znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 386/06-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. mája 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti B. A., (...), zastúpeného advokátom JUDr. P. K., B., pre namietané porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ntv 37/2006 z 25. októbra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením sp. zn. 3 Ntv 37/2006 z 25.   októbra   2006,   ktorým   rozhodol   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   B.   A.   bez toho, aby dôkladne preskúmal všetky zákonné predpoklady na vydanie tohto rozhodnutia vrátane dodržania zásady   kontradiktórnosti konania,   p o r u š i l   jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   zaplatiť trovy právneho zastúpenia B. A. v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. K., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti B. A. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením č. k. III. ÚS 386/06-12 zo 6. decembra 2006 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť B. A., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. K., B., pre namietané porušenie jeho práva podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Ntv   37/2006   z 25.   októbra   2006.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosť sťažovateľa odmietol a jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia nevyhovel.

Predmetom   konania   vo   veci   samej   je   preskúmanie   postupu   najvyššieho   súdu vedúceho   k vydaniu   uznesenia   sp.   zn.   3   Ntv   37/2006   z 25.   októbra   2006   z hľadiska dodržania zásady kontradiktórnosti konania, ako aj s ňou spojenej povinnosti najvyššieho súdu preskúmať všetky zákonné predpoklady na vydanie tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Bratislave sp. zn. ČVS: KUJP-150/OVVK-2003 z 3. júna 2003 mu bolo vznesené obvinenie za trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej a psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b), c) a d), ods. 3 písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“). Na základe toho bol uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   Nt   93/02   zo   6.   júna   2003   vzatý   do   väzby   z dôvodov   podľa § 67 ods. 1   písm.   b)   a c)   a ods.   2   Trestného   poriadku   účinného   do   31.   decembra   2005 (ďalej len   „Trestný   poriadok“).   Sťažovateľ   uviedol,   že   poslednýkrát   mu   bola   predĺžená lehota trvania väzby do 2. marca 2007 uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 37/2006 z 25. októbra 2006.  

Sťažovateľ   namietal,   že   postupom   najvyššieho   súdu,   ktorý   viedol   k vydaniu uznesenia o predĺžení lehoty trvania jeho väzby do 2. marca 2007, mu bolo odňaté právo vyjadriť sa k návrhu predsedníčky senátu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   1   T   15/04   z   20.   októbra   2006.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   uviedol, že 20. októbra 2006 predsedníčka senátu krajského súdu podala najvyššiemu súdu návrh na predĺženie lehoty trvania jeho väzby do 2. marca 2007. Podľa vyjadrenia sťažovateľa bol tento návrh spolu so spisovým materiálom doručený najvyššiemu súdu 23. októbra 2006. Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že tento návrh, ktorý mu krajský súd sprievodným listom z 23. októbra 2006 zaslal na vyjadrenie, mu bol doručený 25. októbra 2006 a jeho právnemu zástupcovi 27. októbra 2006, teda až po rozhodnutí najvyššieho súdu o predĺžení lehoty trvania väzby.

K návrhu predsedníčky senátu krajského súdu sa sťažovateľ vyjadril tak, že obsahu návrhu   nerozumie,   a   žiadal,   aby   sa   v danej   veci   konalo   verejné   zasadnutie,   na   ktorom by sa mohol   vyjadriť   k uvádzaným   skutočnostiam   v materinskom   jazyku   v prítomnosti tlmočníka. Sťažovateľ okrem toho poukázal na to, že jeho právnemu zástupcovi bol návrh doručený až 27. októbra 2006, tento sa však o ňom dozvedel 26. októbra 2006 od vedúcej trestnej kancelárie krajského súdu. Po tomto zistení právny zástupca ešte v daný deň zaslal najvyššiemu súdu faxom a následne aj poštou vyjadrenie k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby. Vo vyjadrení právny zástupca sťažovateľa uviedol, že návrh predsedníčky senátu   krajského   súdu   nepovažuje   za   dostatočne   odôvodnený   a   zároveň   žiadal, aby sa vo veci konalo verejné ústne zasadnutie.

Sťažovateľ zastáva názor, že uvedeným postupom, ako aj samotným rozhodnutím najvyššieho súdu z 25. októbra 2006 došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania, a tým aj k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Toto tvrdenie odôvodnil tým, že   najvyšší   súd   rozhodol   v čase,   keď   ani   on   a ani   jeho   právny   zástupca,   vzhľadom na dátumy   doručenia   návrhu   predsedníčky   senátu   krajského   súdu   na vyjadrenie,   nemali reálnu možnosť vyjadriť sa k tomuto návrhu písomnou ani ústnou formou.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ntv 37/2006 z 25. októbra 2006 porušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, namietané uznesenie v časti týkajúcej sa jeho osoby zrušil a najvyššiemu súdu prikázal bezodkladne ho prepustiť z väzby na slobodu, ako aj zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia.

K sťažnosti sa listom č. k. KP 8/2007-1 z 5. februára 2007 doručeným ústavnému súdu 9. februára 2007 vyjadril predseda najvyššieho súdu, pričom uviedol, že 20. októbra 2006 predsedníčka senátu krajského súdu podala návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, ktorý   bol   podaný   v lehote   uvedenej   v § 71   ods.   4   Trestného   poriadku.   Tento   návrh bol sťažovateľovi doručený do výkonu väzby, ale z obsahu spisu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv   37/2006   zistil,   že   sťažovateľ   sa   k návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby nevyjadril.   Najvyšší   súd   o tomto   návrhu   rozhodol   25. októbra   2006   na   neverejnom zasadnutí   spôsobom   uvedeným   v namietanom   rozhodnutí.   Predseda   najvyššieho   súdu zároveň   navrhol,   aby   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol,   a uviedol,   že   súhlasí s tým, aby daná vec bola prerokovaná bez nariadenia ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   listom   z 15.   februára   2007   zaslal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa na vedomie vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu k ústavnej sťažnosti. Aj napriek tomu, že právny zástupca sťažovateľa toto vyjadrenie 19. februára 2007 prevzal, dosiaľ naňho nereagoval.

Právny   zástupca   sťažovateľa   ešte   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu 16. novembra 2006 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo veci samej   v   zmysle   ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   v súvislosti   s námietkami   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   sa   predtým, ako uznesením sp. zn. 3 Ntv 37/2006 z 25. októbra 2006 rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby do 2. marca 2007, neoboznámil s jeho argumentáciou k návrhu predsedníčky senátu krajského   súdu,   hoci   tento   návrh   mu   krajský   súd   prípisom   z 23.   októbra   2006   zaslal na vyjadrenie s tým, aby sa k nemu vyjadril priamo najvyššiemu súdu, rozhodol, že tieto budú posudzované z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 79/02) nie je len povinnosťou ústavného   súdu   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   dodržiavať   vo   svojej   činnosti medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, ale túto povinnosť majú aj všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti   vrátane   povinnosti   rešpektovať dohovor pri preskúmavaní zákonnosti väzby.

Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené osobnej   slobody,   spočívajúceho   v možnosti   súdnej   kontroly   rozhodnutí   a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Z judikatúry Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   podľa   ktorej   je   primerane   koncipovaná aj judikatúra ústavného súdu, vyplýva, že v trestnom konaní a bez pochybností aj v konaní o väzobných veciach sa musia rešpektovať pravidlá spravodlivého procesu, aj keď nie tak identicky ako ich priznáva čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale konkrétne procesné záruky sa musia garantovať   v rozsahu   zlučiteľnom   so   základným   právom   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy a právom   podľa   čl. 5   ods.   4   dohovoru.   Je   potrebné   konštatovať,   že   pri   rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na niektoré z   procesných záruk kladie mimoriadny dôraz, pričom jednou   z nich   je   aj   právo   osoby   predložiť   súdu   argumenty   a vyjadrenia   proti   svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06).

Úlohou všeobecného súdu v rámci konania o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby   je   v záujme   dodržania   zásady   kontradiktórnosti   konania   zabezpečiť,   aby   druhá procesná   strana   mala   možnosť   vyjadriť   sa   k tomuto   návrhu   a aby   mohla   predložiť argumenty na svoju obhajobu (napr. III. ÚS 291/06).

Podľa § 12 ods. 8 Trestného poriadku pokiaľ z povahy veci nevyplýva niečo iné, rozumie sa obvineným aj obžalovaný a odsúdený.

Podľa § 33 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,   ktoré   sa   mu   kladú   za   vinu,   a   k   dôkazom   o   nich,   nie   je   však   povinný vypovedať.   Môže   uvádzať okolnosti   a dôkazy   slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. (...)

Podľa   §   33   ods.   3   Trestného   poriadku   všetky   orgány   činné   v   trestnom   konaní sú povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Z obsahu spisu krajského súdu sp. zn. 1 T 15/04 ústavný súd zistil, že 20. októbra 2006   predsedníčka   senátu   spracovala návrh   na predĺženie lehoty   trvania   sťažovateľovej väzby do 2. marca 2007. V ten istý deň bol návrh faxom doručený najvyššiemu súdu. Spis krajského súdu bol na rozhodnutie o návrhu predložený najvyššiemu súdu 23. októbra 2006 o 11.00   h.   Prípisom   z 23. októbra   2006   krajský   súd   zaslal   návrh   predsedníčky   senátu na vyjadrenie   sťažovateľovi   a jeho   právnemu   zástupcovi.   Návrh   bol   sťažovateľovi do výkonu väzby doručený 24. októbra 2006 a jeho právnemu zástupcovi 27. októbra 2006. Krajský   súd   v prípise,   ktorým   zaslal   dotknutým   osobám   návrh   na   vyjadrenie,   uviedol, že vyjadrenie je potrebné zaslať priamo najvyššiemu súdu, ktorému bola vec predložená na rozhodnutie.   Dňa   24.   októbra   2006   predseda   senátu   najvyššieho   súdu   určil   termín neverejného   zasadnutia   na   25.   októbra   2006,   kedy   uznesením   sp.   zn.   3 Ntv 37/2006 rozhodol o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby do 2. marca 2007. Vyjadrenie právneho   zástupcu   sťažovateľa   k návrhu   predsedníčky   senátu   krajského   súdu   bolo najvyššiemu   súdu   doručené   27.   októbra   2006.   Z dôkazov,   ktoré   sťažovateľ   predložil ústavnému   súdu   na   podporu   svojich   tvrdení,   vyplýva,   že   právny   zástupca   sťažovateľa predložil najvyššiemu súdu vyjadrenie k návrhu predsedníčky senátu krajského súdu faxom ešte 26. októbra 2006. Túto skutočnosť však ani zo spisu krajského súdu sp. zn. 1 T 15/04, ani zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 37/06 nebolo možné zistiť. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že vzhľadom na dátum rozhodnutia najvyššieho súdu o predĺžení lehoty trvania väzby nebolo ani nutné prihliadnuť na túto skutočnosť.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   postup   najvyššieho   súdu   pred   rozhodnutím o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby, ako aj samotné vydanie tohto rozhodnutia nemožno z hľadiska záruk, ktoré garantuje čl. 5 ods. 4 dohovoru akceptovať. Najvyšší súd bol   v   súlade   s   citovanými   ustanoveniami   Trestného   poriadku,   ktoré   vo   všeobecnosti garantujú   obvinenému   určitý   rozsah   práv,   medzi   ktoré   nepochybne patrí   aj   jeho   právo predložiť   argumenty   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe,   ale   predovšetkým   v súlade s čl. 5 ods.   4   dohovoru   povinný   skúmať,   či   boli   splnené   všetky   zákonné   predpoklady pre rozhodnutie   v danej   veci.   Aj   keď   návrh   predsedníčky   senátu   krajského   súdu   zaslal procesným stranám na vyjadrenie krajský súd, ktorý síce najvyššiemu súdu (ako vyplýva z obsahu spisu) neoznámil, že vyjadrenia dotknutých osôb mu budú zaslané priamo, úlohou najvyššieho súdu bolo skúmať, či druhá procesná strana mala možnosť sa s týmto návrhom včas oboznámiť a predložiť k nemu svoje vyjadrenie.

Keďže   najvyšší   súd   nepostupoval   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon,   ako   aj medzinárodná   zmluva   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   je   potrebné   jeho postup   vyúsťujúci   k prijatiu   uznesenia   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   hodnotiť ako formálny a spočívajúci v nedôslednom preskúmaní všetkých zákonných predpokladov na vydanie tohto rozhodnutia. Na základe zistených skutočností ústavný súd konštatuje, že najvyšší   súd   pri   vydaní   rozhodnutia   o predĺžení   lehoty   trvania   sťažovateľovej   väzby dôkladne neskúmal, či procesným stranám bol poskytnutý rovnaký priestor na uplatnenie ich   práv,   teda,   či   bola   dodržaná   zásada   kontradiktórnosti   konania,   či   by   argumenty sťažovateľa,   s ktorými   sa   v skutočnosti   ani   neoboznámil,   neoslabovali   tvrdenia predsedníčky senátu krajského súdu o potrebe predĺžiť lehotu trvania väzby, ako aj či boli dodržané   ostatné   zákonné   predpoklady   nevyhnuté   pre   vydanie   zákonného   rozhodnutia (obdobne napr. III. ÚS 291/06).

Vzhľadom na to, že najvyšší súd rozhodol bez toho, aby mal k dispozícii vyjadrenie sťažovateľa   k dôvodom   a okolnostiam   ďalšieho   trvania   väzby,   pred   rozhodnutím sa ani nemohol   oboznámiť   s jeho   požiadavkou,   aby   sa   vo   veci   konalo   verejné   ústne pojednávanie.   Táto   skutočnosť   len   umocňuje   presvedčenie   o nesprávnom   postupe najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk obsiahnutých v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces   je   neodmysliteľne   aj   dodržanie   zásady kontradiktórnosti konania. Práve nedodržanie tejto zásady vytvára nerovný stav, keď jedna procesná   strana   nemá   možnosť   predložiť   svoje   stanoviská   a argumenty   k tvrdeniam tej druhej.   S prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   najvyšší   súd postupom   a uznesením   sp.   zn.   3   Ntv   37/2006   z 25.   októbra   2006   nedodržal   zásadu kontradiktórnosti   konania,   ale   zvolil   taký   prístup   k preskúmaniu   predpokladov podmieňujúcich   vydanie   rozhodnutia   o predĺžení   lehoty   trvania   sťažovateľovej   väzby, ktorým porušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

2.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   súčasne   žiadal,   aby   ústavný   súd   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 37/2006 z 25. októbra 2006 v časti týkajúcej sa jeho osoby zrušil a najvyššiemu súdu prikázal bezodkladne ho prepustiť z väzby na slobodu.

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Ntv 3/2007 z 28. februára 2007 nepredĺžil lehotu trvania sťažovateľovej väzby, ale dňom 2. marca 2007 ho prepustil z väzby na slobodu.

S prihliadnutím   na   uvedené   považoval   ústavný   súd   za   bezpredmetné   a právne bezvýznamné v náleze zrušiť namietané uznesenie najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa sťažovateľa, ako aj prikázať najvyššiemu súdu bezodkladne prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu, a preto návrhu v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

3. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd rozhodol aj o náhrade trov jeho právneho   zastúpenia.   Právny   zástupca   sťažovateľa   vyčíslil   trovy   právneho   zastúpenia v celkovej sume 8 682 Sk za 3 úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, ďalšia porada s klientom, podanie ústavnej sťažnosti + 3 x režijný paušál).

Ústavný súd považoval za dostatočne preukázané a odôvodnené priznanie náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa v celkovej sume 5 788 Sk, a preto najvyššiemu súdu prikázal zaplatiť trovy konania v uvedenej sume na účet právneho zástupcu sťažovateľa (bod 2 výroku nálezu). Ústavný súd uplatneným trovám konania sťažovateľa vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch podľa   výsledku   konania uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   ustanovenia   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2005 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 16 381 Sk.

Na základe toho ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za   2   úkony   právnej   služby   poskytnuté   v roku   2006   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   – 2 730 Sk, podanie ústavnej sťažnosti zo 14. novembra 2006 – 2 730 Sk).

Podľa   §   15   písm.   a)   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   ústavný   súd   priznal   právnemu zástupcovi sťažovateľa popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov účelne   a preukázateľne   vynaložených   v súvislosti   s poskytovaním   právnych   služieb (§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky), a to 2 x režijný paušál za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2006 (2 x po 164 Sk).

S prihliadnutím na ustanovenie § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd považoval   za   dostatočne   preukázané   a opodstatnené   priznanie   náhrady   trov   právneho zastúpenia v celkovej sume 5 788 Sk. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ostatné trovy konania uplatnené právnym zástupcom sťažovateľa za úkon právnej služby v podobe ďalšej   porady   s klientom   nepriznal,   pretože   ich   nevyhodnotil   ako   účelne   vynaložené. Zároveň právny zástupca sťažovateľa vykonanie toho úkonu nijako nepreukázal.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007