znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 384/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   E.   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie jej základných práv podľa 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 131/2012-209 z 24. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. decembra 2013   doručená   sťažnosť   E.   K.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 131/2012-209 z 24. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že 31. marca 2008 podala sťažovateľka   Okresnému   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu   o ochranu osobnosti,   ktorou   sa od   Okresného súdu   Košice-okolie (ďalej len „odporca“)   domáhala zaplatenia sumy 800 000 Sk z titulu nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval v tom, že na platobnom rozkaze sp. zn. Ro 17716/97 z 5. novembra 1997 vyznačil právoplatnosť napriek   tomu,   že   proti   nemu   podala   v zákonnej   lehote   odpor.   Sťažovateľke   neskôr prisvedčil aj krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 251/04 z 25. februára 2005, v ktorom konštatoval, že „včas podaný odpor mal za následok, že platobný rozkaz sa zo zákona zrušil“, a preto predmetnú vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na to,   že   v dôsledku   vyznačenia   právoplatnosti   uvedeného platobného rozkazu   boli   v rokoch   2001   a 2002   začaté   proti   sťažovateľke   dve   exekučné   konania, čo sa nepriaznivo prejavilo nielen na jej zdravotnom stave, ale (ako tvrdila neskôr, pozn.) zasiahlo aj do jej občianskej cti, ľudskej dôstojnosti,   dobrého mena a súkromia, podala okresnému   súdu   žalobu,   ktorú   však   tento   rozsudkom   č.   k.   23   C   59/2009-188 z 24. septembra 2013 v celom rozsahu zamietol. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že „exekučné konania... nie je možné považovať výlučne za príčinu, ktorá viedla k zásahu do osobnostných práv súkromia sťažovateľky“, vzhľadom na to, že súbežne s nimi   prebiehali   aj iné   konania   –   o   vyporiadanie   bezpodielového   vlastníctva   manželov po rozvode   manželstva   a o náhradu   škody,   ktoré   taktiež „mohli   zasiahnuť   a postihnúť zdravie,   česť,   dôstojnosť,   dobré   meno   a prejavy   osobnej   povahy   navrhovateľky“,   a teda v danom   prípade „nebolo   preukázané,   že   došlo   k takému   zásahu   do   súkromia navrhovateľky,   ktorý   by   viedol   k zníženiu   jej   dôstojnosti,   vážnosti   a bola   by   potrebná náhrada   finančného   zadosťučinenia“. Navrhovateľka   inú   formu   zadosťučinenia,   napr. ospravedlnenie zo strany okresného súdu, vo svojej žalobe nepožadovala.

Na   základe   odvolania   sťažovateľky   odôvodneného   tým,   že   okresný   súd   dospel na základe   vykonaných   dôkazov   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a vec   nesprávne právne   posúdil,   krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím   rozsudok   súdu   prvého   stupňa ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „nepovažuje konanie pred ústavným súdom za priestor,   v ktorom   by   bolo   miesto   na   opakovanie   skutkových   tvrdení   prednášaných a preukazovaných   pred   všeobecnými   súdmi.   Ako   bolo   uvedené,   podstata   skutkových okolností   v konaní   sporná   nebola...   Spornou   v predmetnej   veci   zostala   skutočnosť, či sťažovateľka...   má   právo   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   alebo   nie.“. Vzhľadom na skutkové okolnosti daného prípadu sa však sťažovateľka „nemôže stotožniť s tým,   že   by   boli   zlučiteľné   s jej   základnými   právami   na   ochranu   súkromia,   vedenie súkromného života, ochranu pred nezasahovaním doň a s právom na účinný prostriedok nápravy, ako aj s právom na náhradu škody spôsobnej orgánom verejnej moci, také závery všeobecných súdov, ktoré nesprávny úradný postup súdu, ktorý vyústil vo vedenie exekúcie proti sťažovateľke... vyhodnotili ako taký, za ktorý nemá sťažovateľka nárok na odškodnenie v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch.“.

Na základe uvedeného preto v petite žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľky na

- zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti zakotvené v článku 19 ods. 1 Ústavy SR,

-   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života zakotvené v článku 19 ods. 2 Ústavy SR,

- náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu   alebo jeho nesprávnym úradným postupom zakotvené v článku 46 ods. 3 Ústavy SR,

-   rešpektovanie   jej   súkromného   života   zakotvené   v   článku   8   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-   účinný   prostriedok   nápravy   proti   porušeniu   jej   práv   priznaných   Dohovorom o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorého   sa   dopustili   osoby   pri   plnení úradných   povinností   zakotvené   v   článku   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd,

- domáhanie sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

-   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd

bolo   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   6   Co/131/2012-209   zo   dňa 24. 9. 2013 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 6 Co/131/2012-209 zo dňa 24. 9. 2013 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je námietka porušenia   základných   práv sťažovateľky   podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 131/2012-209 z 24. septembra 2013, ktorým potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   o zamietnutí   žaloby   sťažovateľky   o ochranu osobnosti, odôvodnená v podstate tým, že jej zo strany týchto súdov nebol priznaný „nárok na odškodnenie v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch“.

Predložená sťažnosť sa   vyznačuje nedostatkom   odôvodnenia vo   vzťahu   k obsahu jednotlivých práv napádaných v petite, ku ktorých porušeniu malo dôjsť zo strany krajského súdu, čo je pri rozhodovaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nevyhnutné na vymedzenie hraníc, v ktorých   navrhovateľ   žiada   realizovať ústavný   prieskum   dodržiavania   základných   práv a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým orgánom verejnej moci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľke   je   z jeho   skoršej   rozhodovacej   činnosti (I. ÚS 137/07   a   III. ÚS   267/08)   známa   nielen   judikatúra   týkajúca   sa   oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu práv, porušenie   ktorých   v sťažnosti   namieta,   ale pokiaľ ide   o nastolenú   problematiku,   aj   ním vyslovený   záver,   že   v okolnostiach   prípadu „... bolo   úlohou   krajského   súdu   vyhodnotiť intenzitu,   charakter,   okolnosti   vzniku   zásahu   do   práv   spojených   s ochranou   osobnosti sťažovateľky,   zároveň   bolo   jeho   úlohou   posúdiť   vzniknuté   následky,   a tak   aj   dospieť k záveru, či boli dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy“.

Ústavný súd opätovne pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Nespokojnosť   sťažovateľa   s   právnym   posúdením   veci   všeobecným   súdom   sama osebe   nepostačuje   na prijatie   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   ním vydaného   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   (II.   ÚS   3/97, I. ÚS 225/05,   II. ÚS 56/07,   I.   ÚS   232/08)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   právo na spravodlivé   súdne   konanie   nemožno   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z   čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže predmetná sťažnosť je práve takéhoto charakteru, pričom z ústavnoprávneho hľadiska   niet   žiadneho   dôvodu   na   spochybnenie   právnych   záverov   krajského   súdu vyjadrených v napadnutom rozhodnutí, t. j. že „v prejednávanej veci... odvolacie dôvody neboli naplnené“, a zároveň „nebolo preukázané, aby navrhovateľke vznikla závažná ujma v príčinnej súvislosti s exekučným konaním, ktoré sa voči nej viedlo na Okresnom súde Košice - okolie“, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodov zjavnej neopodstatnenosti

a nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, pričom nepovažoval za potrebné toto svoje rozhodnutie podrobnejšie odôvodňovať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014