znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 383/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. G., M., zastúpeného JUDr. B. Š., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 7 So/37/2010 z 12. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2011 doručená sťažnosť JUDr. M. G., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods.   2   a čl.   12   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   14   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So/37/2010 z 12. mája 2011.

Zo sťažnosti vyplýva:„Sťažovateľ   bol   poberateľom   vdoveckého   dôchodku,   nakoľko   ovdovel   2.   9.   2000 a staral sa ešte o jedno nezaopatrené dieťa, pripravujúce sa na budúce povolanie. Vdovecký dôchodok bol sťažovateľovi priznaný na základe § 48a zákona o sociálnom zabezpečení   (v   znení   zákona   č.   306/1991   Zb.).   Po   ukončení   štúdia   dieťaťa   Sociálna poisťovňa sťažovateľovi vdovecký dôchodok odňala od 1. 9. 2009 rozhodnutím z 3. 9. 2009. Sťažovateľ napadol rozhodnutie Sociálnej poisťovne o čom rozhodol KS Žilina v konaní 25 Sd/176/2009-29 tak, že dňa 28. 1. 2010 rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil. Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal sťažovateľ odvolanie v zákonnej lehote o ktorom rozhodol porušovateľ dňa 12. 5. 2011 v konaní 7 So 37/2010 tak, že prvostupňový rozsudok   potvrdil.   Rozsudok   porušovateľa   bol   sťažovateľovi   doručený   30.   5.   2011,   je konečný a nie je proti nemu žiadny opravný prostriedok...

Právnym dôvodom o ktorý porušovateľ oprel svoj e rozhodnutie je úprava § 293n zákona   o   sociálnom   poistení   v   spojitosti   s   §   260   ods.   1   zákona   o   sociálnom   poistení z ktorých porušovateľ vyvodil záver, že vdovecký dôchodok vdovcovi, ktorý ovdovel pred 1. 1.   2004   nepatrí   ani   vtedy,   ak   splní   podmienky,   stanovené   v   §   74   ods.   3   zákona o sociálnom poistení...

Nastáva tu neudržateľný stav, keď vdovec, ktorý napr. ovdovel 31. 12. 2003 a splnil niektorú z podmienok, stanovených v § 74 ods. 3 uvedeného zákona po 1. 1. 2004 nárok na vdovecký dôchodok nemá, zatiaľ čo vdovec, ktorý ovdovel 1. 1. 2004 a splnil podmienku § 74 ods. 3 uvedeného zákona, nárok na vdovecký dôchodok má...

V   materiálnom   právnom   štáte   zákaz   diskriminácie   predstavuje   príkaz,   ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok. Napadnutý rozsudok porušovateľa uplatňuje   zákon   o   sociálnom   poistení   diskriminačne   tak,   že   celá   skupina   mužov,   ktorí ovdoveli pred 1. 1. 2004 sú z poberania vdoveckého dôchodku vylúčení. Tento protiústavný postup má individuálny dopad na sťažovateľa, čím sú porušené jeho ústavné práva.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

1. Porušovateľ v konaní 7 So 37/2010 porušil právo sťažovateľa, zaručené:

-   čl.   1   ods.   2   Ústavy SR   ustanovujúcim,   že SR   dodržiava medzinárodné zmluvy, ktorými e viazaná,

- čl. 12 Ústavy SR a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zakazujúcich dikrimináciu.

2. V zmysle § 56 ods. 2 zák. č. 38/93 Z. z. rozsudok porušovateľa 7 So 37/2010 z 12. 5. 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľ uplatňuje náklady právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci, právny zástupca je platiteľ DPH.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu a spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa svojich práv (II. ÚS 19/09, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práv zaručených čl. 1 ods. 2 a čl. 12 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu.

Článok 1 ods. 2 ústavy obsahuje základné ústavné princípy, nie však základné práva a slobody, ktoré by mohol všeobecný súd porušiť a voči takémuto porušeniu by sa fyzická osoba mohla uchádzať o ochranu pred ústavným súdom v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ústavný text vyjadril v citovanom článku slovami „svojich základných práv a slobôd“.

Ústavný súd teda konanie orgánu verejnej moci musí v rámci svojej vymedzenej právomoci podrobiť prieskumu, ktoré základné práva zaručujú ochranu sťažovateľa a či tieto boli orgánom verejnej moci porušené.

Sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý by mal podľa § 20 zákona o ústavnom súde „odôvodniť návrh“ a uviesť „navrhované dôkazy“.

Základné   ľudské   práva   sú   uvedené   v druhej   hlave ústavy   v druhom   až siedmom oddiele.

Článok   12   ústavy,   ktorý   sťažovateľ   uvádza,   zaručuje   rovnosť   fyzických a právnických osôb. Podľa obsahu sťažnosti má sťažovateľ na mysli odsek 1 tohto článku, čo však v návrhu nešpecifikuje.

Keďže   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   rozhodnutím   (rozsudkom) všeobecných   súdov,   mal   by   sa   dožadovať   porušenia   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorá   je zaručená čl. 46 až čl. 50 ústavy.

Sťažovateľ takúto námietku nevzniesol.

Ústavný súd vo svojej judikatúre uviedol, že všeobecný súd môže porušiť základné práva fyzickej alebo právnickej osoby hmotného charakteru len vtedy, ak by primárne došlo k porušeniu niektorých zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).

Okrem   citovaných   námietok   čl.   1   ods.   2   a čl.   12   ústavy   vzniesol   sťažovateľ   aj námietku   čl.   14   dohovoru,   ktorý   obsahuje zákaz diskriminácie právnických   a fyzických osôb. Aj na tento sa viaže jeho spojenie s inými základnými právami a slobodami, ktoré text dohovoru vyjadruje slovami „užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie...“. Ani v tomto prípade sťažovateľ neoznačil, pri ktorých základných právach a slobodách mal byť diskriminovaný.

Zo   strany   sťažovateľa   neboli   namietané   porušenia   ústavnoprocesných   princípov vyplývajúcich z čl. 46 a nasl. ústavy, resp. spojených so spravodlivým procesom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nevyplýva to z petitu sťažnosti, ale ani z jej odôvodnenia), a preto nie je možné   uvažovať   o prípadnom   porušení   označeného   práva   sťažovateľa   všeobecného charakteru.   Sťažovateľ   napriek   svojmu   zastúpeniu   kvalifikovaným   právnym   zástupcom nesplnil náležitosti požadované § 20 (všeobecné) a § 50 (osobitné) zákona o ústavnom súde, ktoré sú predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   po   jej   predbežnom   prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Zároveň   bolo   bez   ďalšieho   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011