znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 385/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   M.,   zastúpeného   advokátskou   kanceláriou   Szárszoi a Szárszoi, s. r. o., Štefánikova 8, Michalovce, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Szárszoi, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv   na spravodlivé   súdne   konanie   a prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej   prokuratúry   Trebišov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Pd   133/13   a postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. Kd 237/13 a jej listom z 9. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. januára 2014   doručená   sťažnosť   D.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv na spravodlivé súdne   konanie   a prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručených   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnej prokuratúry Trebišov (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.   Pd   133/13   a postupom   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kd 237/13 a jej listom z 9. decembra 2013.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podaním   doručeným   okresnej prokuratúre   17.   mája   2012   žiadal   o   vykonanie „opatrenia...   na   odstránenie   porušenia zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov...   proti   Mestu   Trebišov, ktorého všeobecne záväzné nariadenie, konkrétne čl. 2, čl. 3 a čl. 4 VZN... č. 125/2013... o určení času predaja v obchode a času prevádzky služieb... je podľa sťažovateľovho názoru v nesúlade s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1, 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy SR... a v rozpore s § 22 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a tiež v nesúlade s § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004 o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou, a v nesúlade aj s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR“.

Okresná   prokuratúra   sťažovateľov   podnet   vyhodnotila   ako   dôvodný   a proti všeobecne záväznému nariadeniu mesta Trebišov č. 125/2013 (ďalej len „VZN“) podala protest   pod   č.   k.   Pd   133/13-7,   o čom   sťažovateľa   informovala   listom   z 24.   júla   2013. Mestské zastupiteľstvo mesta Trebišov uznesením č. 76/2013 zo 6. augusta 2013 protestu okresnej   prokuratúry   nevyhovelo.   O ďalšom   postupe   okresná   prokuratúra   sťažovateľa neinformovala.

Opakovaným   podnetom   podaným   4.   novembra   2013   krajskej   prokuratúre   sa sťažovateľ   domáhal,   aby „príslušný   prokurátor   urýchlene   preskúmal   zákonnosť vybavenia...   predchádzajúceho   podnetu“,   zároveň   aby „krajský   prokurátor   podal bezodkladne na Krajský súd SR návrh a začatie konania o súlade všeobecného záväzného nariadenia Mesta Trebišov č. 125/2013...., ktorého čl. 2, 3, 4 nie sú v súlade s § 22 zákona č. 250/2007 Z. z... a tiež... s § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004 Z. z...“, a v prípade   nevyhnutnosti   aby   podal „nový   protest   prokurátora   proti   VZN...   v celom rozsahu,   ktorý   sťažovateľ   namietal“.   Rovnako   sťažovateľ   požadoval,   aby „bola   vec postúpená   aj generálnemu   prokurátorovi,   a aby   generálny   prokurátor   podal   návrh   na začatie   konania   na   Ústavnom   súde   SR   o súlade   všeobecne   záväzného   nariadenia... s Ústavou... pre rozpor s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2“.

Krajská   prokuratúra   „opakovaný   podnet“   vybavila   listom   č.   k.   Kd   237/13-7 z 9. decembra 2013 doručeným sťažovateľovi 17. decembra 2013, v ktorom mala uviesť, že „preskúmaním na vec sa vzťahujúcich písomnosti a právnych predpisov zastáva názor, že podanie protestu proti vyššie uvedenému VZN nebolo dôvodné, pretože nezistila rozpor čl. 2,   3   a 4   predmetného   všeobecného   záväzného   nariadenia...   so   zákonom.   Krajská prokuratúra   sa   nestotožnila   s vybavením   pôvodného   podnetu   Okresnou   prokuratúrou... a nezistila   dôvod   na   zmenu   stanoviska   Okresnej   prokuratúry   nepodať   po   nevyhovení protestu žalobu podľa § 250zfa OSP.“. Zároveň krajská prokuratúra postúpila Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vec v časti podnetu na podanie návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Podľa názoru sťažovateľa tak okresná prokuratúra ako aj krajská prokuratúra svojimi postupmi   a spôsobom   vybavenia   jeho   podnetov   porušili   základné   právo   sťažovateľa na súdnu   a inú   právnu   ochranu,   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, právo na spravodlivé súdne konanie a právo prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Svoje presvedčenie o tomto sťažovateľ odôvodnil takto:

„...   konanie   a rozhodnutie   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   v spojení   s konaním Okresnej prokuratúry v Trebišove vykazuje znaky svojvôle,   arbitrárnosti,   nie je náležite odôvodnený a výklad práva je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem, čo je v konečnom dôsledku z ústavného hľadiska neudržateľné a neakceptovateľné a tým dochádza k porušeniu práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

... Napriek dlhej dobe od podania podnetu však predmetné VZN, ktoré je v nesúlade s Ústavou SR ako aj v rozpore so zákonom o ochrane spotrebiteľa a v rozpore so zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou ostáva naďalej v platnosti. Tým dochádza k zbytočným prieťahom v konaní. Okresná prokuratúra nepostúpila   napriek   rozporu   VZN   so   zákonom   po   nevyhovení   protestu...   sťažovateľov podnet ďalej na krajskú prokuratúru, ktorá je... jediná oprávnená podať návrh na krajský súd   na konanie   podľa   §   250zfa   Občianskeho   zákonníka (správne   má   byť   Občianskeho súdneho   poriadku,   pozn.).   Okresná   prokuratúra   tiež   nepostúpila...   podnet   generálnemu prokurátorovi,   ktorý   ako   jediný   je   oprávnený   na   podanie   návrhu   na   konanie   o súlade právnych   predpisov   na   Ústavný   súd   SR.   Okresná   prokuratúra   nepredĺžila   lehotu na vybavenie   podnetu,   neupovedomila   sťažovateľa   o postúpení   veci   či   už   nadriadenému krajskému prokurátorovi alebo generálnemu prokurátorovi. Z toho jednoznačne vyplýva, že prokurátor Okresnej prokuratúry... nevykonal všetky opatrenia na odstránenie zistených porušení uvedených v mojom predchádzajúcom podnete...

Okresná   prokuratúra...   vôbec   neodôvodnila...   vo   svojej   odpovedi   zo   dňa 24. 7. 2013..., prečo nepovažovala aj zvyšné podstatné argumenty v tejto veci za dôvodné... Okresná prokuratúra... vôbec neodôvodnila..., prečo v danej veci nekoná ďalej...

...   konanie   Okresnej   prokuratúry...   vykazuje   znaky   svojvôle,   arbitrárnosti,   nie   je náležite   odôvodnené...   čo   je   v konečnom   dôsledku   z ústavného   hľadiska   neudržateľné a neakceptovateľné...

V opakovanom podnete... sťažovateľ žiadal, aby... prokurátor urýchlene preskúmal zákonnosť   vybavenia...   predchádzajúceho   podnetu...   a aby...   krajský   prokurátor   podal bezodkladne na Krajský súd...   návrh na začatie konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia   Mesta   Trebišov   č.   125/2013...   Sťažovateľ   žiadal   krajského   prokurátora v prípade nevyhnutnosti, aby podal aj nový protest... proti VZN...

Sťažovateľ ďalej žiadal, aby bola vec postúpená aj generálnemu prokurátorovi,... aby... podal návrh na začatie konania na Ústavnom súde SR o súlade všeobecne záväzného nariadenia... č. 125/2013... s Ústavou SR...

Krajská   prokuratúra   v Košiciach   odpovedala   na...   opakovaný   podnet...   s tým,   že podanie protestu proti... uvedenému VZN nebolo dôvodné.

... výklad práva Krajskou prokuratúrou je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných   noriem,   čo   je   v konečnom   dôsledku   z ústavného   hľadiska   neudržateľné a neakceptovateľné a tým dochádza k porušeniu práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Krajská   prokuratúra...   a Okresná   prokuratúra   sa   vôbec   nevysporiadala s... podstatnými   dôvodmi   sťažovateľa   uvedenými   v pôvodnom   a v opakovanom   podnete. Je nepreskúmateľné z akého dôvodu nepovažovali tieto dôvody, ktoré sťažovateľ považuje za   podstatné   a nezaujali   k nim   svoje   stanovisko.   Jej   konanie   vykazuje   znaky   svojvôle, arbitrárnosti,   nie   je   náležite   odôvodnené   čo   je...   z ústavného   hľadiska   neudržateľné a neakceptovateľné...

Je nepochybné, že v tomto konaní došlo aj k neodôvodneným prieťahom v konaní vzhľadom na zákonnú dvojmesačnú lehotu na vybavenie podnetu Okresnou prokuratúrou... v zmysle   §   33   ods.   1   zákona   o prokuratúre.   Tiež   nebola   dodržaná   10   dňová   lehota na postúpenie   príslušnej   prokuratúre   a to   ani   v súvislosti   s postúpením   Krajskej prokuratúre..., ale ani v súvislosti s postúpením časti opakovaného podnetu na Generálnu prokuratúru... Okresná prokuratúra nezaujala stanovisko, prečo predĺžila zákonné lehoty či už... dvojmesačnú lehotu, ale hlavne... 10 dňovú lehotu na postúpenie veci a tým porušila aj právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa D. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   postupom   a   spôsobom   vybavenia   sťažovateľovho   opakovaného podnetu Krajskou prokuratúrou v Košiciach (spis. Značka Kd 237-17, list zo dňa 9. 12. 2013 sťažovateľovi doručenom 17. 12. 2013) porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa D. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   spôsobom   vybavenia   sťažovateľovho   podnetu   Okresnou prokuratúrou v Trebišove (spis. Značka Pd 133/13) porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa D. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a spôsobom vybavenia sťažovateľovho podnetu Okresnou prokuratúrou v Trebišove (spis. Značka Pd 133/13) v spojení s postupom a spôsobom vybavenia sťažovateľovho opakovaného podnetu Krajskou prokuratúrou v Košiciach (spis. Značka Kd 237-17, list zo dňa 9. 12. 2013 mne doručenom 17. 12. 2013) porušené bolo.

4.   Rozhodnutie   o   opakovanom   podnete Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach sp.   zn. Kd 237/13-7 zo dňa 9. 12. 2013 sa zrušuje a vec sa jej vracia na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 284,08 EUR, ktorú je Krajská prokuratúra v Košiciach povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Sťažovateľovi   D.   M.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10000 EUR..., ktoré mu je Krajská prokuratúra v Košiciach povinná vyplatiť do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu na sťažovateľov účet...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania je namietané porušenie základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie a na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručených   v čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   okresnej   prokuratúry   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Pd   133/13   a   postupom krajskej   prokuratúry   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Kd   237/13   a   jej   listom z 9. decembra 2013   pri   vybavovaní   podnetov   sťažovateľa   v súvislosti   s   namietaným nesúladom všeobecne záväzného nariadenia mesta Trebišov č. 125/2013 so sťažovateľom označenými zákonmi a ústavou.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresnej   prokuratúry   v konaní   vedenom pod sp. zn. Pd 133/13

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 277/09).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh   alebo   iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (ďalej   len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Ústavný súd považuje podnet, ako aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorého   vyčerpaním   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému súdu   sa   možno   domôcť   ochrany   svojich   práv   (m.   m.   IV.   ÚS   330/04,   I.   ÚS   186/05, III. ÚS 486/2013).

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach (napr. III. ÚS 235/07, III. ÚS 157/08, III. ÚS 112/2012, III. ÚS 56/2013) vyslovil opakovane právny názor, že vynechanie tohto prostriedku   nápravy   (podnetu,   opakovaného   podnetu)   v   sústave   orgánov   prokuratúry Slovenskej   republiky   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu namietaného porušenia práv, ku ktorému   malo   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   dôjsť   v   súvislosti   s postupom   okresnej prokuratúry (m. m. napr. I. ÚS 186/05).

Podstatou námietok sťažovateľa v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení jeho základného práva na inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie postupom okresnej   prokuratúry,   ktorý   nasledoval   po   tom,   ako   protestu   okresnej   prokuratúry, iniciovaného podnetom sťažovateľa nebolo mestom Trebišov vyhovené. Ako už ústavný súd uviedol, zákon o prokuratúre umožňoval sťažovateľovi prostredníctvom opakovaného podnetu žiadať o preskúmanie zákonnosti postupu okresnej prokuratúry. Z obsahu sťažnosti a jej   príloh   jednoznačne vyplýva,   že   sťažovateľ   možnosť   priznanú mu zákonom   využil a opakovaným podnetom žiadal preskúmať zákonnosť vybavenia jeho podnetu okresnou prokuratúrou vo veci sp. zn. Pd 133/13.

Pretože   na   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   podnetu   sťažovateľa   okresnou prokuratúrou mal primárnu právomoc nadriadený prokurátor, ktorého právomoc v tejto veci predchádza   právomoci   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmať   postup   okresnej prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Pd   133/13,   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajskej   prokuratúry   v konaní   vedenom pod sp. zn. Kd 237/13 a jej listom z 9. decembra 2013

Sťažovateľ   v tejto   časti   sťažnosti   namietal,   že   v súvislosti   s vybavením   jeho opakovaného podnetu krajskou prokuratúrou táto realizovala taký „výklad práva“, ktorý „popiera   účel   a zmysel   príslušných   zákonných   noriem,   čo   je...   z ústavného   hľadiska neudržateľné   a neakceptovateľné“.   Zároveň   sťažovateľ   považoval   závery   krajskej prokuratúry za svojvoľné, arbitrárne a neodôvodnené.

Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu   alebo   opakovaného   podnetu   (§   31   a násl. zákona   o prokuratúre),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale   právo,   aby   príslušné   orgány   prokuratúry   jej   podnetu   (podaniu)   vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno samo osebe považovať skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Ústavný   súd   z   prílohy   k   sťažnosti   zistil,   že   krajská   prokuratúra   v liste č. k. Kd 237/13-7 z 9.   decembra 2013,   ktorým   vybavila opakovaný podnet   sťažovateľa, vo vzťahu k postupu okresnej prokuratúry okrem iného uviedla:

„Preskúmaním na vec sa vzťahujúcich písomností a právnych predpisov, zastávam názor, že podanie protestu proti vyššie uvedenému VZN nebolo dôvodné.

Obec je podľa čl. 65 ods. 1 Ústavy SR právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami.   Pri   výkone   svojich   kompetencií   disponuje   normotvornou   právomocou   - oprávnením   vydávať   všeobecne   záväzné   nariadenia...   Vo   veciach,   v   ktorých   realizuje územno-samosprávne   kompetencie,   je   obec   oprávnená   realizovať   svoju   normotvornú právomoc v zmysle čl. 68 Ústavy SR aj bez zákonného splnomocnenia, a to na úpravu spoločenských vzťahov, ktoré sa týkajú vecí územnej samosprávy v jej územnom obvode. Pri uplatňovaní   normotvornej   právomoci   môže   orgán   územnej   samosprávy   ukladať povinnosti, avšak nie spôsobom, ktorý by obmedzil základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb nad rámec zákona.

Zákon o obecnom zriadení v § 4 ods. 3 demonštratívne vymedzuje pôsobnosť obce pri výkone samosprávnych funkcií. Obec (mesto) je teda oprávnená tieto otázky upravovať aj   bez   osobitného   zákonného   splnomocnenia   všeobecne   záväzným   nariadením.   VZN ako normatívny právny predpis nižšej právnej sily je svojou povahou určený neuzavretému okruhu adresátov, bližšie neurčeným osobám, určuje abstraktné pravidlá nie pre vopred známe   subjekty,   ale   pre   každého,   koho   sa   týka   a   kto   vstupuje   do   regulovaného spoločenského vzťahu.

Niet pochýb o tom, že určenie pravidiel času predaja v obchode a času prevádzky služieb, ktorých sa týka predmetné VZN, nie je bližšie regulované žiadnym zákonom a je ponechané mestu ako originálna samosprávna kompetencia... mesto je oprávnené upraviť pravidlá času predaja v obchode a času prevádzky služieb už na základe samosprávnej pôsobnosti vymedzenej v ustanovení § 4 ods. 3 písm. i/ za bodkočiarkou zákona o obecnom zriadení, teda bez zmocnenia či už zákona o ochrane spotrebiteľa resp. iného osobitného zákona.

Čo sa týka zákonnosti jednotlivých Vami namietaných článkov 2, 3 a 4 VZN Mesta Trebišov č. 125/2013, ich rozpor so zákonom som nezistila.

Predmetné VZN v článku 2 upravuje základné pojmy používané vo VZN a vymedzuje ich len pre účely tohto VZN, pričom ich formuluje tak, aby o ich význame v súvislosti s ich výkladom a použitím nemohli vzniknúť pochybnosti a nejasnosti.

Článok 3 - Prevádzkový čas, určuje tri skupiny prevádzkového času..., do ktorých zaraďuje   prevádzkárne   podľa   kategorizácie   ulíc...   Takéto   vymedzenie   spĺňa   podmienku normatívnosti   všeobecne   záväzného   nariadenia,   keď   určuje   všeobecné   pravidlá   pre všetkých prevádzkovateľov obchodu alebo služieb na území mesta Trebišov.

Vytvorenie rámca prevádzkového času predaja v obchode a prevádzky služieb podľa ulíc   resp.   lokalít   úzko   súvisí   s   napĺňaním   ďalších   samosprávnych   kompetencií   mesta, keď týmto nariadením zároveň reguluje verejný poriadok v zmysle ustanovenia § 4 ods. 3 písm.   n/   zákona   o   obecnom   zriadení,   podľa   ktorého   v   záujme   zabezpečenia   verejného poriadku má mesto právomoc nariadením obmedziť výkon určitých činností na určitý čas a v neposlednom rade aj utvára a chráni zdravé životné podmienky a zdravý spôsob života a práce obyvateľov obce   v zmysle   ustanovenia   §   4   ods.   3   písm.   h/   zákona o obecnom zriadení...

Ak   v   podnete   poukazujete   na   diskrimináciu   prevádzkovateľov   prevádzkujúcich druhovo rovnaké predajne resp. poskytujú služby rovnakého charakteru, ktorí majú určené rôzne   rozmedzie   času   predaja,   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   nejde o diskrimináciu   v   zmysle   Vami   uvádzaných   ustanovení   antidiskriminačného   zákona,   ale uplatnenie   samosprávnych   kompetencií   a   reguláciu   resp.   časové   obmedzenie   výkonu niektorých činností v záujme potrieb obyvateľov.

Čo sa týka článku 4 VZN, ktorý upravuje kontrolu a sankcie za porušenie obmedzení uložených VZN, preberá zákonnú úpravu § 13 ods. 9 písm. a/ zákona o obecnom zriadení, ktorá sa týka ukladania sankcie - pokuty za porušenie nariadenia. Samotné prebratie znenia zákona do VZN, ak ho zároveň nemodifikuje napr. výšku ukladanej sankcie, nespôsobuje jeho nezákonnosť.

Vzhľadom na to, že aj keď som sa s vybavením Vášho pôvodného podnetu Okresnou prokuratúrou   Trebišov   nestotožnila,   nezistila   som   nezákonnosť   preskúmavaného   VZN Mesta Trebišov č. 125/2013 a teda dôvody na uplatnenie niektorého z opatrení prokurátora ani na zmenu   stanoviska   okresnej   prokuratúry   nepodať   po   nevyhovení   protestu   žalobu podľa   § 250zfa   OSP.   Podanie   žaloby   prokurátora   je   len   fakultatívnym   oprávnením prokurátora, ktoré môže, ale nemusí prokurátor využiť.

Zároveň Vaše podanie v časti, v ktorej sa domáhate podania návrhu ústavnému súdu na   začatie   konania   o   súlade   právnych   predpisov,   dnešného   dňa   postupujem   na   ďalšie konanie Generálnej prokuratúre SR.“

Z citovanej časti listu krajskej prokuratúry vyplýva, že postup krajskej prokuratúry pri vybavovaní opakovaného podnetu sťažovateľa nenesie prejavy svojvôle, pričom právne názory   sú   dostatočne   odôvodnené   aplikovanou právnou   úpravou   a zisteným skutkovým stavom.

Krajská   prokuratúra   reagovala   na   všetky   podstatné,   pre   vybavenie   opakovaného podnetu   relevantné   skutočnosti   uvádzané   sťažovateľom.   Uviedla,   prečo   nepovažovala podanie   protestu   proti   predmetnému   všeobecne   záväznému   nariadeniu   mesta   Trebišov za dôvodné,   a to   s dostatočným   a ústavne   konformným   odôvodnením   opierajúcim   sa o konkrétne ustanovenia ústavy a zákona (zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov). A pretože krajská prokuratúra nezistila nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu so zákonom, bolo logické, že nevyužila ani postup podľa § 250zfa Občianskeho súdneho poriadku, a teda nepodala všeobecnému súdu   žalobu   na konanie   o   súlade   všeobecne   záväzného   nariadenia   obce   so   zákonom. Krajská prokuratúra napokon nenechala bez povšimnutia ani návrh sťažovateľa na podanie návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktoré postúpila príslušnej Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.

Ako už bolo uvedené, základnému právu sťažovateľa na inú právnu ochranu v tomto prípade zodpovedalo, aby sa krajská prokuratúra zaoberala jeho opakovaným podnetom a o vybavení   tohto   podnetu   ho   vyrozumela.   Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo zo   strany   krajskej   prokuratúry   dané   zadosť.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnymi názormi   krajskej   prokuratúry   nestotožnil,   ešte   sama   osebe   nemôže   znamenať porušenie označených práv.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   stanoviskom   krajskej prokuratúry,   ktorým   tento   orgán   verejnej   moci   reagoval   na   námietky   sťažovateľa, a namietaným   porušením   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   absentuje   akákoľvek   príčinná   súvislosť,   čo   bolo dôvodom, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry

Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru orgánmi prokuratúry, a to v súvislosti s nedodržaním zákonných lehôt upravených pre vybavenie podnetu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Ústavný súd aj túto námietku   sťažovateľa   vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú poukazujúc na to, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu boli už konania okresnej prokuratúry o podnete a krajskej prokuratúry o opakovanom podnete skončené, a to listom krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kd   237/13-7   z 9.   decembra   2013,   ktoré   bolo   sťažovateľovi doručené   17.   decembra   2013.   To   znamená,   že   prípadný   zásah   do   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru už netrval, keďže v čase, keď sa so svojou sťažnosťou obrátil na ústavný súd, stav jeho právnej neistoty poznať odpoveď na nastolené právne problémy bol už odstránený (čo je účelom základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov).   Sťažovateľ   totiž   v   danom   čase už disponoval stanoviskom krajskej prokuratúry k jeho námietkam.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014