SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 385/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom Mgr. Karolom Vlasákom, Jilemnického 2, Trenčín, pre namietanéporušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíneč. k. 17 CoP 83/2013-93 z 31. júla 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)č. k. 17 CoP 83/2013-93 z 31. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Považská Bystrica(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 7 P 123/2012-70 z 5. marca 2013 zamietol návrhsťažovateľky, ktorým sa proti ⬛⬛⬛⬛ domáhala zvýšenia výživnéhona ich maloletú dcéru ⬛⬛⬛⬛. Vykonaným dokazovaním považoval okresnýsúd za preukázané, že od posledného určenia výživného (schválením rodičovskej dohodyrozsudkom č. k. 4 P 43/2011-308 zo 16. februára 2012) uplynula doba len jedného roka,počas ktorej na strane maloletej ani jej rodičov nedošlo k takej zmene pomerov, ktoré byodôvodňovali novú úpravu výživného. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na to, žev porovnaní s dobou určenia výživného došlo k podstatnému zlepšeniu finančnej situácieotca maloletej, pretože mu vzrástol jeho priemerný mesačný zárobok a mal aj príjemz predaja ich spoločného bytu v sume 19 900 €, okresný súd uviedol, že priemerný mesačnýzárobok otca maloletej vzrástol len nepatrne o 6,15 € a že rovnakú sumu za predaj bytudostala aj sťažovateľka, ktorá sa „vlastným zavinením pripravila o pravidelný mesačný príjem“.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 17 CoP 83/2013-93z 31. júla 2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Dovolanie sťažovateľky, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 237 písm. f)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), „keď mala za to, že súdy oboch stupňov nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia ohľadom zmeny pomerov na strane otca a nevysporiadali sa so skutočnosťou, že otec získal predajom bytu sumu 19 900 eur a že mu predajom bytu klesli výdavky o 100 eur mesačne, keďže dovtedy hradil časť nákladov na byt, a že súdy neuviedli, z akého dôvodu nepovažovali uvedené skutočnosti za podstatnú zmenu pomerov na strane otca“, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)uznesením sp. zn. 6 Cdo 316/2013 z 26. novembra 2014 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 9.januára 2015) odmietol ako procesne neprípustné z dôvodu, že v napadnutom rozsudkukrajského súdu sťažovateľkou vytýkanú vadu nezistil, a navyše ide o také rozhodnutie,v prípade ktorého je prípustnosť v zmysle § 238 ods. 4 OSP výslovne vylúčená.
Sťažovateľka v sťažnosti zopakovala argumenty vznesené v konaní pred všeobecnýmisúdmi a zároveň vyjadrila názor, že okresný súd ani krajský súd „svoj právny záver riadne nezdôvodnili, a preto uvedené rozsudky zostali nepreskúmateľné. Takýto postup uvedených súdov, t. j. prijatie rozhodnutia bez riadneho odôvodnenia právneho záveru, a tým zapríčinenia nepreskúmateľnosti rozhodnutia, je postup zakladajúci takzvanú inú vadu konania v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.“, následkom ktorej „došlo k môjmu porušeniu základného práva... na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, ktoré práva mi zaručuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Sťažovateľka preto v petite žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že rozsudkomkrajského súdu č. k. 17 CoP/83/2013-93 z 31. júla 2013 bolo porušené jej základné právopodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudokzrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal náhradu trovprávneho zastúpenia v sume 355,73 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 17 CoP/83/2013-93 z 31. júla 2013, ktorým akovecne správny potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 7 P/123/2012-70 z 5. marca 2013o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zvýšenie výživného na jej maloletú dcéru.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu pritom (okrem iného) vyplýva, že„sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa o tom, že od vydania posledného rozhodnutia o výživnom na maloletú Nikolu nenastala taká zmena pomerov ako na strane maloletej, tak na strane jej rodičov, ktorá by odôvodňovala novú úpravu výživného“.
Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej protinapadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Českárepublika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti uznesenia najvyššiehosúdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, a pretodvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súdepovažoval v tomto prípade za zachovanú. Po oboznámení sa s obsahom tohto uzneseniaústavný súd navyše zistil, že s námietkou sťažovateľky o porušení označených právzaloženej na tom, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je riadne odôvodnené,sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal už najvyšší súd, ktorý pritom vychádzalz relevantnej judikatúry ústavného súdu. Takémuto posúdeniu veci nemožno nič vytknúť.
Ústavný súd preto opätovne pripomína, že súčasťou obsahu základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súdvšak nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právnyzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanýchúčastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručnea jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces(IV. ÚS 115/03).
Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebenepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydanéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08, I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012 a iné)rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovaťs procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súladeso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konalv medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadkuaj zákona č. 36/2005 Z. z. rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavnesúladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto ajcelkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumnýma v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesenétvrdenia a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia náležite a presvedčivoodôvodnil spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám podľa § 157 ods. 1 a 2 OSP. Možnoteda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka svojím návrhom domáhala.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným rozsudkomkrajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného dôvodu bolobez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uvedených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015