znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 383/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., toho času vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon   trestu   odňatia   slobody   Ž.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv zaručených čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2, 3 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 až 4, čl. 46 ods. 4, čl. 47 ods. 3, čl. 49, čl. 50 ods. 1 a 6, čl. 51 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 1 až 6, čl. 142 ods. 1 a 2, čl. 143 ods. 1 až 3, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 145 ods. 1 až 5, čl. 145a ods. 1 a 2, čl. 146, čl. 147, čl. 148 ods. 1 až 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b) a c) a čl. 13 v spojení s čl. 1, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 ToŠ 6/2008 a jeho rozsudkom z 30. marca 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. júna 2010 doručené podanie V. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, ktorým namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2, 3 a 4, v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 až 4, čl. 46 ods. 4, čl. 47 ods. 3, čl. 49, čl. 50 ods. 1 a 6, čl. 51 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 1 až 6, čl. 142 ods. 1 a 2, čl. 143 ods. 1 až 3, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 145 ods. 1 až 5, čl. 145a ods. 1 a 2, čl. 146, čl. 147, čl. 148 ods. 1 až 3, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b) a c) a čl. 13 v spojení s čl. 1, čl. 17, čl. 18 a čl.   53 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 ToŠ 6/2008 a jeho rozsudkom z 30. marca 2010.

K zásahu do uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým tento zamietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 z 28. apríla 2008.

Podľa názoru sťažovateľa „najvyšší súd v plnom rozsahu zlyhal ako odvolací orgán ochrany   ústavnosti   a zákonnosti   najmä   z dôvodov   nedostatočnej   nezávislosti a nestrannosti... Najvyšší súd poprel takmer všetky (jednotlivo i v súhrne) aspekty práva na súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces   a to   najmä   tým,   že   vykonal   verejné zasadnutie súdu vo väznici v príkrom rozpore s ústavnými procesnými zárukami súvisiacimi s verejnosťou konaní.“.

Sťažovateľ   namietal   vo   svojej   sťažnosti   tiež   nedostatočnosť   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   keďže   tento   sa   nevysporiadal   s argumentáciou obhajoby. Súčasťou týchto námietok bolo tiež tvrdenie o „protiústavnosti Špeciálneho súdu v Pezinku ako takého, ktoré mali pre vec podstatný, ak nie najpodstatnejší význam, na ktoré neboli   dané   obžalovaným   žiadne   relevantné   odpovede   objasňujúce   skutkový   a právny základ rozhodnutia“.

K porušeniu   práva   na   právnu   pomoc   sťažovateľ   uviedol,   že   k tomuto   malo   dôjsť „pasívnym prístupom ex offo ustanoveným právnym zástupcom, ktorý si plnil len formálne povinnosť obhajcu... a bolo povinnosťou súdu dohliadať na ustanovených obhajcov, či si dôsledne plnia povinnosti...“.

Ako ďalší dôvod sťažnosti sťažovateľ označil skutočnosť, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a v nesprávnom použití „iného hmotnoprávneho ustanovenia“.

S poukázaním na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1. Žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu sa vyhovuje a za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom SR mu ustanovuje advokáta...

2. Sťažnosť sťažovateľa sa v celom rozsahu prijíma na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   SR   postupom   a rozhodnutím   v konaní   pod   sp.   zn.   3   ToŠ   6/2008 porušil   sťažovateľovo práva na   apolitický,   nezávislý   a nestranný súd zriadený   zákonom a ústavou   SR,   právo   na   verejný   proces,   právo   na   verejné   vyhlásenie   rozsudku,   právo na kontradiktórne   konanie   a princíp   rovnosti   zbraní,   právo   na   odôvodnený   rozsudok, princíp   in   dubio   pro   reo,   prezumpciu   neviny,   právo   na   primeraný   čas   a možnosti na prípravu obhajoby, právo na právnu pomoc, právo na spravodlivý súdny proces, právo na individuálny trest, právo na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1, 4, v spojení s čl. 47 ods.   3,   v spojení s čl.   48 ods.   1,2,   v spojení s čl.   49,   v spojení s čl.   50 ods.   1,2,3,4,6, v spojení s čl. 51 ods. 1, v spojení s čl. 141 ods. 1,2, v spojení s čl. 141a ods. 1,2,3,4,5,6, v spojení s čl. 142 ods. 1,2, v spojení s čl. 143 ods. 1,2,3, v spojení s čl. 144 ods. 1,2, v spojení s čl. 145 ods. 1,2,3,4,5, v spojení s čl. 145a ods. 1,2, v spojení s čl. 146, v spojení s čl. 147, v spojení s čl. 148 ods. 1,2,3, v spojení s čl. 152 ods. 4, v spojení s čl. 154c ods. 1,2, v spojení s čl. 1 ods. 1,2, v spojení s čl. 2 ods. 2, v spojení s čl. 7 ods. 5, v spojení s čl.   12   ods.   1,2,4,   v spojení   s   čl.   13   ods.   1,2,3,4,   v spojení   s   čl.   17   ods.   1,2   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), a podľa čl. 6 ods. 1,2,3 písm. a) b) c), v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13, právo ochrany uznaných ľudských práv podľa čl. 53, hranice použitia obmedzení výkonu práv podľa čl. 18 a zákaz zneužitia práv podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 ToŠ 6/2008 z 30. marca 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

5. Ústavný súd SR podľa § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. v z. n. p. dočasným opatrením   odkladá   vykonateľnosť   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3   ToŠ   6/2008 z 30. marca 2010.

6. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi a štátu prípadné trovy konania (právne zastupovanie).

7. V prípade, že ústavný súd SR predmetnú sťažnosť odmietne, navrhujem uznesením rozhodnúť, že:

1.   sťažnosť   sťažovateľa   Ústavný   súd   SR   postupuje   Európskemu   súdu   pre   ľudské práva, Strasbourg – France.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že špeciálny súd rozsudkom sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 z 28. apríla 2008 uznal sťažovateľa «vinným z organizátorstva a pomoci k trestnému činu neodvedenia dane a poistného podľa §§10 ods. 1 písm. a), c), 148a ods. 1 alinea 2, ods. 4 zák. č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení platnom do 30 júna 2002 (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a z trestného   činu   založenia,   zosnovania   a podporovania zločineckej   skupiny podľa   §   185a Trestného   zákona» a   uložil   mu   úhrnný trest   odňatia slobody   v trvaní   šesť   rokov   a šesť   mesiacov.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozsudku odvolanie,   o   ktorom   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 3   ToŠ   6/2008   z   30.   marca   2010 rozhodol tak, že nie je dôvodné. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv predmetným rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní, ktorý vydaniu napadnutého rozsudku predchádzal.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c)   obhajovať   sa   osobne   alebo   prostredníctvom   obhajcu   podľa   vlastného   výberu, alebo   pokiaľ   nemá   dostatok   prostriedkov   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú...

Podľa § 368 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená, dovolanie.

Podľa   §   369   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku   môže   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho súdu z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 dovolaním napadnúť obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa   §   370   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   sa   dovolanie   podáva   v   prospech obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. a), c) a i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd, zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu a ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   nedostatočnosť   odôvodnenia   napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu,   pričom   túto   vidí   najmä   v nedostatočnom   vysporiadaní   sa najvyššieho súdu s odvolacími argumentmi obhajoby. Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a teda bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Ku   konkrétnym   námietkam   obhajoby,   s ktorými   sa   podľa   sťažovateľa najvyšší   súd   nevysporiadal,   sťažovateľ   uvádza   osobitne   iba   námietku „protiústavnosti Špeciálneho súdu v Pezinku...“. Ústavný súd k tejto otázke pripomína, že v konaní podľa čl. 125 ústavy posudzuje ústavný súd nesúlad právnych predpisov s ústavným poriadkom Slovenskej republiky in abstracto. Záver ústavného súdu o prípadnom nesúlade niektorých ustanovení   právnych   predpisov   s   ústavným   poriadkom   nezakladá   sám   osebe   porušenie základných   práv   a   slobôd   v   individuálnych   prípadoch   aplikácie   právnych   predpisov. Otázku, či v konkrétnom prípade došlo k porušeniu základných práv a slobôd zo strany orgánu   verejnej   moci,   je   vždy   potrebné   posudzovať   podľa   konkrétnych   okolností prípadu (obdobne III. ÚS 5/2010, III. ÚS 374/09).

Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sa   s námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   postavenia špeciálneho súdu vo svojom rozhodnutí podrobne nezaoberal, v posudzovanom prípade nemá   s   ohľadom   na   závery   ústavného   súdu   uvedené   v   náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V tomto náleze ústavný súd uviedol: „Vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď zásadné dôvody rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s ústavou a s označenými medzinárodnými zmluvami   sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými princípmi, nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou ústavným súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej   ochrany   ústavnosti   a   obsahom   rozhodnutí   vydaných   Špeciálnym   súdom v individuálnych prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku   tohto   nálezu,   nepredstavujú   hmotnoprávny   základ   rozsudkov   Špeciálneho   súdu v jednotlivých   trestných   veciach   v   zmysle   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom súde. Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím ústavného súdu dotknuté.“ (obdobne napr. IV. ÚS 361/09).

Z obsahu   námietky   sťažovateľa   je   navyše   zrejmé,   že   svojou   podstatou   smeruje k tvrdeniu   o nepríslušnosti   prvostupňového   súdu,   ktorá   je   zároveň   dovolacím   dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu vo veci meritórne rozhodnúť.

Podľa názoru sťažovateľa sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu spočíva tiež v nesprávnom právnom posúdení veci a v nesprávnom použití iného hmotnoprávneho predpisu. Aj keď sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti nijakým spôsobom nešpecifikoval, v čom   konkrétne   malo   dôjsť   k uvedenému   pochybeniu   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd konštatuje,   že   aj   táto   námietka   sťažovateľa   je   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného poriadku dovolacím dôvodom vylučujúcim právomoc ústavného súdu.

Podstatou ďalšej námietky sťažovateľa je tvrdenie o nedostatočnom zabezpečení jeho obhajoby ustanoveným obhajcom. V tejto skutočnosti vidí sťažovateľ zásah do svojho práva na obhajobu zakotveného v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 dohovoru, pričom podľa jeho názoru je „povinnosťou súdu dohliadať na ustanovených obhajcov“.

Ústavný   súd   k tomu   uvádza,   že   aj   námietka   porušenia   práva   na   obhajobu   patrí k dovolacím dôvodom, a to podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, čo s ohľadom na   princíp subsidiarity   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu o tejto časti   sťažnosti   konať a rozhodnúť.

Nad rámec uvedeného, ústavný súd reagujúc na sťažovateľove námietky dodáva, že aj v prípade obhajoby obhajcom ustanoveným súdom ide medzi obvineným a jeho obhajcom v prvom rade o vzťah založený na vzájomnej dôvere. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné tento vzťah rešpektovať a umožniť obvinenému realizovať prostredníctvom obhajcu v plnej miere jeho právo na obhajobu. Súčasťou tohto práva je aj možnosť obvineného v prípade pochybností o vhodnosti postupu ustanoveného obhajcu požiadať predsedu senátu o oslobodenie obhajcu od povinnosti obhajovania a o ustanovenie iného obhajcu. Uvedená možnosť vyplývala sťažovateľovi z § 40 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom   (Trestný   poriadok)   účinného   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „starý   Trestný poriadok“).   Pokiaľ   sťažovateľ   týmto   zákonom   predpokladaným   spôsobom   neprejavil nespokojnosť s postupom ustanoveného obhajcu, najvyšší súd nemal žiadnu zákonom danú možnosť do vzťahu medzi obvineným a jeho obhajcom vstupovať. Sťažnosť sťažovateľa by preto aj v tejto časti bolo možné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho povinnosťou   (ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti)   zabezpečovať   v   rámci   svojej rozhodovacej   právomoci   ochranu   základných   práv   a   slobôd   vrátane   rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto   povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti   (napr. III. ÚS 79/02).

Danú   skutočnosť   zohľadňuje napokon   aj   znenie   čl.   127 ods.   1 ústavy limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ak   tieto   pochybenia   neboli   odstránené   v   priebehu   samotného trestného konania.

Ako   vyplýva   z dosiaľ   uvedeného,   proti   viacerým   namietaným   pochybeniam najvyššieho súdu v odvolacom konaní sťažovateľ disponoval dostupným a účinným právnym prostriedkom nápravy – dovolaním, a to aj napriek skutočnosti, že trestné konanie v jeho veci bolo vedené podľa ustanovení starého Trestného poriadku. Možnosť podať dovolanie vyplýva z ustanovenia § 566 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať   proti   rozhodnutiam,   ktoré   nadobudli   právoplatnosť   po   nadobudnutí   účinnosti Trestného poriadku, teda po 1. januári 2006. Ústavný súd dopytom na Špecializovanom trestnom   súde   zistil,   že   sťažovateľ   do   času   rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti dovolanie   nepodal.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   k   názoru,   že sťažovateľ   mal   a   má   v   systéme   všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinné   prostriedky na dosiahnutie   ochrany   svojich   práv   v   prípade   uznania   jeho   argumentácie   súdmi oprávnenými konať v jeho trestnej veci. Za daných okolností nie je dôvod, aby ústavný súd vstupoval   v   danej   fáze   prebiehajúceho   trestného   konania   v   trestnej   veci   sťažovateľa do právomoci   všeobecných   súdov.   Sťažnosť   preto   ústavný   súd   v tejto   časti   odmietol pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   404/08, III. ÚS 98/2010).

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   verejné   súdne   konanie zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na prezumpciu neviny zaručeného čl. 50 ods. 2 ústavy a obsahovo totožných práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom   čine,   z   ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej   spoločnosti,   keď   to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Prvou zo zásadných námietok sťažovateľa bola námietka porušenia práva na verejné súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku   uskutočnenia   verejného   zasadnutia   v priestoroch   ústavu   pre   výkon   väzby. Rovnako uvedeným postupom všeobecného súdu malo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru.

K tejto námietke ústavný súd uvádza, že dôvody a podmienky vylúčenia verejnosti upravoval   Trestný   poriadok   platný   do   1.   januára   2006   v   §   200,   pričom   ani   z obsahu sťažnosti, ani z obsahu jej príloh nevyplýva, že by v danom prípade najvyšší súd o vylúčení verejnosti na verejnom zasadnutí rozhodol. Samotným uskutočnením verejného zasadnutia v iných,   podľa   mienky   konajúceho   súdu   vhodných   priestoroch,   než   v budove   súdu, nedochádza   automaticky   k vylúčeniu   účasti   verejnosti   na hlavnom   pojednávaní   alebo verejnom zasadnutí,   a to aj   napriek tomu,   že v prípade verejného   zasadnutia   konaného v priestoroch   ústavu   pre   výkon   väzby   podlieha   vstup   verejnosti   do   týchto   priestorov prísnejším bezpečnostným opatreniam, než je to v budove súdu. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prezumpciu neviny ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti nezistil príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením základného práva a postupom najvyššieho súdu.

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom   [rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 33]. Jej hlavným účelom je   chrániť   obvineného   pred   akýmkoľvek   súdnym   rozhodnutím   alebo   inými   výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho,   aby   bola táto   predtým preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok   ESĽP   vo   veci Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000, č. 28389/95, § 31). Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa   vedie   trestné   konanie,   ešte   predtým,   ako   ju   vyslovil   príslušný   súd   právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (PL. ÚS 12/98).

Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania. K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby („public official“), ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca aj pri absencii formálneho   konštatovania,   tiež   argumentácia   nasvedčujúca   tomu,   že   úradná   osoba považuje   obvineného   za   vinného   (napr.   Daktaras   v.   Litva,   §   41   a   obdobne   Allenet   de Ribemont v. Francúzsko, § 35).

Podľa judikovaného názoru ústavného súdu porušenie práva na prezumpciu neviny nemôže samo osebe nastať takým postupom všeobecného súdu, ktorý je v súlade s ústavou a zákonom (mutatis mutandis napr. I. ÚS 44/03, I. ÚS 200/06).

V danom   prípade   ústavný   súd   v postupe   najvyššieho   súdu   nezistil   žiadne   také pochybenie, ktoré by malo za následok porušenie sťažovateľovho práva na prezumpciu neviny. Zo samotnej okolnosti uskutočnenia verejného zasadnutia v priestoroch ústavu pre výkon väzby totiž nie je možné vyvodiť záver o tom, že by najvyšší súd k sťažovateľovi pristupoval ako k vinnému, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 4 ústavy a namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 až 4, čl. 46 ods. 4, čl. 47 ods. 3, čl. 49, čl. 50 ods. 1 a 6, čl. 51 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 141a ods. 1 až 6, čl. 142 ods. 1,2, čl. 143 ods. 1 až 3, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 145 ods. 1 až 5, čl. 145a ods. 1 a 2, čl. 146, čl. 147, čl. 148 ods. 1 až 3, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) a čl. 13, v spojení s čl. 1, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 dohovoru

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namietal tiež porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 50 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) a čl. 13 dohovoru, ako aj viacerých procesných zásad trestného konania (in dubio pro reo, kontradiktórnosť trestného konania, princíp rovnosti zbraní) rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 ToŠ 6/2008 z 30. marca 2010. Na podporu svojich tvrdení o ich porušení však vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom takéto porušenie signalizovali.

Súčasťou sťažnostného petitu bola tiež námietka porušenia ďalších, už uvedených článkov ústavy a dohovoru, ktoré však neupravujú individuálne základné práva a slobody. Ich aplikácia sa preto v individuálnych sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy viaže iba na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (obdobne napr. IV. ÚS 4/2010). Ústavný súd v danom prípade nezistil medzi označenými článkami   ústavy   a   dohovoru   a tvrdeným   porušením   týchto   článkov   ústavne   relevantnú súvislosť. Z uvedených dôvodov sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú. (obdobne napr. II. ÚS 395/09).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   ďalšími   návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010