znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 385/2012-63

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Auxta a zo sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika   na   neverejnom   zasadnutí 21. januára 2014   vo veci   prijatej   sťažnosti   spoločnosti   RINGIER   Slovakia,   a.   s., Prievozská 14,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Havlátom,   advokátska kancelária   HAVLÁT   &   PARTNERI,   Rudnayovo   námestie   1,   Bratislava,   pre namietané porušenie   jej   základného   práva   na slobodu   prejavu   podľa   čl.   26   ods.   1,   2   a 4   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   slobodu   prejavu   podľa   čl.   10   ods.   1   a 2   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 8 Co 5/2008 z 21. júna 2011 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti RINGIER Slovakia, a. s., na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 5/2008 z 21. júna 2011   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 5/2008 z 21. júna 2011 z r u š u j e a   vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť   spoločnosti   RINGIER Slovakia, a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 531,40 € (slovom päťstotridsaťjeden eur a štyridsať centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Havláta, advokátska kancelária HAVLÁT   &   PARTNERI,   Rudnayovo   námestie   1,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   spoločnosti   RINGIER   Slovakia,   a.   s., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti RINGIER Slovakia, a. s., Prievozská 14, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 5/2008 z 21. júna 2011. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 385/2012-39 z 23. augusta 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) domáhal žalobca svojho práva na ochranu   osobnosti   podľa   ustanovení   §   11   a nasledujúcich   zákona   č.   40/1964   Zb. Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“). Okresný   súd   vydal   vo   veci   sťažovateľky   14.   septembra   2007   rozsudok,   ktorým   uložil sťažovateľke   povinnosť   uverejniť   ospravedlnenie   v špecifikovanom   denníku   a nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu sumou 1 000 000 Sk (33 193,92 €).

O odvolaní, ktorým sťažovateľka napadla predmetný rozsudok, rozhodol krajský súd namietaným   rozhodnutím,   ktorým   prvostupňový   rozsudok   v časti   výroku,   ktorým   bola sťažovateľke   uložená   povinnosť   ospravedlniť   sa   žalobcovi,   potvrdil   a v časti   výroku o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 Sk (33 193,92 €) zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   v časti,   v ktorej potvrdil   výrok   rozsudku   prvostupňového   súdu   o povinnosti   sťažovateľky   uverejniť ospravedlnenie, porušil jej základné právo zaručené čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a právo zaručené čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

Sťažovateľka v sťažnosti   argumentuje odvolávajúc sa na judikatúru štrasburských orgánov ochrany práva k otázkam rozsahu a obsahu slobody prejavu, ktoré zdôraznili, že „článok 10 nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácii, ale takisto formu, prostredníctvom   ktorej   sú   rozširované.   Ochrana   urážajúcich,   šokujúcich   alebo znepokojujúcich myšlienok tvorí súčasť požiadaviek pluralizmu, tolerancie a liberálneho myslenia, bez ktorých neexistuje žiadna demokratická spoločnosť.“.

Sťažovateľka   v kontexte   svojho   prípadu   poukazuje   na   podstatne   širšie   hranice prípustnosti kritiky osôb verejného záujmu, ktoré sa spravidla vedome otvorene vystavujú podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širšej verejnosti, a sú tak   povinné prejaviť väčšiu mieru tolerancie v prípade kritiky ich konania.

Sťažovateľka   formuluje   rozsah   novinárskej   slobody   zahŕňajúcej   aj   možnosť preháňania či provokácie a aj interpretovania faktov, pričom citujúc nález Ústavného súdu Českej   republiky   poukazuje   na   potrebu   rešpektovania   špecifík   bežnej   periodickej   tlače určenej na informovanie najširšej verejnosti, ktorá v niektorých prípadoch môže pristúpiť k určitým zjednodušeniam, kde nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé takéto zjednodušenie či   skreslenie   nutne vedie   k zásahu   do   osobnostných   práv   dotknutých   osôb,   pretože   len veľmi ťažko možno trvať na úplnej presnosti skutkových zistení, a preto významné musí byť   podľa   sťažovateľky   to,   aby   celkové   vyznenie   určitej   informácie   zodpovedalo skutočnosti.

Sťažovateľka   ako   nekompatibilné   s princípmi   ochrany   slobody   prejavu   hodnotí závery   namietaného   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   informácie   o nervovom   kolapse žalobcu   uverejnené   v špecifikovanom   denníku   v článkoch   s názvom „Nervový   kolaps!“ a „M. prežíva najťažšie chvíle vo svojom živote!“ kvalifikoval ako neprípustné hodnotiace úsudky a   správanie žalobcu nepovažoval za neprístojné do takej miery, aby bolo možné výrazy v dotknutých článkoch použité hodnotiť ako primerané.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   na   jednej   strane   informácie   o nervovom   kolapse žalobcu a o jeho zlom psychickom stave považoval za hodnotiace úsudky, u ktorých ako takých neprichádza do úvahy hodnotiť ich pravdivosť či nepravdivosť, no na strane druhej nevyvodil z toho tomu zodpovedajúce závery a rozhodol v rozpore s európskym štandardom ochrany slobody prejavu. Na tomto mieste sťažovateľka dôvodí, že označené informácie mali   podľa   jej   názoru   povahu   hodnotenia   relevantných   faktov   a boli   primeraným hodnotením   správania   žalobcu,   ktoré   malo dostatočný   faktický   podklad a predstavovalo viac či menej voľnú interpretáciu v kontexte týchto faktov:«-očakávané   víťazstvo   v   prezidentských   voľbách   malo   byť   žalobcovým   veľkolepým návratom do významnej politickej   a ústavnej funkcie,   namiesto toho išlo o jeho ďalšiu porážku,

-politické   pôsobenie   žalobcu   po   porážke   v   parlamentných   voľbách   v   roku   1998   bolo sprevádzané len politickými prehrami,

-o žalobcovi je všeobecne známe, že problematicky znáša politické prehry (napríklad jeho „lúčenie“ v STV v roku 1998 ) a že sa nedokáže ovládať,

-napriek jeho sľubu, že sa počas volebnej noci porozpráva s novinármi, objavil sa až ráno o 9.15 hod, pričom k svojej prehre sa „vyjadril“ čudesným vypiskovaním,

-odborník   z   oblasti   psychiatrie   sa   vyjadril,   že   nie   je   prekvapujúce,   ak   zhoda   všetkých nepriaznivých okolností žalobcu „položila“,

-sa tak vyjadrili spolupracovníci žalobcu,

-z výzoru žalobcu po volebnej noci,

-z chovania žalobcu, ktorý, okrem známeho vypiskovania ako svojho „posolstva“ verejnosti, ešte aj odmietol podať víťazovi volieb ruku a zagratulovať mu.»

Sťažovateľka   dôvodí,   že   vzhľadom   na   kontext   článkov,   ako   aj   na   všetky   ďalšie uverejnené informácie je zrejmé, že použitý termín nervový kolaps, resp. vyjadrenia o zlom psychickom stave žalobcu nemali ambíciu hodnotiť jeho zdravotný stav, ale boli použité v tom zmysle, že «(ľudovo povedané) žalobca stratil nervy, že na zodpovedajúcej úrovni nezvládol   svoju   volebnú   porážku.   Výroky   boli   teda   laickým   a obrazným   zhodnotením správania žalobcu a vyjadrením skutočnosti, že nedokáže znášať prehry. Išlo do určitej miery o nadsázku. To potvrdzuje aj to, ako uvádza sám žalobca, že v článku použitý pojem „nervový kolaps“ medicína nepozná.». Ako podporný argument sťažovateľka uvádza, že články   obsahovali   dostatok   informácií   na to,   aby   si   čitateľ   sám   urobil   vlastný   názor na správanie žalobcu.

V ďalšej   rovine   sťažovateľka   predostiera   argumentáciu   o charaktere   informácií v článkoch   obsiahnutých   a s   tým   súvisiacim   postavením   žalobcu   ako   osoby   verejného záujmu, ktorý   ako zúčastnený kandidát   prezidentských   volieb, s ktorými obsah   článkov súvisel, si musel byť vedomý toho, že aj vo fáze po uskutočnení volieb bude jeho správanie vystavené   podrobnému   skúmaniu   a hodnoteniu   zo   strany   novinárov   a širokej   verejnosti a ako politik patriaci do kategórie osôb, u ktorých je rozsah ochrany najužší, bude teda musieť prejaviť väčšiu mieru tolerancie.

Podľa názoru sťažovateľky výroky dotknutých článkov o nervovom kolapse žalobcu mali   síce   provokatívny   charakter,   išlo   ale   o   vyjadrenie   obrazné,   ktoré   vzhľadom na správanie   žalobcu   bolo   absolútne   priliehavé,   práve   jeho   neprístojným   správaním vyprovokované   a ako   také   spadajúce   do   rozsahu   novinárskej   slobody   poskytujúcej   aj možnosť preháňania až provokácie.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky dôvody, o ktoré sa vo svojom rozhodnutí krajský súd oprel, sú paradoxne popretím jeho predchádzajúcich záverov, keď krajský súd na jednej strane uznáva široký rozsah slobody prejavu a na strane druhej sa v konečnom dôsledku prikláňa   k tradicionalisticko-formalistickému   uplatneniu   slobody   prejavu   v praxi.   Podľa sťažovateľky   sa   záver   súdu   o porušení   práva   žalobcu   na   ochranu   osobnosti   nezakladá na exaktných dôvodoch, resp. argumentácii, ale v podstate len na subjektívnom posúdení, podľa ktorého formulácie zvolené v článkoch neboli nevyhnutné a primerané, čo sú otázky, ktoré   neprináleží   súdu   riešiť.   Argumentáciu   súdu   sťažovateľka   považuje za   odporujúcu štandardu ochrany slobody prejavu, pretože táto novinárom poskytuje aj možnosť preháňať a provokovať, čo podľa sťažovateľky logicky vylučuje možnosť použité výrazy vyjadrujúce subjektívny názor novinára skúmať z hľadiska toho, či sú pre účely informovania verejnosti nevyhnutné. Proti záverom namietaného rozhodnutia krajského súdu, ktorý takto použité výrazy   hodnotil   ako   slúžiace   len   na   pritiahnutie   pozornosti   čitateľskej   verejnosti, sťažovateľka argumentuje judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej „je pochopiteľné, že tlač sa snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj   na   určité   objasnenie   udalostí,   teda   zámerom   je   upútať   verejnosť   na   riešenie   určitej spoločenskej otázky“. Aj závery rozhodnutia krajského súdu, v ktorých tento kvalifikoval v dotknutých článkoch použité výrazy ako vybočujúce zo všeobecne uznávaných medzí pravidiel   slušnosti   a ohľaduplnosti,   spochybňuje sťažovateľka   citáciou   judikatúry   ESĽP, podľa ktorej „článok 10 nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácii, ale takisto   formu,   prostredníctvom   ktorej   sú   rozširované“, a vyjadruje   stanovisko,   podľa ktorého požiadavka ohľaduplnosti v kontexte politickej debaty jednoducho nemá miesto. Sťažovateľka dodáva, že krajský súd ani neodôvodnil, prečo v článkoch použité výrazy hodnotil ako odporujúce dobrým mravom, osočujúce, urážlivé a znevažujúce, a na ilustráciu poukazuje na konkrétne rozhodnutia ESĽP, v ktorých za akceptovateľnú realizáciu slobody prejavu tento považoval výrazové prostriedky takej expresivity, ktorým sa v dotknutých článkoch použité, podľa názoru sťažovateľky „neškodné“ výrazy ani nepribližujú, čo svedčí podľa sťažovateľky o rozpätí hraníc slobody prejavu širšom, než aké pripustil krajský súd vo svojom rozhodnutí. Sťažovateľka zdôrazňuje, že relevantnou otázkou v prerokovávanej veci   nebolo   posúdenie   primeranosti   použitých   výrazových   prostriedkov,   ale   naopak, primeranosti zásahu do slobody prejavu, a uvedenou otázkou sa súd v podstate podľa jej názoru nezaoberal. Ďalej sa v rámci svojej argumentácie   sťažovateľka venuje vyvráteniu záverov   krajského   súdu,   podľa   ktorých   v článku   obsiahnuté   jednoznačné   tvrdenie o nervovom   kolapse   a zlom   psychickom   stave   žalobcu   ponechalo   čitateľovi   minimálny priestor s takýmto hodnotením polemizovať a vytvoriť si vlastný názor, a na tomto mieste sťažovateľka uvádza,   že   článok   obsahoval   všetky   relevantné skutočnosti,   z ktorých   boli závery článku vyvodené, čo pre čitateľa vytváralo dostatočnú možnosť urobiť si vlastný úsudok.   Argumentáciu   v tomto   smere   ešte   sťažovateľka   dopĺňa   odkazom   na   judikatúru ESĽP, ktorá za relevantnú nepovažuje skutočnosť, ako čitateľ vnímal alebo mohol vnímať obsah článku, ale naopak, za relevantnú považuje otázku, či novinári informovali o otázkach verejného záujmu.

V závere   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   si   je   vedomá,   že   sloboda   prejavu   nie   je bezbrehá,   a preto   nemožno   uverejňovať   akékoľvek   hodnotiace   úsudky,   teda   úsudky prehnané,   excesívne,   ktoré   nemajú   žiaden   faktický   základ;   v dotknutých   článkoch   však podľa názoru sťažovateľky nešlo o takýto prípad, pretože ich skutkový základ bol jasný a nepochybný, a to, že sa konajúci súd pri hodnotení relevantných skutočností subjektívne nestotožnil s autorom predmetných článkov, ešte nebolo dostatočným dôvodom na postih citovaných   výrokov.   Sťažovateľka   uzatvára   argumentáciu   uvádzajúc,   že   práve pre skutočnosť, že hodnotiace úsudky majú subjektívny charakter, nie je neobvyklé, že dve osoby   sa   v hodnotení   nemusia   zhodnúť,   a to   je   jadrom   a podstatou   demokratickej spoločnosti, t. j. možnosť existencie plurality názorov bez toho, aby jeden alebo druhý názor bol postihnutý.

Sťažovateľka   na   základe   uvedenej   argumentácie   v závere   sťažnosti   žiada,   aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jej základných práv podľa   čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 5/2008 z 21. júna 2011, označený rozsudok zrušil, vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský   súd,   zastúpený   jeho   podpredsedníčkou,   v liste   sp.   zn.   Spr   3530/12 doručenom   ústavnému   súdu   2.   októbra   2012   odkázal   na odôvodnenie   namietaného rozsudku, ktoré sa podľa názoru podpredsedníčky krajského súdu so všetkými vecnými námietkami sťažovateľky prezentovanými v odvolaní dostatočne vysporiadalo. Vo svojom stanovisku podpredsedníčka krajského súdu uviedla:   „V rámci odôvodnenia predmetného rozsudku   odvolací   súd   okrem   iného   uviedol,   že   v   preskúmavanej   veci   považoval za rozhodujúce   posúdenie   výrokov   o   nervovom   kolapse   navrhovateľa   a   jeho   zlom psychickom   stave   z   toho   hľadiska,   či   išlo   o   nepravdivé   skutkové   tvrdenia   alebo o neprípustné hodnotiace úsudky. Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor, zaujíma sa ním určitý postoj k danému faktu tak, že sa hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných subjektívnych kritérií, ide teda o názor opierajúci sa o vlastné subjektívne kritéria; hodnotiaci úsudok preto nemožno dokazovať, je však potrebné u neho skúmať,   či   sa   zakladá   na   pravdivej   informácii,   či   forma   jeho   verejnej   prezentácie   je primeraná a či jeho základnou, primárnou motiváciou nie je zneváženie či škandalizácia dotknutej osoby.

V danej právnej veci odvolací súd síce prisvedčil argumentácii odporcu, že zo strany autorky   článku   išlo   nepochybne   o   hodnotiace   úsudky,   jej   subjektívne   názory   vyvodené zo správania a výzoru navrhovateľa v deň prezidentských volieb, ako aj z poznania jeho správania vo verejnom (politickom) živote v minulosti, avšak následne explicitne uviedol, že takéto   hodnotiace   úsudky   autorky   článku   bolo   potrebné   posúdiť   v   tom   smere,   či   boli podložené objektívne existujúcimi faktami, teda či na ich základe bolo možné k vysloveným hodnotiacim   úsudkom   spoľahlivo   (rozumne,   resp.   logicky)   dospieť   a   či   boli   primerané a prijateľné   čo   do   formy   ich   prezentácie   a   podania   verejnosti.   Po   takomto   posúdení odvolací súd dospel k záveru, že len na základe objektívne existujúcich faktov (rozvedených v odôvodnení rozsudku) nie je možné považovať vyvodený hodnotiaci úsudok o nervovom kolapse   navrhovateľa   a   jeho   zlom   zdravotnom   stave   za   adekvátny   a   primeraný   týmto zisteniam,   kedy   použité   zveličujúce   výrazy   vybočili   z   medzí   nutných   k   dosiahnutiu sledovaného   a   spoločensky   uznávaného   účelu,   a   to   sprostredkovať   verejnosti   reakciu neúspešného kandidáta v prezidentských voľbách. Hodnotiaci úsudok tak pôsobil difamačne vzhľadom na expresívne prehnané vykreslenie porážky navrhovateľa ako nervového kolapsu s vážnym dopadom na jeho psychický stav vo verejnosti a prioritne tak slúžil na pritiahnutie pozornosti   čitateľskej   verejnosti   ako   na   dosiahnutie   legitímneho   cieľa   v   podobe informovania verejnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu tak hodnotiace úsudky vybočili z medzí všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti a ohľaduplnosti, čím stratili charakter korektného úsudku, a tým sa ocitli mimo medzí právnej ochrany.

Odvolací súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal aj s otázkou prekročenia miery zjednodušenia či skreslenia skutočností, ktorá je v bežnej tlači prípustná, s otázkou postavenia navrhovateľa ako osoby verejného záujmu, ktorá musí znášať oveľa väčšiu mieru tolerancie k médiám, zodpovednosti odporcu ako vydavateľa aj za prevzaté výroky, tvrdenia a citácie spolupracovníkov navrhovateľa, ako aj s ďalšími argumentmi odporcu, pričom ich ďalšie uvádzanie by bolo len ich opakovaním. V kontexte vyjadrenia referujúcej sudkyne a dôvodov obsiahnutých v odôvodnení predmetného   rozsudku   sa stotožňujem s   právnym   záverom,   ku   ktorému   odvolací   súd vo svojom   rozhodnutí   dospel,   t.   j.   že   článok   bol   objektívne   spôsobilý   zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa, privodiť mu ujmu na jeho cti a vážnosti a bol tak objektívne   spôsobilý   spochybniť   osobu   navrhovateľa,   najmä   z   hľadiska   jeho   duševného zdravotného stavu, v súvislosti s výkonom verejnej funkcie a navádzať nepriamo k úvahám o jeho zdravotnej spôsobilosti zastávať verejné funkcie, v dôsledku čoho bolo uverejnenie týchto   hodnotiacich   úsudkov   spôsobilé   negatívne   ovplyvniť   spoločenské   hodnotenie navrhovateľa, jeho ďalšie postavenie a uplatnenie najmä v politickom živote.

Z   tohto   hľadiska   preto   legitímny   cieľ   ochrany   osobnostných   práv   navrhovateľa nevyhnutne musel prevážiť spôsob, akým odporca uplatňoval právo na slobodu prejavu.“Na základe označenej argumentácie formuloval krajský súd svoje stanovisko o tom, že   označené   základné   právo   sťažovateľky   zaručené   ústavou   a   jej právo   zaručené dohovorom   porušené neboli.

V závere listu podpredsedníčka krajského súdu tiež vyjadrila   súhlas s upustením od ústneho   pojednávania   ústavného   súdu   vo   veci   samej   v   zmysle   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   9.   novembra   2012   súhlasila   s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľka. Vo svojom vyjadrení uviedla, že v celom   rozsahu   zotrváva   na   svojom   návrhu   a v ňom   obsiahnutej   argumentácii. V predmetnom vyjadrení sťažovateľka prezentovala „pre úplnosť“ túto argumentáciu:„(i) hoci odvolací súd správne postrehol, že predmetom sporu sú hodnotiace úsudky, odvolací súd si neuvedomil, akú širokú majú novinári voľnosť (slobodu) pri formulovaní hodnotiacich   súdov.   Odvolací   súd   opomenul,   že   právom   novinárov   je   preháňať a provokovať.   Prístup   súdu   sa   naopak   javí   rigidný   a   úzko   formalistický,   pretože   súd vychádzal z nesprávnej premisy, že hodnotiace úsudky musia byť adekvátne a primerané, čo je   v   zjavnej   kontrapozícii   s   právom   novinárov   preháňať,   provokovať   a   logicky   teda zveličovať.   Uvedené musí platiť zvlášť v prípade osôb verejného záujmu, ak sa navyše komentuje   ich   správanie   sa   na   verejnosti.   Hoci   súd   sám   uznal   širokú   mieru   slobody novinárov pri voľbe výrazov a možnosť preháňať, v neprospech sťažovateľa paradoxne rozhodol práve preto, že výrazy považoval za prehnané, (ii) nebolo spochybnené, že hodnotiace úsudky mali skutkový základ, a preto ich nebolo možné hodnotiť ako prehnané, (iii) odvolací súd opomenul, že účelom hodnotiacich úsudkov nebolo hodnotiť zdravotný stav žalobcu. Hodnotiace úsudky boli vyslovené s veľkou mierou nadsázky a z kontextu jasne vyplývalo, že boli prednesené vo význame, že žalobca ľudovo povedané stratil nervy, keď na úrovni ( okrem iného aj politika a štátnika ) nedokázal prijať volebnú prehru; (iv) záver súdu o tom, že hodnotiace úsudky vybočili zo všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti a ohľaduplnosti jednoducho neobstojí. Sťažovateľ nepoužil žiadne neslušné, hrubé či vulgárne výrazy, a to napriek tomu, že predmetom hodnotenia bolo neslušné a hrubé správanie sa žalobcu, (v) súd svoj záver o porušení práva žalobcu na ochranu osobnosti nezaložil na exaktných dôvodoch,   resp.   argumentácii,   ale   v   podstate   len   na   subjektívnom   posúdení   o   tom,   že formulácie zvolené autorkou článku neboli nevyhnutné, resp. že neboli náležité, priliehavé a primerané, ktoré otázky súdu vôbec neprináleží riešiť. Odvolací súd v podstate neurobil nič iné, ako úsudok novinára nahradil svojím vlastným, čo je neprípustné, (vi)   súd   v   danom   prípade   stanovil   neprípustné   reštriktívne   hranice   slobode   prejavu a postihol v podstate len mierne a neškodné výroky, hoci žalobca sám svojím správaním v minulosti pravidelne vyvolával odôvodnené úvahy o svojej nervovej labilite.“

Ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   od   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh,   ako   aj   zo   súvisiaceho   spisového materiálu zistil tieto pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:

Žalobou podanou okresnému súdu sa domáhal žalobca ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej   ujmy   voči   sťažovateľke   argumentujúc,   že   v „najčítanejšom   denníku s celoštátnou pôsobnosťou“, ktorého je sťažovateľka vydavateľom, bola uverejnená séria článkov,   ktoré   podľa   názoru   žalobcu   svojím   obsahom   zasiahli   neprípustným   spôsobom do jeho práva na ochranu osobnosti.

Žalobca   argumentoval,   že   v predmetných   článkoch   boli   zverejnené   nepravdivé informácie o jeho zdravotnom stave, keď boli označené články zverejnené pod názvom: „Nervový kolaps!“ a „M. prežíva najťažšie chvíle vo svojom živote!“.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   14   C/233/2004   zo   14.   septembra   2007   podanej žalobe   vyhovel   a   rozhodol   o povinnosti   sťažovateľky   uverejniť   v predmetnom   denníku ospravedlnenie a z titulu náhrady nemajetkovej ujmy uhradiť žalobcovi sumu 1 000 000 Sk.Okresný súd prezentoval v rozsudku toto odôvodnenie: „Z   listinných   dôkazov   a   to   prefotených   článkov   denníka   Nový   čas,   súd   zistil nasledovné:  

V pondelňajšom vydaní denníka Nový čas zo dňa 19.4.2004 je veľkými písmenami vytlačené M.: Nervový kolaps! V článku v ten istý deň autorka J. M. opísala navrhovateľa nasledovne: podliate červené oči, strhaná tvár, nervózne správanie, sprevádzané čudesným pohvizdovaním si. Ďalej uviedla, že volebná noc sa skončila pre V. M. nervovým kolapsom. Ďalej v článku uviedla, že predseda vyzeral hrozne, celý očervenel, nevydal zo seba ani slovko. Báli sme sa o neho, vyzeral, že prežíva nervový kolaps, prezradil nemenovaný muž z M. najbližšieho okolia.

V denníku Nový čas zo dňa 20.4.2004 bolo veľkým nadpisom na prvej strane uvedené M. - Najťažšie hodiny jeho života. Zároveň bolo na tejto titulnej strane uvedené menšími písmenami doslova: V. M. trpí! Prežíva veľmi ťažké chvíle svojho života. Po tom, ako sa dozvedel,   že   sa   nestane   slovenský   prezidentom   nasledoval   nervový   kolaps.   Utešujú   ho najbližší, no s najťažším úderom vo svojom živote sa nedokáže zmieriť. V tom istom denníku v článku s názvom M. prežíva najťažšie chvíle vo svojom živote, autorka J. M. uviedla; Je plný   bolesti   a   zlosti,   psychiater   označil   jeho   správanie   za   grobianske.   Len   ťažko   sa spamätáva z nervového kolapsu, ktorý prežil pár minút po voľbách. Ťažké s ním to má podľa všetkého nielen rodina, ale aj najbližší spolupracovníci.

Denník Nový čas číta každý deň nielen široká slovenská čitateľská verejnosť, ale prostredníctvom internetu ho číta aj veľa zahraničných čitateľov.

Oba články tak ako boli obsahovo napísané i s upútavkami na titulnej strane, mohli v širokej čitateľskej verejnosti vyvolať presvedčenie o zlom zdravotnom stave navrhovateľa, keďže tento mal utrpieť nervový kolaps, z ktorého sa spamätáva.

Autorka   článku   ohľadom   nervového   kolapsu   navrhovateľa   ako   tam   tvrdila,   že u navrhovateľa nastal, neoprela tieto svoje tvrdenia o objektívne pravdivé správy, ale sama usúdila, ako vyplynulo z jej výpovede, že navrhovateľ utrpel nervový kolaps a to z jeho správania,   pretože   ho   pozná.   Ako   vyplynulo   z   výpovede   svedkyne   pani   M.,   táto   sa s navrhovateľom osobne nepozná, pozná ho len ako novinárka.

Navrhovateľ hoci je osobou verejne známou ; je predovšetkým občanom, ktorý má právo na ochranu svojej osobnosti.

Keďže tieto články boli   napísané na základe nepravdivých údajov o zdravotnom stave navrhovateľa, uložil súd odporcovi uverejniť v denníku Nový čas ospravedlnenie tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

To,   že tieto údaje pravdivými neboli,   potvrdili   vo svojich výpovediach svedkovia MUDr. U. a Ing. K., ktorí vo svojich výpovediach jednoznačne potvrdili, že navrhovateľ sa v čase volieb správal naprosto normálne.

MUDr. U. vo svojej výpovedi zároveň uviedol, že v dôsledku týchto článkov bol navrhovateľ   nútený   podrobiť   sa   komplexnej   lekárskej   prehliadke,   aby   deklaroval,   že   je po zdravotnej stránke schopný naďalej zastávať svoju funkciu v HZDS.

Keďže týmito článkami došlo aj k poškodeniu dobrého mena navrhovateľa, nie len ako občana, ale aj politika, zaviazal súd odporcu k náhrade nemajetkovej ujmy tak, ako je uvedené   vo   výroku   tohto   rozsudku.   Takúto   výšku   nemajetkovej   ujmy   ako   je   uvedené vo výroku   tohto   rozsudku,   súd   považoval   za   postačujúcu,   vzhľadom   k   preukázaným problémom, ktoré navrhovateľovi v súvislosti s uverejnením týchto článkov vznikli, a to nie len   v   súkromnom   živote,   ale   hlavne   verejnom   živote,   a   preto   súd   návrh   navrhovateľa vo zvyšku zamietol.“

Sťažovateľka   rozsudok   okresného   súdu   napadla   odvolaním,   v ktorom   vytýkala konajúcemu   súdu,   že   posúdil   zverejnené   informácie   o nervovom   kolapse   žalobcu   ako nepravdivé   informácie,   keď   podľa   názoru   sťažovateľky   tieto   predstavovali   hodnotiaci úsudok,   ktorého pravdivosť   či   nepravdivosť   preukazovať nemožno.   Podľa   sťažovateľky v článkoch zverejnené informácie o nervovom kolapse žalobcu a o jeho zlom zdravotnom stave predstavovali primerané hodnotenie správania žalobcu, ktoré malo dostatočný faktický podklad,   pričom   takto   zvolené   výrazy   nemali   ambíciu   popisovať   jeho   zdravotný   stav z medicínskeho hľadiska, ale mali byť obrazným vyjadrením situácie, keď „navrhovateľ stratil   nervy“ a nezvládol   volebnú   porážku   na   zodpovedajúcej   úrovni. Sťažovateľka v podanom   odvolaní   zdôraznila,   že   v dotknutých   článkoch   bol   zverejnený   dostatok informácií na to, aby si čitateľ mohol sám   vytvoriť vlastný názor na správanie žalobcu, ďalej že žalobca mal v postavení kandidáta na funkciu prezidenta status osoby verejného záujmu a prežívanie výsledkov volieb jednotlivými kandidátmi bolo legitímnym predmetom záujmu čitateľskej verejnosti. Podľa sťažovateľky použitý výrok o nervovom kolapse mal síce provokatívny charakter, no bol absolútne priliehavý vzhľadom na neprístojné správanie žalobcu.

Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 8 Co 5/2008 z 21. júna 2011 prvostupňové rozhodnutie okresného súdu v časti uloženej povinnosti poskytnúť žalobcovi ospravedlnenie potvrdil,   v časti   týkajúcej   sa   náhrady   nemajetkovej   ujmy   rozsudok   zrušil   a vrátil   vec okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd konštatoval správnosť právneho záveru prvostupňového súdu, ktorý považoval obsah článku za „objektívne spôsobilý spochybniť osobu navrhovateľa, najmä z hľadiska jeho duševného zdravotného stavu, v súvislosti s výkonom verejnej funkcie a navádzať nepriamo k úvahám o jeho zdravotnej nespôsobilosti zastávať verejné funkcie“.

Krajský súd poukázal na postavenie politikov ako verejných osôb povinných strpieť väčšiu   mieru   kritiky   zameranú   na preverenie   ich   odbornej   a morálnej   spôsobilosti obstarávať   veci   verejné   a stotožnil   sa   s argumentáciou   sťažovateľky,   ktorá   výroky o nervovom   kolapse   žalobcu   považovala   na   rozdiel   od   prvostupňového   súdu   za „jej subjektívne   názory   vyvodené   zo   správania   a výzoru   navrhovateľa   v deň   prezidentských volieb, ako aj z poznania jeho správania vo verejnom (politickom )živote v minulosti“, teda za hodnotiace úsudky. Na tomto mieste poukázal krajský súd na potrebu preskúmať, či prezentovaný   hodnotiaci   úsudok,   resp.   jeho   forma   mala   primeranú   povahu   a či   jeho základnou   motiváciou   nebolo   zneváženie   či   škandalizácia   osoby   žalobcu.   Krajský   súd dospel k záveru, že výraz nervový kolaps použitý v titulnej upútavke článku vzhľadom na kontext   celého   článku   nebol   použitý   vo   význame   zhodnotenia   zdravotného   stavu žalobcu, ale ako obrazné vyjadrenie skutočnosti, že žalobca nezvládol volebnú porážku. Na druhej   strane,   v súvislosti   so   zverejnenými   informáciami   o zlom   psychickom   stave žalobcu   sa   krajský   súd   s obranou   sťažovateľky   nestotožnil   a nepovažoval   označené informácie   za   obrazné   zhodnotenie   správania   žalobcu.   Krajský   súd   dôvodil: „Autorka článku preto svoj úsudok o nervovom kolapse navrhovateľa a jeho zlom psychickom stave mohla   oprieť   jedine   o poznanie   správania   navrhovateľa   z minulosti,   o jeho   správanie v prezidentských   voľbách   (nepodanie   ruky   víťazovi,   nekomunikovanie   s novinármi, popiskovanie si) a o jeho výzor po volebnej noci (strhaná tvár, nervózne správanie, červené oči). Len na základe týchto objektívne existujúcich faktov však odvolací súd nepovažoval vyvodený hodnotiaci úsudok o nervovom kolapse navrhovateľa a o jeho zlom psychickom stave za adekvátny a primeraný týmto zisteniam, kedy použité expresívne výrazy (nervový kolaps,   zlý   psychický   stav)   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   vybočili   z medzí   nutných k dosiahnutiu sledovaného a spoločensky uznávaného účelu, a to sprostredkovať verejnosti reakciu neúspešného kandidáta v prezidentských voľbách. Hodnotiaci úsudok tak pôsobil difamačne vzhľadom na expresívne prehnané vykreslenie prežívania porážky navrhovateľa ako   nervového   kolapsu   s vážnym   dopadom   na   jeho   psychický   stav   (zlý)   vo   verejnosti a prioritne tak slúžil na pritiahnutie pozornosti čitateľskej verejnosti ako na dosiahnutie legitímneho cieľa v podobe informovania verejnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu tak hodnotiace   úsudky   vybočili   z medzí   všeobecne   uznávaných   pravidiel   slušnosti a ohľaduplnosti,   čím   stratili   charakter   korektného   úsudku,   a tým   sa   ocitli   mimo   medzí právnej ochrany.“

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uzavrel,   že   hodnotiace   úsudky prezentované   v článkoch   tak   prekročili   aj   prípustnú   mieru   zjednodušenia   či   skreslenia skutočností a na ich základe mohol bežný čitateľ skutočne nadobudnúť „silný a presvedčivý dojem o nervovom zrútení navrhovateľa či pochybnosti o jeho duševnom zdraví“.

III.

A. Právne východiská

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide   o opatrenia v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08, I. ÚS 471/2012) je aj právny názor, podľa   ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46   až   čl. 48   ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   inými   slovami,   bez   možnosti vyslovenia porušenia práv sťažovateľa procesnoprávneho charakteru (podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemožno dospieť ani k záveru o porušení jeho základných práv hmotného charakteru.

Sťažovateľka námietku porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, príp. čl. 6 ods. 1 dohovoru explicitne v petite svojej sťažnosti neformulovala.

Treba však povedať, že z hľadiska označenej judikatúry v prípade sťažovateľky ide o špecifickú situáciu, kde mali konajúce súdy, u ktorých bola ochrana práva na súkromie uplatnená,   zásadne   pozíciu   potenciálneho   primárneho   (nie   sekundárneho)   porušiteľa základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy a práva podľa čl. 10 dohovoru, (ako   základného   práva   hmotného   charakteru),   keďže   žiadny   prechádzajúci   potenciálny primárny porušiteľ základného práva podľa čl. 26 ústavy a práva podľa čl. 10 dohovoru neexistuje.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd postupoval v intenciách judikatúry ústavného   súdu,   ktorá   na   označené   špecifikum   reflektuje   (pozri   napr.   II.   ÚS   326/09, IV. ÚS 448/2012,   III.   ÚS   42/09),   a teda rozhodoval   priamo   o sťažovateľkou   uplatnenej námietke porušenia základného práva podľa čl. 26 ústavy a práva podľa čl. 10 dohovoru.

Sloboda prejavu

Sloboda prejavu vo všetkých štátoch vybudovaných na demokratických princípoch predstavuje   jeden   zo   základných   pilierov   demokracie   a uplatňuje   sa   nielen   voči informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne,   ale   aj   voči   tým,   ktoré   urážajú,   šokujú   alebo   znepokojujú   štát   alebo   časť obyvateľstva. To je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti (rozsudok ESĽP Handyside proti Spojenému kráľovstvu zo 7. decembra 1976, sťažnosť č. 5493/72).

Ako explicitne z obsahu limitačnej klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru   vyplýva,   ktokoľvek,   kto   vykonáva   slobodu   prejavu,   má   aj   určité   povinnosti a nesie   určitú   zodpovednosť,   v rámci   ktorých   nesmie   prekročiť   isté   hranice   stanovené v záujme štátnej   bezpečnosti,   ochrany   práv   a slobôd   iných   a ostatných   tu   vymedzených relevantných   sociálnych   potrieb.   Takto   prezentované   výnimky   ohraničujúce   slobodu prejavu si však vyžadujú úzku interpretáciu, kde potreba obmedzenia slobody prejavu musí byť   preukázaná   presvedčivým   spôsobom,   a   to   vzhľadom   na   význam   tejto   slobody garantujúcej ducha tolerancie demokratickej spoločnosti.

Sloboda prejavu v   kolízii s právom na súkromie

Jadrom   ochrany   ľudských   práv   je   vždy   snaha   o maximalizáciu   hodnôt   slobody, rovnosti   a dôstojnosti   jednotlivcov,   ktoré   predstavujú   určité   spojené nádoby,   kde   nie   je možná ich absolutizácia, ale len rozumné vyvažovanie.

V tejto súvislosti ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom ich spravodlivej rovnováhy (pozri PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody   nedôjde   k neprimeranému   obmedzeniu,   či   dokonca   popretiu   iného   práva   alebo slobody (PL. ÚS 7/96).

Judikatúra   ESĽP,   ktorú   ústavný   súd   konštantne   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti zohľadňuje a ktorá pokrýva prípady kolízie práva na ochranu súkromia s právom na slobodu prejavu, sa vyznačuje značnou rôznorodosťou, kde každý prípad je jedinečný, preto nie je možné vyvodiť z nej striktné všeobecné pravidlá, práve naopak, tieto prípady si vyžadujú náležité posúdenie skutkových okolností prípadu   a následné starostlivé vyvážanie týchto vzájomne protichodných garancií.

Kritéria   posúdenia   miery   ústavnej   ochrany   slobody   prejavu   pri   kolízii s   osobnostnými právami

I napriek spomínanej rôznorodosti judikatúry existuje v oblasti difamačných sporov niekoľko   základných   orientačných   kritérií,   ktoré   zvyknú   byť   zohľadňované   pri   riešení otázky ochrany osobnostných práv v strete so slobodou prejavu a ktorých systematickým posúdením možno uzavrieť, či bude daná prednosť ochrane slobody prejavu, alebo naopak, osobnostným   právam.   Medzi   uvedené   základné   kritériá   patria   status   osoby,   do   ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté, obsah a forma prejavu, status autora prejavu, úmysel, cieľ a motív autora prejavu.

1. Status osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté

Najvšeobecnejšia   klasifikácia   osôb,   do   ktorých   osobnostných   práv   malo   byť výkonom slobody prejavu zasiahnuté, je ich rozdelenie na osoby verejné a osoby súkromné, teda   radových   občanov,   ktorí   nezastavajú   žiadnu   zvláštnu   funkciu   ani   inú   významnú spoločenskú rolu.

Osoby verejné možno ďalej rozčleniť na osoby verejne činné a osoby verejne známe. Kategória osôb verejne činných zahŕňa všetky osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú na výkone verejnej moci (politici vrátane regionálnych politikov a kandidátov vo voľbách, sudcovia ako špecifická kategória, štátni úradníci, predstavitelia ozbrojených zložiek, iní verejní činitelia a pod.). Tieto osoby spravidla zastávajú volené či menované funkcie, výkon ktorých   podlieha   kontrole   zo   strany   verejnej   mienky   ako   často   jedinej   možnej   podobe neformálneho sankčného mechanizmu. Skupinou disponujúcou v tejto kategórii najužším ochranným filtrom sú politici. Vedľa skupiny osôb verejne činných je vymedzená skupina osôb   verejne   známych,   u ktorých   verejná   známosť   môže   byť   daná   tým,   že   vynikajú v určitých aktivitách, poprípade sa významne angažujú v určitých záležitostiach verejného záujmu (celebrity, členovia kráľovskej rodiny, u ktorých je však potrebné rozlišovať, či zastávajú nejakú oficiálnu funkciu, pretože pokiaľ áno, majú rovnaký status ako politici, významní podnikatelia, publig figures by conduct – osoby, ktoré vstúpia do verejnej arény svojím   konaním,   napr.   nejakým   kontroverzným   činom   a následne   sa   k veci   vyjadrujú v médiách).

Dôvody   odlišného   vymedzenia   hraníc   možných   zásahov   do   osobnostných   práv u verejných osôb možno vidieť jednak v skutočnosti, že vstupom do verejného priestoru musia tieto osoby preukázať vyššiu mieru tolerancie, teda strpieť vyššiu mieru záujmu o ich osobu,   a jednak   v tom,   že   vďaka   tomuto   svojmu   postaveniu   majú   tieto   osoby   väčšie možnosti prístupu do médií, teda väčšie možnosti oponovať možnej kritike, než je to u osôb súkromných.

2. Obsah a forma prejavu

Pri posudzovaní miery zásahu do osobnostných práv je vždy kľúčovým kritériom posúdenia   nevyhnutnej   miery   ochrany   slobody   prejavu   samotný   obsah   tohto   prejavu. Z hľadiska tohto kritéria je potrebné zvažovať predovšetkým to, do akej miery sa prejav týka politických záležitostí, resp. záležitostí verejného záujmu („public interest“). Tiež je relevantné, či je obsah prejavu formulovaný ako skutkové tvrdenie alebo ako hodnotiaci úsudok.

Čím   viac   sa   difamačný   prejav   dotýka   veci   verejného   záujmu,   tým   viac   platí prezumpcia   práva   tento   prejav   realizovať;   v tomto   zmysle   najsilnejšou   prezumpciou ochrany   disponujú   politické   prejavy,   teda   prejavy   týkajúce   sa   správy   veci   verejných. Ochrana politických prejavov úzko súvisí s jednou z funkcií slobody prejavu, ktorou je umožniť jednotlivcom čo najširšiu participáciu na moci a kontrolu moci. Zdravá demokracia si vyžaduje, aby bola vládnuca moc vystavená podrobnému drobnohľadu nielen zo strany zákonodarcu a súdov, ale aj zo strany verejnosti a médií (pozri napr. rozsudky ESĽP Sener proti   Turecku   z 18.   júla   2000,   sťažnosť   č.   26680/95;   Lombardo   a ďalší   proti   Malte z 24. apríla 2007, sťažnosť č. 7333/06 ), preto sa vládnuca moc musí zdržať prijímania reštriktívnych opatrení majúcich odradzujúci účinok na politickú debatu (pozri rozsudok ESĽP   Castells   proti   Španielsku   z 23.   apríla   1992,   sťažnosť   č.   11798/85).   Z uvedených dôvodov   by   mali   vnútroštátne   súdy   čo   najintenzívnejšiemu   prieskumu   podrobiť   práve zásahy do prejavov namierených proti vláde a politikom   (pozri rozsudky ESĽP Piermont proti Francúzsku z 20. marca 1995, sťažnosť č. 15773/89 a Ceylan proti Turecku z 8. júla 1999, sťažnosť č. 23556/94).

Pri prejave majúcom charakter skutkových tvrdení sa posudzuje atribút pravdivosti či nepravdivosti, avšak pri prejave názorov (hodnotiacich úsudkoch) to z povahy veci možné nie   je.   Východiskovým   rozhodnutím   v tejto   otázke   je   prípad   Lingens   proti   Rakúsku (rozsudok ESĽP z 8. júla 1986, sťažnosť č. 9815/82), kde ESĽP požiadavku preukázania pravdivosti   hodnotiaceho   úsudku   kvalifikoval   ako   rozpornú   s čl.   10   dohovoru,   teda porušujúcu   slobodu   prejavu   („existencia   faktov   môže   byť   dokázaná,   ale   pravdivosť hodnotiacich úsudkov preukázať nemožno“). Kategorizácia výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky predstavuje dva modelové atribúty, ktoré možno jednotlivým výrokom prisúdiť, pričom v hraničných a sporných prípadoch môže jeden výrok obsahovať tak atribút skutkového tvrdenia, ako aj atribút hodnotového súdu. Navyše, posudzovaný výrok musí byť vyhodnotený v širšom kontexte, a teda rozhodujúce bude celkové vyznenie dotknutého prejavu.  

3. Status autora prejavu

Frekventovanou skupinou autorov difamačných prejavov či iných zásahov do práva na ochranu osobnosti sú novinári, resp. médiá. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej   judikatúry   zdôrazňuje   nezastupiteľnú   úlohu   novinárov   ako   strážnych   psov demokracie   („public   watchdog“),   ktorí   sa   významne   podieľajú   na   formovaní   verejnej mienky   a stimulácii   verejnej   debaty   o otázkach   verejného   záujmu   (prípad   Cumpana̅ ̅ a Mazare proti Rumunsku, rozsudok ESĽP zo 17. decembra 2004, sťažnosť č. 33348/96).̅ Z tohto stanoviska odvodzuje judikatúra ESĽP špecifickú ochranu tlače, kde pred hrozbou príliš rozsiahlych odškodnení v prípadoch možných omylov a z toho vyplývajúceho strachu informovať o kontroverzných prípadoch poskytuje periodickej tlači, resp. ostatným médiám privilégium určitej miery nepresnosti. Požiadavka úplne presných skutkových tvrdení by totiž   znamenala   pre   novinárov   bremeno   nesplniteľných   nárokov,   a   preto   sú   v záujme zachovania slobody tlače akceptovateľné aj určité zjednodušenia, pričom smerodajné je, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde.

4. Kritérium úmyslu, cieľa a motívu

Východiskom požiadavky posudzovať aj otázku cieľa, motivácie, precíznosti práce a dobrej viery novinára, resp. autora prejavu pri zverejnení difamačných výrokov či iných zásahov ako relevantného kritéria na vyváženie slobody prejavu a ochrany osobnostných práv   je   koncepcia   „chilling   effect“,   teda   zohľadnenie   možného   odradzujúceho   účinku prípadných sankcií pre verejnú debatu pro futuro. Čím viac sú na strane autora difamačného prejavu   zreteľné   snaha   dopátrať   sa   pravdy,   verifikovať   údaje,   resp.   snaha   vynaložiť potrebnú profesijnú precíznosť, tým viac bude potrebné zohľadniť váhu slobody prejavu, pretože   na   rozdiel   od   úmyselných   difamácií   je   takéto   konanie   pre   rozvoj   demokracie prospešné aj za cenu zverejnenia určitých nepresností v niektorých prípadoch.

Uvedené   štyri   kritériá   majú   v difamačnej   judikatúre   relatívne   pevné   postavenie, čo však neznamená, že sa v sporoch o vyvažovanie slobody prejavu a osobnostných práv nezohľadňujú   aj   iné   faktory.   Vo   väčšine   prípadov   zohráva   významnú   úlohu   aj   povaha média, resp. fóra, na ktorom bol prejav realizovaný. Vo všeobecnosti platí, že čím väčšiu publicitu má difamačný prejav, tým musí byť rozširovateľ opatrnejší, v hierarchii verejných informačných prostriedkov najväčší potenciál poškodiť dotknutú osobu majú audiovizuálne informačné prostriedky (televízia), hneď po nich nasledujú celoštátne periodiká s vysokým nákladom   (Lindon,   Otchakovsky-Laurens   a   July   proti   Francúzsku,   rozsudok   ESĽP z 22. októbra 2007, sťažnosť č. 21279/02 a č. 36448/02).

B.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   slobodu prejavu zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry ESĽP. Tak to je aj v súvislosti s danou problematikou.

Z hľadiska metodologického pri sťažnostiach týkajúcich sa namietaného porušenia čl. 10 dohovoru   po uznaní, že ide o vec spadajúcu do pôsobnosti označeného článku, ESĽP presúva svoju pozornosť na skúmanie ospravedlniteľnosti takéhoto zásahu z pohľadu limitov   vymedzených   čl.   10   dohovoru.   Ako   prvé   nastupuje   posúdenie   kritéria   legality (že k zásahu došlo na základe zákona), potom legitímnosti (že k zásahu došlo pre účely niektorého zo záujmov vymedzených čl. 10 ods. 2 dohovoru) a napokon proporcionality zásahu, teda že zásah bol v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa nevyhnutný.

V posudzovanom   prípade   sťažovateľky   došlo   k obmedzeniu   slobody   prejavu na zákonnom podklade, ktorý predstavujú ustanovenia § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, pričom toto obmedzenie sledovalo legitímny cieľ – ochranu práva na súkromie tretej osoby, resp. práva na ochranu jej osobnosti.

Kritérium proporcionality aplikované pri posudzovaní zásahov do slobody prejavu vyžaduje adekvátne vyváženie dvoch navzájom si konkurujúcich záujmov, v konkrétnom prípade sťažovateľky, na jednej strane garancie slobody prejavu, na druhej strane záujmu na ochrane   práv   jednotlivca   na   súkromie.   Pri   zodpovedaní   otázky,   či   napadnutý   zásah do slobody prejavu   bol v demokratickej spoločnosti nevyhnutný, je potrebné   vychádzať z toho, že adjektívum „nevyhnutný“ predpokladá existenciu „naliehavej sociálnej potreby“.

Sťažovateľka je toho názoru, že v jej prípade konajúci súd slobode prejavu „stanovil neprípustné reštriktívne hranice“. V rámci svojej argumentácie prezentovala sťažovateľka nesúhlas   so   závermi   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   podľa   vyjadrenia   sťažovateľky na jednej strane kvalifikoval žalobcom napadnuté výroky ako hodnotiace úsudky, ktoré mali svoj skutkový základ, no na druhej strane hodnotil tieto výroky vo vzťahu k prezentovaným faktom   ako neadekvátne   a   neprimerané.   Naopak,   sťažovateľka   považovala   v článkoch uverejnené   výroky   za   nevybočujúce   z medzí   prípustnej   kritiky   odvolávajúc   sa   pritom na prezentovaný   skutkový   základ   vrátane   kontroverznej   mediálnej   prezentácie   žalobcu v minulosti,   ďalej   na   privilégium   novinárov   preháňať,   provokovať,   a teda   zveličovať, a v neposlednom   rade   aj   na   status   žalobcu   –   aktívneho   politika zaťaženého   väčším bremenom tolerancie voči verejnej kritike.

Z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a jeho konformnosti s dohovorom bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, teda či zodpovedal zmienenej požiadavke proporcionality, inými   slovami,   či   konajúci   súd   náležite   zohľadnil   a vyvážil   v intenciách   zmienených orientačných kritérií všetky relevantné okolnosti prípadu sťažovateľky a konflikt slobody prejavu   sťažovateľky   s osobnostnými   právami   žalobcu   rozhodol   v duchu   požiadavky spravodlivej rovnováhy.

Je   nesporné,   že   v čase   uverejnenia   dotknutých   článkov   bol   žalobca   poslancom parlamentu, predsedom politickej strany a súčasne neúspešným kandidátom prezidentských volieb, ktoré boli témou označených článkov, a teda musel zniesť v súlade so stabilizovanou judikatúrou v porovnaní s inými osobami vyššiu mieru kritiky. Na túto skutočnosť krajský súd formálne reflektoval, keď v odôvodnení rozsudku prezentoval postavenie žalobcu ako politika patriaceho ku kategórii „public figures par excellence“, pre ktorú platia širšie limity prijateľnej kritiky. Paradoxne však krajský súd okolnosť statusu žalobcu pri vyvažovaní presunul skôr na opačnú stranu a zohľadnil ju v neprospech sťažovateľky. V rozsudku totiž položil   dôraz   na potenciálny   negatívny   dopad   difamačného   prejavu   na   ďalšiu   politickú aktivitu žalobcu.

V súvislosti s posúdením kritériá obsahu prejavu ústavný súd poukazuje na kľúčové poslanie tlače, ktorým je predovšetkým vyhľadávanie a rozširovanie informácií a myšlienok o otázkach   verejného   záujmu,   kde   je   nespochybniteľným   právom   verejnosti   takéto informácie dostať. K takýmto otázkam verejného záujmu patria v prvom rade informácie súvisiace s činnosťou štátnej moci, ako aj osôb, ktoré ju reprezentujú, teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03). Legitímnu tému verejného záujmu nepochybne   tvoria   aj   informácie   o osobách   politikov,   ktoré   sa   týkajú   spôsobu   ich vystupovania na verejnosti a štýlu ich komunikácie, pretože poskytujú verejnosti možnosť odhaliť osobnostný   profil   politických   vodcov,   a vytvoriť   si   tak názor na ich   personálne kvality.

Ako   už   bolo   povedané,   žalobca   v materiálnej   dobe   bol   politikom   a súčasne kandidátom vykonaných prezidentských volieb, predstavoval teda potenciálny terč prísnej verejnej   kontroly   jeho   osobnej   spôsobilosti   obstarávať   veci   verejné,   ktorá   nepochybne zahŕňa aj overenie spôsobilosti profesionálneho vystupovania na verejnosti odrážajúcu popri zárukách odbornosti aj záruky primeraných duševných dispozícií politika.

Odobrať sťažovateľke právo „špekulovať“ o „nervovej labilite“ politika, pokiaľ mala na takéto hodnotiace úvahy postačujúce fakty, by bolo v zjavnom rozpore s eminentnou úlohou,   ktorú   médiá   a novinári   v právnom   štáte   plnia.   Na   tomto   mieste   ústavný   súd opätovne   zdôrazňuje,   že   v otvorenej   demokratickej   spoločnosti   majú   nárok   na   ochranu nielen   informácie   a myšlienky   neutrálneho   rázu,   ale   aj   tie,   ktoré   urážajú,   šokujú,   či znepokojujú.

Krajský   súd,   i keď   súhlasil   so   sťažovateľkou,   že   dotknuté   výroky   v článku obsiahnuté   predstavovali   hodnotiace   úsudky   autorky   prejavu,   považoval   použité   výrazy za neprimerané, poškodzujúce dobrú povesť žalobcu.

Judikatúra   ústavného   súdu   si   aj   v uvedenom   smere   osvojila   prístup   ESĽP,   ktorý hodnotiacim   úsudkom,   u ktorých   ich   subjektívny   charakter   vylučuje   dôkaz   pravdy, poskytuje ochranu, pokiaľ tieto vychádzajú z dostatočného faktického základu (pozri napr. rozsudky   ESĽP   Jeruzalem   proti   Rakúsku   z 27.   februára   2001,   sťažnosť   č.   26958/95; Dyuldin a Kislov proti Rusku z 31. júla 2007, sťažnosť č. 25968/02).

Hodnotiace úsudky prezentované v článku sa opierali o objektívne existujúce fakty (nepodanie   ruky   víťazovi   volieb,   odmietnutie   komunikácie   s novinármi, „popiskovanie si“, výzor   žalobcu   po   volebnej   noci   –   strhaná   tvár,   nervózne   správanie,   červené   oči; kontroverzné mediálne vystupovanie žalobcu v minulosti), čo nespochybňuje ani krajský súd. Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   autorka   článku   zachovala   primeranú   opatrnosť a vysvetlila   dostatočne   podklady   pre   svoje   domnienky   o žalobcovej   indispozícii   prijať na zodpovedajúcej úrovni volebnú porážku.

Novinárska sloboda zahŕňa možnosť uchýliť sa aj k určitému stupňu zjednodušenia, preháňania a dokonca provokácie. V tomto smere ústavný súd poukazujúc na úlohu titulku ako pútača používaného v printových médiách (zvlášť ak ide o médium bulvárneho typu, ako je tomu v prípade sťažovateľky), vo svojej judikatúre ustálil akceptovateľnosť titulkov obsahujúcich expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Namietané   články   obsahovali   titulok   provokačného   nádychu   („Nervový   kolaps“) a zveličujúce   výroky   („zlý   psychický   stav“),   tieto   však   boli   prezentované   s náležitým vyvážením, keďže samotný obsah článkov prezentoval dostatok informácií tvoriacich reálny faktický   základ,   prostredníctvom   ktorého   mal   čitateľ   možnosť   vytvoriť   si   „vlastný čitateľský úsudok“ na správanie žalobcu, a to je jeden z podstatných faktorov, ktorý bolo potrebné zohľadniť. Ústavný súd sa dokonca domnieva, že hranice akceptovateľnej kritiky vo svojom konkrétnom prípade rozšíril samotný žalobca, a to svojím postojom, keď zvolil rozhodne neštandardný spôsob a odmietol mediálnu konfrontáciu s výsledkami volieb.

Relevantným aspektom prípadu sťažovateľky je aj identifikácia miesta uverejnenia posudzovaného článku. Vo všeobecnosti sa s okolnosťou hromadnej distribúcie informácie spája   nárok   na   vyššiu   mieru   ochrany   osobnostných   práv.   Posudzovaný   článok   bol uverejnený v denníku s celoštátnou pôsobnosťou (a podľa všetkého s vysokým nákladom). V danom prípade v intenciách judikatúry ústavného súdu   je potrebné vnímať kritérium miesta distribúcie v spojení s kritériom statusu autora prejavu. Pokiaľ je autorom prejavu novinár, tak ako to je v prípade sťažovateľky, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery   neutralizuje   kritérium   miesta   zaznenia   prejavu.   Rovnako   silným   neutralizačným faktorom je aj okolnosť statusu žalobcu, ktorý ako aktívny politik v inkriminovanej dobe v porovnaní s bežnými súkromnými osobami disponoval širokými možnosťami realizovať svoju mediálnu obhajobu voči prednesenej kritike.

Hodnotiace   úsudky   obsiahnuté   v inkriminovaných   článkoch   boli   prezentované v priebehu   živej   politickej   diskusie,   keď   mali   médiá   širokú   slobodu   sprostredkovať verejnosti prežívanie výsledkov volieb zo strany zúčastnených kandidátov, či už úspešných alebo   neúspešných.   S ohľadom   na   úlohu   novinárov   poskytovať   informácie   a myšlienky týkajúce   sa   verejného   života,   aj   keď   tieto   urážajú,   šokujú   či   znepokojujú, ústavný   súd konštatuje, že v článkoch použité expresívnejšie a zveličujúce výrazy, v kontexte obsahu článku,   resp.   konkrétnych   faktov   tu   uvedených,   neprekročili   hranice   akceptovateľnej kritiky. Navyše, žalobca ako prominentný politik bol povinný zniesť bremeno mediálnej kritiky a prejaviť voči nej väčšiu mieru tolerancie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutie   konajúcich   súdov   sa   neopieralo o akceptovateľné vyhodnotenie relevantných skutočností, a preto zásah do sťažovateľkinej slobody prejavu nebol v demokratickej spoločnosti nevyhnutný. Ústavný súd preto dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a právo zaručené čl. 10 ods. 1 dohovoru porušené boli (1. bod výroku nálezu).

C.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 4 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru

Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného na slobodu prejavu práva podľa čl. 26 ods. 4 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru.

Zmyslom   ústavy   a   dohovoru   je   garantovať   práva,   ktoré   nie   sú   iba   teoretické   či iluzórne,   ale   ktoré   sú   praktické   a efektívne,   a tento   princíp   je   potrebné   rešpektovať   aj pri posudzovaní zásahov do práva na slobodu prejavu, ktoré však nie je právom absolútnym. Ako už bolo uvedené, obsah čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru predstavuje základnú   limitačnú   klauzulu   podmienok,   pri   splnení   ktorých   je možné   slobodu   prejavu obmedziť.

Ústava   v čl.   26   ods.   4   obmedzenie   slobody   prejavu   viaže   na   splnenie   dvoch podmienok   –   formálnej   a   materiálnej.   Formálnou   podmienkou   je   obmedzenie   slobody prejavu právnym predpisom s právnou silou zákona a materiálnou podmienkou sú taxatívne uvedené opatrenia, ktoré však musia vykazovať znak nevyhnutnosti.

Obdobne podľa   čl. 10 ods. 2 dohovoru   zásahy do práva na slobodu prejavu sú v súlade   s   týmto   článkom,   iba   ak   sú:   (i)   stanovené   zákonom,   (ii)   nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   a   (iii)   v   záujme   taxatívne   určených   zvláštnych   cieľov. Dohovor i ústava vyžadujú kumulatívne splnenie týchto podmienok, pričom chránia nielen samotnú podstatu myšlienok a informácií, ale tiež spôsob, ktorým sú vyjadrené (rozsudok ESĽP vo veci Oberschlick; pozri tiež m. m. PL. ÚS 15/98).

Inými   slovami,   každá   z týchto   noriem   je   dôležitým   kriteriálnym   nástrojom na posúdenie   zásahu   do   slobody   prejavu   (legality   a legitímnosti),   zároveň   však   aj interpretačným pravidlom (nevyhnutnosť zásahu pre dosiahnutie taxatívne určeného účelu či   cieľa).   Na   druhej   strane   čl.   26   ods.   4   ústavy   ani   čl.   10   ods.   2   dohovoru   primárne negarantujú   individuálne   práva   osôb.   Normatívny   obsah   týchto   článkov   predurčuje   ich priamu   aplikáciu   skôr   v inom   type   konania   pred   ústavným   súdom   (konanie o súlade právnych   predpisov   s ústavou,   resp.   s dohovorom),   k   čomu   napokon   vo   veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 aj došlo.

Ústavný   súd   súc   si   vedomý   toho,   že   vo   viacerých   jeho   doterajších rozhodnutiach v obdobných   veciach   (napr.   II.   ÚS   340/09,   IV.   ÚS   284/2012)   došlo k vysloveniu porušenia aj čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru v spojení s čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, resp. s čl. 10 ods. 1 dohovoru, v snahe poukázať na uvedený rozdielny charakter týchto článkov, pričom v konkrétnych okolnostiach prípadu ani nezistil priamu vecnú   súvislosť   posudzovaného   rozsudku   krajského   súdu   s nimi,   v tejto   časti   sťažnosti nevyhovel (4. bod výroku nálezu).

Zároveň   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   tento   právny   názor   sa   nijakým   spôsobom nedotkol   oprávnených   záujmov   sťažovateľky,   pretože   vyslovením   porušenia   jej   práv v rozsahu   1. bodu výroku nálezu a zrušením napadnutého rozhodnutia krajského súdu jej bola poskytnutá plnohodnotná ochrana pred zásahom do jej práv a slobôd.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   práva   alebo   slobody,   takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu, v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude tento viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   žiadala,   aby   jej ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky vychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred ústavným   súdom   (konanie   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy)   je   v zásade nevyjadriteľný   v peniazoch   a   je   nezameniteľný   s   primeraným   finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Podľa ustanovenia § 11 ods. 3 v spojení s ustanovením § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena   advokáta   (základná tarifa) v konaní pred ústavným   súdom za jeden úkon právnej   služby 1/6 z výpočtového   základu. Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 je v danom prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010 v sume 741 €, za úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2011 v sume 763 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2011 v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   sumu   123,50   €   a hodnota   režijného paušálu   je   7,41   €,   v prípade   úkonu   právnej   služby   vykonaného   v roku   2012   je základná sadzba tarifnej odmeny sumu 127,16 € a hodnota režijného paušálu 7,63 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť) a náhradu režijného paušálu za dva úkony podľa vyhlášky, ako aj náhradu za 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 a   režijného paušálu za jeden úkon.

Ústavný súd takto priznal sťažovateľke podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 531,40 €.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Ľubomíra Dobríka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014