znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 384/06-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Auxta a zo sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika   vo   veci   sťažnosti   JUDr.   J.   G.,   P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. K., P., pre namietané porušenie jeho základného práva na primerané   hmotné   zabezpečenie   podľa   čl.   39   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 So 86/2005 z 8. marca 2006 na neverejnom zasadnutí 26. júna 2007 takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. J. G. zaručené čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   So   86/2005 z 8. marca 2006   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 384/06-15 zo 6. decembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. G., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. K., P., pre namietané porušenie jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 So 86/2005 z 8. marca 2006. Sťažnosť sťažovateľa vo zvyšnej časti odmietol.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   9.   júna   2004   požiadal   Sociálnu   poisťovňu... (ďalej len „sociálna poisťovňa“), o priznanie starobného dôchodku. Rozhodnutím sociálnej poisťovne   č.   421   020   1490   z 13.   júla   2004   bola   jeho   žiadosť   zamietnutá   z dôvodu, že od 14. augusta   1999   mu   bol   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   vnútra“)   priznaný   starobný   dôchodok,   ktorý   je   výsluhovým   dôchodkom. Sťažovateľ uviedol,   že následne   podal   návrh   na preskúmanie tohto   rozhodnutia, pričom na základe   toho   sociálna   poisťovňa   vydala   4. februára   2005   rozhodnutie,   ktorým   svoje skoršie   rozhodnutie   z 13.   júla   2004   zmenila,   ale len   v dôvodoch   zamietnutia   žiadosti o priznanie starobného dôchodku.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentoval tým, že využitím prostriedkov v rámci správneho súdnictva podal návrh na preskúmanie rozhodnutia sociálnej poisťovne súdom. O jeho   návrhu   rozhodol   Krajský   súd   v T.   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 12 Sd 471/2004   z 21.   apríla   2005   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   sociálnej   poisťovne potvrdil.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 So 86/2005 z 8. marca 2006 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd potvrdil rozhodnutie krajského súdu, a tým bolo právoplatne rozhodnuté o nepriznaní jeho nároku na starobný dôchodok, a to aj napriek tomu, že bol nielen zaradený v služobnom pomere, ale odpracoval aj viac ako 15 rokov v civilnom   zamestnaní.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   vôbec   nezohľadnil skutočnosť,   že   popri   nároku   na výsluhový   dôchodok   mu vznikol   aj nárok   na pomerný starobný   dôchodok.   Podľa   jeho   názoru   táto   skutočnosť   mala   byť   posúdená   podľa § 26a zákona   č.   100/1988   Zb.   o sociálnom   zabezpečení   v znení   neskorších   predpisov účinného do 31. decembra 2003 (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“) v spojení s § 259 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol: „Je nepochybné, že sťažovateľ v civilnom zamestnaní odpracoval viac ako 10 rokov, v čase podania žiadosti mal   vek   vyšší   ako   60   rokov   a napriek   tomu   mu   pomerný   starobný   dôchodok   nebol priznaný...   súdy   pri   svojom   rozhodovaní   nerozhodovali   v súlade   s právnymi   predpismi podľa ktorých mal byť nárok sťažovateľa na priznanie pomeraného starobného dôchodku posúdený,   v dôsledku   čoho   hmotné   zabezpečenie   sťažovateľa   v starobe   pozostávajúce v súčasnosti len z výsluhového dôchodku nie je primerané dobe, po ktorú bol zamestnaný a teda i dôchodkovo poistený. “

Na základe uvedeného dospel sťažovateľ k záveru, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2   So   86/2005   z 8.   marca   2006,   ktorým   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   týkajúce   sa potvrdenia   rozhodnutia   sociálnej   poisťovne   o zamietnutí   jeho   žiadosti   o priznanie starobného dôchodku, porušil jeho základné práva podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 So 86/2005 z 8. marca 2006 porušil jeho základné práva podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, namietané rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk.

K podanej   sťažnosti   sa   vyjadril   predseda   najvyššieho   súdu,   a to listom č. k. KP 8/06-76   z 2.   mája   2007,   v ktorom   okrem   iného   uviedol: „Sťažovateľovi   bola zhodnotená doba civilného zamestnania od 20. 10. 1960 do 29. 9. 1963 a od 1. 10. 1963 do 13.   8.   1999   na   účel   výsluhového   dôchodku.   Z uvedeného   dôvodu   nemôže   byť   táto opätovne zhodnotená na účel starobného dôchodku priznaného podľa § 21 zák. č. 100/1988 Zb. Sťažovateľ síce splnil podmienku veku potrebného pre nárok na starobný dôchodok, avšak nesplnil ďalšiu podmienku, a to potrebnú dobu zamestnania 25 rokov. Pre účely starobného   dôchodku   mu   bola   preukázateľne   zhodnotená   doba   2   roky   a 350   dní. Do uvedenej doby nie je možné podľa názoru Najvyššieho súdu SR zhodnotiť dobu civilného zamestnania trvajúcu do 13. 8. 1999, nakoľko už bola zhodnotená na účel výsluhového dôchodku. Podľa názoru najvyššieho súdu SR na posúdenie veci nemá vplyv skutočnosť, že navrhovateľ bol od 14. 6. 1999 invalidným podľa § 29 ods. 2 písm. a) zák. č. 100/1988 Zb.“

Aj   na   základe   uvedených   skutočností   predseda   najvyššieho   súdu   vyslovil   názor, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 So 86/2005 z 8. marca 2006 nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, ako ani základné právo podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Z uvedeného   dôvodu   predseda   najvyššieho   súdu   navrhol, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú odmietol. Zároveň dodal, že najvyšší súd netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 14. júla 2006 právna zástupkyňa sťažovateľa oznámila, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo veci samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako   aj   z vyžiadaného   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   12   Sd   471/2004   ústavný   súd   zistil nasledovné skutkové okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodnutí v tejto veci vychádzal.

Rozhodnutím č. 421 020 1490 z 13. júla 2004 sociálna poisťovňa podľa ustanovenia § 21 zákona o sociálnom zabezpečení a podľa § 259 zákona o sociálnom poistení zamietla žiadosť   sťažovateľa   o priznanie   starobného   dôchodku.   Podaním   doručeným   sociálnej poisťovni   26.   augusta   2004   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania   rozhodnutia   sociálnej poisťovne z 13. júla 2004. Tento návrh bol krajskému súdu predložený 1. októbra 2004 a konanie bolo vedené pod sp. zn. 12 Sd 471/04. Zmenovým rozhodnutím č. 421 020 1490 zo 4. februára 2005 sociálna poisťovňa podľa § 21 zákona o sociálnom zabezpečení a podľa §   259   a   §   273   zákona   o sociálnom   poistení   rozhodla   o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa o priznanie starobného dôchodku, pričom svoje skoršie rozhodnutie z 13. júla 2004 zmenila len čo sa týka dôvodov.

Dňa 21. apríla 2005 sa na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený   rozsudok   sp.   zn.   12   Sd   471/2004.   Krajský   súd   ním   potvrdil   napadnuté rozhodnutie sociálnej poisťovne č. 421 020 1490 z 13. júla 2004 v spojení so zmenovým rozhodnutím zo 4. februára 2005.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   19.   mája   2005   odvolanie,   ktoré odôvodnil tým, že v rámci procesu rozhodovania nebolo zohľadnené rozhodnutie Sociálnej poisťovne   –   pobočka   P.   č.   300   2486   5106/99   z 13.   júla   1999,   ktorým   bol   uznaný za invalidného po odpracovaní 15 rokov a 74 dní v civilnom povolaní („podmienka nároku na starobný dôchodok vznika ak bol dôchodkovo poistený najmenej 10 rokov“). Sťažovateľ argumentoval aj tým, že pri odchode do dôchodku z ministerstva vnútra mu bol priznaný dôchodok v sume 7 154 Sk mesačne, a zároveň namietal, že dôchodok v takejto sume bol vo všeobecnosti priznaný policajtovi, ak vykonával službu zaradenú v I. kategórii v trvaní 20 rokov. Sťažovateľ uviedol, že danú podmienku mal splnenú, ba dokonca až prekročenú, pretože   podľa   jeho   vyjadrenia   odpracoval   20   rokov   v I.   kategórii   funkcií   a 6 rokov v II. kategórii   funkcií.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   uviedol: „Na   sociálnej   poisťovni   B. pobočka P. bolo mi vedúcou povedané, že keby Ministerstvo vnútra SR neobdržalo doklady odpracované roky v civilnom povolaní, bol by som dostal dôchodok za odpracované roky v civile.“ Sťažovateľ v odvolaní ďalej namietal, že jeho dôchodok v sume 7 154 Sk bol premenovaný   na   výsluhový   dôchodok,   pričom   sa   vôbec   nezhodnocoval   za odpracované roky   v civilnom   povolaní,   ale   iba   za   roky   služobného   pomeru.   Na   základe   uvedeného sťažovateľ v odvolaní navrhol: „... žiadam Najvyšší súd v B. aby mi bol priznaný dôchodok za odpracované roky v civilnom povolaní, kde som po chorobe zostal invalidný a nemohol som pokračovať v práci.“

Dňa 8. marca 2006 sa na najvyššom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom senát najvyššieho   súdu   vyhlásil   rozsudok   sp.   zn.   2   So   86/2005,   ktorým   napadnutý   rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Sd 471/04 z 21. apríla 2005 potvrdil.

V odôvodnení namietaného rozsudku najvyšší súd stručne konštatoval, že krajský súd   rozsudkom   sp.   zn.   12   Sd   471/04   z 21.   apríla   2005   potvrdil   rozhodnutie   sociálnej poisťovne, ktorým bola žiadosť sťažovateľa o priznanie starobného dôchodku zamietnutá podľa § 21 zákona o sociálnom zabezpečení a podľa § 259 a § 273 zákona o sociálnom poistení, pretože „navrhovateľ nebol ku dňu 1. januára 2004 dôchodkovo poistený najmenej 25 rokov“.

Najvyšší   súd   zároveň   konštatoval,   že   proti   uvedenému   rozsudku   krajského   súdu podal   sťažovateľ   odvolanie,   a v   tejto   súvislosti   uviedol: „Namietal,   že   jeho   dôchodok v sume   7   154   Sk   sa   premenoval   na   výsluhový   dôchodok   a vôbec   sa   nezhodnocoval za odpracované   roky   v civilnom   povolaní,   ale   iba   za   roky   odpracované   u Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Žiadal, aby mu bol priznaný dôchodok za odpracované roky v civilnom povolaní, kde po chorobe zostal invalidný a nemohol pokračovať v práci.“

K odvolaniu sa vyjadrila aj sociálna poisťovňa, ktorá navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Ďalej najvyšší súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že sťažovateľ si 9. júna 2004 uplatnil žiadosťou nárok na starobný dôchodok, ktorý žiadal priznať od 31. mája 2004, pričom   vek   60   rokov   dovŕšil   20.   októbra   2002.   S prihliadnutím   na   uvedené   poukázal na ustanovenie   § 21   ods.   1   písm.   e)   zákona   o sociálnom   zabezpečení,   podľa   ktorého má občan nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek 60 rokov a dospel k záveru, že na účel dôchodku bola sťažovateľovi zhodnotená doba 1 085 dní, teda 2 roky a 353 dní.

Zo   správy   ministerstva   vnútra   z 10.   decembra   2004   najvyšší   súd   zistil, že sťažovateľovi bol podľa § 132 a § 133 zákona o sociálnom zabezpečení od 14. augusta 1999 priznaný starobný dôchodok, ktorý bol podľa § 125 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej   len   „zákon   č.   328/2002“)   prekvalifikovaný   na   výsluhový   dôchodok.   Pre   nárok na výšku   starobného   dôchodku   bola sťažovateľovi   zhodnotená   doba   služby od   18   roku veku, teda 37 rokov a 19 mesiacov. Na základe toho bol sťažovateľovi od 14. augusta 1999 priznaný starobný dôchodok v sume 7 154 Sk mesačne.

V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd prihliadal aj na ustanovenie § 273 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorých poistenec, ktorý dovŕšil vek potrebný   na   nárok   na   starobný   dôchodok   alebo   pomerný   starobný   dôchodok   pred 1. januárom   2004   a   do   31.   decembra   2003   nesplnil   podmienky   nároku   na   starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok,   nemá nárok na starobný dôchodok   podľa tohto   zákona,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Poistenec,   ktorý   dovŕšil   vek   potrebný na nárok na starobný dôchodok alebo pomerný starobný dôchodok pred 1. januárom 2004 a podmienku potrebnej doby zamestnania podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 splní len s pripočítaním obdobia dôchodkového poistenia získaného po 31. decembri 2003, má   nárok   na   starobný   dôchodok   alebo   pomerný   starobný   dôchodok   podľa   predpisov účinných do 31. decembra 2003. Výška starobného dôchodku alebo pomerného starobného dôchodku   tohto   poistenca   sa   určuje   podľa   predpisov   účinných   do   31.   decembra   2003, a to vrátane úpravy   dôchodkov   a   zvýšenia   dôchodkov   prislúchajúcich   podľa   osobitného predpisu.

Zo   záverov   rozsudku   najvyššieho   súdu   ďalej   vyplýva,   že: „Navrhovateľ   ku   dňu 1. januára 2004 nebol dôchodkovo poistený najmenej 25 rokov. Do uvedeného dňa získal len   dobu...   1083   dní,   t.   j.   2   roky   a 353   dní...   Doby   zamestnania   od   20.   októbra   1960 do 29. septembra   1963   a od   1.   októbra   1963   do   13.   augusta   1999   odporkyňa   pre dôchodkové účely nehodnotila, pretože uvedené doby boli zhodnotené pre nárok na výšku starobného   dôchodku   priznaného   navrhovateľovi   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej republiky, ktorý bol od 1. júla 2002 prekvalifikovaný na výsluhový dôchodok. Z dokladu ministerstva   vnútra   vyplýva,   že   navrhovateľovi   boli   zhodnotené   pre   účely   výsluhového dôchodku doby civilného zamestnania do 13. augusta 1999. Odporkyňa dospela k záveru, a s týmto záverom sa stotožnil aj krajský súd, že dobu od roku 1992 nie je možné hodnotiť ešte   raz,   duplicitne   aj   pre   nárok   na   starobný   dôchodok.“ S prihliadnutím   na   uvedené najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.  

Čo sa týka žiadosti o priznanie starobného dôchodku, najvyšší súd uviedol, že nie je v právomoci súdu rozhodnúť o priznaní starobného dôchodku, pretože o takejto požiadavke rozhoduje výlučne sociálna poisťovňa a úlohou súdu je len na základe návrhu preskúmať napadnuté   rozhodnutie, „pričom   aj   odvolací   súd   zistil,   že   odporkyňa   v právnej   veci rozhodla v súlade so zákonom“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06, obdobne aj II. ÚS 9/00).

Ústavný súd konštatuje,   že   ako nezávislému súdnemu   orgánu ochrany ústavnosti mu prislúcha kontrola dodržiavania ústavných princípov a ich správnej aplikácie v postupe a rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   (v   danom   prípade   všeobecného   súdu).   V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že nezasahuje do postupov a rozhodnutí všeobecných súdov,   ktoré   spĺňajú   atribúty   zákonnosti   a ústavnosti.   Kontrola   ústavného   súdu sa obmedzuje len na posúdenie, či zo skutkových a právnych záverov všeobecného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by znamenala popretie ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly ústavného súdu, ale len za predpokladu, že sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   majú   za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody.   Avšak   v prípade,   ak   ústavný   súd   zistí, že skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   obstoja   v konfrontácii   s ústavou, medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách,   či   právnymi predpismi nižšej právnej sily, nemá dôvod   doň zasahovať (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 77/05, III. ÚS 300/06).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že oblasť sociálneho zabezpečenia je citlivou   záležitosťou   a významnou mierou   ovplyvňuje kvalitu   života   každého občana Slovenskej republiky, a preto je potrebné, aby súdy (v posudzovanom prípade najvyšší súd) pristupovali   k riešeniu   danej   problematiky   s náležitou   starostlivosťou   pri   rešpektovaní princípu právnej istoty zakotveného v čl. 1 ods. 1 ústavy (napr. III. ÚS 300/06).

Možno   konštatovať,   že   jednou   z   neoddeliteľných   súčastí   princípu   právnej   istoty v demokratickom a právnom štáte je aj garancia, že ak sa osoba využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo na to, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia.   Na   túto   skutočnosť   pamätá   aj   generálna   právna   norma   civilného   procesu (Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa   navrhovateľ   (žalobca)   domáhal   a   z   akých   dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že je potrebné, aby všeobecný súd pamätal na všetky náležitosti zákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky aj aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný súd konštatuje, že z rozhodnutia najvyššieho súdu   sp. zn. 2 So 86/2005 z 8. marca   2006   vyplýva,   na   základe   ktorých   zákonných   ustanovení   rozhodoval, akými úvahami sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   a ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané, vysporiadal   sa   s kompletnou   a relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   obsiahnutou v odvolaní,   zaujal   postoj   ku   všetkým   námietkam   sťažovateľa,   čím   prispel   k   existencii rozhodnutia spĺňajúceho obligatórne zákonné parametre.

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   zaoberajúcou   sa   požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že tento článok dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná   odpoveď.   A preto   skutočnosť,   či   v danom   prípade   boli   dodržané   základné požiadavky   spravodlivého   procesu,   možno   podľa   záverov   Európskeho   súdu   pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie (obdobne napr. II. ÚS 193/06).

Ústavný súd zastáva názor, že úvahy najvyššieho súdu vychádzajú z konkrétnych faktov a sú aj celkom legitímne, a to i vzhľadom na to, že ide o citlivú záležitosť (primerané hmotné   zabezpečenie   občana   v starobe),   z čoho   vyplýva,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn.   2   So   86/2005   z 8. marca   2006   je   náležite   a dostatočne   odôvodnený,   vychádza z logických skutkových a právnych argumentov, na základe čoho ústavný súd konštatuje, že základné právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu porušené nebolo.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 So 86/2005 z 8. marca 2006 nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa   čl.   39   ods.   1   ústavy   nevyhovel   uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným   súdom   (obdobne   napr.   III.   ÚS   300/06,   III. ÚS   335/06)   a najvyšší   súd   svoju právomoc konať využil.

Keďže   sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom,   ktorý   nezistil   porušenie   jeho základných práv a slobôd, nebol úspešný, nebolo rozhodnuté ani o jeho ďalších návrhoch viažucich sa na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2007