znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 383/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 3190/2014, Rvp 3191/2014, Rvp 3192/2014, Rvp 3193/2014, Rvp 3194/2014, Rvp   3195/2014,   Rvp   3196/2014,   Rvp   3197/2014,   Rvp   3198/2014,   Rvp   3199/2014, Rvp 3200/2014, Rvp 3201/2014 a sp. zn. Rvp 3202/2014 vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 NcC 511/2012 zo 16. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3190/2014,   Rvp   3191/2014,   Rvp   3192/2014,   Rvp   3193/2014,   Rvp   3194/2014, Rvp 3195/2014,   Rvp   3196/2014,   Rvp   3197/2014,   Rvp   3198/2014,   Rvp   3199/2014, Rvp 3200/2014, Rvp 3201/2014 a sp. zn. Rvp 3202/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 383/2014.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. marca 2014 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 NcC 511/2012 zo 16. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) doručila žaloby, vedené pod sp. zn. 8 C 116/2012, sp. zn. 6 C 104/2012, sp. zn. 10 C 133/2012, sp. zn. 8 C 162/2012, sp. zn. 10 C 121/2012, sp. zn. 17 C 108/2012, sp. zn. 4 C 119/2012, sp. zn. 13 C 97/2012, sp. zn. 6 C 156/2012, sp. zn. 4 C 136/2012, sp. zn. 12 C 129/2012, sp. zn. 12 C 113/2012 a sp. zn. 6 C 145/2012, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v platnom znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   spojil   konania   o   námietkach   zaujatosti vznesených   v   označených   konaniach   okresného   súdu   a   svojím   rozhodnutím   nevylúčil z prerokovávania a rozhodovania v týchto konaniach všetkých sudcov okresného súdu, tak ako sa toho v námietkach zaujatosti sťažovateľka domáhala. Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľky nesprávne a zakladajúce zásah do jej práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V petite svojich sťažností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, zrušil uvedené uznesenie, veci vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 3190/2014,   Rvp   3191/2014,   Rvp   3192/2014,   Rvp   3193/2014,   Rvp   3194/2014, Rvp 3195/2014,   Rvp   3196/2014,   Rvp   3197/2014,   Rvp   3198/2014,   Rvp   3199/2014, Rvp 3200/2014, Rvp 3201/2014 a sp. zn. Rvp 3202/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. B.

K obsahu podaných sťažností

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Prekážka   už   rozhodnutej   veci   (res   iudicata)   bráni   tomu,   aby   sa   ústavný   súd opakovane   zaoberal   a   rozhodoval   o   totožných   návrhoch   doručených   ústavnému   súdu. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O takú prekážku by nešlo, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 1873/2013 sa na ústavnom súde viedlo konanie o   v   podstate   totožnej   sťažnosti   sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 16 NcC 511/2012 zo 16. októbra 2012 doručenej ústavnému súdu 4. januára 2013, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 tak, že ju pre nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie odmietol. Dôvod odmietnutia sťažnosti vyplýva zo skutočnosti, že po prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy právo v rámci riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania a dovolania – namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie   §   221   ods.   1   písm.   g)   OSP   zakladá   prípustnosť   odvolania   proti   každému rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci samej a § 237 písm. g) OSP zase prípustnosť dovolania   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   a   to   aj   z   dôvodu,   že   vo   veci rozhodoval vylúčený sudca (bližšie pozri III. ÚS 301/2013).

Vzhľadom na to, že sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 3190/2014, Rvp 3191/2014, Rvp   3192/2014,   Rvp   3193/2014,   Rvp   3194/2014,   Rvp   3195/2014,   Rvp   3196/2014, Rvp 3197/2014, Rvp 3198/2014, Rvp 3199/2014, Rvp 3200/2014, Rvp 3201/2014 a sp. zn. Rvp 3202/2014 doručené ústavnému súdu 24. marca 2014, rovnako ako sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1831/2013 doručená ústavnému súdu 4. januára 2013, o ktorej ústavný súd rozhodol   uznesením   sp.   zn. III.   ÚS   301/2013   z   2.   júla 2013   tak,   že   ju pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie odmietol, v skutočnosti napádajú jedno a to isté uznesenie krajského súdu sp. zn. 16 NcC 511/2012 zo 16. októbra 2012. Keďže označenými sťažnosťami   sa   zároveň   namieta   porušenie   tých   istých   základných   práv   podľa   ústavy a dohovoru, dospel ústavný súd k záveru, že v tých istých veciach už bolo ústavným súdom rozhodované,   pričom   dôvody,   pre   ktoré   bola   skoršia   sťažnosť   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 1873/2013 odmietnutá, naďalej   trvajú   a   podmienky   pre   konanie   ústavného   súdu splnené   nie   sú.   Ústavný   súd   preto   sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   3190/2014, Rvp 3191/2014,   Rvp   3192/2014,   Rvp   3193/2014,   Rvp   3194/2014,   Rvp   3195/2014, Rvp 3196/2014,   Rvp   3197/2014,   Rvp   3198/2014,   Rvp   3199/2014,   Rvp   3200/2014, Rvp 3201/2014 a Rvp 3202/2014 odmietol ako neprípustné podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde pre existenciu prekážky res iudicata.

S poukazom na § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd navyše konštatuje, že vzhľadom na právoplatnosť napadnutého uznesenia (20. novembra 2012) je potrebné označené sťažnosti doručené ústavnému súdu   24. marca 2014 považovať súčasne aj za podané oneskorene.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014