SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 384/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R. S. Control, s. r. o.,̶Na Revíne 10664/29C, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Martinou Orlíkovou,Saratovská 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky upovedomením Generálnejprokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/6 GPt 35/12/1000-13 z 12. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R. S. – Control, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola16. februára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R. S. – Control, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) upovedomenímGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/6GPt 35/12/1000-13 z 12. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté upovedomenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že v trestnom konaní začatom uznesenímOkresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave III (ďalej len „okresné riaditeľstvoPZ“) sp. zn. ČVS: ORP-214/OEK-B3-2010 z 26. apríla 2010, ktoré bolo zastavenéuznesením sp. zn. ČVS: ORP-214/OEK-B3-2010 z 12. októbra 2011, mala sťažovateľkapostavenie poškodenej. Dôvodom zastavenia trestného stíhania bol záver, že skutok nie jetrestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Sťažnosť proti zastaveniu trestnéhokonania prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“)zamietla ako nedôvodnú uznesením č. k. 4 Pv 243/10-23 z 25. novembra 2011 (ďalej len„uznesenie okresnej prokuratúry“). Následne podaním z 24. februára 2012 sťažovateľkapostupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku požiadala generálnu prokuratúruo zrušenie uznesenia prokurátorky okresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra v Bratislave(ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorej bolo podanie postúpené, vyhodnotiac ho akopodnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí policajta a prokurátora podľa § 31ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o prokuratúre“), dospela k záveru o správnosti namietaného rozhodnutiaprokurátorky okresnej prokuratúry z 25. novembra 2011, o čom sťažovateľku vyrozumelaupovedomením č. k. 1 KPt 229/12-7 zo 16. marca 2012. S obdobným výsledkom bolvybavený aj opakovaný podnet sťažovateľky upovedomením prokurátora generálnejprokuratúry z 19. júla 2012. Ďalší opakovaný podnet sťažovateľky z 3. decembra 2014vybavila generálna prokuratúra napadnutým upovedomením so záverom, že neobsahujenové relevantné skutočnosti, a tak nie je dôvod na opätovné preskúmavanie jej trestnej veci.
Sťažovateľka namieta, že napadnutým upovedomením generálna prokuratúra porušilazákladné právo na inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože jej ďalšiemuopakovanému podnetu nebola „venovaná náležitá starostlivosť“. Hoci sťažovateľka malauviesť nové skutočnosti týkajúce sa určenia výšky škody spôsobenej jej ako poškodenej(novým dôkazom preukazujúcim výšku škody) i úmyslu jedného z konateľov sťažovateľkyspôsobiť jej svojím konaním škodu, generálna prokuratúra sa nimi odmietla zaoberať. Podľajej názoru ignorovanie „nových dôkazov predložených sťažovateľom, ktoré Generálnej prokuratúre SR v čase vybavenia opakovaného podnetu zo dňa 14. 05. 2012 neboli známe a sťažovateľ ich predložil až v ďalšom opakovanom podnete, t. j. v poradí treťom podnete zo dňa 03. 12. 2014, a strohé konštatovanie, že ďalší opakovaný podnet vrátane priložených listín neobsahuje nové, z hľadiska právneho posúdenia veci relevantné skutočnosti, nemožno považovať bez riadneho a vyčerpávajúceho právneho zdôvodnenia takéhoto názoru za riadne vybavenie podnetu v súlade s ústavnou zásadou garantovanou v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Generálna prokuratúra SR teda vo svojom prípise zo dňa 12. 12. 2014, ktorým vybavila ďalší opakovaný podnet sťažovateľa zo dňa 03. 12. 2014, nedala jasné a zrozumiteľné odpovede na nové skutočnosti, na ktoré poukazoval sťažovateľ vo svojom ďalšom opakovanom podnete, a výsledok vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu riadne neodôvodnila...
Sťažovateľ si je vedomý toho, že nemá právo na úspech pri vybavení ďalšieho opakovaného podnetu, ale v rámci tohto prieskumu musí byť ďalšiemu opakovanému podnetu po jeho obsahovej stránke venovaná náležitá starostlivosť... Sťažovateľ má za to, že prípisom Generálnej prokuratúry SR zo dňa 12. 12. 2014 bolo v dôsledku jej arbitrárneho postoja k novým skutočnostiam uvádzaným sťažovateľom, zasiahnuté do jeho práva na inú právnu ochranu. Generálna prokuratúra SR – totiž vo svojom prípise zo dňa 12. 12. 2014 zrozumiteľne a jednoznačne neuviedla dôvody, pre ktoré nepovažuje skutočnosti uvedené v ďalšom opakovanom podnete za nové, hoci z listinných dôkazov týkajúcich sa tejto trestnej veci je zrejmé, že tieto skutočnosti neboli orgánom činným v trestnom konaní známe a sťažovateľ na ne poukázal až vo svojom ďalšom opakovanom podnete. Z prípisu Generálnej prokuratúry SR, ktorá svojvoľne nevybavila ďalší opakovaný podnet, hoci obsahoval nové skutočnosti, vyplýva jednostrannosť a taká aplikácia príslušných ustanovení zákona... o prokuratúre, ktorá je popretím ich podstaty a zmyslu.“.
Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáha vydania takéhoto rozhodnutia: „1. Generálna prokuratúra SR rozhodnutím – prípisom č. IV/6 GPt 35/12/1000-13 zo dňa 12. 12. 2014 porušila základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozhodnutie – prípis Generálnej prokuratúry SR č. IV/6 GPt 35/12/1000-13 zo dňa 12. 12. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Generálna prokuratúra SR je povinná nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 296,44 €, na účet jeho právneho zástupcu, JUDr. Martiny Orlíkovej, advokátky, so sídlom Saratovská 6, 841 02 Bratislava.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľkynapadnutým upovedomením generálnej prokuratúry ústavný súd považuje za potrebnéuviesť, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhodujeo sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavaniea posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnychprostriedkoch nápravy a ochrane práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislostis rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republikaratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne záveryorgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práva slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo stranyústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústavealebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách(m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia orgánu verejnej mociv rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základnéhopráva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatísťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú(obdobne I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému možnosť domáhať sazákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súdea v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takýmorgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadaťo ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu aleboopakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomutoprávu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanovenýmpostupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobuvyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby ale nie je právo, aby príslušné orgányprokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,III. ÚS 133/06).
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s postupom generálnej prokuratúrya výsledkom ňou iniciovaného konania o ďalšom opakovanom podnete v rámci konaniapodľa štvrtej časti prvého dielu zákona o prokuratúre.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadaťo preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybavínadriadený prokurátor.
Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej vecivybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľpodnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istejveci.
Generálna prokuratúra v napadnutom upovedomení uviedla, že podanie sťažovateľky„doručené Generálnej prokuratúre SR dňa 4. 12. 2014 bolo podľa jeho obsahu posúdené ako ďalší opakovaný podnet, ktorý však (vrátane priložených listín) neobsahuje nové, z hľadiska právneho posúdenia veci relevantné skutočnosti, preto nie je daný zákonný dôvod na opätovné preskúmanie tejto trestnej veci.
O Vašej námietke zaujatosti vznesenej voči vyšetrovateľovi PZ a všetkým prokurátorom konajúcim v predmetnej veci nebude rozhodnuté, pretože v súčasnosti je trestné konanie ukončené.
Opätovne Vás upovedomujem, že podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov ďalší opakovaný podnet v tej istej veci bude vybavený len vtedy, ak bude obsahovať nové skutočnosti.“.
Podstatou výhrad sťažovateľky je, že v konaní o jej ďalšom opakovanom podnetegenerálna prokuratúra namietané trestné konanie nepreskúmala z hľadiska novýchskutočností, o ktoré ďalší opakovaný podnet opierala. Tie sa mali v podstate týkať novéhodôkazu o výške škody, ktorá jej mala vzniknúť činnosťou jedného z konateľov, ako ajdôkazu o jeho úmysle takúto škodu spôsobiť.
Ústavný súd posudzujúc spôsob vybavenia ďalšieho opakované podnetu sťažovateľkydospel k záveru, že ním nedošlo k ústavne neprípustnému zásahu do obsahu základnéhopráva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože § 34 ods. 2 zákonao prokuratúre umožňuje orgánom prokuratúry ďalší opakovaný podnet nevybaviť, pokiaľtento neobsahuje nové skutočnosti.
Zásadnou je v danom prípade však otázka, či sťažovateľkou doručený ďalšíopakovaný podnet obsahoval také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali vybaveniepodnetu podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre opätovným prešetrením záverov orgánovčinných v trestnom konaní v danej trestnej veci. Podľa obsahu sťažnosti mali novéskutočnosti spočívať v novom dôkaze preukazujúcom výšku škody konaním druhéhokonateľa sťažovateľky (odborné vyjadrenie obchodnej spoločnosti Zoznam s. r. o.), ako ajdôkaze o úmysle druhého konateľa sťažovateľky túto škodu spôsobiť (výsluch externejúčtovníčky). Po oboznámení sa so sťažovateľkou pripojenými kópiami listín vzťahujúcich sana vec však podľa názoru ústavného súdu nie je zjavné, že by pri vyhodnocovaní obsahuďalšieho opakovaného podnetu generálna prokuratúra pochybila ústavneneakceptovateľným spôsobom. Sťažovateľkou uvádzané skutočnosti (tvrdenia) o spôsobeníškody jedným z konateľov spoločnosti nevýhodnými zmluvami, ako aj tvrdeniao jeho úmysle takúto škodu spôsobiť boli známe už v predchádzajúcom trestnom konaní,resp. v konaní o podnete podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre a nezvrátili záveryorgánov činných v trestnom konaní o potrebe zastavenia začatého trestného stíhania. Tietouž skôr známe skutočnosti boli len doplnené návrhmi na vykonanie dôkazov, pričomz uznesenia okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-214/OEK-B3-2010z 12. októbra 2011 o zastavení trestného stíhania vyplýva, že niektoré z nich už boliv predchádzajúcom trestnom konaní vykonané (napríklad výsluch externej účtovníčkysťažovateľky). Podľa posúdenia generálnej prokuratúry však neboli v danej veci relevantné,a tak ani vybavenie ďalšieho opakovaného podnetu (ako podania obsahujúceho novéskutočnosti) neodôvodňovali. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane pripomína, že jehoúlohou nie je prehodnocovať skutkové a právne závery orgánov verejnej moci, ale lenkontrolovať zlučiteľnosť účinkov orgánom verejnej moci zvolenej interpretácie a aplikácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavamisťažovateľky, nemôže zakladať porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že v napadnutom prípise generálnejprokuratúry sa nenachádza konkrétny rozbor všetkých sťažovateľkiných námietok(m. m. IV. ÚS 252/2010, IV. ÚS 360/2010), a to dokonca za predpokladu, ak by malústavný súd napadnutý prípis generálnej prokuratúry posúdiť podľa nárokov kladenýchna odôvodnenie súdnych rozhodnutí tak, ako to v podstate sťažovateľka žiada. V tejtosúvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej aniodôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o akérozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutievydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasnískutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010). Ústavný súd v nadväznostiuvedené dodáva, že na odôvodnenie napadnutého prípisu generálnej prokuratúry nemožnoklásť rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu (resp.judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva) kladené na odôvodnenia právoplatnýchsúdnych rozhodnutí (m. m. IV. ÚS 534/2012).
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoj už ustálený právny názor, že trestné právo(trestný čin) s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávnyzáklad, je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok, ktorý mávýznam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenskýchhodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnychzáujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkýmna individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva (vigilantibus iura), ktorým másúdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberaliorgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana predovšetkýmcelospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktorésvojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. Ústavný súd dodáva, že v právnomštáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili na uspokojovanie subjektívnychpráv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú okrem toho splnené všetky predpoklady vznikutrestnoprávnej zodpovednosti, resp. ak nie sú tieto predpoklady nespochybniteľne zistené(m. m. I. ÚS 402/2008).
Žiada sa aj pripomenúť, že z ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiťsubjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania.Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takétoprávo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhejhlavy ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02).
V zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhupre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo inýmzásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistírelevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosťsťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06,III. ÚS 198/07).
Na základe uvedeného a rešpektujúc zároveň limity oprávnenia ústavného súduzasahovať do činnosti orgánov prokuratúry a ďalších orgánov činných v trestnom konanívyjadrené v už citovanej stabilizovanej judikatúre dospel ústavný súd k záveru, že postupgenerálnej prokuratúry v okolnostiach danej veci nesignalizuje, že by napadnutýmupovedomením (prípisom) došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv takýmspôsobom, aby to vyžadovalo zásah ústavného súdu vyslovením porušenie jej práva.Ústavný súd preto sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť. Keďže sťažnosť bola ako celokodmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v danej veci stratiloopodstatnenie, a tak sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015



