znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 385/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom Mgr. Karolom Vlasákom, Jilemnického 2, Trenčín, pre namietanéporušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíneč. k. 17 CoP 83/2013-93 z 31. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 17 CoP 83/2013-93 z 31. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Považská Bystrica(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 7 P 123/2012-70 z 5. marca 2013 zamietol návrhsťažovateľky, ktorým sa proti ⬛⬛⬛⬛ domáhala zvýšenia výživnéhona ich maloletú dcéru ⬛⬛⬛⬛. Vykonaným dokazovaním považoval okresnýsúd za preukázané, že od posledného určenia výživného (schválením rodičovskej dohodyrozsudkom č. k. 4 P 43/2011-308 zo 16. februára 2012) uplynula doba len jedného roka,počas ktorej na strane maloletej ani jej rodičov nedošlo k takej zmene pomerov, ktoré byodôvodňovali   novú   úpravu   výživného.   Pokiaľ   sťažovateľka   poukazovala   na   to,   žev porovnaní s dobou určenia výživného došlo k podstatnému zlepšeniu finančnej situácieotca   maloletej,   pretože   mu   vzrástol   jeho   priemerný   mesačný   zárobok   a mal   aj   príjemz predaja ich spoločného bytu v sume 19 900 €, okresný súd uviedol, že priemerný mesačnýzárobok otca maloletej vzrástol len nepatrne o 6,15 € a že rovnakú sumu za predaj bytudostala   aj   sťažovateľka,   ktorá   sa „vlastným   zavinením   pripravila   o pravidelný   mesačný príjem“.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 17 CoP 83/2013-93z 31. júla 2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Dovolanie   sťažovateľky,   ktorého   prípustnosť   vyvodzovala   z §   237   písm.   f)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), „keď mala za to, že súdy oboch stupňov nedostatočne   odôvodnili   svoje   rozhodnutia   ohľadom   zmeny   pomerov   na   strane   otca a nevysporiadali sa so skutočnosťou, že otec získal predajom bytu sumu 19 900 eur a že mu predajom bytu klesli výdavky o 100 eur mesačne, keďže dovtedy hradil časť nákladov na byt, a že súdy neuviedli, z akého dôvodu nepovažovali uvedené skutočnosti za podstatnú zmenu pomerov na strane otca“, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)uznesením sp. zn. 6 Cdo 316/2013 z 26. novembra 2014 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 9.januára 2015) odmietol ako procesne neprípustné z dôvodu, že v napadnutom rozsudkukrajského   súdu   sťažovateľkou   vytýkanú   vadu   nezistil,   a navyše   ide   o také   rozhodnutie,v prípade ktorého je prípustnosť v zmysle § 238 ods. 4 OSP výslovne vylúčená.

Sťažovateľka v sťažnosti zopakovala argumenty vznesené v konaní pred všeobecnýmisúdmi a zároveň vyjadrila názor, že okresný súd ani krajský súd „svoj právny záver riadne nezdôvodnili, a preto uvedené rozsudky zostali nepreskúmateľné. Takýto postup uvedených súdov,   t.   j.   prijatie   rozhodnutia   bez   riadneho   odôvodnenia   právneho   záveru,   a tým zapríčinenia   nepreskúmateľnosti   rozhodnutia,   je   postup   zakladajúci   takzvanú   inú   vadu konania v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.“, následkom ktorej „došlo k môjmu porušeniu základného práva... na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, ktoré práva mi zaručuje   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľka preto v petite žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že rozsudkomkrajského súdu č. k. 17 CoP/83/2013-93 z 31. júla 2013 bolo porušené jej základné právopodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudokzrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal náhradu trovprávneho zastúpenia v sume 355,73 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 17 CoP/83/2013-93 z 31. júla 2013, ktorým akovecne správny potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 7 P/123/2012-70 z 5. marca 2013o zamietnutí   návrhu   sťažovateľky   na   zvýšenie   výživného   na   jej   maloletú   dcéru.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu pritom (okrem iného) vyplýva, že„sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa o tom, že od vydania posledného rozhodnutia o výživnom na maloletú Nikolu nenastala taká zmena pomerov ako na strane maloletej, tak na strane jej rodičov, ktorá by odôvodňovala novú úpravu výživného“.

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej protinapadnutému   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal   ústavný   súd   v zmysle rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Českárepublika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti uznesenia najvyššiehosúdu,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   ako   procesne   neprípustné,   a pretodvojmesačnú   lehotu   na   podanie   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súdepovažoval v tomto prípade za zachovanú. Po oboznámení sa s obsahom tohto uzneseniaústavný   súd   navyše   zistil,   že   s námietkou   sťažovateľky   o porušení   označených   právzaloženej na tom, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je riadne odôvodnené,sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal už najvyšší súd, ktorý pritom vychádzalz relevantnej judikatúry ústavného súdu. Takémuto posúdeniu veci nemožno nič vytknúť.

Ústavný   súd   preto   opätovne   pripomína,   že   súčasťou   obsahu   základného   právana súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo   účastníka   konania   na   takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súdvšak nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právnyzáklad   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzanýchúčastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručnea jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces(IV. ÚS 115/03).

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebenepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydanéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,II. ÚS 56/07,   I.   ÚS   232/08,   I.   ÚS   313/2010,   II.   ÚS   134/09,   III.   ÚS   127/2012   a   iné)rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovaťs procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súladeso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konalv medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadkuaj zákona   č.   36/2005   Z.   z.   rodine   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v zneníneskorších   predpisov   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   ústavnesúladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto ajcelkom   legitímne   a   právne   akceptovateľné.   Krajský súd   primerane   rozumnýma v okolnostiach   veci   postačujúcim   spôsobom   reflektoval   na sťažovateľkou   vznesenétvrdenia a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia náležite a presvedčivoodôvodnil spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám podľa § 157 ods. 1 a 2 OSP. Možnoteda   uzavrieť,   že   krajský   súd   zodpovedal všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka svojím návrhom domáhala.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným rozsudkomkrajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   predloženú   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Z uvedeného   dôvodu   bolobez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uvedených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015