znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 383/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Š.,   nar...,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 4 a základných práv podľa čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a uznesením Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   sp.   zn.   PK   2   T   16/2008   zo   16.   júla   2009   a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2009 doručená   sťažnosť   M.   Š.,   nar...,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 4 a základných práv podľa čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uznesením   Špeciálneho   súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 a postupom a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení označených práv uvedeným postupom a rozhodnutiami špeciálneho súdu a najvyššieho súdu, a to z dôvodu, že podľa jeho   názoru   rozhodoval   v   jeho   trestnej   veci   o   zákonnosti   väzby   súd,   ktorý   nespĺňal podmienku nezávislosti, ako aj z dôvodu, že rozhodnutia o preskúmaní zákonnosti väzby neboli dostatočne odôvodnené.

V   rámci   tvrdení   o   tom,   že   v   jeho   veci   nerozhodoval   nezávislý   súd,   sťažovateľ argumentoval takto: «Ústavný súd SR sám v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08 okrem iného uviedol, že „Takto kreovaný „hybridný“ charakter Špeciálneho súdu a jeho nejednoznačné zaradenie do systému súdov Slovenskej republiky nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy, pretože:

- porušuje princíp právnej   istoty   implikovaný v koncepcii   materiálneho právneho štátu,   keď   právne   postavenie   sudcov   na   Špeciálnom   súde   spochybňuje   možnosťou Národného bezpečnostného úradu kedykoľvek zrušiť sudcovi osvedčenie o bezpečnostnej previerke   a   tým   spôsobiť   zánik   jeho   pôsobenia   na   Špeciálnom   súde   v   konaní bez jednoznačných a vopred predvídaných pravidiel,

- kreuje Špeciálny súd spôsobom,   ktorý narúša deľbu moci medzi súdnou mocou a výkonnou mocou v prospech moci výkonnej, čím porušuje aj zásady demokratického štátu, osobitne garancie sudcovskej nezávislosti...

K predlžovaniu mojej väzby v každom prípade dochádzalo súdom, ktorý nespĺňal požiadavku   nezávislosti   od   výkonnej   moci.   Vzhľadom   na   uvedené   bolo   povinnosťou tak Špeciálneho súdu, ako aj NS SR v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti o prepustenie z väzby   preskúmať   procesné   a   hmotnoprávne   podmienky,   ktoré   boli   podstatné pre „zákonnosť“   mojej   väzby   v   zmysle   Dohovoru   vrátane   preskúmania   „zákonnosti“ jej predĺženia   a   nariadiť   moje   prepustenie,   ak   bolo   pozbavenie   slobody   nezákonné. Vzhľadom na absentujúci atribút nezávislosti Špeciálneho súdu pri každom predĺžení mojej väzby   je   moje   ponechanie   vo   väzbe   po   uplynutí   šesťmesačnej   lehoty   od   môjho   vzatia do väzby nezákonné v rozpore s čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5 Ústavy, čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a Špeciálny súd ani NS SR pri rozhodovaní o viacerých žiadostiach   o   prepustenie   z   väzby   si   svoje   povinnosti   ako   primárne   orgány   ochrany ústavnosti nesplnili, z väzby ma neprepustili, v dôsledku čoho porušili moje práva Ústavou SR, Listinou a Dohovorom...

... dôvody,   ktoré   viedli   Ústavný   súd   k   záveru   o   narušení   garancie   sudcovskej nezávislosti sudcov Špeciálneho súdu sa vzťahujú aj na sudcov NS SR, ktorí rozhodujú o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu. I ohľadne týchto sudcov existuje špecifický právny režim pre ich výber a výkon ich funkcie podmienený dokladom bezpečnostného   orgánu   výkonnej   moci   a   s   tým   spojené   nedostatočné   právne   garancie pred zasahovaním   do   výkonu   ich   právomoci.   Právne   postavenie   týchto   sudcov je spochybnené   možnosťou   Národného   bezpečnostného   úradu   kedykoľvek   zrušiť   sudcovi osvedčenie o bezpečnostnej previerke, a tým spôsobiť zánik jeho pôsobenia ako sudcu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu bez jednoznačných a vopred predvídaných pravidiel. Zároveň dochádza ku kreovaniu sudcov rozhodujúcich o opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiam   Špeciálneho   súdu   spôsobom,   ktorý   narúša deľbu   moci   medzi   súdnou   mocou   a   výkonnou   mocou   v   prospech   moci   výkonnej,   čím porušuje aj zásady demokratického štátu, osobitne garancie sudcovskej nezávislosti.»

Ako   vyplýva   z   obsahu   sťažnosti,   sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojich   práv v súvislosti s nedostatočným odôvodnením súdnych rozhodnutí týkajúcich sa jeho ďalšieho zotrvania   vo   väzbe.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   argumentoval: „I   keď   uznesenie Špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo dňa 16. 7. 2009 v spojení s 3 Tost 13/2009 z 19. 8. 2009 obsahuje relatívne dobrý opis skutkov, z ktorých som spolu s ďalšími osobami obvinený, vlastné odôvodnenie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. je však nedostatočné, podopreté iba abstraktnými úvahami súdu. Taktiež sú odôvodnené všeobecne veľmi stručne a s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia. Odôvodňovanie mojej väzby je v zásade rovnaké v návrhoch prokuratúry i súdnych rozhodnutiach od môjho vzatia do väzby.   V žiadnom z uvedených dokumentov nie je individualizované skutkové a následne   právne   odôvodnenie   mojej   väzby.   Mám   za   to,   že   samotná   dôvodnosť prebiehajúceho   súdneho   konania   sama   o   sebe   nemôže   byť   dôvodom   väzby,   pretože argumenty   uvádzané   súdmi   môžu   byť   aj   napriek   môjmu   nesúhlasu   chápané   len ako skutočnosti, podľa súdu potvrdzujúce dôvodné podozrenie, no v žiadnom prípade takáto dôvodnosť stíhania nemôže byť dôvodom väzby ako takej. Odvolávajúc sa na judikatúru ESĽP a Ústavu SR je povinnosťou všeobecného súdu riadne odôvodniť rozhodnutie o väzbe, pretože dôvody pre väzbu musia byť významné a dostatočné.

Pokiaľ ide o riziko medzi spoluobžalovanými a odstraňovanie dôkazov, tak toto bolo reálne vytýkať na počiatku vyšetrovania, nemôže však hrať rozhodujúcu úlohu v okamihu, ako boli všetci svedkovia mnohokrát vypočutí... Taktiež ďalšou abstraktnou úvahou súdov je, že ďalšie ovplyvňovanie svedka L. môže byť dôvodom mojej väzby. Toto považujem za účelové odôvodnenie, nakoľko sa nachádzam vo väzbe, a to počas posledných 3 rokov, čím   nemôžem   byť   z   tohto   konania   ani   podozrivý   z   objektívnych   dôvodov   obmedzenia osobnej slobody v čase skutku... Naviac je potrebné dodať, že s mojimi námietkami proti trvaniu   väzby   sa   predmetné   rozhodnutia   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali,   z   dôvodu ktorého ich považujem i za nepreskúmateľné a tým v rozpore najmä s čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

Nakoľko uznesenie Špeciálneho súdu SR, sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo dňa 16. 7. 2009 v spojení s uznesením, sp. zn. 3 Tost 13/2009 z 19. 8. 2009 neobsahujú vo vzťahu k mojej osobne   žiadne   okolnosti   spôsobilé   potvrdiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že tak Špeciálny súd SR, ako aj NS SR pri svojom   rozhodovaní   nepostupovali   s   osobitnou   starostlivosťou,   neuviedli   vo   vzťahu k mojej osobe žiadne konkrétne, relevantné a dostatočné dôvody pre ďalšie obmedzenie mojej osobnej slobody, rovnako ako nespochybnili a nevyvrátili mnou uvádzané dôvody o neexistencii dôvodov väzby, mám za to, že boli porušené i moje práva...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné práva a slobody sťažovateľa M. Š., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 1, v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských   práva základných   slobôd,   boli   postupom   a rozhodnutím Špeciálneho   súdu   SR sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo dňa 16. 7. 2009, a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tost 13/2009 zo dňa 19. 8. 2009 porušené.

2. Špeciálny   súd   SR   a   Najvyšší   súd   SR   sú   povinní   nahradiť   sťažovateľovi   trovy právneho zastúpenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3. Podľa   §   56   ods.   6   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   ruší   právoplatné   rozhodnutie Najvyššieho súdu SR s SR sp. zn. 3 Tost 13/2009 zo dňa 19. 8. 2009.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s ustanovením § 25 zákona o ústavnom súde bola sťažnosť sťažovateľa predbežne   prerokovaná   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   ústavného   súdu.   V   rámci samotného predbežného prerokovania sťažnosti prihliadal ústavný súd na vymedzenie jeho právomoci v čl. 127 ods. 1 ústavy. Označené ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo   vzťahu   k   ostatným   orgánom   verejnej   moci   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   aj   prípadov,   v   ktorých   sa   sťažovatelia ako účastníci konania pred súdom môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon (príslušný procesný predpis).

V   danom   prípade   sa   sťažovateľ   mohol   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu k napádanému   uzneseniu   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   PK   2   T   16/2008   zo   16.   júla   2009 domáhať využitím   opravného   prostriedku   –   sťažnosti   (§   83,   §   185   až § 195   Trestného poriadku), o ktorej rozhodoval najvyšší súd. Ten konal v danom prípade ako súd s plnou jurisdikciou, keďže v jeho právomoci bolo skúmať a posúdiť všetky skutkové aj právne otázky relevantné na rozhodnutie v danej veci, preskúmať správnosť a zákonnosť nielen napádaného rozhodnutia špeciálneho súdu, ale aj procesného postupu špeciálneho súdu, ktorý   vydaniu   napádaného   uznesenia   predchádzal.   Najvyšší   súd   taktiež   disponoval právomocou   zrušiť   napádané   rozhodnutie   špeciálneho   súdu   a   vrátiť   mu   vec   na   ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť o podanej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby [§ 194 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku].

Sťažovateľ   teda   vo   vzťahu   k   napádanému   uzneseniu   špeciálneho   súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 a vo vzťahu k procesnému postupu špeciálneho súdu,   ktorý   vydaniu   označeného   rozhodnutia   predchádzal,   disponoval   dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa ustanovení Trestného poriadku.

Na   základe   už   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného postupu špeciálneho súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   PK   2   T   16/2008   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o jeho   väzbe, ako aj v časti týkajúcej sa uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   právomoc   najvyššieho   súdu   poskytnúť   v   súvislosti   s   postupom a rozhodnutím   špeciálneho   súdu   ochranu   sťažovateľovým   právam   podľa   ustanovení Trestného poriadku vzťahuje sa právomoc ústavného súdu iba na preskúmanie ústavnej konformity   sťažnosťou   napádaného uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Tost   13/2009 z 19. augusta   2009   a   na   preskúmanie   ústavnosti   procesného   postupu   najvyššieho   súdu predchádzajúceho vydaniu označeného rozhodnutia.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý, ustanoví zákon.

Podľa   čl.   4   ods.   4   listiny   pri   používaní ustanovení   o   medziach   základných   práv a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na iné účely, než na ktoré boli ustanovené.

Podľa   čl.   7   ods.   1   listiny   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 prvej vety listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú predpokladom na jej „zákonnosť“. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo je potrebné prepustiť osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú.   Vzhľadom   na   závažné   dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby (konanie v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru), spĺňať niektoré princípy spravodlivého konania ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a   relevantné   dôvody.   Na   druhej   strane,   konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami „o trestnom obvinení“ samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže   túto   oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich   ustanoveniach   čl.   5   dohovoru. Aj pokiaľ   ide   o   vzťah   ustanovenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   upravujúceho   základné   právo na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu   v   prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s   prihliadnutím   na   povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   o   osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 68/08 z 18. marca 2008 a v ňom citovaná judikatúra). Obdobný záver možno uplatniť aj na účely posúdenia vzájomného vzťahu čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a čl. 36 ods. 1 listiny (vzhľadom na obsahovú totožnosť s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 46 ods. 1 ústavy).

Keďže   základné   právo   na   osobnú   slobodu   (v   súvislosti   s   možným   zásahom do nej prostredníctvom   väzby)   je   primárne   chránené   prostredníctvom   ustanovení   čl.   17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj prostredníctvom ustanovení čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, nie je daný ani   priamy   vzťah   medzi   rozhodnými   okolnosťami,   ktoré   podľa   sťažovateľa   mali   viesť k porušeniu   jeho základných   práv a slobôd,   a sťažovateľom   označenými ustanoveniami čl. 48 ods.   1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods.   2, čl. 4 ods.   4, čl. 7 ods. 1, ako aj čl. 38 ods. 1 listiny.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy (a obdobne aj čl. 38 ods. 1 listiny) možno napokon poukázať aj časť odôvodnenia sťažovateľom spomínaného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009: «Vo vzťahu k ochrane základných práv a slobôd účastníkov konania pred Špeciálnym súdom ústavný súd nemohol vyhovieť návrhu   v   rozsahu   námietky   o   nesúlade   zákona   č.   458/2003   Z.   z.   a   súvisiacich navrhovateľom   napadnutých   právnych   predpisov   so   základným   právom   na   zákonného sudcu, resp. základným právom na súdnu ochranu (právo na spravodlivý proces).

Zrušením   platnosti   osvedčenia   o   bezpečnostnej   previerke   ani   nevydaním   nového osvedčenia   po   uplynutí   zákonom   určenej   lehoty,   ktoré   navrhovateľ   označil   za   zásah do práva sudcu na Špeciálnom súde „byť zákonným sudcom“, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Subjektom tohto základného práva nie je sudca konajúci vo veci (II. ÚS 43/97). Nesúlad navrhovateľom napadnutých právnych predpisov s inými normami ústavy zároveň nemá automaticky za následok aj porušenie základného práva   účastníka   konania   na   zákonného   sudcu.   Výmenou   sudcu   zákonom   ustanoveným postupom   a   po   splnení   podmienok   ustanovených   zákonom   nemôže   dôjsť   k   porušeniu základného práva na zákonného sudcu. Z tohto dôvodu ústavný súd návrhu v tejto časti nevyhovel.»

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Na   základe   týchto   skutočností   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1, v čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, v čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 7 ods. 1, ako aj v čl. 38 ods. 1 listiny a taktiež v časti týkajúcej sa namietaného porušenia sťažovateľovho práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ako zjavne neopodstatnenú v   zmysle §   25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   sťažnosťou napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní o väzbe a uvedenými právami zaručenými v ústave, listine a dohovore.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd z obsahu uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 zo 16. júla 2009 zistil, že sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby bola zamietnutá najmä z týchto dôvodov:

«Skúmaním materiálnych podmienok väzby súd zistil, že pre všetky skutky uvedené v obžalobe boli obvineným vznesené obvinenia, tak ako je to podrobne uvedené v uznesení Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB – Pšv 24/06 zo dňa

17. 3. 2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tošs 9/2008 zo dňa 26. 3. 2008. Ďalej je potrebné uviesť, že dôvodné podozrenie zo spáchania stíhaných skutkov u obžalovaných   aj   po   podaní   obžaloby   ako   aj   v   súčasnom   štádiu   konania   hlavného pojednávania naďalej pretrváva, pričom je dostatočným spôsobom preukázané na základe dôkazov,   ktoré   sú   zabezpečené   v   spisovom   materiály   a   niektoré   boli   vykonané už aj na hlavnom   pojednávaní.   Obžalovaných   z   protiprávneho   konania   zatiaľ   usvedčujú predovšetkým zvukové záznamy k skutku č. 15) obžaloby a výpovede svedkov poškodených P. P., S. H., P. L., svedka R. M., obžalovaného Š. aj výpoveď svedka M. Č., Ing. K. K., J. J., H. R., M. D., ako aj ďalších svedkov, ktorí v prípravnom konaní a väčšina už aj na hlavnom pojednávaní   boli   podrobne   vypočutí   a   v   podstate   detailne   opísali   priebeh   jednotlivých skutkov,   na   ktorých   sa   mali   obžalovaní   ako   členovia   zločineckej   skupiny   zúčastňovať. V tomto smere to potvrdzujú aj listinné dôkazy, ktoré boli do spisu zadovážené a všetky dôkazy zatiaľ potvrdzujú dôvodné podozrenie, že obžalovaní z doposiaľ ďalšími nezistenými osobami postupne vytvárali a štrukturálne formovali zločineckú skupinu, neskôr nazývanú „Páni Z.“, ktorá na území... a... kraja mala pôsobiť s cieľom páchania zločinov tak, aby tým získali   majetkový   a   finančný   prospech,   najmä   spôsobom   vydierania,   hrubého   nátlaku, podvodmi,   vyhrážkami   a   ujmou   na zdraví.   Rozsah   činnosti   a   plánovanie   mal   určovať obžalovaný   M.   Š.,   ktorý   jednotlivými   úlohami   mal   poverovať   podriadených   členov zločineckej skupiny. Obžalovaný P. H. mal tvoriť ďalšiu úroveň v hierarchii tejto skupiny, pričom úlohami ich mal poverovať priamo obžalovaný Š...

Súd na základe spisového materiálu a po jeho preštudovaní a v aktuálnom štádiu konania pred súdom dospel k záveru,   že u obžalovaných M.   Š.   a P.   H.   naďalej trvajú väzobné dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. tak, ako bolo konštatované pri ich vzatí do väzby a v následných rozhodnutiach súdov I. a II. stupňa. Aj v súčasnej dobe vzhľadom na trestnú činnosť, z ktorej sú obžalovaní podozriví možno predpokladať, že v prípade   ich   prepustenia   na   slobodu   by   došlo   medzi   obžalovanými   ku   vzájomnému kontaktu   s   cieľom   kolúzie   a   pôsobenia   na   svedkov,   prípadne   i na   spoluobžalovaných v záujme   ovplyvnenia,   alebo   odstránenia   dôkazov   svedčiacich   v jeho   neprospech,   resp. že by mohli pokračovať v protiprávnom konaní a to vzhľadom na rozsah protiprávneho konania z ktorého sú podozriví.

Z   dôkazov   vykonaných   na   hlavnom   pojednávaní   ako   aj   vzhľadom   na   štádium dokazovania   vo   vzťahu   k   obžalovaným   M.   Š.   a P.   H.   doposiaľ   vyplynuli   nasledovné skutočnosti,   na   ktoré   je   potrebné   v   nevyhnutnom   rozsahu   vzhľadom   na   skúmanie odôvodnenosti väzby u obžalovaných prihliadať.

V začiatku súd poukazuje na to, že poškodení začali v tejto trestnej veci vypovedať až po   tom,   čo   boli   najmä   obžalovaní   M.   Š.   a P.   H.   vzatí   do   väzby.   Aj   na   hlavnom pojednávaní boli viacerí svedkovia zo strachu z obžalovaných vypočutí v ich neprítomnosti (konkrétne napríklad ku skutku č. 8 obžaloby poškodená S. H. a súvisiaci svedkovia). Konkrétne   zastrašovaným   a   ovplyvňovaným   svedkom   bol   už   v   štádiu   konania pred súdom svedok – poškodený L., ktorý neznámym osobám uviedol, že ho môžu aj zabiť, ale   že   jeho   výpoveď   bude   prečítaná   na   hlavnom   pojednávaní   zo   spisu.   Poškodeného neznáme   osoby   viackrát   kontaktovali,   ovplyvňovanie   začalo   vyhrážkami   a končilo až prosbami, pričom tento skutok obžaloby sa týka konkrétne obžalovaného P. H. a M. Š. ako aj činnosti celej žalovanej údajnej zločineckej skupiny a jeho ovplyvnenie mohlo byť na prospech všetkým obžalovaným.

Zároveň   bral   súd   do   úvahy,   že   doposiaľ   neboli   vypočutí   všetci   svedkovia,   ktorí vypovedali   v   prípravnom   konaní   ku   skutku   č.   1)   obžaloby,   teda   k   údajnej   zločineckej skupine, ktorú mal riadiť práve obžalovaný M. Š. a P. H. mal byť jej významným členom a neboli vykonané ani ďalšie dôkazy na hlavnom pojednávaní... Konkrétne nevypovedal svedok M. D., M. V. k skutku č. 1) obžaloby, ďalej boli podané početné návrhy na doplnenie dokazovania zo strany obžalovaných i prokurátora vo vzťahu k skutku č. 1) ale i konkrétne napríklad k skutku č. 15) (obžalovaní Š., H., poškodený P.) z ktorých podľa strán vyvstala potreba   výsluchu   ďalších   svedkov   napríklad   majiteľa   vozidla,   ktoré   sa   malo v inkriminovaný čas nachádzať na benzínovom čerpadle, svedka I. K. a ďalších, ku skutku č. 12)   poškodený   L.   vypočuť   zamestnancov   reštaurácie   D.   a   mnoho   ďalších   dôkazov uvedených v spisovom materiály v návrhoch na doplnenie dokazovania.

Z   vypočutých   zvukových   záznamov   z   odposluchov   telekomunikačnej   prevádzky má senát Špeciálneho súdu dôvodné podozrenie, že obžalovaní M. Š. a P. H. sa v určitom postavení alebo poverení určitou úlohou na skutku svedka poškodeného P. P. mal podieľať a zároveň bol obžalovaný R. Z. poverený úlohou od obžalovaného Š. tlmočiť vyhrážku P. P. a to aj opakovane slovami „ukáž mu, čo som ti napísal“.

Ďalej je možné uviesť, že obžalovaní sa mali trestnej činnosti dopúšťať pomerne dlhú dobu   v   rámci   dobre   organizovanej   zločineckej   skupiny,   ktorá   mala   používať   metódy vydierania, hrubého nátlaku, vyhrážania sa a fyzického a psychického násilia na svedkov – poškodených. Aj uvedené okolnosti z obžaloby potvrdzujú vyššie uvedené dôvody väzby u obžalovaných.

Na vyššie opísané dôvody väzby nemá vplyv ani skutočnosť podania obžaloby ani konania hlavného pojednávania, pretože podľa § 2 ods. 18 Tr. por. konanie pred súdom je ústne a podľa § 2 ods. 19 Tr. por. pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, verejnom zasadnutí a neverejnom zasadnutí smie súd prihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak.

Preto   sa   súd   nemôže   stotožniť   s   argumentmi   obžalovaného   P.   H.,   že výpovede „policajných svedkov“ sú nahraté na videonahrávkach ako súčasť spisového materiálu. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 3 Tošs 16/2008 zo dňa 4. 7. 2008 uviedol, že: „spôsob konania obvinených o ktorom vypovedajú viacerí svedkovia, ktorý má spočívať v nátlaku, vydieraní a vyhrážaní sa fyzickým i psychickým násilím aj používaním násilia voči   poškodeným,   dostatočne   naznačuje   na   možnosť   takého   pôsobenia   na   svedkov aj v prípade prepustenia obvinených na slobodu, aby tak marili objasňovanie závažných skutočností pre trestné stíhanie. Nie je nevyhnutné, aby sa takéto kolúzne konanie zistilo v čase vedenia trestného stíhania, aby sa mohlo konštatovať, že obvinený koná spôsobom predpokladaným v § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. takému konaniu sa má práve zabrániť, čo je zmyslom ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Preto, ak z pohľadu existencie dôvodov väzby podľa tohto ustanovenia Špeciálny súd bral   do   úvahy   dôkazy   charakterizujúce   činnosť   organizovanej   zločineckej   skupiny, neuvažoval   iba   vo   všeobecnej   rovine,   ale   vychádzal   z   dôkazov   ku   skutkom zadokumentovaných v spisovom materiály.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 2 Tošs 33/2008 zo dňa 4. 12. 2008 uviedol, že u obžalovaného P. H. naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. pokiaľ ide o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. treba uviesť, že už samotné konanie pre ktoré je obžalovaný postavený pred súd opodstatňuje obavu,   že by   v   prípade   prepustenia   na   slobodu vplýval na svedkov.   Rovnako   z obsahu v spise sa nachádzajúcich dôkazov vyplýva dôvodné podozrenie, že obžalovaní (vrátane obžalovaného P. H.), mali páchať súdenú trestnú činnosť koordinovane a po dlhšiu dobu s cieľom zabezpečiť si tak zdroj príjmov...»

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tost   13/2009   z   19.   augusta   2009   sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu špeciálneho súdu zo 16. júla 2009 zamietol. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okrem   iného   uviedol: „... Špeciálny   súd   v písomnom odôvodnení   svojho   rozhodnutia   jasne   vyložil   základy   jeho   zistenia,   že   u   obidvoch obžalovaných   existujú   dôvody   väzby   kolúznej   a   preventívnej.   Písomné   vyhotovenie napadnutého   uznesenia   zodpovedá   ustanoveniu   §   168   ods.   1,   §   180   Tr.   por.,   a   preto Najvyšší súd na tam uvedené skutočnosti poukazuje a tieto si osvojuje.

Najvyšší súd na margo poznamenáva, že snahu obhajoby, aby v súčasnom štádiu konania, pred rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej, boli vyhodnocované dôkazy prejudikujúce   meritórne   rozhodnutie,   nemožno   označiť   za   relevantnú;   súd   rozhodujúci o sťažnosti   teda   v   zhode   so   Špeciálnym   súdom   dospel   k   záveru,   že   dôvody   väzby obžalovaných Š.   a H.   podľa § 71 ods.   1   písm.   b)   písm.   c) Tr.   por.   v súčasnom štádiu konania existujú.

Najvyšší   súd   k   námietke   sťažovateľov   týkajúcej   sa   nezákonnosti   zloženia Špecializovaného   trestného   súdu   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   v   rozhodovanej   veci táto otázka   je   irelevantná.   Napadnuté   rozhodnutie   prijal   Špeciálny   súd   16.   júla   2009, teda ešte   pred   publikovaním   spomínaného   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky a zák. č. 291/2009 Z. z. V dobe vydania napadnutého rozhodnutia teda Špeciálny súd bol súdom zákonným a zmenený stav nastal až po tomto rozhodnutí.

Najvyšší súd po zvážení uvedených okolností preto   podľa § 193 ods.   1 písm.   c) Tr. por. sťažnosti obžalovaných M. Š. a P. H. zamietol...“

Všeobecné   súdy   dosiaľ   uzavreli,   že vo   vzťahu k   sťažovateľovi existuje dôvodné podozrenie   zo   spáchania   závažnej trestnej   činnosti,   z   ktorej   bol   obvinený,   spočívajúcej vo vytváraní   a   štrukturálnom   formovaní   zločineckej   skupiny,   v   ktorej   mal   mať   vedúce postavenie a ktorá sa mala počas obdobia niekoľkých rokov dopúšťať závažných trestných činov   násilnej   povahy   s   cieľom   dosiahnuť   majetkový   a   finančný   prospech.   Zistené skutočnosti podľa nich opodstatňovali podozrenie, že tieto trestné činy mali byť páchané systematicky,   plánovane   a   organizovane   väčšou   skupinou   osôb,   pričom   sťažovateľ mal v hierarchii   zločineckej   skupiny   zastávať   najvýznamnejšie   postavenie.   Podstata vyšetrovaných trestných činov mala spočívať v používaní násilia alebo hrozby násilia či inej ťažkej ujmy na zastrašovanie poškodených s cieľom získať od nich majetkový a finančný prospech. Obvinení mali na dosiahnutie uvedeného cieľa vedome a systematicky využívať voči poškodeným osobám obťažovanie, zastrašovanie (vrátane hrozieb fyzickou likvidáciou aj   s   použitím   strelných   zbraní),   priame   fyzické   násilie   či   poškodzovanie   majetku (napr. hádzaním zápalných fliaš).

Na základe uvedených skutočností zotrval senát špeciálneho súdu, ako aj najvyšší súd na úsudku o existencii dôvodnej obavy, že v prípade prepustenia na slobodu bude sťažovateľ pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku].

Senát špeciálneho   súdu   v   tomto   smere   svoje   rozhodnutie   dostatočne   a   podrobne odôvodnil,   analyzujúc tak stav   hlavného pojednávania, rozsah   vykonaného dokazovania a potrebu jeho doplnenia, ako aj správanie svedkov – poškodených a ich obavy v súvislosti s podaním svedeckej výpovede. Najvyšší súd sa so závermi špeciálneho súdu stotožnil.

Ústavný   súd   už   v   uznesení   sp.   zn.   III.   ÚS   86/08   z   18.   marca   2008   uviedol, že nepovažuje za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený právny názor súdu skúmajúceho existenciu   zákonných   väzobných   dôvodov,   podľa   ktorého   existencia   zákonného   dôvodu kolúznej väzby podľa   § 71 ods.   1 písm. b) Trestného poriadku   [na rozdiel   od dôvodu opätovného vzatia do väzby podľa § 71 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku] nevyžaduje preukázanie dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych   skutočností,   ktoré   sú   spôsobilé   založiť   rozumnú   obavu   (dôvodná   obava), že obvinený by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohol v prípade ponechania na slobode konania kolúznej povahy dopustiť.

Podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku môže   byť obvinený   vzatý   do   väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Znenie   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   aplikovaného všeobecnými súdmi v danej veci ani povaha a účel väzby ako procesného zaisťovacieho inštitútu   dočasnej   a   preventívnej   povahy   nevylučujú   interpretáciu   a   výklad   označeného ustanovenia Trestného poriadku, ktoré použili špeciálny súd a najvyšší súd v sťažovateľovej veci.

Za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené nepovažuje ústavný súd ani ich hodnotenie zistených skutkových okolností, ktoré je založené na úvahe, že závažnosť, rozsah a spôsob páchania trestnej činnosti, z účasti na ktorej bol sťažovateľ dôvodne podozrivý (zahŕňajúce úmyselné a cielené používanie násilia alebo hrozby násilím na zastrašenie a vydieranie poškodených), odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by sa sťažovateľ (vzhľadom   na   hrozbu   vyplývajúcu   z   trestného   stíhania)   pokúšal   pôsobiť   na   svedkov, spoluobvinených   alebo   by   sa   pokúšal   inak   mariť   objasňovanie   skutočností   závažných pre trestné stíhanie.

Taktiež záver o existencii dôvodu väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   na   základe   zistenia,   podľa   ktorého: „... z   obsahu   v   spise   sa   nachádzajúcich dôkazov vyplýva dôvodné podozrenie, že obžalovaní (vrátane obžalovaného P. H.) mali páchať súdenú trestnú činnosť koordinovane a po dlhšiu dobu s cieľom zabezpečiť si tak zdroj príjmov...“, nemožno považovať za arbitrárny alebo zjavne nepodložený.

Podľa názoru ústavného súdu sú v uznesení špeciálneho súdu, s ktorého závermi sa najvyšší   súd   stotožnil,   uvedené konkrétne a dostatočne individualizované skutočnosti týkajúce sa dôvodnosti ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby.

Súdy   sa   taktiež   vysporiadali   s   námietkami   sťažovateľa   o   „nezákonnosti“, resp. nedostatku nezávislosti špeciálneho súdu v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009. V konaní podľa čl. 125 ústavy posudzuje ústavný súd nesúlad právnych predpisov s ústavným poriadkom Slovenskej republiky in abstracto. Záver ústavného   súdu   o   prípadnom   nesúlade   niektorých   ustanovení   právnych   predpisov s ústavným   poriadkom   nezakladá   sám   osebe   porušenie   základných   práv   a   slobôd v individuálnych prípadoch aplikácie právnych predpisov. Otázku, či v konkrétnom prípade došlo   k   porušeniu   základných   práv   a   slobôd   zo   strany   orgánu   verejnej   moci,   je   vždy potrebné posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu.

V   posudzovanom   prípade   by   ani   prípadné   nedostatočné   odôvodnenie   v   uznesení najvyššieho súdu nemalo vplyv na zákonnosť sťažovateľovej väzby vzhľadom na závery ústavného súdu v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, v ktorom sa uvádza:„Vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu,   keď   zásadné   dôvody   rozhodnutia ústavného   súdu   o   nesúlade   navrhovateľom   napadnutých   právnych   predpisov   s   ústavou a s označenými medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými princípmi, nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou ústavným súdom zisteného nesúladu napadnutých právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny základ rozsudkov   Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím ústavného súdu dotknuté.“ (obdobne napr. IV. ÚS 361/09).

Z   uvedených   dôvodov   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Tost   13/2009 z 19. augusta   2009   a   jeho   procesný   postup   v   predmetnej   veci   nemohli   porušiť, s prihliadnutím   na   procesný   postup   špeciálneho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. PK 2 T 16/2008 v súvislosti s rozhodovaní o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby doručenej 9. júla 2009 vrátane uznesenia špeciálneho súdu zo 16. júla 2009, sťažovateľove základné práva tak, ako to uvádza vo svojej sťažnosti. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že   účinky   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu v uvedenej veci sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009