znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 385/08-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 21. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   I.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. O.   M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky vydaným 25. októbra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CdoV 1/2007 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti I., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným 25. októbra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CdoV 1/2007 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 385/08-30 z 25. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   I.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaným 25. októbra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CdoV 1/2007.

Sťažovateľ   vystupoval   v pozícii   žalovaného   v konaní   o „neplatnosť   výpovede, o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   a náhrady   mzdy“ vedenom pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) na návrh Ing. A. M., B. (ďalej len   „žalobca“).   Okresný   súd   vydal   v spore   meritórny   rozsudok   č.   k.   9   Ct   14/02-175 z 22. júna 2006, „v ktorom uznal nárok žalobcu“.

Sťažovateľ tento rozsudok napadol odvolaním z 25. septembra 2006. Nezaplatil však súdny poplatok za podané odvolanie v lehote určenej výzvou Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), preto tento uznesením č. k. 9 Co 463/06-204 z 31. januára 2007 odvolacie   konanie   zastavil.   V uvedenom   uznesení   krajský   súd   sťažovateľa   podľa   jeho názoru „nesprávne poučil, že proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie“.

Uznesenie krajského súdu sťažovateľ napadol odvolaním, ktoré odôvodnil poukazom na skutočnosť, že v lehote na podanie odvolania zaplatil súdny poplatok, v dôsledku čoho bola naplnená skutková podstata predpokladaná ustanovením § 10 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Očakával tak zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu z 31. januára 2007 a jeho pokračovanie v odvolacom konaní.

Krajský   súd   ale podľa   názoru   sťažovateľa   nepostupoval   podľa   ustanovenia   §   10 ods. 3   zákona   o súdnych   poplatkoch,   a tak „svojou   nečinnosťou   svojvoľne   odňal sťažovateľovi   právo   uplatňovať   svoje   práva   v odvolacom   konaní   na   nezávislom a nestrannom súde a domáhať sa ich ochrany“.

Po vyznačení právoplatnosti a vykonateľnosti prvostupňového rozsudku okresného súdu   proti sťažovateľovi začalo exekučné konanie. Exekúcia bola vykonaná na základe exekučného príkazu z 23. júla 2007.

Počas prebiehajúceho exekučného konania bolo sťažovateľovi doručené uznesenie najvyššieho súdu č. k. 2 Co 3/2007 z 21. júna 2007 o zastavení konania o podanom odvolaní proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 31.   januára   2007,   ktorým   bolo   zastavené   odvolacie konanie   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   zdôvodnil nedostatkom funkčnej príslušnosti, keď vyslovil názor, že odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu z 31. januára 2007 je rozhodnutím druhostupňovým.

Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   napadol   dovolaním,   ktoré   zdôvodnil existenciou   vady   predpokladanej   ustanovením   §   237   písm.   f)   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“).   Tvrdil, že najvyšší   súd   mu svojím   uznesením   z 21.   júna 2007   odňal   právo   konať pred súdom. Okrem toho v podanom dovolaní prezentoval názor, podľa ktorého „ak Najvyšší súd SR vychádzal   z názoru,   že   uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   je   rozhodnutím druhostupňovým,   mal jeho podanie označené ako odvolanie podľa § 41 ods.   2 O. s. p. posudzovať aj z hľadiska ustanovenia § 236 a nasl. O. s. p. a zisťovať, či nejde o dovolanie a prípadne   aj   vyzvať   na odstránenie   jeho   nedostatkov.   Keďže   tak   neurobil,   odňal   mu možnosť konať pred súdom.“.

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   podané   dovolanie   uznesením   z 25.   októbra   2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CdoV 1/2007 odmietol, keď nezistil existenciu vady uvedenej v § 237 písm. f) OSP. I najvyšší súd ako súd dovolací zaujal k spornej otázke postoj,   podľa   ktorého   uznesenie   krajského   súdu   o   zastavení   odvolacieho   konania pre nezaplatenie súdneho poplatku je „rozhodnutie odvolacieho súdu“, a preto „odvolanie proti nemu nie je prípustné; takéto rozhodnutie nie je spôsobilým predmetom odvolania (ako   správne   konštatoval   Najvyšší   súd   SR   v odôvodnení   dovolaním   napadnutého rozhodnutia)“.

Ďalej najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia o dovolaní uviedol, že berúc do úvahy jednoznačný   obsah   podania   sťažovateľa   z 26.   marca   2007   (odvolanie   proti   uzneseniu krajského súdu) išlo „o odvolanie so všetkými náležitosťami“, a preto „nebolo potrebné odstraňovať žiadne nedostatky, ani spochybňovať, resp. pripisovať mu inú povahu (povahu dovolania),   než   v skutočnosti   malo.   Pre   takýto   postup   nebol   žiadny   dôvod   a navyše, predmetné podanie vypracoval advokát. Za týchto okolností Najvyšší súd SR preto správne zastavil   konanie   o odvolaní   žalovaného,   lebo   odvolacie   konanie   skutočne   trpelo nedostatkom   podmienky   konania   (nedostatkom   funkčnej   príslušnosti).   Otázky   nastolené v dovolaní sa mali riešiť v dovolacom konaní, predmetom ktorého by však bolo zastavujúce uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 31. januára 2007, č. k. 9 Co 463/06-204 a nie zastavujúce uznesenia Najvyššieho súdu SR (ako je to v predmetnej veci).“.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   tým,   že „nerešpektoval   prebiehajúce   odvolacie konanie“, porušil jeho základné právo na súdnu ochranu, a tým, že „vyznačil na svojom rozsudku zo dňa 22.06.2006, č. k. 9 Ct 14/02-175 doložku právoplatnosti a vykonateľnosti bez toho, aby na to existovali zákonné a skutkovo – materiálne náležitosti“, porušil „právo sťažovateľa na rýchly a spravodlivý súdny proces“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   porušil   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu odňatím možnosti konať pred súdom, keďže ho nesprávne poučil o možnosti podať opravný prostriedok   proti   uzneseniu   o zastavení   odvolacieho   konania   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku za podané odvolanie. Zároveň podľa názoru sťažovateľa krajský súd porušil jeho právo „na rýchly a spravodlivý súdny proces“ tým, „že napriek sťažovateľom zaplatenému súdnemu poplatku v lehote na podanie odvolania a podanému dôvodnému a prípustnému odvolaniu   proti   uzneseniu   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku za odvolanie... Porušovateľ 1 vo veci odvolania dodnes nekonal.“. Sťažovateľ totiž zastáva názor,   že „uznesenie   o zastavení   konania   je   meritórne   rozhodnutie   vo   veci, keďže s konečnou   platnosťou   rozhoduje   o sporných   nárokoch   a účastníkom   konania nedovoľuje uplatňovať svoje práva v konaní“. Sťažovateľ argumentuje i ustanovením § 202 ods. 3 OSP, ktorého taxatívny výpočet uznesení, proti ktorým nie je prípustné odvolanie, nezahŕňa   uznesenie   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané odvolanie.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   porušil   podľa   sťažovateľa   jeho   základné   právo „na rýchly   a spravodlivý   súdny   proces  ...   tým,   že   nerešpektoval   svoju   zákonom   určenú funkčnú príslušnosť a súdne konanie vo veci súdneho poplatku za odvolanie v merite veci uznesením zo dňa 21.06.2007, č. k. 2 Co 3/2007 zastavil z dôvodu funkčnej nepríslušnosti, čím odňal sťažovateľovi právo konať pred svojim zákonným sudcom ako odvolacím vo veci súdneho poplatku“.

Sťažovateľ   vytýkal   najvyššiemu   súdu   ako   súdu   dovolaciemu   porušenie   jeho základného práva „na súdnu ochranu, ktoré je sťažovateľovi zaručené článkom 46 Ústavy SR, konkrétne tým, že svojím uznesením zo dňa 25.10.2007, č. k. 1 CdoV 1/2007 odmietol dôvodné   a kvalifikované   dovolanie   a znemožnil   tým   sťažovateľovi   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“. Pritom sťažovateľ poukázal   na   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   v iných   veciach,   podľa   ktorých „zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku..., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod, je odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p.“.

Podľa   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací „nespravoval   pre   neho záväznými   ustanoveniami   jednak   zákona   o súdnych   poplatkoch   (ako   lex   specialis v predmetnej   veci),   ani   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   o prípustnosti dovolania a ani ustálenou judikatúrou“.

Po   čiastočnom   prijatí   predloženej   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd 1. decembra 2008 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie k jej vecnej stránke.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu v odpovedi doručenej ústavnému súdu 23. januára 2009 vo vzťahu k sťažovateľovmu tvrdeniu o rozhodovacej praxi senátov najvyššieho súdu uviedla,   že „senáty   pri   zistení   pochybenia   odvolacieho   súdu   v rozhodnutí   o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku zákona o súdnych poplatkoch, hoci pre tento postup   nebol   zákonný   dôvod   rozhodnutie   preskúmavali,   a následne   zrušili   a vrátili   vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu existencie vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že predmetom preskúmania vo všetkých prípadoch bolo   rozhodnutie   odvolacieho   súdu.   V danom   prípade   však   bolo   dovolaním   napadnuté rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorý   nerozhodoval   ako   súd   odvolací.   V tomto   prípade najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zastavil   konanie   o odvolaní   sťažovateľa   z dôvodu, že odvolacie   konanie   trpelo   nedostatkom   podmienky   konania   (nedostatkom   funkčnej príslušnosti.“.

V závere   svojho   vyjadrenia   predsedníčka   najvyššieho   súdu   súhlasila   s upustením od ústneho pojednávania a navrhla, aby ústavný súd predloženej sťažnosti nevyhovel.

Ústavný   súd   zaslal   27.   januára   2009   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   právnemu zástupcovi sťažovateľa a umožnil mu zaujať stanovisko.

Túto možnosť právny zástupca sťažovateľa využil, keď 23. februára 2009 doručil ústavnému   súdu   svoje   stanovisko.   V ňom   vychádzajúc   zo   znenia   §   10   ods.   3   zákona o súdnych   poplatkoch   účinného   do   30.   júna   2007   a z ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku   regulujúcich   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok   vyvodil,   že „každé uznesenie súdu o zastavení súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku je teda vždy   rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa,   pretože   právna   norma   pripúšťa   proti   takémuto zastavujúcemu uzneseniu podanie odvolania (§ 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch), a pretože odvolanie ako riadny opravný prostriedok je prípustné len proti rozhodnutiam súdov prvého stupňa“. Najvyšší súd tak svojím uznesením vydaným 21. júna 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 3/2007 vedome odmietol „akceptovať legislatívny stav a právnu úpravu   zákona   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a Občianskeho   súdneho   poriadku účinnú v rozhodnom čase“.

Sťažovateľ je tiež toho názoru, že uznesenie najvyššieho súdu z 21. júna 2007 je dôkazom nesprávnej aplikácie § 154 ods. 1 OSP, podľa ktorého v spojení s § 167 ods. 1 OSP „pre uznesenie (rozsudok) je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia“. V čase vyhlásenia predmetného uznesenia najvyššieho súdu „bol súdny poplatok za odvolanie v merite veci zaplatený,   a preto   neexistovala   žiadna   prekážka   v postupe   odvolacieho   konania   proti rozsudku   Okresného   súdu   v Bratislave   zo   dňa   22.06.2006  ...“.   Najvyšší   súd   bol   preto „povinný   rešpektovať   zmenu   skutkového stavu   (zaplatený   súdny poplatok za   odvolanie) v čase vydávania svojho rozhodnutia a podľa § 10 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v spojení s § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku mal zrušiť uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.01.2007 spis. zn.: 9 CO 463/06-204“.

Vzhľadom na už uvedené názory sťažovateľ zastáva stanovisko, že „odmietnutie dovolania   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (uznesenie   zo   dňa   25.10.2007 spis. zn.: 1 CdoV   1/2007)   je   hrubým   porušením   ústavných   práv   účastníka   konania a v neposlednom   rade   aj   popieraním   vlastnej   judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky“.   Preto zotrváva na podanej   sťažnosti.   Zároveň   vyjadril   nesúhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných orgánov Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   napadnutým uznesením   všeobecného   súdu   videl   v tom,   že   najvyšší   súd   nenapravil   rozhodnutím o podanom   dovolaní   vadu   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   ktorou   malo   trpieť   konanie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v dôsledku posúdenia uznesenia krajského súdu z 31. januára 2007 ako rozhodnutia druhostupňového. Najvyšší súd ako súd dovolací totiž svoje rozhodnutie zdôvodnil tak, že sa stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, teda uvedené   uznesenie   krajského   súdu   o zastavení   odvolacieho   konania   pre   nezaplatenie súdneho poplatku považoval taktiež za rozhodnutie druhostupňové.

Zásadný   význam   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   o podanej   sťažnosti   tak   mala otázka, či uznesenie odvolacieho súdu o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku je rozhodnutím prvostupňovým alebo rozhodnutím druhostupňovým.

Ústavný súd v tejto súvislosti už judikoval, že činnosť súdov vo veciach súdnych poplatkov treba odlišovať od občianskeho súdneho konania. Ak súdy rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov podľa zákona o súdnych poplatkoch, rozhodujú ako samostatný orgán oprávnený vykonať poplatkový úkon a pre konanie v týchto prípadoch iba primerane súčasne použijú Občiansky súdny poriadok i predpisy o konaní vo veciach daní a poplatkov (§   14   zákona o súdnych   poplatkoch)   (I.   ÚS   24/00).   Aj   zakotvenie primeranej aplikácie predpisov   o konaní   vo veciach   daní   a poplatkov   (zákon   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších predpisov),   teda predpisov   upravujúcich   osobitný   druh   správneho   konania   –   daňové konanie,   na   konanie   o súdnych   poplatkoch   nasvedčuje,   že   toto   konanie   je   právom regulovaným procesným postupom odlišným od výkonu kompetencie súdnictva zakotvenej v čl. 142 ods. 1 ústavy (III. ÚS 239/08).

Podľa   ústavného   súdu   vzhľadom   na   to,   že   nesplnenie   poplatkovej   povinnosti predstavuje neodstrániteľnú prekážku občianskeho súdneho konania, a teda v okolnostiach konkrétneho prípadu môže konajúci súd viesť k tomu, že meritórne nerozhodne o práve poplatníka uplatňovanom v občianskom súdnom konaní, je nevyhnutné vyvodiť z ústavno-procesného   princípu   dvojinštančnosti   konania   (súdneho   i správneho)   (II. ÚS   195/06) existenciu práva účastníka občianskeho súdneho konania podať odvolanie (a tým iniciovať konanie v druhej inštancii) proti rozhodnutiu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku,   a teda aj proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   o zastavení   občianskeho   súdneho konania   pre nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   takéto rozhodnutie je rozhodnutím prvostupňovým, a preto s ohľadom na § 201 OSP je proti nemu prípustné   odvolanie.   Uvedený   záver   zvýrazňuje   aj   tá   skutočnosť,   že   ak   by   uznesenie o zastavení   odvolacieho   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   bolo   rozhodnutím druhostupňovým, jeho doručením účastníkom konania by sa stalo právoplatným, a týmto momentom by nadobudlo právoplatnosť aj prvostupňové meritórne rozhodnutie, ktoré bolo odvolaním   napadnuté.   To   všetko   bez   meritórneho   prejednania   samotného   odvolania (III. ÚS 239/08).

Ústavný   súd   však   podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Vzhľadom   na   už   uvedený   postoj   ústavného   súdu   k podstate   konania   o súdnych poplatkoch   i k charakteru   uznesenia   odvolacieho   súdu   o zastavení   odvolacieho   konania pre nezaplatenie súdneho poplatku ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu   ako   súdu   dovolacieho   vyjadrený   v napadnutom   uznesení   o odmietnutí   dovolania sťažovateľa je arbitrárny, pretože nerešpektuje požiadavku   ústavnej konformity   výkladu zákonnej   právnej   normy. Ústavný   súd   však   pri   posudzovaní   prípadného   porušenia základných   práv   sťažovateľa   v konaní   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   dôsledne   vychádza z podstaty   materiálneho   právneho   štátu,   keď   na   zásah   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov   vyžaduje   kumulatívne   splnenie   dvoch   podmienok.   Prvou   z nich   je, že skutkové   a právne   závery   konajúceho   súdu   musia   byť   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne,   a druhou   je   požiadavka,   aby   tieto   závery   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody.

Splnenie druhej podmienky však ústavný súd v okolnostiach sťažovateľovho prípadu nezistil.

Ústavný súd k tomu v prvom rade konštatuje, že poučenie o opravnom prostriedku v uznesení   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   463/06-204   z 31. januára   2007   bolo   uvedené nesprávne. Preto podľa § 204 ods. 2 druhej vety OSP mal sťažovateľ právo proti nemu podať odvolanie do troch mesiacov od jeho doručenia, čo aj využil. Na tom nič nemení ani vyznačenie   právoplatnosti   uznesenia   krajského   súdu,   pretože   súdne   rozhodnutie nadobúda právoplatnosť na základe zákona, ak nastanú právne skutočnosti v tomto zákone uvedené (márne uplynutie lehoty na podanie odvolania, vzdanie sa odvolania a pod.).

Od 1. júla 2007 však nadobudol účinnosť zákon č. 273/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov.   Týmto   zákonom   bol   novelizovaný   aj   zákon o súdnych poplatkoch. Cieľom novelizácie podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu bolo   okrem   iného   aj «dosiahnuť,   aby   sa   odvolanie   dostalo   čo   najrýchlejšie   do   štádia „meritórneho   rozhodovania“,   a odstrániť   tak   stav   prílišného   formalizmu   (procesné zastavenie   konania)».   Preto   nová   právna   úprava   pri   podaní   odvolania   vychádza z požiadavky, „aby nezaplatenie súdneho poplatku v súdom určenej lehote nebolo dôvodom na   zastavenie   konania“.   Podľa   intertemporálneho   ustanovenia   §   18a   ods.   2   zákona o súdnych   poplatkoch   od 1. júla   2007   sa   odvolacie   konanie   pre   nezaplatenie   poplatku za odvolanie   nezastaví   ani   v konaniach   začatých   do   30.   júna   2007   a neprávoplatné uznesenia   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie   poplatku   za   odvolanie   sa   stávajú neúčinnými.

Keďže   rozhodnutie   krajského   súdu   z 31.   januára   2007   je   rozhodnutím prvostupňovým, berúc   do   úvahy   nesprávne   poučenie   o opravnom   prostriedku   v ňom obsiahnuté a skutočnosť, že najvyšší súd vydal uznesenie o zastavení konania o odvolaní sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   21.   júna   2007   a toto   uznesenie   bolo krajskému súdu doručené 13. júla 2007 (ako to vyplýva z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu sp. zn. 1 CdoV 1/2007), ústavný súd konštatuje, že 1. júla 2007 uznesenie krajského súdu   z 31.   januára   2007   nebolo   právoplatné.   Neprávoplatné   uznesenie   krajského   súdu z 31. januára 2007 sa tak 1. júla 2007 stalo ex lege neúčinným, a teda nespôsobilým vyvolať zamýšľané   právne   následky   spočívajúce   v zastavení   odvolacieho   konania.   Na   tom   nič nezmenilo   ani uznesenie   najvyššieho   súdu   ako súdu   odvolacieho   z 21.   júna   2007, ani sťažnosťou napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho z 25. októbra 2007. Ani prípadné nezaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu tak samo osebe nemohlo v dôsledku zmeny zákona o súdnych poplatkoch účinnej od 1. júla 2007 sťažovateľovi privodiť neúspech v odvolacom konaní.

Hlavným   cieľom   účastníka   konania   podávajúceho   dovolanie   proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu je zabrániť právnym následkom tohto rozhodnutia, a odvrátiť tak i právne následky   rozhodnutia   súdu   prvostupňového.   Najvyšší   súd   v posudzovanom   prípade rozhodoval   o   dovolaní   proti   odvolaciemu   rozhodnutiu,   ktoré   v dôsledku   jeho   spätosti s prvostupňovým   rozhodnutím,   ktoré   sa   stalo   ex   lege   neúčinným,   nemôže   spôsobovať zamýšľané právne následky. Ochrana sťažovateľovmu základnému právu na súdnu ochranu tak   bola   v   už   popísaných   skutkových   okolnostiach   jeho   prípadu   poskytnutá   samotným doplnením zákona o súdnych poplatkoch v ustanovení § 18a ods. 2, ktoré musia konajúce všeobecné   súdy   rešpektovať.   Preto odmietnutie   dovolania   najvyšším   súdom   nebolo spôsobilé   zasiahnuť   do základného   práva   sťažovateľa   na súdnu   ochranu,   ktoré   je v okolnostiach posudzovaného prípadu stelesnené v jeho práve na meritórne prejednanie odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu.   Krajský   súd   totiž   po nadobudnutí   účinnosti novely zákona o súdnych poplatkoch bol povinný ďalej postupovať v konaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu a meritórne toto odvolanie prejednať. Táto jeho povinnosť trvá aj v súčasnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu porušené nebolo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. apríla 2009