znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 384/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   L.,   N.,   toho   času   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody v Ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   L.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. V.   B., Advokátska   kancelária, B.,   vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 20/2010 z 24. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra 2010 doručená sťažnosť I. L., N., toho času vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 20/2010 z 24. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 141/07 z 21. februára 2008 uznaný vinným z trestného činu lúpeže podľa § 188 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a   odsúdený   na   základe   aplikácie ustanovení § 47 ods. 2 a § 39 ods. 2 Trestného zákona k trestu odňatia slobody v trvaní 25 rokov.   Výrok   týkajúci   sa   uloženého   trestu   okresný   súd   odôvodnil   skutočnosťou,   že sťažovateľ bol už v minulosti dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, a síce v prvom prípade za pokus trestného činu ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 221 ods.   1   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon č. 140/1961 Zb.“) a v druhom prípade za trestný čin lúpeže podľa ustanovenia § 234 ods. 1 citovaného zákona. Rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 141/07 z 21. februára 2008 bol   potvrdený   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 5 To 20/2008 zo 6. mája 2008, proti ktorému podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil dovolacími   dôvodmi   v   zmysle   ustanovení   §   371   ods.   1   písm.   h)   a písm.   i)   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“), a síce, že mu bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby a že rozhodnutie krajského súdu je založené na nesprávnom použití ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného   zákona.   Najvyšší   súd   podané   dovolanie   uznesením   sp.   zn.   4   Tdo   20/2010 z 24. júna 2010 odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ citujúc obsah ustanovení § 47 ods. 2   a § 437 ods. 5 Trestného zákona a § 43 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. poukazuje na to, že ustanovenie § 47 ods. 2 Trestného zákona upravuje podmienky ukladania trestu odňatia slobody pre páchateľa, ktorého súd odsudzuje za dokonaný trestný čin z kategórie tu taxatívne vymedzených trestných činov, za ktorý už bol v minulosti, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom   odňatia   slobody.   V   nadväznosti   na   to   sťažovateľ   uvádza   znenie   prechodného ustanovenia § 437 ods. 5 Trestného zákona, podľa ktorého sa ustanovenie § 47 ods. 2 citovaného zákona vzťahuje aj na osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov uvedených v ustanovení § 43 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb., ak táto osoba spáchala ďalší trestný čin uvedený v ustanovení § 47 ods. 2 Trestného zákona po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že obsah ustanovenia § 43 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. ustanovuje podmienky ukladania trestu páchateľovi, ktorého súd odsudzuje   za   niektorý   z   tu   taxatívne   stanoveného   okruhu   trestných   činov,   ak   bol   už za takéto trestné činy dvakrát potrestaný a trest aspoň sčasti vykonal.  

Sťažovateľ   argumentuje,   že   systematickým   výkladom   dotknutých   ustanovení Trestného   zákona   a   zákona   č.   140/1961   Zb.   možno   dospieť   k   záveru,   že   jedným z predpokladov aplikácie tzv. zásady „trikrát a dosť“ je buď predchádzajúce dvojnásobné potrestanie   nepodmienečným   trestom   odňatia   slobody   za   niektorý   z   trestných   činov vymedzených   v   ustanovení § 47 ods.   2 Trestného zákona   spáchaných hoci   aj v štádiu pokusu,   alebo   predchádzajúce   dvojnásobné   potrestanie,   avšak   za   dokonaný   trestný   čin z palety trestných činov vymedzených ustanovením § 43 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že v jeho prípade išlo o predchádzajúce dve potrestania za trestné činy, ktoré sú síce vymedzené v spomínanom ustanovení § 43 ods. 1 zákona   č.   140/1961   Zb.,   avšak   jedným   z   nich   bolo   potrestanie   len   za   pokus   takéhoto trestného   činu.   Z   toho   vyvodzuje   sťažovateľ   záver,   že   v   jeho   veci   neboli   podmienky na aplikáciu zásady „trikrát a dosť“ splnené a všeobecný súd pri rozhodovaní o treste použil v jeho prípade v trestnom práve neprípustnú metódu analógie.

Podľa sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu, ktorým jeho dovolanie odmietol, bolo v jeho prípade porušené „základné práva nebyť stíhaný ani pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, „základné právo, aby len zákon ustanovil, aký trest možno uložiť za spáchanie trestného činu“, podľa čl. 49 ústavy a „základné právo, aby sa trestnosť činu posudzovala a trest sa ukladal podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný s tým, že neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie“, podľa čl. 50 ods. 6 ústavy.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   v   závere   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd vo veci nálezom vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 20/2010 z 24. júna 2010 bolo porušené jeho základné právo „nebyť stíhaný ani pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, zaručené čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 19 a čl. 50 ods.   6   ústavy,   zrušil   toto   uznesenie   a   vrátil   vec   najvyššiemu   súd   na   ďalšie   konanie a zaviazal najvyšší súd na úhradu trov právneho zastúpenie sťažovateľa.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   vôbec nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   rozhodnutím   (postupom)   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, II. ÚS 17/05).

Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje garancie pre rôzne formy pozbavenia osobnej slobody vrátane trestného konania (napr. výkon trestu odňatia slobody, ochranného liečenia a ochrannej výchovy).

Článok   49   ústavy   je   ústavným   princípom   hmotnoprávneho   charakteru,   ktorý ustanovuje, že iba zákon, teda zákonodarca môže definovať trestné činy a   tresty za ich spáchanie (nullum crimen, nulla poena sine lege), a ktorý zároveň vylučuje extenzívny výklad trestného zákona alebo použitie analógie v neprospech obvineného.

Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne postihnutá spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca,   a   to   len   uložením   trestu,   ktorý   takisto   vymedzí   zákonodarca   (pozri III. ÚS 61/01).

Článok   50   ods.   6   ústavy   zakotvuje   korelát   princípu   zákonnosti   trestných   činov a trestov, a to zásadu zákazu spätného pôsobenia trestného zákona.

Článok 49 a článok 50 ústavy predstavujú hmotnoprávne garancie v oblasti trestného práva. Sekundárnym dôsledkom ich porušenia v trestnom konaní pri rozhodovaní o treste je porušenie garancií poskytovaných čl. 17 ods. 2 ústavy týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody v podobe uloženého trestu odňatia slobody.

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v   tvrdení,   že   v   rámci   trestného   konania vedeného proti jeho osobe došlo pri ukladaní trestu k nesprávnej aplikácii ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona. Sťažovateľ pri podaní dovolania túto námietku subsumoval pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. O uvedenú argumentáciu opiera aj námietku porušenia v sťažnosti označených článkov ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 20/2010 z 24. júna 2010.

Ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 273/08), ktorej súčasťou je aj právny názor, že orgán verejnej moci zásadne nemôže   byť   porušovateľom   základných   práv,   práv   a   princípov   hmotného   charakteru, ku ktorým patria aj sťažovateľom označené články ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho,   že   orgán   verejnej   moci   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce z čl. 46 ústavy [resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)]. O prípadnom porušení označených článkov ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany (v tomto prípade) najvyššieho súdu primárne došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv   alebo   ústavnoprocesných   princípov vyjadrených v čl. 46 ústavy.

Predpokladom vykonania kontroly ústavnej konformnosti rozhodnutia najvyššieho súdu je uplatnenie námietky porušenia garancií spravodlivého súdneho procesu zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takúto námietku však sťažovateľ v podanej sťažnosti ani formálne, avšak ani obsahovo vôbec neuplatnil.

Bez konštatovania porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy je vylúčený záver o porušení čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy a následne čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom článkov ústavy, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010