znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 383/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. M., B, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 18 C 45/2000-43 z 1. decembra 2005, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 20/06-68 zo 17. marca 2006, postupom Okresného súdu   Bratislava I   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   18 C 45/2000   a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 20/06, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2006 doručená   sťažnosť   JUDr.   I.   P.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. E.   M.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 C 45/2000-43 z 1. decembra 2005, uznesením Krajského súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   2   Co   20/06-68   zo 17.   marca   2006, postupom okresného súdu v konaní sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanému Ministerstvu financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) o zaplatenie trov advokáta v sume 9 132,30 Sk a 36   236,60 USD vedenom   pod sp.   zn. 18 C 45/2000 a postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 20/06.

Sťažovateľ   uvádza,   že   návrhom   z   5.   apríla   2000   sa   domáhal   voči   ministerstvu financií zaplatenia peňažnej sumy z titulu náhrady trov advokáta. V roku 1996 sa sťažovateľ stal víťazom súťaže na vykonávanie právnych služieb pre ministerstvo financií. Predmetom právnych služieb bolo najmä zastupovanie v súdnych konaniach v tuzemsku a zahraničí. Firma B.... zažalovala ministerstvo financií o zaplatenie 9 024 068 USD pred americkými súdmi.   Na   účel   právneho   zastúpenia   pred   americkými   súdmi   si   sťažovateľ   pribral substitučného advokáta A. C. z W. Po skončení konania a vyúčtovaní odmeny substitučným advokátom   ministerstvo   financií   už   sťažovateľovi   neposkytlo   na   uhradenie   doplatkovej faktúry žiadnu zálohu. Sťažovateľ si vybavil v T., a. s., úver na to, aby mohol vyplatiť zahraničného   substitučného   advokáta.   Túto   sumu   si   v súdnom   konaní   uplatňoval od ministerstva   financií.   Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   v predmetnom   konaní k zbytočným   prieťahom.   Doba   od   začatia   konania   bola   neprimerane   dlhá.   Právna   vec vedená   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   18   C   45/2000   a krajským   súdom   pod   sp.   zn. 2 Co 20/06 bola právoplatne skončená 9. mája 2006.

Podľa   sťažovateľa   bolo   konaním   krajského   súdu   porušené   jeho   základné   právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd svojím uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola jeho žaloba o zaplatenie trov advokáta odmietnutá. Ďalej sťažovateľ namieta aj porušenie práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že okresný súd a krajský súd nekonali bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   žiada   poskytnutie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 100 000   Sk   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy.   Dôvodom   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia je skutočnosť, že sťažovateľ je v dôsledku postupu okresného súdu a krajského súdu v stave právnej neistoty.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Okresný súd Bratislava 1 v konaní vedenom pod spis. zn.: 18 C 45/2000 porušil právo JUDr. I. P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 odst. 1 Ústavy SR a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Bratislava 1 v tom istom konaní a Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod spis. zn.: 2 Co 20/06 porušili právo JUDr. I. P., aby sa jeho vec prerokovala verejne   pred   súdom,   nakoľko   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava 1 a Krajského   súdu Bratislava   o odmietnutí   sú   v rozpore   s ústavnými   princípmi   zaručenými   v čl.   46   odst.   1 Ústavy SR a čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Okresný súd Bratislava 1 a Krajský súd Bratislava svojimi rozhodnutiami porušili právo vlastníka domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred súdom, nakoľko odmietli poskytnúť   mu   ochranu   privátnych   finančných   prostriedkov,   ktoré   dobrovoľne   poskytol štátu.“

Ďalej sťažovateľ navrhol, aby Ústavný súd Slovenskej republiky:„1.   Uložil   Krajskému   súdu   v Bratislave,   aby   po   preskúmaní   dlhodobej neodôvodnenej nečinnosti zákonného sudcu Okresného súdu Bratislava 2 rozhodol o odňatí veci tomuto sudcovi a prikázaní inému súdu svojho obvodu a pre takýto prípad navrhujem, aby ním bol Okresný súd Bratislava 5.

2.   Priznal   mi   uplatnený   nárok   na   náhradu   trov   konania   pred   Ústavným   súdom Slovenskej   republiky   v Košiciach,   a to   za   dva   úkony   právnej   pomoci   2   x   16.050,-   Sk a administratívny paušál 2 x 164,- Sk, celkom 32.428,- Sk.

3. Priznal mi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ako odškodnenie nemateriálnej ujmy.“

K sťažnosti sa vyjadril aj predseda okresného súdu podaním doručeným ústavnému súdu 27. novembra 2006, v ktorom sa uvádza, že predmetné súdne konanie je právoplatne skončené.   V rámci   sťažnostného   spisu   sp.   zn.   Spr.   2021/2003   bolo   konanie   okresným súdom   vyhodnotené ako konanie, v ktorom   došlo k prieťahom. Vo vyjadrení sa   uvádza aj prehľad   vykonaných   úkonov   v súdnom   konaní.   Z obsahu   zápisnice   z pojednávania konaného 1. decembra 2005 vyplýva, že navrhovateľ nebol prítomný na pojednávaní a súd uznesením návrh na začatie konania odmietol s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté v písomnom   vyhotovení   uznesenia.   Z dôvodu   podaného   odvolania   bola   vec   predložená na rozhodnutie   krajskému   súdu.   Krajský   súd   uznesením   zo 17.   marca   2006   rozhodnutie prvostupňového   súdu   potvrdil   a zaviazal   navrhovateľa   na náhradu   trov   odvolacieho konania.   Predseda   okresného   súdu   navrhol,   aby   ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľovi finančné   zadosťučinenie   z dôvodu,   že   neúspešnosť   sťažovateľa   v konaní   vedenom pod sp. zn.   18 C 45/2000   mu   nedáva   právo   si   tento   neúspech   kompenzovať   v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o   nedostatok   právomoci ústavného súdu. Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). V nadväznosti na to je však nutné s ohľadom na okolnosti   daného   prípadu   zdôrazniť,   že aj taký   zásah   podlieha   princípu   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   a   je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   namietanému   právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nespočíva   len   v práve   domáhať   sa   súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Nakoniec zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy,   pričom   ústavný   súd   súdnu   ochranu   v konaní   o sťažnosti   poskytuje   iba   vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (II. ÚS 26/95).

Na základe sťažnosti a spisu okresného súdu a krajského súdu dospel ústavný súd k záveru,   že   pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 C 45/2000 a krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 20/06 bolo právoplatne skončené a uznesenie okresného súdu č. k. 18 C 45/200-43 z 1. decembra 2005 v spojení s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   2 Co   20/06-68   zo   17.   marca   2006   nadobudlo právoplatnosť   9.   mája   2006.   Právoplatným   skončením   tohto   súdneho   konania bol odstránený   stav   právnej   neistoty   sťažovateľa.   Preto   ústavný   súd   sťažnosť   v časti pre namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného a krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 18 C 45/200-43 z 1. decembra 2005 a uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 20/06-68 zo 17. marca 2006, ústavný súd takýto postup oboch súdov nezistil. Uznesenie okresného súdu, ktorým bola žaloba   odmietnutá,   a uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie prvostupňového   súdu,   nie   sú   v rozpore   s čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru. Žalobca bol výzvou doručenou 28. júla 2005 vyzvaný na riadne vyšpecifikovanie v žalobe uplatňovaných súm, ktoré požadoval od žalovaného. Žalobca v súdom stanovenej lehote a ani do rozhodnutia okresného súdu žalobu nedoplnil. Uplatňovanú sumu nešpecifikoval. Žalobca bol vyzvaný na doplnenie žaloby pod následkom jej odmietnutia. Žalobca bol aj napriek výzve okresného súdu nečinný, svoju žalobu nedoplnil, preto okresný súd žalobu odmietol.   Žalobca   nedoplnil   svoju   žalobu   ani   v lehote   na   podanie   odvolania   proti rozhodnutiu prvostupňového súdu. Preto krajský súd ako odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Keďže napadnuté uznesenie okresného súdu a krajského súdu nemajú charakter arbitrárneho   alebo zjavne neodôvodneného   rozhodnutia, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Taktiež nie je v právomoci ústavného súdu rozhodnúť o návrhu sťažovateľa o odňatí veci okresnému súdu a prikázaní veci inému súdu, keďže o odňatí a prikázaní veci inému všeobecnému súdu môže rozhodnúť všeobecný súd podľa § 12 Občianskeho súdneho poriadku po splnení predpokladov tam uvedených.

Pokiaľ   ide   o primerané   finančné   zadosťučinenie   a trovy   konania,   tieto   sa   viažu na meritórne   rozhodnutie vo veci   a keďže ústavný súd   rozhodol   o odmietnutí   sťažnosti, o týchto nerozhodoval.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2006