znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 385/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   G.,   s.   r.   o.,   Ž.,   zastúpenej   advokátom Mgr. R. K., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 13. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 2/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010 doručená sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 13. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 2/2008.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   CbPv   13/06   v   právnej   veci sťažovateľky ako žalovanej rozhodol rozsudkom z 27. novembra 2006, ktorým zaviazal sťažovateľku upraviť svoje obchodné meno z dôvodu zameniteľnosti obchodného mena sťažovateľky s obchodným menom navrhovateľa a vo zvyšku žalobu zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   odvolanie   sťažovateľka   aj   navrhovateľ. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) o podaných odvolaniach rozhodol rozsudkom   sp.   zn.   41 Cob   146/2007 z 12.   septembra   2007,   ktorým   v napadnutej   časti výroku o povinnosti sťažovateľky upraviť svoje obchodné meno potvrdil a v napadnutej časti   druhej   výrokovej   vety   zmenil   tak,   že   sťažovateľke   uložil   povinnosť   zdržať   sa používania   akejkoľvek   kombinácie   alebo   podoby   označenia   G.   na   svojich   výrobkoch, tovaroch, označeniach alebo službách.

Zmenu (doplnenie výroku) rozsudku o povinnosti zdržať sa používania označenia G. krajský súd odôvodnil tým, že sa „nestotožnil s právnym názorom okresného súdu pri posúdení navrhovateľom   uplatneného práva   z titulu   nekalej   súťaže   v   tom,   že by   medzi účastníkmi   sporu   neexistoval   vzťah   súťažiteľov.   Je   nesporné,   že   obaja   podnikatelia podnikajú na relevantnom trhu a poskytujú tovary a služby, ktoré tak v čase podania návrhu ako   aj   pri   vyhlasovaní   rozhodnutia   boli   totožné,   pričom   odporca   na   obchodných dokumentoch, v korešpondencií, na internete používa označenie G., ktoré je s obchodným menom navrhovateľa nesporne zameniteľné. Keďže odporca za veľmi krátky čas zmenil predmet činnosti, nie je do budúcna vylúčené, že sa môže vrátiť k tým druhom predmetu Činnosti, ktoré v súčasnosti už zapísané nemá, a preto je potrebné do budúcna upraviť pomery účastníkov tak, aby zo strany odporcu nedochádzalo k používaniu označenia G. nielen v korešpondencii a na internete, ale oni pri označovaní služieb a tovarov, a to o to skôr, že navrhovateľ má pre svoje tovary a služby zapísanú do registra ochrannú známku G., totožnú s obchodným menom odporcu.“.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   v   jeho   zmeňujúcej   časti dovolanie,   v   ktorom   uviedla,   že   súd   uložil   prostriedkom   ochrany   proti   zneužívaniu registrovanej   známky povinnosť na základe domnelého nekalosúťažného konania. Ďalej uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu je právne nevykonateľné, pretože nikdy žiadne tovary alebo produkty v rámci svojej podnikateľskej činnosti nevyrábala, žiadne služby neposkytovala,   z   čoho   vyplýva,   že   nemohla   ani   použiť   označenie   G.   zaregistrované navrhovateľom. Tu je predovšetkým nevyhnutná existencia predmetných výrobkov, tovarov a služieb alebo označení. Táto existencia nebola v konaní vôbec preukázaná. Sťažovateľka podotkla, že nevykonáva nič, čoho by sa mala po právoplatnosti rozhodnutia zdržať. Najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol napadnutým rozsudkom z 13. apríla 2010 v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Obdo   2/2008,   ktorým   dovolanie   zamietol.   Svoje rozhodnutie   s   poukazom   na   príslušné   zákonné   ustanovenia   odôvodnil   tým,   že „v preskúmavanom prípade nesporne a preukázateľne došlo k porušeniu tohto ustanovenia tým [§ 47 písm. a) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, pozn.], odporca v danom čase s porovnateľným predmetom činnosti ako navrhovateľ poskytoval tovary a služby, ktoré v čase podania návrhu i v priebehu konania boli čiastočne rovnaké, teda zameniteľné. Odporca   používal   v   korešpondencii,   na   dokumentoch   označenie   G.,   ktoré   je   totožné s obchodným menom navrhovateľa. Skutočnosť, že odporca neskôr zmenil predmet činnosti, je z hľadiska posudzovania, či došlo k nekalosúťažnému konaniu, právne irelevantná. Obchodné meno podnikateľského subjektu vrátane jeho ochrany upravuje ust. § 8 až § 12 Obch. Zák. Pod obchodným menom podnikateľ vykonáva právne úkony, vystupuje v právnych   vzťahoch   v   súvislosti   s   podnikateľskou   Činnosťou   a   jeho   účelom   je individualizovať   podnikateľa   pri   jeho   konaní   a   súčasne   ho   odlíšiť   od   ostatných podnikateľov, čomu zákon poskytuje ochranu, uvedeného teda vyplýva, že konanie odporcu bolo spôsobilé vyvolať nebezpečenstvo zámeny, čím bola naplnená skutková podstata ust. § 47 pism. a/ Obch. Zák.“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namietala,   že   najvyšší   súd „pri svojom rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa pochybil a to v tom ohľade, že napriek tomu,   že   v   rozsudku   je   uvedená   časť   označená   ako   odôvodnenie,   odôvodnenie   však v skutočnosti absentuje.

Podľa   názoru   sťažovateľa   nie   je   totiž   možné   uspokojiť   sa   vzhľadom   na   podané dovolanie sťažovateľa s vyššie uvedeným odôvodnením. Sťažovateľ totiž vo svojom dovolaní presne   špecifikoval   svoje   argumenty   a   najmä   uviedol   z   akého   dôvodu   nekalosúťažné konanie   sťažovateľa   nemohlo   nastať   a   ani   nenastalo,   tiež   uviedol   ďalšie   tri   dôvody, pre ktoré považuje rozhodnutie Krajského sudu za nesprávne.

Týmto sa však Najvyšší súd vo svojom odôvodnení nevenoval vôbec, neuviedol ako dovolanie sťažovateľa právne neposúdil a na základe akej skutočnosti dospel k svojmu rozhodnutiu.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že jej základné právo zaručené čl. 46 ods.   1 ústavy porušené bolo, „nakoľko konajúci súd rozhodol v rozpore s princípmi občianskeho súdneho konania   a   najmä   v   rozpore   s   predpismi   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   svoje rozhodnutie riadne nezdôvodnil“.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo spoločnosti G., s.r.o., so sídlom Ž., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina domáhať sa ochrany práva na nezávislom a nestrannom súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   SR v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 2/08 bolo p o r u š e n é.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dna 13,4.2010. Č.k. S Obdo 2/08 ruší a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zásadná námietka sťažovateľky proti sťažnosťou napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sa vo svojej podstate zakladala na názore, že najvyšší súd nereagoval na „argumenty sťažovateľa   uvedené   v   dovolaní,   neuviedol   ako   posúdil   vyjadrenia   sťažovateľa“. Pochybenie malo spočívať v tom, že najvyšší súd svoje „rozhodnutie riadne nezdôvodnil“.

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu, s výnimkou   ich   arbitrárnosti   alebo zjavnej neodôvodnenosti   majúcej   za   následok   porušenie   základného   práva   (obdobne   napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   v   rámci   svojej   judikatúry vyslovil,   že   „Právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997), a v   inom prípade tiež, že: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“ (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   sp.   zn.   4   Obdo   2/2008   jasne a zrozumiteľne   uviedol,   že   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka „v   danom   čase s porovnateľným predmetom činnosti ako navrhovateľ poskytovala tovary a služby, ktoré v čase podania návrhu i v priebehu konania boli čiastočne rovnaké, teda zameniteľné“, nesporne   a   preukázateľne   porušila   ustanovenie   §   47   písm.   a)   zákona   č.   513/1991   Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), keďže sťažovateľkino obchodné meno je s výnimkou interpunkčných znamienok (bodiek) totožné s obchodným menom navrhovateľa. Skutočnosti ako rozsah predmetu činností a znenie obchodných   mien   účastníkov   mal   súd   za   preukázané   (výpismi   z   obchodného   registra), takisto   bolo   nesporné,   že   sťažovateľka   používala   v   korešpondencii   a   na   svojich dokumentoch   označenie   G.   Na   naplnenie   skutkovej   podstaty   vyvolania   nebezpečenstva zámeny   podľa   §   47   písm.   a)   Obchodného   zákonníka   je   rozhodné,   že   ide   o   použitie obchodného   mena   alebo   osobitného   označenia   podniku,   ktoré   už právom   používa   iný súťažiteľ. Vzhľadom na to, že sťažovateľka používala obchodné meno, ktoré sa odlišovalo od   obchodného   mena   navrhovateľa   len   bodkami,   najvyšší   súd   konštatoval   totožnosť, respektíve zameniteľnosť týchto obchodných mien. Táto skutočnosť spôsobovala hrozbu vzniku   zámeny   a   vzhľadom   na   to,   že   ide   o   inštitút   objektívnej   zodpovednosti,   nebolo podstatné, či skutočne k zámene došlo, alebo nie. Takisto nebolo podstatné, či sťažovateľka neskôr zmenila predmet činnosti, alebo nie.

Podľa názoru ústavného súdu uvedená argumentácia najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku nevybočuje z rámca zákonnej úpravy, rešpektuje ju a nemožno v nej badať   svojvoľnosť   alebo   arbitrárnosť,   pretože   dostatočne   objasňuje   skutkový   a   právny základ rozhodnutia, dáva odpoveď na relevantnú argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú v dovolaní spôsobom súladným s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí z ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd teda pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne signály, ktoré by ho mohli pri meritórnom prerokovaní sťažnosti viesť   k   záveru   o   porušení   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu,   preto   jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010