znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 384/09-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,   §   1   ods.   1   ústavného   zákona   č.   23/1991   Zb.,   ktorým   sa uvádza   Listina základných   práv   a   slobôd   ako   ústavný   zákon   Federálneho   zhromaždenia   Českej a Slovenskej   Federatívnej   Republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 23 Er 2579/2003-17 z 18. marca 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 CoE 63/2009-41 z 21. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2009 doručená sťažnosť Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný   zákon“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Er 2579/2003-17 z 18.   marca   2009   a uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 17 CoE 63/2009-41 z 21. júla 2009.

Sťažovateľka   uviedla, že na základe platobného výmeru   č. 590/2002 zo   17. júna 2002   vydaného   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu   P.   v   konkurze   (ďalej   len „oprávnený“),   bolo   proti   povinnému   J.   B...,   I.   (ďalej   len „povinný“),   vedené   exekučné konanie, na vykonanie ktorého vydal okresný súd 23. júla 2003 poverenie. Predmetom exekučného konania bola suma 2 782,58 € s príslušenstvom. Sťažovateľka ďalej uviedla, že na   základe   zmluvy   o postúpení   pohľadávok   zo   7.   júla   2005   jej   bola   oprávneným   – postupcom   postúpená   predmetná   pohľadávka,   v dôsledku   čoho   6.   februára   2009   podala okresnému súdu návrh na zmenu účastníkov exekučného konania na strane oprávneného. Okresný súd uznesením č. k. 23 Er 2579/2003-17 z 18. marca 2009 návrh na pripustenie zmeny   účastníkov   konania   zamietol   a exekúciu   zastavil.   Proti   tomu   sa   sťažovateľka odvolala   a následne   v rámci   odvolacieho   konania   krajský   súd   uznesením   č. k. 17 CoE 63/2009-41 z 21. júla 2009 rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu v časti týkajúcej   sa zastavenia   konania   potvrdil   a v časti   týkajúcej   sa   zamietnutia   návrhu oprávneného na pripustenie zmeny účastníkov konania na strane oprávneného odvolanie odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného argumentovala:«OS TN prijatím Uznesenia 1 a následne KS TN prijatím Uznesenia 2 rozhodovali nad   rámec   kompetencií,   ktoré   im   zveruje   právny   poriadok   a   Ústava   SR,   čím   došlo k porušeniu   základného   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   práva na spravodlivý súdny proces, ako aj jeho vlastníckeho práva...

Počas   trvania konkurzu   sa na činnosť   a právny   stav úpadcu   prioritne aplikoval Zákon o konkurze, ako jednoznačne vyplýva aj z vyššie citovaného ust. § 66e ods. 2 Zákona o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm.   a)   Zákona   o   konkurze   bol   správca   konkurznej   podstaty   zdravotnej   poisťovne oprávnený   vydať   Platobný   výmer.   Platobný   výmer   predstavuje   exekučný   titul   v   zmysle ust. § 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v neskoršom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“)... Vyššie uvedené ustanovenia umožňujú správcovi konkurznej podstaty začať správne konanie, pričom za začatie konania sa v zmysle ZoZP a subsidiárnej aplikácie Správneho   poriadku   považovalo   aj   vydanie   Platobného   výmeru.   Po   vydaní   Platobného výmeru sa na ďalší postup a konanie správneho orgánu použili ustanovenia správneho konania a preto bol správca konkurznej podstaty v zmysle Zákona o konkurze v spojení so ZoZP   oprávnený   ďalej   viesť   správne   konania   ktoré   inicioval,   ako   i   vydávať   ďalšie rozhodnutia v týchto konaniach (napr. rozhodnutia o odvolaní). Keďže správca konkurznej podstaty ako orgán s delegovanou správnou právomocou bol oprávnený iniciovať správne konanie vydaním Platobného výmeru na zaplatenie poplatku z omeškania v zmysle Zákona o konkurze   v   spojení   so   ZoZP,   nemožno   považovať   ani   ním   vydaný   právoplatný a vykonateľný Platobný výmer za nulitný právny akt...

Prvostupňový   OS   TN   návrh   Sťažovateľa   na   vstup   do   predmetného   exekučného konania   na   strane   oprávneného   ako   nedôvodný   zamietol,   jednak   z   dôvodu, že z predložených   dokladov   nebolo   údajne   spoľahlivo   zistené,   či   na   Sťažovateľa   bola postúpená   pohľadávka   voči   Povinnému,   ako   aj   z   dôvodu   absencie   predpísanej   formy notárskej zápisnice v zmysle ust. § 37 Exekučného poriadku, účinného do 31. 08. 2005, pokiaľ ide o predmetnú zmluvu o postúpení pohľadávok. OS TN v súvislosti s následným zánikom oprávneného – zdravotnej poisťovne – bez právneho nástupcu predmetné exekučné konanie zastavil. Voči Uzneseniu 1 podal v zákonnej lehote odvolanie Sťažovateľ.

Následne KS TN   Uznesením   2 potvrdil Uznesenie   1 v   časti   zastavenia   exekúcie, aj keď   z   iných   dôvodov – z   dôvodu   údajnej   nulity   Platobného   výmeru.   Odvolanie Sťažovateľa voči Uzneseniu 1   v časti   pripustenia zmeny   účastníka exekučného   konania na strane oprávneného KS TN odmietol. V Uznesení 2 absentovalo náležité odôvodnenie odmietnutia podaného odvolania vo výroku o návrhu na pripustenie zmeny oprávneného v predmetnej exekúcii, takže Sťažovateľ sa vôbec nedozvedel, ktoré dôkazy a tvrdenia súd považoval   za   preukázateľné,   prečo   aplikoval   použiteľné   právo   tým   spôsobom,   ktorým ho aplikoval, aké úvahy ho viedli k tejto aplikácii a prečo z tejto aplikácie práva vyvodil právny   záver   o   odmietnutí   odvolania   voči   predmetnému   výroku   Uznesenia   1.   KS   TN len v súvislosti   s   odvolaním   voči   výroku   Uznesenia   1   o   pripustení   zmeny   oprávneného konštatoval, že toto odvolanie odmieta analogicky podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) OSP a tiež z dôvodu jeho bezpredmetnosti vzhľadom na nulitu exekučného titulu...

Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť o   jednoznačné   a   hrubé   porušenie   zákona,   alebo   procesných   princípov.   Aj   s   poukazom na nižšie   uvedené   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   1 S 11/2007-49, IČS: 1007200121 zo dňa 04. 10. 2007, právoplatné dňa 06. 11. 2007 (kde vecne príslušný krajský súd v rámci preskúmavania zákonnosti správcom konkurznej podstaty vydaného platobného výmeru dospel k právnemu názoru, že bola daná predmetná právomoc správcu konkurznej podstaty jednak v súvislosti s vydávaním platobných výmerov, ako aj v súvislosti s   právomocou   rozhodovať   o   odvolaniach   voči   predmetným   platobným   výmerom), má Sťažovateľ za to, že nemohlo ísť o natoľko jednoznačné porušenie zákona, aby bol súd oprávnený vyhlásiť Platobný výmer, navyše bez toho – aby Platobný výmer autoritatívne zrušil   v   zmysle   ust.   §   250i   ods.   3   druhej   vety   OSP,   za   nulitný   právny   akt.   Sťažovateľ má za to, že uvedený postup súdov bol nenáležitý aj z dôvodu, že k predmetnému vyhláseniu nulity   došlo   v   rámci   konania   pred   exekučnými   súdmi,   ktoré   danú   problematiku   neboli oprávnené posudzovať...

Napadnutým   právoplatným   Uznesením   1   a   Uznesením   2   po   márnom   uplynutí zákonných   lehôt   na   podanie   príslušného   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania) v rámci správneho konania, ako aj podanie mimoriadnych opravného prostriedku (žaloba na   preskúmanie   zákonnosti   správneho   rozhodnutia)   v   zmysle   ust.   §   147   a   nasl.   OSP, zároveň   došlo   k   porušeniu   princípu   právnej   istoty   a   ochrany   dôvery   Sťažovateľa   ako dobromyseľného   nadobúdateľa   práv   k   exekučnému   titulu   v   právo,   ktorý   predstavuje základný atribút právneho štátu...

Uznesením   1 a   následne Uznesením 2   tak   prvostupňový   OS TN   ako   aj odvolací KS TN zasiahli do ústavného vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom síce poriadku absentuje legálna definícia majetku ako podstatného súkromnoprávneho inštitútu, avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok zahrňuje   hmotný,   nehmotný   majetok,   ako   aj   práva   spojené   s   týmto   majetkom,   ktorými sú napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky...

Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR v Náleze   sp.   zn.   I. ÚS 415/08-19   zo   dňa   10. 12. 2008   uvádza   v   súvislosti   s   údajnou neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo   skúmať   jedine   na   základe   opravného   prostriedku   smerujúceho   voči   tomuto rozhodnutiu   príslušným   odvolacím   orgánom,   a   nie   okresnému   súdu   v   posudzovanom exekučnom konaní.“...

Ako   navyše   vyplýva   z   platnej   judikatúry   (Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   5   Cdo   147/2002   zo   dňa   10.   06.   2003),   súd   je   viazaný   materiálnou právoplatnosťou rozhodnutí – v našom prípade Platobného výmeru a nie je oprávnený ju v rámci exekučného konania posudzovať.   Materiálna právoplatnosť exekučného titulu znamená jeho záväznosť a nezmeniteľnosť pre účastníkov konania pre všetky štátne orgány, pričom   ide   o   prekážku,   ktorá   bráni   novému   prejednaniu   veci   (prekážka   res   iudicata), ako aj preskúmavaniu vecnej správnosti exekučného titulu v exekučnom konaní.

Oprávnenie správcu konkurznej podstaty vydávať platobné výmery by bolo možné subsumovať   pod materiálnu právoplatnosť   správneho   rozhodnutia,   ktorú exekučné   súdy v žiadnom prípade nie sú oprávnené posudzovať...

Prioritnou problematikou v našom prípade je, či zákony alebo Ústava SR umožňovali OS   TN   a   následne   KS   TN   ako   exekučným   súdom   rozhodovať   o   zastavení   exekúcie na základe   posúdenia   oprávnenia   správcu   konkurznej   podstaty   vydať   Platobný   výmer a vyhlásiť ho za nulitný vyše sedem rokov po právoplatnosti a vykonateľnosti Platobného výmeru,   a   navyše   po   uplynutí   zákonnej   prekluzívnej   lehoty   na   preskúmanie   zákonnosti správneho rozhodnutia v rámci správneho súdnictva...

Závery   OS   TN   a   KS   TN   sú   v   rozpore   s   vnútroštátnou   právnou   úpravou   a   ich následkom je porušenie základného práva alebo slobody Sťažovateľa, v tomto prípade ide o elimináciu vlastníckych práv Sťažovateľa, ako aj jeho práva na spravodlivý súdny proces, keďže   základné   práva   a   slobody   subsumujú   aj   procesnú   stránku   realizácie   základného práva a slobody, nielen jeho materiálny obsah. Z Uznesenia 1 a Uznesenia 2 nepochybne vyplýva skutočnosť, že OS TN a KS TN pri rozhodovaní o zastavení exekučného konania a najmä   samotným   preskúmavaním   právoplatného   Platobného   výmeru   po   uplynutí zákonných lehôt nekonali „zákonom ustanoveným postupom“ v zmysle ústavnej definície základných práv a slobôd.

V prejednávanej veci KS TN ako odvolací súd na rozdiel od prvostupňového OS TN zaujal   názor,   že   v   exekučnom   konaní   údajne   absentuje   platný   exekučný   titul   a   posúdil exekučný titul ako nulitný. Z vyššie uvedeného dôvodu na rozdiel od súdu prvého stupňa odvolací KS TN ani nepristúpil k právnemu vyhodnoteniu skutkového a právneho stavu, ktorý   v   Uznesení   1   uviedol   OS   TN.   Odvolací   súd   v   porovnaní   s   Uznesením   1   založil Uznesenie 2 na úplne odlišnom právnom závere, keď konštatoval nulitu exekučného titulu a exekučné konanie zastavil. So zreteľom na priebeh a výsledky konania na OS TN ako súde prvého   stupňa,   bolo   legitímne   očakávanie   Sťažovateľa,   že   v   odvolacom   konaní   bude prerokovávaná len vecná stránka napadnutého Uznesenia 1, nie však nulita Platobného výmeru.   Tým,   že   odvolací   KS   TN   svoje   Uznesenie   2   bez   akejkoľvek   súvislosti s predchádzajúcim súdnym konaním založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, bolo Sťažovateľovi odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom (odvolacom) súde. Odvolací súd vyvodil svoj odlišný právny záver   zo   skutočností,   ktoré   súd   prvého   stupňa   výslovne   právne   neposudzoval,   resp. nevyhodnotil v neprospech Sťažovateľa, resp. pôvodného oprávneného subjektu. Sťažovateľ teda nemal možnosť namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom ohľadne nulity exekučného titulu, tak ako ju vyhodnotil odvolací KS TN, ani nemal možnosť   vyjadriť   sa   k   uvádzaným   skutočnostiam,   pričom   práve   vyjadrenie   Sťažovateľa mohlo mať vplyv na právne závery a následne rozhodnutie odvolacieho súdu. Uvedeným postupom odvolacieho exekučného súdu bola Sťažovateľovi znemožnená realizácia jeho procesných práv a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE/63/2009-41 zo dňa 21. 06. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er/2579/2003-17 zo dňa 18. 03. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1   ods.   1,   ust.   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných práv   a   slobôd a ust   čl.   6 ods.   1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE/63/2009-41 zo dňa 21. 06. 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er/2579/2003-17 zo dňa 18. 03. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v   Trenčíne   a   Okresný   súd   Trenčín   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

Okrem toho sťažovateľka žiadala o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   23   Er   2579/2003-17 z 18. marca   2009,   ústavný   súd   vychádzal   z princípu   subsidiarity   zakotveného   v čl.   127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   sťažovateľka využila   ústavnú   a zákonnú   možnosť   a obrátila   sa   na   krajský   súd,   ktorý   na   základe opravného   prostriedku   vo   veci   konal   a rozhodol.   Právo odvolacieho   súdu   preskúmať na základe   podaného   odvolania   uznesenie   okresného   súdu,   a   poskytnúť   tak   ochranu sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 63/2009-41 z 21. júla 2009.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   v tejto   časti   sťažnosti   bolo   tvrdenie   o porušení označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací v rámci   exekučného   konania   konštatoval   nulitu   exekučného   titulu   a exekúciu   zastavil, na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu a charakter konania, v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   odseku   4   tohto   ustanovenia   podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 23 Er 2579/2003,   zberného   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   17 CoE 63/2009,   ako aj z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 360/09 z 5. novembra 2009 ústavný súd zistil tento skutkový stav:

Dňa   24.   júna   2003   podal   správca   konkurznej   podstaty   oprávneného   súdnemu exekútorovi   JUDr.   V.   K.,   Exekútorskú   úrad   N.   (ďalej   len   „súdny   exekútor“),   návrh na vykonanie exekúcie voči povinnému. V danom prípade bol exekučným titulom platobný výmer č. 590/2002 zo 17. júna 2002 vydaný správcom konkurznej podstaty oprávneného (úpadcu).   Vymáhaným   nárokom   bola   suma   83 828 Sk   (2 782,58 €)   s príslušenstvom. Na základe   žiadosti   súdneho   exekútora   vydal   okresný   súd   23.   júla   2003   poverenie na vykonanie exekúcie č. 5309*000864.

Dňa 8. augusta 2007 bol oprávnený vymazaný z Obchodného registra Slovenskej republiky   (ďalej   len   „obchodný   register“)   z dôvodu,   že   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave   č.   k.   7   K 70/01-1404   z 22.   februára   2007,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 5. apríla   2007,   bol   zrušený   konkurz,   ktorý   bol   naňho   vyhlásený,   pretože   jeho   majetok nepostačoval na úhradu výdavkov a odmeny pre správcu konkurznej podstaty.

Dňa 6. februára 2009 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na zmenu účastníka   exekučného   konania   na   strane   oprávneného   z dôvodu   postúpenia   pohľadávky voči povinnému, a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej 7. júla 2005 medzi   správcom   konkurznej   podstaty   oprávneného   ako   postupcom   a sťažovateľkou ako postupníkom.

O návrhu sťažovateľky na zmenu účastníka exekučného konania rozhodol okresný súd uznesením č. k. 23 Er 2579/2003-17 z 18. marca 2009 tak, že ho zamietol a exekúciu zastavil.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   sa   dostatočne   nepreukázal   prevod   tejto pohľadávky z oprávneného na sťažovateľku.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 63/2009-41 z 21. júla 2009 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa zastavenia exekúcie potvrdil a odvolanie sťažovateľky proti   výroku   rozhodnutia   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   pripustenie   zmeny účastníka konania na strane oprávneného odmietol.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia okresného súdu, námietky sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, ako aj stručné vyjadrenie povinného.   Z relevantnej   časti   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   okrem   iného vyplynulo:

«V prejednávanej   veci   sa   potom   odvolací   súd   zaoberal   v   prvom   rade   otázkou, či na nútený výkon rozhodnutia bolo vydané rozhodnutie, ktoré môže byť podľa Exekučného poriadku titulom pre vykonanie exekúcie.

Z   obsahu   spisu   súdu   prvého   stupňa   je   nepochybné,   že v čase,   keď   bolo   vydané vykonávané rozhodnutie,   to   znamená dňa   17.   6.   2002,   postavenie zdravotnej poisťovne upravoval zákon č. 273/1994 Z. z. Tento zákon bol zrušený súčinnosťou od 1. 11. 2004 zákonom   č.   581/2004   Z.   z.   o   zdravotných   poisťovniach.   Z   prechodného   ustanovenia § 77a ods.   9   zákona   vyplýva,   že   konania   začaté   pred   nadobudnutím   účinnosti   zákona č. 581/2004 Z. z. sa dokončia podľa zákona č. 273/1994 Z. z...

Oprávnený sa dostal do likvidácie zo zákona (§ 34 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.) a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. apríla 2001, č. k. 7 K/70/2001-30 bol podľa zákona č. 328/1991 Zb. vyhlásený na majetok poisťovne konkurz. Správca konkurznej podstaty v priebehu konkurzného konania vydal platobný výmer dňa 17. 6. 2002.

Predpokladom   exekúcie   je   existencia   rozhodnutia.   O   aké   rozhodnutie   sa   jedná, podrobnejšie   upravuje   §   41   Exekučného   poriadku.   Exekučným   titulom   je   vykonateľné rozhodnutie   súdu,   ak   priznáva   právo,   zaväzuje   k   povinnosti   alebo   postihuje   majetok. Okrem iného je možné exekúciu vykonať aj na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku. Za účinnosti zákona č. 273/1994 Z. z. pôsobnosť orgánov verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Na toto konanie sa v zmysle § 58 zákona č. 273/1994 Z. z. vzťahovali predpisy o správnom konaní.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, platobné výmery, ktoré mali byť v posudzovanej veci exekučným   titulom,   boli   vydané   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu.   Preto je rozhodujúce vyriešiť otázku, či platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty sú exekučnými titulmi, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty. Z ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučnými titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Z tohto potom následne vyplýva, že pokiaľ rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy resp. verejnej moci. Nulitný   akt   nikoho   nezaväzuje   a   hľadí   sa   na   neho   akoby   neexistoval.   Preto   je   treba aj na vydanie   platobného   výmeru   správcom   konkurznej   podstaty   danej   veci   hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie.

Z   tohto   potom   následne   vyplýva,   že   výkon   rozhodnutia   je   neprípustný,   pokiaľ je exekučný titul nulitným právnym aktom.

Preto   dospel   odvolací   súd   k záveru,   že správny bol   postup súdu prvého   stupňa, ktorý exekučné konanie zastavil, avšak malo sa tak stať z dôvodu, že daný platobný výmer, ktorý   je exekučnými   titulom,   je nulitným právnym   aktom,   a   preto   exekúcia   nemala   byť ani nariadená.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   dospel   potom   následne   odvolací   súd   k   záveru, že odvolanie spoločnosti Z. proti zamietnutiu jej návrhu na zmenu na strane oprávneného je potrebné odmietnuť analogicky podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. z dôvodu, že toto odvolanie   je   v   súčasnej   dobe   bezpredmetné   z   dôvodov   vyššie   uvedených.   Keďže   v prejednávanej   veci   exekúcia   nemala   byť   vedená   vôbec,   nakoľko   neexistuje   vykonateľné rozhodnutie,   je   bezpredmetné   rozhodovať   o   pripustení   zmeny   na   strane   oprávneného   z dôvodu postúpenia pohľadávky.»

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Z uvedeného   vychádzal   ústavný   súd   aj   v rámci   ústavnej   kontroly,   ktorej   bolo podrobené   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   a to   z hľadiska   námietok   nastolených sťažovateľkou.   Ústavný   súd   teda   považoval   za   významné   vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   sa   nepripustila   zmena   účastníka   konania na strane   oprávneného   a ktorým   zároveň   došlo   k zastaveniu   exekúcie,   mal   právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu. Inými slovami, či krajský   súd   v rámci   svojho   rozhodovania   neprekročil   svoju   právomoc   patriacu   síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci odlišného konania, na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pojednávajúce o správnom súdnictve.

V danom prípade krajský (odvolací) súd rozhodujúci v rámci exekučného konania rozhodol po viac ako 6 rokoch od začatia exekúcie o tom, že platobný výmer č. 590/2002 zo 17. júna 2002 vydaný správcom konkurznej podstaty oprávneného nemožno považovať za exekučný titul tak, ako to má na mysli § 41 ods. 2 písm. f) zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), pretože nebol vydaný orgánom na to oprávneným.

Prv,   než   ústavný   súd   pristúpil   k hodnoteniu   právnych   a skutkových   záverov krajského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu, považoval v prvom rade za potrebné ustáliť, či krajský súd v rámci exekučného konania mohol pristúpiť k prijatiu sťažovateľkou spochybňovanému záveru. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka, za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi   k takémuto   rozhodnutiu (§ 57 ods. 2   Exekučného   poriadku),   podrobne   popisuje   zákon,   teda   Exekučný   poriadok, avšak   stanovenie   okamihu,   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   explicitne   daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Ak krajský súd hoci aj po viac než 6 rokoch od začatia exekúcie dospel   k presvedčeniu,   že   exekúciu   nie   je   možné   ďalej   vykonávať,   pretože   na   základe daného   „exekučného   titulu“   sa   ani   nemala   začať,   potom   správne   rozhodol   o zastavení exekučného konania. To znamená, že krajský súd svojím postupom a prijatým rozhodnutím nemohol   prekročiť   svoju   právomoc,   ktorá   mu   prináleží   v rámci   exekučného   konania, pretože   mal   na   pamäti,   že   v priebehu   celého   exekučného   konania   bol   povinný   skúmať splnenie   všetkých   podmienok   potrebných   pre   jeho   regulárne   vedenie.   Jednou   z týchto podmienok   je aj relevantný exekučný   titul.   Bez jeho existencie   nie je možné exekúciu vykonať.

Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   krajský   súd   dostatočne sťažovateľke   ozrejmil   okolnosti,   ktoré   boli   podkladom   na   záver   o tom,   že   exekúciu nie je možné ďalej vykonať a že exekúcia sa na základe platobného výmeru č. 590/2002 zo 17. júna   2002   vôbec   nemala   začať.   V tejto   súvislosti   krajský   súd   poukázal   na   to, že v zmysle   §   41   ods.   2   písm.   f)   Exekučného   poriadku   možno   exekúciu   vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   účinného do 30. októbra 2004 (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) mali zdravotné poisťovne, ktorou bol aj oprávnený, postavenie orgánu verejnej správy. Podľa § 58 ods. 1 zákona o zdravotnom   poistení   ak tento   zákon   neustanovoval   inak,   na rozhodovanie   vo   veciach zdravotného poistenia sa vzťahovali všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa názoru krajského   súdu   však   takéto   postavenie   nemohol   mať   správca   konkurznej   podstaty zdravotnej poisťovne, a teda ani správca konkurznej podstaty oprávneného. Odvolací súd konštatoval, že zo žiadnych ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinného   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“)   expressis verbis   nevyplývalo   pre   správcu   konkurznej   podstaty   oprávnenie   vydávať   individuálne právne   akty   orgánu   verejnej   správy.   Na   základe   toho   krajský   súd   uzavrel,   že   platobný výmer   vydaný   správcom   konkurznej   podstaty   oprávneného   nemohol   byť   exekučným titulom,   na   základe   ktorého   by   bolo   možné   vykonať   exekúciu.   Aj   keď   krajský   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo nevyslovil, že pri prezentácii prijatých záverov sa riadil   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“)   vysloveným   v inej   právnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   3 M Cdo 20/2008,   konkrétne v uznesení   z 22.   apríla   2009,   z obsahu odôvodnenia   namietaného rozhodnutia   krajského súdu však jednoznačne vyplýva, že daný názor najvyššieho súdu si osvojil.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka   stotožnila   a že   naopak,   v jej   veci   rozhodli   súdy   odlišne,   ústavný   súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

Sťažovateľka taktiež namietala, že uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie, avšak z iných dôvodov, ako prezentoval okresný súd, jej bola odňatá   možnosť   namietať   nesprávne   právne   posúdenie   veci   odvolacím   súdom,   proti rozhodnutiu ktorého nebol prípustný riadny opravný prostriedok. Tým podľa jej názoru došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu. Vo vzťahu k uvedenému však ústavný súd dáva do pozornosti svoju judikatúru, v ktorej zdôraznil potrebu rozlišovania procesného postavenia účastníka konania pri objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci na jednej strane   a procesnými   možnosťami   účastníka   konania   ovplyvňovať   právne   hodnotenie zisteného   skutkového   stavu   konajúcim   súdom   na   strane   druhej.   Kým   procesná   stránka účastníctva pri dokazovaní je takmer výlučne vyčerpávaná procesnými právami účastníka konania   smerujúcimi   k objasneniu   skutkovej   stránky   prejednávanej   kauzy,   právne hodnotenie skutkového stavu je úlohou konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla „iura   novit   curia“.   Procesno-právne   normy   totiž   výslovne   neukladajú   súdu   povinnosť oboznámiť   účastníka   konania   so   svojím   právnym   hodnotením   veci   (obdobne   napr. III. ÚS 146/09, III. ÚS 351/08).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   v rámci   rozhodovania o odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   krajský   súd   dospel   k záveru,   že   s vecnou správnosťou výroku napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, a preto podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení konania potvrdil. To, že zistený skutkový stav ho priviedol k prijatiu odlišných právnych dôvodov, ale   smerujúcich   k totožnému   právnemu   záveru   ako   súd   prvého   stupňa,   ešte   nemožno, a to vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, ako aj s prihliadnutím na citovanú judikatúru ústavného súdu, považovať za situáciu, ktorá by mohla prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľky o porušení zásad spravodlivého procesu.

Z obsahu   sťažnosti   taktiež   vyplynulo,   že   sťažovateľka   prejavila   nespokojnosť s odôvodnením uznesenia krajského súdu aj v tom smere, že jej nebola daná odpoveď na to, z akého dôvodu bolo jej odvolanie proti výroku prvostupňového rozhodnutia o zamietnutí návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávneného odmietnuté. Ústavný súd   zastáva   názor,   že   vyjadrenie   krajského   súdu   o tom,   že   vzhľadom   na   zastavenie exekučného   konania   bolo   už   irelevantné   rozhodovať   o argumentoch   sťažovateľky   proti zamietnutému   návrhu   na   pripustenie   zmeny   účastníka   konania,   je   potrebné   považovať za dostatočné a ústavne akceptovateľné. Krajský súd totiž konštatoval, že nebol splnený jeden z elementárnych predpokladov vedenia exekučného konania z dôvodu, že neexistoval relevantný   exekučný   titul,   na   základe   ktorého   by   bolo   možné   exekúciu   vykonať. Toto konštatovanie bolo zásadné, a preto rozhodovanie o ďalších právnych skutočnostiach v danom štádiu exekučného konania by už bolo bezpredmetné.

Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra   2008,   ktoré   sťažovateľka   v sťažnosti   nesprávne   pomenovala   ako   nález. V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú právnu   situáciu,   keď   námietky   v ústavnej   sťažnosti   predostrel   účastník   konania,   ktorý v rámci exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho odlišné možnosti   brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť v rámci   odvolacieho   konania   proti   rozhodnutiu,   ktoré   bolo   exekučným   titulom.   Keďže v tejto   veci   išlo   o odlišné   okolnosti   prípadu,   ústavný   súd   v danej   veci   nemohol   prijať identické   závery,   pretože   vychádzal   z úplne   opačného   postavenia   účastníkov   konania (v danom   prípade   sťažovateľka   oprávnená,   v označenom   prípade   sťažovateľ   povinný), od ktorých pri rovnakých situáciách nemožno spravodlivo očakávať využitie identických právnych   a opravných   prostriedkov   na   ochranu   svojich   práv,   pretože   ich   realizácia s najväčšou pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.

S prihliadnutím   na postavenie ústavného súdu   vo   vzťahu k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho, že absencia porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

Ústavný súd konštatuje, že čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj § 1 ods. 1 ústavného zákona neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto vzhľadom na prijaté závery o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv a slobôd sťažovateľky (hlavne z hľadiska   dodržania   zásad   spravodlivého   procesu)   ústavný   súd   odmietol   aj   túto   časť sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009