znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 384/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   augusta   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.   S.   Control,   s.   r.   o.,̶Na Revíne 10664/29C,   Bratislava,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Martinou   Orlíkovou,Saratovská 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnuochranu   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   upovedomením   Generálnejprokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/6 GPt 35/12/1000-13 z 12. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R. S. – Control, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola16. februára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R. S. – Control, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranupodľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   upovedomenímGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/6GPt 35/12/1000-13 z 12. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté upovedomenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v trestnom   konaní   začatom   uznesenímOkresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave III (ďalej len „okresné riaditeľstvoPZ“)   sp. zn. ČVS:   ORP-214/OEK-B3-2010   z   26.   apríla   2010,   ktoré   bolo   zastavenéuznesením sp. zn. ČVS: ORP-214/OEK-B3-2010 z 12. októbra 2011, mala sťažovateľkapostavenie poškodenej. Dôvodom zastavenia trestného stíhania bol záver, že skutok nie jetrestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Sťažnosť proti zastaveniu trestnéhokonania prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“)zamietla ako nedôvodnú uznesením č. k. 4 Pv 243/10-23 z 25. novembra 2011 (ďalej len„uznesenie   okresnej   prokuratúry“).   Následne   podaním   z 24.   februára   2012   sťažovateľkapostupom   podľa   §   363   a nasl.   Trestného   poriadku   požiadala   generálnu   prokuratúruo zrušenie uznesenia prokurátorky okresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra v Bratislave(ďalej   len   „krajská   prokuratúra“),   ktorej   bolo   podanie   postúpené,   vyhodnotiac   ho   akopodnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí policajta a prokurátora podľa § 31ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre   v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon   o prokuratúre“),   dospela   k záveru   o správnosti   namietaného   rozhodnutiaprokurátorky okresnej prokuratúry z 25. novembra 2011, o čom sťažovateľku vyrozumelaupovedomením   č.   k.   1   KPt   229/12-7   zo   16.   marca   2012.   S obdobným   výsledkom   bolvybavený   aj   opakovaný   podnet   sťažovateľky   upovedomením   prokurátora   generálnejprokuratúry z 19. júla 2012. Ďalší opakovaný podnet sťažovateľky z 3. decembra 2014vybavila generálna prokuratúra napadnutým upovedomením so záverom, že neobsahujenové relevantné skutočnosti, a tak nie je dôvod na opätovné preskúmavanie jej trestnej veci.

Sťažovateľka namieta, že napadnutým upovedomením generálna prokuratúra porušilazákladné právo na inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože jej ďalšiemuopakovanému podnetu nebola „venovaná náležitá starostlivosť“. Hoci sťažovateľka malauviesť nové skutočnosti týkajúce sa určenia výšky škody spôsobenej jej ako poškodenej(novým dôkazom preukazujúcim výšku škody) i úmyslu jedného z konateľov sťažovateľkyspôsobiť jej svojím konaním škodu, generálna prokuratúra sa nimi odmietla zaoberať. Podľajej   názoru   ignorovanie „nových   dôkazov   predložených   sťažovateľom,   ktoré   Generálnej prokuratúre SR v čase vybavenia opakovaného podnetu zo dňa 14. 05. 2012 neboli známe a sťažovateľ ich predložil až v ďalšom opakovanom podnete, t. j. v poradí treťom podnete zo dňa 03. 12. 2014, a strohé konštatovanie, že ďalší opakovaný podnet vrátane priložených listín   neobsahuje   nové,   z   hľadiska   právneho   posúdenia   veci   relevantné   skutočnosti, nemožno   považovať   bez   riadneho   a   vyčerpávajúceho   právneho   zdôvodnenia   takéhoto názoru za riadne vybavenie podnetu v súlade s ústavnou zásadou garantovanou v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Generálna prokuratúra SR teda vo svojom prípise zo dňa 12. 12. 2014, ktorým vybavila ďalší opakovaný podnet sťažovateľa zo dňa 03. 12. 2014, nedala jasné a zrozumiteľné odpovede na   nové   skutočnosti,   na ktoré poukazoval   sťažovateľ vo   svojom ďalšom opakovanom podnete, a výsledok vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu riadne neodôvodnila...

Sťažovateľ   si   je   vedomý   toho,   že   nemá   právo   na   úspech   pri   vybavení   ďalšieho opakovaného   podnetu,   ale   v   rámci   tohto   prieskumu   musí   byť   ďalšiemu   opakovanému podnetu po jeho obsahovej stránke venovaná náležitá starostlivosť... Sťažovateľ má za to, že prípisom Generálnej prokuratúry SR zo dňa 12. 12. 2014 bolo v dôsledku jej arbitrárneho postoja k novým skutočnostiam uvádzaným sťažovateľom, zasiahnuté do jeho práva na inú právnu ochranu. Generálna prokuratúra SR – totiž vo svojom prípise zo dňa 12. 12. 2014 zrozumiteľne a jednoznačne neuviedla dôvody, pre ktoré nepovažuje skutočnosti uvedené v ďalšom   opakovanom   podnete   za   nové,   hoci   z   listinných   dôkazov   týkajúcich   sa   tejto trestnej veci je zrejmé, že tieto skutočnosti neboli orgánom činným v trestnom konaní známe a sťažovateľ   na   ne   poukázal   až   vo   svojom   ďalšom   opakovanom   podnete.   Z   prípisu Generálnej   prokuratúry   SR,   ktorá   svojvoľne   nevybavila   ďalší   opakovaný   podnet,   hoci obsahoval nové skutočnosti, vyplýva jednostrannosť a taká aplikácia príslušných ustanovení zákona... o prokuratúre, ktorá je popretím ich podstaty a zmyslu.“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáha vydania takéhoto rozhodnutia: „1. Generálna prokuratúra SR rozhodnutím – prípisom č. IV/6 GPt 35/12/1000-13 zo dňa 12. 12. 2014 porušila základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozhodnutie – prípis Generálnej prokuratúry SR č. IV/6 GPt 35/12/1000-13 zo dňa 12. 12. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Generálna   prokuratúra   SR   je   povinná   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania vo výške 296,44 €, na účet jeho právneho zástupcu, JUDr. Martiny Orlíkovej, advokátky, so sídlom Saratovská 6, 841 02 Bratislava.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   sťažnosť   sťažovateľov   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľkynapadnutým upovedomením   generálnej   prokuratúry   ústavný   súd   považuje   za   potrebnéuviesť, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhodujeo sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavaniea   posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o   právnychprostriedkoch   nápravy   a   ochrane   práv   a   slobôd   (vrátane   základných   práv   a   slobôd)fyzických   osôb   a   právnických   osôb   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   súvislostis rozhodovaním   vo   veci   samej.   Úloha   ústavného   súdu   sa   sústreďuje   na   kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   Slovenská   republikaratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne záveryorgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práva slobôd   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   stranyústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústavealebo   v   medzinárodných   zmluvách   o   ľudských   právach   a základných   slobodách(m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).

Ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia   orgánu   verejnej   mociv rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základnéhopráva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť   ktorej by bolo potrebné preskúmať   po prijatísťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú(obdobne I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému možnosť domáhať sazákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súdea v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Takýmorgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnuochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   nepochybne   aj   právo   dotknutej   osoby   požiadaťo ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu aleboopakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomutoprávu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanovenýmpostupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobuvyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby ale nie je právo, aby príslušné orgányprokuratúry   jeho   podnetu   (podaniu)   vyhoveli (m. m.   I. ÚS 40/01,   II. ÚS 168/03,III. ÚS 133/06).

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s postupom generálnej prokuratúrya výsledkom ňou iniciovaného konania o ďalšom opakovanom podnete v rámci konaniapodľa štvrtej časti prvého dielu zákona o prokuratúre.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadaťo preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybavínadriadený prokurátor.

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej vecivybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľpodnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istejveci.

Generálna prokuratúra v napadnutom upovedomení uviedla, že podanie sťažovateľky„doručené Generálnej prokuratúre SR dňa 4. 12. 2014 bolo podľa jeho obsahu posúdené ako   ďalší   opakovaný   podnet,   ktorý   však   (vrátane   priložených   listín)   neobsahuje   nové, z hľadiska   právneho   posúdenia   veci   relevantné   skutočnosti,   preto   nie   je   daný   zákonný dôvod na opätovné preskúmanie tejto trestnej veci.

O Vašej   námietke   zaujatosti   vznesenej   voči   vyšetrovateľovi   PZ   a všetkým prokurátorom   konajúcim   v predmetnej   veci   nebude   rozhodnuté,   pretože   v súčasnosti   je trestné konanie ukončené.

Opätovne   Vás   upovedomujem,   že   podľa   §   34   ods.   2   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov ďalší opakovaný podnet v tej istej veci bude vybavený len vtedy, ak bude obsahovať nové skutočnosti.“.

Podstatou výhrad sťažovateľky je, že v konaní o jej ďalšom opakovanom podnetegenerálna   prokuratúra   namietané   trestné   konanie   nepreskúmala   z hľadiska   novýchskutočností, o ktoré ďalší opakovaný podnet opierala. Tie sa mali v podstate týkať novéhodôkazu   o výške   škody,   ktorá   jej   mala   vzniknúť   činnosťou   jedného   z konateľov,   ako   ajdôkazu o jeho úmysle takúto škodu spôsobiť.

Ústavný súd posudzujúc spôsob vybavenia ďalšieho opakované podnetu sťažovateľkydospel k záveru, že ním nedošlo k ústavne neprípustnému zásahu do obsahu základnéhopráva   na   inú právnu   ochranu podľa   čl.   46 ods.   1   ústavy,   pretože   § 34   ods. 2   zákonao prokuratúre umožňuje orgánom prokuratúry ďalší opakovaný podnet nevybaviť, pokiaľtento neobsahuje nové skutočnosti.

Zásadnou   je   v danom   prípade   však   otázka,   či   sťažovateľkou   doručený   ďalšíopakovaný   podnet   obsahoval   také   nové   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   vybaveniepodnetu podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre opätovným prešetrením záverov orgánovčinných   v trestnom   konaní   v danej   trestnej   veci.   Podľa   obsahu   sťažnosti   mali   novéskutočnosti   spočívať   v novom   dôkaze   preukazujúcom   výšku   škody   konaním   druhéhokonateľa sťažovateľky (odborné vyjadrenie obchodnej spoločnosti Zoznam s. r. o.), ako ajdôkaze   o úmysle   druhého   konateľa   sťažovateľky   túto   škodu   spôsobiť   (výsluch   externejúčtovníčky). Po oboznámení sa so sťažovateľkou pripojenými kópiami listín vzťahujúcich sana vec však podľa názoru ústavného súdu nie je zjavné, že by pri vyhodnocovaní obsahuďalšieho   opakovaného   podnetu   generálna   prokuratúra   pochybila   ústavneneakceptovateľným spôsobom. Sťažovateľkou uvádzané skutočnosti (tvrdenia) o spôsobeníškody   jedným   z konateľov   spoločnosti   nevýhodnými   zmluvami,   ako   aj   tvrdeniao jeho úmysle takúto škodu spôsobiť boli známe už v predchádzajúcom trestnom konaní,resp.   v   konaní   o podnete   podľa   §   31   a nasl.   zákona   o prokuratúre   a nezvrátili   záveryorgánov činných v trestnom konaní o potrebe zastavenia začatého trestného stíhania. Tietouž   skôr   známe   skutočnosti   boli   len   doplnené   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov,   pričomz uznesenia   okresného   riaditeľstva   PZ   sp.   zn. ČVS:   ORP-214/OEK-B3-2010z 12. októbra 2011   o zastavení   trestného   stíhania   vyplýva,   že niektoré   z nich   už   boliv predchádzajúcom   trestnom   konaní   vykonané   (napríklad   výsluch   externej   účtovníčkysťažovateľky). Podľa posúdenia generálnej prokuratúry však neboli v danej veci relevantné,a tak   ani   vybavenie   ďalšieho   opakovaného   podnetu   (ako   podania   obsahujúceho   novéskutočnosti) neodôvodňovali. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane pripomína, že jehoúlohou   nie   je   prehodnocovať   skutkové   a právne   závery orgánov   verejnej   moci,   ale   lenkontrolovať zlučiteľnosť účinkov orgánom verejnej moci zvolenej interpretácie a aplikácies ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základnýchslobodách.   Skutočnosť,   že   generálna prokuratúra nepostupovala   v   súlade   s predstavamisťažovateľky, nemôže zakladať porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že v napadnutom prípise generálnejprokuratúry sa   nenachádza   konkrétny   rozbor   všetkých   sťažovateľkiných   námietok(m. m. IV. ÚS 252/2010, IV. ÚS 360/2010), a to   dokonca za predpokladu, ak by malústavný   súd   napadnutý   prípis   generálnej prokuratúry posúdiť   podľa   nárokov   kladenýchna odôvodnenie   súdnych   rozhodnutí   tak,   ako   to   v   podstate   sťažovateľka   žiada.   V   tejtosúvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   aniodôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolenéúčastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o akérozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutievydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasnískutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   III.   ÚS   209/04,IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010). Ústavný súd v nadväznostiuvedené dodáva, že na odôvodnenie napadnutého prípisu generálnej prokuratúry nemožnoklásť rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu (resp.judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva)   kladené   na   odôvodnenia   právoplatnýchsúdnych rozhodnutí (m. m. IV. ÚS 534/2012).

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoj už ustálený právny názor, že trestné právo(trestný čin) s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávnyzáklad, je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok, ktorý mávýznam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenskýchhodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnychzáujmov   jednotlivca   v   oblasti   súkromnoprávnych   vzťahov,   kde   závisí   predovšetkýmna individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva (vigilantibus iura), ktorým másúdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberaliorgány   činné   v   trestnom   konaní,   ktorých   úlohou   je   ochrana   predovšetkýmcelospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktorésvojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. Ústavný súd dodáva, že v právnomštáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili na uspokojovanie subjektívnychpráv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú okrem toho splnené všetky predpoklady vznikutrestnoprávnej zodpovednosti, resp. ak nie sú tieto predpoklady nespochybniteľne zistené(m. m. I. ÚS 402/2008).

Žiada   sa   aj   pripomenúť,   že   z   ustanovení   Trestného   poriadku   nemožno   vyvodiťsubjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania.Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takétoprávo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhejhlavy ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02).

V zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhupre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo inýmzásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistírelevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosťsťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06,III. ÚS 198/07).

Na   základe   uvedeného   a   rešpektujúc   zároveň   limity   oprávnenia   ústavného   súduzasahovať do činnosti orgánov prokuratúry a ďalších orgánov činných v trestnom konanívyjadrené v už citovanej stabilizovanej judikatúre dospel ústavný súd k záveru, že postupgenerálnej prokuratúry v   okolnostiach   danej   veci   nesignalizuje,   že   by   napadnutýmupovedomením   (prípisom)   došlo   k   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   takýmspôsobom,   aby   to   vyžadovalo   zásah   ústavného   súdu   vyslovením   porušenie   jej   práva.Ústavný súd preto sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   pre   zjavnú   neopodstatnenosť. Keďže   sťažnosť   bola   ako   celokodmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky   v   danej   veci   stratiloopodstatnenie, a tak sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015