znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 383/2012-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   októbra   2012 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka v konaní o sťažnosti J. S. a H. S., obaja bytom N., zastúpených advokátom JUDr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C/129/2004 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. S. a H. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/129/2004 p o r u š e n é   b o l i.

2. J. S. a H. S.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie spoločne a nerozdielne v sume   3   500   €   (slovom   tritisícpäťsto   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Nové   Zámky p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Nové Zámky   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. S. a H. S. trovy konania spoločne a nerozdielne v sume 341,81 € (slovom tristoštyridsaťjeden eur a osemdesiatjeden centov) na účet advokáta JUDr.   M. P.,   B., do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 383/2012 z 23. augusta 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. S. a H. S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/129/2004.

Na   základe   výzvy   sa   k   veci   vyjadril   okresný   súd   podaním   sp.   zn.   Spr   1554/12 z 18. septembra 2012. V ňom sa okrem iného uvádza:

„V danej vecí sa jedná o konanie o určenie práva vecného bremena prechodu cez pozemok,   ktoré,   konanie   je   náročné   na   dokazovanie,   pričom   na   množstvo   procesných úkonov   a   zmenu   účastníkov,   v   dôsledku   ktorých   je   potrebné   vo   vzťahu   k   aktuálnemu odporcovi 1. doručovať všetky písomnosti pretlmočené do anglického jazyka spôsobuje to, že   uvedená   skutočnosť   predlžuje   celé   konanie   a   neumožňuje   súdu   jednotlivé   úkony vykonávať promptne.

Sťažnosť sťažovateľov bola Ústavným súdom uznesením III. US 383/12-13 prijatá na ďalšie konanie vychádzajúc z ich námietok, že procesné úkony tunajšieho súdu potom čo bol vyhlásený rozsudok v októbri 2006 vo veci samej a následne rozsudok odvolacieho súdu zo septembra 2007,   ktorým   bol prvostupňový rozsudok zrušený,   neboli vykonávané bez zbytočných   prieťahov.   Vo   veci   6   C   129/04   bol   vynesený   prvý   meritórny   rozsudok   na pojednávaní dňa 20. 10. 2006. Voči tomuto rozsudku podali odvolanie odporcovia, po jeho doručení ostatným účastníkom a predložení ich vyjadrenia, bol predmetný spis dňa 20. 12. 2006 - predložený na Krajský súd Nitra, ktorý uznesením 7 Co 325/06 - 229 zo dňa 13. 09. 2007 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol prvostupňovému súdu   vrátený   22.   11.   2007.   Po   jeho   doručení   účastníkom   vychádzajúc   z   odôvodnenia uznesenia Krajského súdu boli navrhovatelia vyzvaní na špecifikáciu práva prechodu. Dňa 07. 04. 2008 navrhovatelia predložili geometrický plán a doplnenie návrhu. Súd uznesením z 22. 05. 2008 pripustil zmenu návrhu, následne určil termíny pojednávaní na deň 20. 06. 2008, 19. 09. 2008, 11. 11. 2008, 18. 12. 2008, 29. 01. 2009 bez prejednania veci v dôsledku rôznych procesných návrhov zo strany účastníkov konania. Uznesením z 05. 02. 2009 súd pripustil zámenu účastníkov na strane odporcov. Ďalší termín pojednávania bol určený na 25. 06. 2009, ktorý sa neuskutočnil z dôvodu neprítomnosti odporcov v 4. a 7. rade, u ktorých sa zásielky vrátili neprevzaté v odbernej lehote. Následne bolo vytýčené pojednávania na dni 10. 09. 2009, 19. 10. 2009, 24. 11. 2009, 15. 01. 2010, 26. 02. 2010., ktoré meritórne prejednané neboli z dôvodu neprítomnosti niektorého z účastníkov. Dňa 30. 03. 2010 sa uskutočnilo meritórne pojednávanie kedy bol vypočutý odporca v 3. a 4. rade. Pojednávanie bolo odročené za účelom poskytnutia lehoty na mimosúdne doriešenie predmetu sporu. Vzhľadom na to, že odporca v 3. rade prestal preberať zásielky, navrhovatelia podaním zo dňa 21. 06. 2010 žiadali, aby mu bol ustanovený opatrovník na zastupovanie   v   konaní,   keďže   jeho   právne   zastúpenie   udelené   advokátovi   odvolal.   Na pojednávaní dňa 09. 08. 2010 vychádzajúc z prednesov účastníkov došlo k jeho odročeniu a nariadeniu miestnej ohliadky, ktorá sa konala dňa 08. 09. 2010. Ďalší termín pojednávania bol určený na deň 22. 11. 2010, 14. 01. 2011, ktoré sa neuskutočnili pre neprítomnosť účastníkov   konania.   Dňa   23.   03.   2011   si   súd   zadovážil   vkladové   spisy   V   5357/10 a V 110/11. Navrhovatelia v 5. a 6. rade podaním došlým súdu 07. 04. 2011 žiadali o vydanie predbežného opatrenia a zároveň o zámenu odporcov v 1. a 2. rade. O zmene účastníkov súd rozhodol uznesením zo dňa 13. 04. 2011, ďalším uznesením z toho istého dňa vyzval navrhovateľa v 5. rade na odstránenie vád podaného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Navrhovateľ v 5. rade zaslal doplnenie návrhu dňa 21. 04. 2011 vrátane pripojených dokladov. Navrhovatelia v 1.   a 2. rade dňa 26. 04. 2011 doručili doplnený   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Okrem   toho   dňa   26.   04.   2011 doručovali navrhovatelia v 2. a 3. rade osobitný návrh na vydanie predbežného opatrenia. Vzhľadom   na   to,   že   v   rámci   zmeny   účastníkov   bol   do   konania   pribratý   ako   odporca v 1. rade občan USA, konajúci sudca dňa 21. 06. 2011 požiadal ministerstvo o poskytnutie informácie o doručovanie písomností občanovi USA s pobytom v USA. Odpoveď na výzvu súdu súd obdržal 25. 07. 2011. Navrhované predbežné opatrenie navrhovateľa v 5. rade súd odmietol   uznesením   zo   dňa   15.   11.   2011,   ďalším   uznesením   z   toho   istého   dňa,   vyzval navrhovateľov v 3. a 4. rade na doplnenie návrhu na predbežné opatrenie, okrem toho samostatným uznesením pribral do konania tlmočníka z jazyka anglického. Dňa 16. 11. 2011 súd návrh odporcu v 4. rade na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a dňa 18. 11. 2011 rozhodol o zamietnutí návrhu odporcu v 4. rade na ustanovenie opatrovníka pre odporcu v 1. rade. Dňa 07. 12. 2011 doručili do spisu navrhovatelia v 3. a 4. rade doplnenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia, dňa 09. 12. 2011 doručil odporca v 4. rade   odvolanie   voči   zamietajúcemu   uzneseniu   z   čl.   558   a   tým   istým   dňom   voči uzneseniu z čl. 564. Tým istým dňom bolo do spisu doručené odvolanie navrhovateľov v 5. a 6 rade voči uzneseniu z čl. 558, uvedení odporcovia dňa 12. 12. 2011 doručili do spisu odvolanie voči uzneseniu z čl. 552. Konajúci sudca úpravou zo dňa 20. 12. 2011 doručil listiny tlmočníčke za účelom ich prekladu. Tlmočníčka dňa 30. 01. 2012 súdu vrátila obdržané listiny s tým, že zo zdravotných dôvodov nie je schopná vykonať požadované úkony. Vzhľadom na uvedené súd uznesením zo dňa 16. 04. 2012 pribral do konania nového tlmočníka a prekladateľa.

Po správoplatnení uznesenia dňa 23. 05. 2012 boli tlmočníkovi doručené listiny za účelom ich pretlmočenia. Navrhovatelia v 5. a 6. rade dňa 25. 06. 2012 súdu oznámili, že podaný návrh vo vzťahu k odporkyni H. J. berú späť. Na výzvu súdu navrhovatelia v 1. až v

4. rade žiadali, aby súd vzhľadom na zmenu vlastníctva pripustil zmenu účastníkov na strane odporcu v 7. rade.

Vzhľadom   na   rozporné   podania   navrhovateľov   ohľadom   odporkyne   H.   J.   boli opätovne vyzvaní prostredníctvom právnej zástupkyne na oznámenie a označenie mena, priezviska a adresy bydliska osôb, ktoré majú do konania vstúpiť na miesto odporkyne H. J. V predmetnej veci sa nevyskytli žiadne prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. O. s. p.

Mám za to, že potom ako v predmetnej veci Krajský súd Nitra zrušil prvostupňové rozhodnutie,   boli   všetky   úkony   zo   strany   tunajšieho   súdu   vykonávané   bez   prieťahov. Navrhovatelia svoje procesné podania doručované osobne a zväčša osobitne súdu a napriek tomu, že sú všetci v konaní zastúpení jedným právnym zástupcom, spôsobili prieťahy tým, že tieto ich podania, ktoré boli síce obsahovo rozsiahle, ale boli podávané nekvalifikovane, nejasne, nepresne, čo v konečnom dôsledku spôsobilo, že zo strany konajúceho sudcu bolo potrebné odstraňovať zakaždým vady týchto podaní.“.

Rovnaké   skutočnosti,   ako   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení,   čo   sa   týka chronológie   procesných   úkonov,   zistil   aj   ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   vyjadrení účastníkov   konania   a   obsahu   súdneho   spisu,   ktorý   mu   bol   predložený   na   previerku 24. septembra 2012.

Navyše zistil, že namietané konanie začalo ešte 19. júla 2004, keď bol okresnému súdu   doručený   návrh   na „určenie   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu nadobudnutého vydržaním a na jeho trpenie“.

K   stanovisku   okresného   súdu   zaslal   vyjadrenie   právny   zástupca   sťažovateľov z 1. októbra   2012,   v   ktorom   uvádza: „Okresný   súd   Nové   Zámky   vo   vzťahu   k   podanej ústavnej sťažnosti uviedol, že

- celý procesný postup súdu je komplikovaný vo vzťahu k aktuálnemu odporcovi v I. rade, ktorému je potrebné doručovať všetky písomnosti v anglickom jazyku úkony súdu prvého stupňa po vyhlásení odvolacieho rozsudku z roku 2007 netrpia prieťahmi

- súd prvého stupňa následne podrobne špecifikoval svoj postup v období od roku 2006 až do roku 2012, pričom v závere uzavrel, že prieťahy, ktoré vznikli v konaní boli zapríčinené konaním navrhovateľov, a to v dôsledku protichodných a nekvalifikovaných podaní, napriek lomu, že všetci navrhovatelia sú zastúpení jedným advokátom.

Máme za to. že vyššie uvedený stručný popis činnosti súdu, naopak svedčí o jeho neefektívnom postupe v konaní.

V prvom rade je nutné zdôrazniť, že z prierezu konania nevyplýva ani jeden prípad, pre   ktorý   by   došlo   k   prieťahom   z   dôvodov   na   strane   sťažovateľov   ako   navrhovateľom v I. a v II. rade.

Faktom   je,   že   všetci   účastníci   konania   na   strane   navrhovateľov   majú   a   mali spoločného právneho zástupcu - advokáta, ktorá skutočnosť pri počte 6 navrhovateľ by mala postup súdu zefektívniť a urýchliť, a nie naopak postup súdu spomaliť, tak ako to vyplýva z vyjadrenia samotného súdu prvého stupňa.

Problémom vo vzťahu k dĺžke konania tak evidentne nie je skutočnosť, že jednotliví účastníci využívajú svoje procesné práva, tak ako sa to vo svojom vyjadrení snaží naznačiť súd prvého stupňa, ale fakt, že činnosť súdu prvého stupňa je organizovaná neefektívne. Ako vyplýva z ustanovenia § 68 ods. 3 O. s. p. súčinnosť alebo prítomnosť účastníkov nemožno žiadnym spôsobom vynucovať.

Z ustanovenia § 10 ods.   2 ďalej vyplýva, že súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci   nečinní.   Ak   sa   riadne   predvolaný   účastník   nedostaví   na   pojednávanie   ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Faktom zostáva, že pokiaľ majú navrhovatelia spoločného zástupcu, postačí vždy a pre   každý   úkon   jedno   vyjadrenie   spoločného   zástupcu,   ktorý   koná   v   mene   všetkých navrhovateľov.

Súd prvého stupňa v priereze svojej činnosti poukázal na pojednávania, ktoré sa museli odročiť napr. v dôsledku neprevzatých zásielok zo strany odporcu - ide evidentne o pochybenie súdu, ktorý tieto predvolania nezaslal v dostatočnom časovom predstihu. Ďalšie pojednávania (celkovo 5) mali byť odročené v dôsledku rôznych procesných návrhov zo strany účastníkov konania. Od účastníkov konania sa predsa očakáva, že budú prednášať procesné návrhy, teda súd prvého stupňa pri organizovaní svojej činnosti musí s uvedeným počítať. Naviac nie je zrejmé, prečo by dôsledkom procesného návrhu malo byť vždy   odročenie   pojednávania.   Prečo   sa   súd   s   procesnými   návrhmi   účastníkov nevyporiadava priamo na pojednávaní.

Z celého vyjadrenia zo strany Okresného súdu v Nových Zámkoch nevyplýva, kedy a akým spôsobom mohol byť prípadný prieťah v konaní zapríčinený priamo sťažovateľmi, Faktom   je,   že   sťažovatelia   majú   jediný   záujem   spočívajúci   v   odstránení   pretrvávajúcej právnej neistoty v ich postavení, a to v primeranej lehote, čo sa doposiaľ neudialo. Sťažovatelia   podrobne   opísali   celý   postup   súdu   prvého   stupňa   už   v   samotnej sťažnosti, pričom poukázali najmä na neefektívnosť konania okresného súdu, ktorá vyplýva aj z toho. že malo razantne, resp., vôbec nereagoval na neúčasť účastníkov konania na väčšine   nariadených   pojednávaní,   ktoré   z   týchto   dôvodov   boli   odročené,   pričom   ani   v jednom prípade nevyužil poriadkové opatrenie podľa § 53 OSP, ktoré mal k dispozícii. Je potrebné zdôrazniť, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   a   tiež   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť súdu   a   sudcu   vychádza   z §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (obdobne   IV.   ÚS   117/04 a III. ÚS 142/08).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd sa stotožnil s názorom ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 50/2012, ktorý už posudzoval priebeh konania pred okresným súdom z pohľadu iných účastníkov, a týmto kritériom sa preto opätovne nezaoberal.

2. Čo sa týka správania sťažovateľov ako účastníkov konania v procesnom postavení navrhovateľov v 1. a 2. rade, ústavný súd konštatuje (a je toho istého názoru ako krajský súd),   že   sťažovatelia   nedostatočne   pri   podaní   návrhu   preukázali   splnenie   zákonných podmienok na „vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu“. Okrem toho dvakrát (na   pojednávaniach   20.   októbra   2005   a   30.   marca   2010)   požiadali   s   inými   účastníkmi konania okresný súd o „poskytnutie lehoty na mimosúdne riešenie veci“, ale k dohode medzi   účastníkmi   napokon   nedošlo,   ale   na   ich   ťarchu   možno   pripísať   najmä neospravedlnenú   neúčasť   právnej   zástupkyne   sťažovateľov   na   pojednávaniach   28.   júla 2006, 20. októbra 2006, 18. decembra 2008, 25. júna 2009, 19. októbra 2009, 24. novembra 2009, 21. mája 2010 a 22. novembra 2010. Uvedené pojednávania museli byť odročené, čím sa konanie zbytočne predlžovalo.

Uvedené skutočnosti podľa   názoru ústavného súdu ovplyvnili aj doterajšiu dĺžku namietaného   konania,   preto   ich   ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o   priznaní finančného zadosťučinenia.

3. Čo sa týka hodnotenia postupu okresného súdu, ústavný súd sa v zásade stotožňuje so závermi štvrtého senátu vyjadrenými v náleze sp. zn. IV. ÚS 50/2012 z 10. mája 2012, ktorý už raz konštatoval, že postup okresného súdu v namietanom konaní bol poznačený najmä   neefektívnosťou,   ako   aj   nesústredenosťou.   Keďže   podrobné   dôvody   neefektívnej práce a nesústredenej činnosti okresného súdu sú tomuto súdu a aj sťažovateľom dobre známe, preto sa nimi už ústavný súd opätovne nezaoberal, a v tomto smere preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že okresný súd v danej veci konal bez prieťahov.

K   tomu   je   potrebné   opätovne   zdôrazniť,   že   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   260/04, IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05).

Ústavný   súd   preto   vychádzajúc   z   uvedeného   vyslovil,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 129/2004 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal   [podobne   aj   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde].   Ústavný   súd   však okresnému súdu neprikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/129/2004 konal bez zbytočných   prieťahov,   pretože   táto   povinnosť   mu   už   bola   uložená   nálezom sp. zn. IV. ÚS 50/2012 z 10. mája 2012.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každý v sume po 3 500 € z dôvodu, že sa dlhodobo nachádzajú v stave právnej neistoty.

Vzhľadom na neefektívny a nesústredený postup okresného súdu, doterajšiu dĺžku konania a povahu veci, ako aj správanie sťažovateľov a ich právnej zástupkyne (hodnotené v časti II bode 2 tohto nálezu) považoval ústavný súd priznanie obom sťažovateľom spolu 3 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (obdobne ako v náleze sp. zn. IV. ÚS 50/2012 z 10. mája 2012).

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli v dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom   advokátom JUDr. M. P. Sťažovatelia si najprv v bode 4 petitu sťažnosti uplatnili trovy v sume 303,31 €, potom v predposlednom odseku petitu v sume 415,34 € a napokon v podaní z 1. októbra 2012 až v sume 485,24 € za tri úkony právnej služby.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá je 763 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 pre dvoch sťažovateľov patrí odmena v sume 127,16 € (aplikáciou § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky   -   zníženie   o   50   %,   lebo   ide   o   spoločné   úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo viacerých   osôb“),   ktorú   bolo   potrebné   zvýšiť   o   režijný   paušál   (2   x   7,63   €),   čo   spolu predstavuje sumu 142,42 € za jeden úkon právnej služby (porovnaj sp. zn. I. ÚS 417/2010, II. ÚS 25/2011, III. ÚS 354/2010 a sp. zn. IV. ÚS 475/2010). Za dva úkony právnej služby patrí odmena v sume 2 x 142,42 €, t. j. v sume 284,84 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľov je platcom DPH), t. j. o 56,97 €. Ústavný súd tak priznal trovy konania v celkovej sume 341,81 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Nárok na úhradu tretieho úkonu právnej služby (za napísanie stanoviska z 1. októbra 2012 k vyjadreniu okresného súdu) ústavný súd nepriznal, pretože neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by slúžili ako podklad pre rozhodnutie ústavného súdu (obdobne napr.   IV.   ÚS   3/05,   III.   ÚS   283/09),   a   stanovisko   už   nijakým   relevantným   spôsobom neprispelo k ďalšiemu objasneniu vecí.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012