poskytnúť mohol a mal, nielenže zasiahol do jeho práva podľa ustanovenia § 46 ods. 1, ale porušil aj sťažovateľovo právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na spravodlivé súdne konanie“.

Druhým   dôvodom   sťažovateľom   tvrdeného   porušenia   jeho   základných   práv   je skutočnosť, že najvyšší súd si v otázke výkonu daňovej kontroly zamestnancami Daňového úradu Prešov I osvojil argumentáciu daňového riaditeľstva. Sťažovateľ totiž zastáva názor, že „definíciou daňového riaditeľstva ako zamestnávateľa všetkých zamestnancov daňových orgánov nie je možné vysvetliť to, či zamestnanci jedného daňového úradu môžu vykonávať právomoci zamestnancov iného daňového úradu“. Postupom, „keď kontrolou vykonávanou miestne príslušným správcom dane, teda Daňovým úradom Košice V uňho ako u daňového subjektu boli poverení zamestnanci iného daňového úradu boli obídené ustanovenia Zákona č. 511/1992 Zb. a to predovšetkým § 3 ods. 1 a § 24 ods. 1, 4 a ods. 5“.

Podľa   sťažovateľa „akceptujúc   argumentáciu   najvyššieho   súdu,   obsiahnutú v napadnutom rozhodnutí..., ktorá poukazuje na ustanovenia § 1a písm. j/ (zákona o správe daní a poplatkov – pozn.), by potom zamestnancom správcu dane oprávneným vykonávať daňovú   kontrolu   u sťažovateľa,   bol   aj   zamestnanec   colného   úradu   alebo   colného riaditeľstva, resp. obce. Pre posúdenie dodržania správnosti postupu v predmetnej veci však nie je podstatné, kto je zamestnávateľom zamestnanca daňového úradu, ale o zamestnanca ktorého   daňového   úradu   ide.  ...   Sťažovateľ   teda   zotrváva   na   názore,   že   jeho   právom vyplývajúcim   z ustanovenia   článku   46   ods.   2   Ústavy   SR   bolo,   aby   daňovú   kontrolu vykonávali   uňho   zamestnanci   Daňového   úradu   Košice   V a v prípade,   že   títo   z dôvodu uvedeného   §   24   ods.   1   vykonávať   kontrolu   nemohli,   aby   boli   z vykonávania   kontroly vylúčení a miestna príslušnosť bola v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 (zákona o správe daní a poplatkov – pozn.) delegovaná inému správcovi dane. Iný postup nemožno považovať za správny.“.

Na podporu svojho citovaného názoru sťažovateľ poukázal na rozhodnutie daňového riaditeľstva   č.   VI/230/64/697/2007   z 28.   februára   2007, „ktorým   tento   orgán   rozhodol na základe návrhu Daňového úradu Košice V o delegovanie miestnej príslušnosti vo veci daňového   subjektu   Ing.   Mgr.   K.   M.   tak,   že   tejto   žiadosti   vyhovel   a delegoval   miestnu príslušnosť na správu daní daňového subjektu z Daňového úradu Košice V na Daňový úrad Košice I od nasledujúceho dňa po dni doručenia rozhodnutia“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR,

-   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru, rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3   SžoKS   166/2006   zo   dňa   7.   12.   2007,   bolo porušené.

Ústavný   súd   zrušuje   napadnuté   rozhodnutie   a vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   SR na nové konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podmienky   a podrobnosti   o súdnej   a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl.   46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustavenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods.   4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v celom rozsahu   rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

K prvej   sťažnostnej   námietke   týkajúcej   sa   oprávnenia   riaditeľa   Daňového   úradu Košice   V   riadiť   výkon   daňovej   kontroly   u   sťažovateľa   pracovníkmi   Daňového   úradu Prešov I   ústavný   súd   uvádza,   že   z príloh   sťažnosti   je   jednoznačné,   že   v čase   výkonu predmetných daňových kontrol nebol riaditeľ Daňového úradu Košice V vylúčený z úkonov tvoriacich obsah správy daní. Sťažovateľ totiž sám v správnej žalobe z 28. februára 2006 poukázal na iné konanie vedené na krajskom   súde   pod sp. zn. 6 S 54/05, v ktorom   bolo preskúmavané   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   z 27. júna   2005   vyvolané   námietkou sťažovateľa.   Týmto   rozhodnutím   daňové   riaditeľstvo   rozhodlo   o nevylúčení   riaditeľa Daňového úradu Košice V „vo veci daňových kontrol a opakovanej kontroly“. Z vyjadrenia daňového   riaditeľstva   k žalobe   sťažovateľa   i z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu z 9. novembra 2006 ústavný súd zistil, že konanie krajského súdu sp. zn. 6 S 54/05 bolo napokon   aj   zastavené   uznesením   č.   k.   6   S 54/2005-40   z 13.   apríla   2006,   teda   žalobe sťažovateľa   zjavne   nebolo   vyhovené   a rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   o nevylúčení riaditeľa Daňového úradu Košice V tak ostalo platné, účinné i právoplatné.

Je teda zrejmé, že riaditeľ Daňového úradu Košice V nebol vo veci daňových kontrol sťažovateľa vylúčený z konania postupom podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov, a preto je nepochybné, že riadiť zamestnancov vykonávajúcich kontrolu a dávať im pokyny mohol. Prvú námietku sťažovateľa tak ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Okrem toho k prvej námietke sťažovateľa ústavný súd tiež zdôrazňuje, že obsah jeho odvolania proti rozsudku krajského súdu nedokazuje, že by v ňom bol vytýkal krajskému súdu nedostatok spočívajúci v nevysporiadaní sa s tvrdením o vylúčení riaditeľa Daňového úradu Košice V z výkonu daňových kontrol na základe pochybností o nezaujatosti. Preto sa najvyšší   súd   ani   s takýmto   argumentom   sťažovateľa   nemusel   vo   svojom   rozhodnutí vysporiadať.

Druhá   námietka   sťažovateľa   smerovala   k spochybneniu   oprávnenia   na   výkon daňovej kontroly zamestnancami daňovej správy zaradenými organizačne na inom daňovom úrade, ako je ten, ktorý je miestne príslušný.

Ústavný súd zistil, že konajúce súdy sa poukazom na ustanovenia zákona o štátnej službe,   zákona   o správe   daní   a poplatkov   i zákona   o daňových   orgánoch   touto   otázkou v odôvodneniach   svojich   rozhodnutí   dostatočným   spôsobom   zaoberali.   V tejto   súvislosti ústavný   súd   v zhode   s konajúcimi   súdmi   uvádza,   že   v posudzovanom   prípade   nedošlo k zmene miestnej príslušnosti na výkon daňovej kontroly u sťažovateľa. Všetky kontrolné úkony realizoval Daňový úrad Košice V ako miestne príslušný správca dane oprávnený daňovú   kontrolu   u sťažovateľa   vykonávať.   V dôsledku   uplatnenia   inštitútu   vylúčenia zamestnancov   správcu   dane   však   nastala   v sťažovateľovom   prípade   špecifická   situácia, keď zamestnanci   Daňového   úradu   Košice   V   nemohli   daňovú   kontrolu   u sťažovateľa vykonať   pre   pochybnosti   o ich   nezaujatosti   pri   výkone   tejto   kontroly,   a preto   orgány daňovej   správy   zabezpečili   výkon   kontroly   zamestnancami   zaradenými   organizačne na inom daňovom úrade.

Argument sťažovateľa, ktorý v tejto súvislosti viackrát naznačil, že pri rešpektovaní výkladu všeobecných súdov by daňovú kontrolu uňho mohol vykonať fakticky ktorýkoľvek zamestnanec   daňovej   správy,   nemá   oporu   v právnych   názoroch   krajského   súdu a najvyššieho súdu vyslovených v ich rozhodnutiach. V daňovom konaní musia jednotliví správcovia daní dôsledne rešpektovať nielen miestnu príslušnosť, ale aj príslušnosť vecnú. V žiadnom   prípade   tak neprichádza   do   úvahy,   aby   daňovú   kontrolu   daní   spravovaných daňovými úradmi vykonávali u sťažovateľa colné úrady alebo obce tak, ako to sťažovateľ v odôvodnení   svojej   sťažnosti   naznačil.   Ani   postup   zvolený   daňovým   riaditeľstvom spočívajúci v zabezpečení výkonu daňovej kontroly zamestnancami zaradenými na inom ako miestne príslušnom daňovom úrade nemožno považovať za pravidelný, či štandardný. Takýto   postup   je   odôvodnený   len   v prípade,   ktorý   práve   u sťažovateľa   nastal, keď zamestnanci zaradení u miestne príslušného správcu dane v dôsledku   ich vylúčenia z výkonu daňovej kontroly túto nemohli vykonať. Ak teda daňové riaditeľstvo ako subjekt vystupujúci v pozícii zamestnávateľa jednotlivých pracovníkov daňových úradov vyriešilo vzniknutú   situáciu   podľa   zákona   o štátnej   službe   a podľa interného   predpisu   - organizačného   poriadku   daňových   orgánov   a prostredníctvom   predstaveného vyslalo na výkon   daňovej   kontroly   zamestnancov   organizačne   zaradených   na Daňovom   úrade Prešov I, nemožno voči jeho postupu nič namietať. Skôr opačný postup, teda nevykonanie daňovej   kontroly   u sťažovateľa   iba   z dôvodu   vylúčenia   zamestnancov   Daňového   úradu Košice   V   z výkonu   daňovej   kontroly,   by   bolo   možné   považovať   za   postup   odporujúci požiadavke vyjadrenej v § 2 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov, podľa ktorého sa v daňovom   konaní   nielen dbá   na   zachovávanie   práv   a právom   chránených   záujmov daňových subjektov, ale sa chránia i záujmy štátu a obcí. Pritom právo sťažovateľa na to, aby daňovú kontrolu vykonával uňho miestne príslušný správca dane, nebolo vzhľadom na už uvedené porušené.

Pokiaľ ide o argument sťažovateľa spočívajúci v názore, že vzniknutú situáciu mali daňové orgány riešiť delegáciou podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov tak, ako sa to aj neskôr stalo (rozhodnutím daňového riaditeľstva č. VI/230/64/697/2007 z 28. februára 2007), ústavný súd zdôrazňuje, že v daňovom konaní sa uplatňuje okrem iného aj zásada hospodárnosti a procesnej ekonómie. Jej podstata tkvie v povinnosti konajúcich správcov dane realizovať procesný postup v konkrétnej veci tak, aby sa právam daňového subjektu, ale   aj   oprávneným   záujmom   daňovo-oprávneného   subjektu   poskytla   ochrana   v čo najkratšom čase pri dôslednom rešpektovaní ich procesných práv.

V sťažovateľovom prípade potom, ako nastala situácia, keď zamestnanci organizačne zaradení na Daňovom úrade Košice V nemohli pre ich vylúčenie vykonať daňové kontroly, mali orgány daňovej správy v prvom rade možnosť zabezpečiť výkon daňových kontrol zamestnancami iného správcu dane pod riadiacou právomocou riaditeľa Daňového úradu Košice   V,   teda   za   súčasného   zachovania   miestnej   príslušnosti   tohto   daňového   úradu, čo aj využili.   Druhým možným riešením   vzniknutej   situácie bola delegácia,   teda   prenos miestnej príslušnosti na iného ako zo zákona miestne príslušného správcu dane. Toto druhé riešenie   však   vyžaduje   rozhodnutie   orgánu   bezprostredne   nadriadeného   správcovi   dane, ktoré sa vydáva buď z podnetu správcu dane alebo na návrh daňového subjektu. Obsah predloženej sťažnosti ani obsah jej príloh nepreukazujú, že by bol sťažovateľ navrhoval delegovanie   miestnej   príslušnosti   na   iného   správcu   dane.   Na základe   toho   bolo   vecou uváženia orgánu bezprostredne nadriadeného Daňovému úradu Košice V, aby zvolil jednu z už naznačených možností riešenia vzniknutej situácie. Preto, ak najprv využil možnosť zabezpečenia výkonu daňových kontrol zamestnancami daňovej správy zaradenými na inom daňovom   úrade   (procesne   a formálne   menej   náročný   postup),   a až   neskôr   (zrejme v dôsledku viacnásobného namietania nezaujatosti zamestnancov zaradených na Daňovom úrade   Košice   V)   sa   na   základe   návrhu   miestne   príslušného   správcu   dane   priklonil k delegácii podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov, možno konštatovať, že dodržal požiadavky   vyplývajúce   zo   spomenutej   zásady   hospodárnosti   a procesnej   ekonómie daňového konania.

Ústavný súd tak v rámci predbežného prerokovania predloženej sťažnosti   nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by signalizovali možné zistenie takej arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti právnych a skutkových záverov najvyššieho súdu (I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06) v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti, ktoré by mohli viesť k zisteniu   odopretia   súdnej   ochrany   týmito   súdmi   v kvalite   a   rozsahu   vedúcom ku konštatovaniu porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46. ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto časti tak ústavný súd hodnotí predmetnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Napokon   v sťažnostnom   petite   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vyslovil aj porušenie jeho základného práva na súdny prieskum správnych rozhodnutí zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy. Porušenie tohto základného práva sťažovateľ videl v tom, že daňové kontroly   uňho   nevykonávali   zamestnanci   daňovej   správy   zaradení   na   Daňovom   úrade Košice V, ale zamestnanci organizačne zaradení na inom, miestne nepríslušnom daňovom úrade.

Na   základe   takejto   konštrukcie   ústavný   súd   konštatuje   podmienenosť   vyslovenia porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   2   ústavy   vyslovením   porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Keďže   však   pri   predbežnom   prerokovaní   podanej sťažnosti   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu, neprichádzalo by pri meritórnom prerokovaní sťažnosti do úvahy ani prípadné konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 2 ústavy. Preto je predložená sťažnosť i v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2008