SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 382/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoobchodnou spoločnosťou advocatius, s. r. o., Palackého 12, Bratislava, v mene ktorej konákonateľ a advokát Mgr. Peter Toth-Vaňo, pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 93/2014-1655z 30. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola29. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 dohovoru uznesením Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 93/2014-1655 z 30. októbra 2014.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel s obchodnouspoločnosťou Zámocká spoločnosť, a. s., Laurinská 5, Bratislava (ďalej len „obstarávateľ“),16. januára 2003 zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo zhotovenie a odovzdanie diela„bytu č. na 4. nadzemnom podlaží, garážového státia č. na 1. podzemnom podlaží v obytnom dome na ⬛⬛⬛⬛, označenom ako funkčný celok č. “,a 9. januára 2004 zmluvu o prevode práv a povinností zo zmluvy o výstavbe domua zariadení a zriadení vecného bremena z 24. februára 2001, „čím sa stal stavebníkom bytu č. , garážového boxu č. v polyfunkčnom objekte
“.
Na základe návrhu sťažovateľa z 28. augusta 2007 Okresný súd Bratislava I (ďalej len„okresný súd“) rozsudkom č. k. 22 C/128/2007-1569 zo 16. októbra 2013 rozhodol/určil, že„záložné právo zapísané na Liste vlastníctva č., vedeným Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, okres Bratislava I, obec
podľa V-2485/2002 zo dňa 27. 11. 2002, ako záložné právo na rozostavanú stavbu na parc. č. a pozemky parc. č., v prospech ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, predtým ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
- v časti bytu č., vchod, nachádzajúceho sa na 4. p. bytového domu ⬛⬛⬛⬛, so súp. č....,
- v časti garáží č., vchod, nachádzajúcich sa v suteréne bytového domu ⬛⬛⬛⬛, so súp. č.... neexistuje (nie je)“.
K tomuto záveru okresný súd dospel po tom, ako vykonaným dokazovaním zistil, že„vlastníkom rozostavanej stavby boli okrem Zámockej spoločnosti, a. s. aj manželia, a to v rozsahu určenom v Zmluve o výstavbe“, a teda „Zámocká spoločnosť, a. s. nikdy nebola výlučným vlastníkom rozostavanej stavby, a v tomto ohľade nemohla zaťažiť záložným právom celú nehnuteľnosť, pričom dobromyseľnosť záložného veriteľa je vylúčená a čiastočná neplatnosť záložnej zmluvy neprichádza do úvahy“.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala odporkyňa odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 Co 93/2014-1655 z 30. októbra 2014 tak, že hozrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd záver okresného súdunepovažoval za správny, čo okrem iného odôvodnil tým, že «... i keď „stavebníci“ uvedení v Zmluve o výstavbe domu a o zriadení vecného bremena z 24. 02. 2001 prípadne aj mali vôľu stať sa vlastníkmi jednotlivých bytov, nebytových priestorov a garážových boxov v predmetnom dome, objektívne sa nimi stať nemohli, pretože v čase uzavretia uvedenej zmluvy ešte nebolo definitívne celkové dispozičné riešenie predmetného domu z hľadiska počtu bytov, nebytových priestorov a garážových státí. Ku dňu uzavretia záložnej zmluvy preto nebolo možné určiť vlastníkov jednotlivých bytov, nebytových priestorov a garážových státí a bolo možné hovoriť iba o vlastníctve celého rozostavaného domu. Podľa názoru odvolacieho súdu výlučnou vlastníčkou predmetného rozostavaného domu bola v čase uzavretia predmetnej záložnej zmluvy Zámocká spoločnosť, a. s., ktorá bola napokon aj zapísaná ako výlučný vlastník tejto nehnuteľnosti na LV č. (i keď nie v čase uzavretia predmetnej záložnej zmluvy). Táto spoločnosť sa stala výlučnou vlastníčkou predmetného rozostavaného domu na základe Zmluvy o dielo, ktorú uzavrela ako objednávateľ dňa 15. 06. 2001 so spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ ako so zhotoviteľom.».
S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí a ním vydané rozhodnutiepovažuje za arbitrárne a účelové z dôvodu, že odvolací súd „nielenže úplne odignoroval zmluvu o výstavbe domu a zriadení vecného bremena a práva ostatných stavebníkov tam uvedené..., ale za právny titul výlučného vlastníctva len jedného zo stavebníkov si určil zmluvu, ktorá mala byť výlučne týmto stavebníkom uzatvorená až následne dňa 15. 06. 2001... a ktorá vôbec nebola ani súčasťou súdneho spisu!!!“. Sťažovateľ tvrdí,že pri výstavbe nového objektu je tento v podielovom spoluvlastníctve všetkýchstavebníkov. Tento názor prezentoval aj vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporkynezo 14. júla 2014, avšak krajský súd naň vôbec nereagoval. Na základe uvedenýchskutočností sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že jeho sťažnosť nemožno odmietnuťs odvolaním sa na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, pretože procesné vadyv postupe krajského súdu na jednej strane „nenapĺňajú dôvody automatickej prípustnosti dovolania“, a na druhej strane „nezvratne a nenapraviteľne zasahujú do niektorého z princípov či práv garantovaných Ústavou SR... do ústavného princípu rovnosti strán súdneho konania“.
Uvedené presvedčenie sťažovateľ opätovne zopakoval v doplnení podaniaz 25. marca 2015, pričom poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 46/2013z 3. septembra 2013, ktorý predstavuje výnimku zo zaužívanej praxe a ústavnému súduumožňuje preskúmať procesné rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, že ním došlok porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania. V súvislosti s tým sťažovateľnamieta, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia „nekonštatoval kumulatívne splnenie nepoužitia správneho ustanovenia právneho predpisu a súčasné nedostatočné zistenie skutkového stavu prvostupňovým súdom, čo je podmienka aplikácie predmetného § 221 ods. 1 písm. h) OSP“.
Sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že krajský súduznesením č. k. 6 Co 93/2014-1655 z 30. októbra 2014 porušil čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy,základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru, aby uvedené rozhodnutie zrušil a vecvrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konaniav sume 2 685,22 €. Sťažovateľ zároveň požiadal o dočasné opatrenie spočívajúce vo vydanípríkazu okresnému súdu, aby „vo veci dočasne nekonal a nerozhodol“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základného právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoruuznesením krajského súdu č. k. 6 Co 93/2014-1655 z 30. októbra 2014, t. j. procesnýmrozhodnutím, ktorým v konaní „o určenie, že záložné právo neexistuje“ zrušil rozsudoksúdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní danej sťažnosti napriekargumentom sťažovateľa, ktorému je známy rozsah kompetencií ústavného súdu pri ochraneústavnosti vyplývajúci z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, nezistil žiadnedôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady.
V súvislosti s tým ústavný súd opätovne pripomína, že ak tak v minulosti urobil, išloo prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konanío sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konaniaalebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenietakejto výnimky však navyše bola skutočnosť, že v konkrétnom prípade muselo ísťo rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuťdo ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných právalebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa musela vzťahovať výlučnena dané štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne satento negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možnékorigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím všeobecného súdu došlok porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania (III. ÚS 46/2013), na ktorýv sťažnosti poukázal aj sťažovateľ.
Avšak v danej veci tomu tak nie je.
Napadnuté rozhodnutie krajského súdu považuje sťažovateľ za arbitrárne a účelovéz dôvodu nesprávneho právneho posúdenia vlastníckeho práva k inštitútu hmotného práva –zálohu, ktorým bol v okolnostiach daného prípadu „rozostavaný polyfunkčný objekt“.Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, že „výlučnou vlastníčkou predmetného rozostavaného domu bola v čase uzavretia predmetnej záložnej zmluvy Zámocká spoločnosť, a. s.“, ale pridržiava sa názoru okresného súdu, že „vlastníkom rozostavanej stavby boli okrem Zámockej spoločnosti, a. s. aj manželia, a to v rozsahu určenom v Zmluve o výstavbe“, vedúceho k úspechu sťažovateľav prvostupňovom konaní.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,II. ÚS 56/07) vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavynezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončípodľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom prenamietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť,že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôžesama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názorua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastnýmuž ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.Okrem toho, reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenženeznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberalialebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladáúčastník konania (IV. ÚS 340/04).
Výkon spravodlivosti v právnom štáte musí dbať o procesnú čistotu (ustanovenýpostup) a dodržiavanie zákonných a ústavných pravidiel, pričom za ústavne konformnémožno považovať len také rozhodnutie, ktorého výrok a odôvodnenie sú zavŕšením ústavnesúladného postupu (I. ÚS 154/08).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom vznesená argumentácia je zjavneneopodstatnená, a ako taká sama osebe nie je spôsobilá viesť k záveru o arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia krajského súdu. Hoci ústavný súd chápe citlivosť situácie, v akejsa sťažovateľ nachádza, musí konštatovať, že v danom prípade je plne v kompetenciiokresného súdu, aby sa s právnym názorom krajského súdu prezentovanom v jehozrušujúcom rozhodnutí vysporiadal so zreteľom na znenie ustanovení § 132 a § 157 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku tak, že vzniknutú polemiku posúdi v súvislosti s ďalšímidôkaznými prostriedkami nachádzajúcimi sa v jeho dispozícii.
Bez toho, aby ústavný súd prejudikoval výsledok konania pred všeobecnými súdmi,konštatuje, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastrinehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)v znení účinnom do 14. apríla 2004 (ďalej len „katastrálny zákon“) v § 6 ods. 1 písm. c)bode 2 ustanovoval, že v katastri sa evidujú stavby spojené so zemou pevným základom,ktoré sú rozostavanými stavbami v súvislosti so vznikom, zmenou alebo zánikom právak nim; rozostavanou stavbou na evidovanie v katastri je stavba, na ktorú nebolo vydanékolaudačné rozhodnutie a pridelené súpisné číslo a je aspoň v takom stupni rozostavanosti,že už je zrejmé stavebnotechnické a funkčné usporiadanie jej prvého nadzemného podlažia.Podľa § 6 ods. 1 písm. f) katastrálneho zákona predmetom evidovania boli aj právak nehnuteľnostiam evidovaným v katastri, práva k stavbám, bytom a nebytovým priestoromna základe zmluvy o výstavbe, vstavbe a nadstavbe domu, ako aj iné skutočnosti súvisiaces právami k nehnuteľnostiam, a to najmä vyhlásenie konkurzu voči vlastníkovinehnuteľnosti, začatie konania o výkon rozhodnutia predajom nehnuteľnosti, začatievyvlastňovacieho konania a začatie exekúcie predajom nehnuteľnosti.
Až zákon č. 173/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej radySlovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckycha iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, v bode 4ustanovil, že:
„§ 3 sa dopĺňa odsekmi 15 a 16, ktoré znejú:(15) Rozostavaná stavba na evidovanie v katastri je stavba, na ktorú nebolo vydanékolaudačné rozhodnutie a pridelené súpisné číslo a je aspoň v takom stupni rozostavanosti,že už z predloženého znaleckého posudku je zrejmé stavebnotechnické a funkčnéusporiadanie jej prvého nadzemného podlažia.
(16) Rozostavaný byt alebo rozostavaný nebytový priestor je miestnosť alebo súbormiestností určených v súlade so stavebným povolením na bývanie alebo na iný účel akobývanie, ak sa nachádza v dome, ktorý je aspoň v takom stupni rozostavanosti, že navonokje uzavretý obvodovými stenami a strešnou konštrukciou.“
Podľa názoru ústavného súdu ak bola rozostavaná stavba zaevidovaná v katastrinehnuteľností v súvislosti so vznikom záložného práva, bolo nevyhnutné v zmluveo výstavbe domu, resp. v zmluve o pristúpení k tejto zmluve, sa vysporiadať s prechodomzáložného práva. Článok VII ods. 4 zmluvy o výstavbe domu a zariadení a zriadení vecnéhobremena z 24. februára 2001 však stanovoval len to, že obstarávateľ, resp. vedľajší účastníktejto zmluvy sa zaväzujú, že najneskôr ku dňu uzavretia kúpnych zmlúv o prevodespoluvlastníckych podielov na predmetných pozemkoch zabezpečia výmaz záložných právviažucich sa k pozemkom. K tejto skutočnosti sa okresný súd dosiaľ nevyjadril a rovnakoz jeho rozsudku nie je zrejmé ani to, v akom stupni rozostavanosti sa predmet záložnéhopráva, t. j. „rozostavaný polyfunkčný dom“ v čase povolenia vkladu záložného právarozhodnutím Správy katastra Bratislava I č. V-2485/2002 z 27. novembra 2002 nachádzal.Z rozsudku okresného súdu nie je zrejmé ani to, za akých okolností došlo k dopísaniuhviezdičkou označeného predmetu záložného práva, t. j. „parc. č., zastavané plochy o výmere 2 381 m2, rozostavaný polyfunkčný dom, parc. č. zastavané plochy o výmere 175 m2, rozostavaný polyfunkčný dom“ do zmluvy o zriadení záložného právana nehnuteľnosti „ZN č. 30/120/2002“ z 5. novembra 2002, keďže takto označené pozemkyneboli zahrnuté medzi pozemky podľa zmluvy o výstavbe domu a zriadení vecnéhobremena z 24. februára 2001, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený13. marca 2001 „pod V-244/2001“. Totiž, ak zmluva po podaní návrhu na vklad obsahovalachyby v písaní alebo počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, podľa § 42 katastrálnehozákona sa jej oprava mala vykonať dodatkom k zmluve alebo doložkou na zmluve, ak s týmúčastníci súhlasili, pričom v takom prípade sa v doložke mala uviesť nesprávnosť, správneznenie s vyznačením dátumu vykonania opravy, podpisy účastníkov zmluvy, ako aj podpiskonajúceho zamestnanca a odtlačok okrúhlej pečiatky. V opačnom prípade mala správakatastra písomné vyhotovenie zmluvy, verejnej listiny alebo inej listiny obsahujúce chybyv písaní alebo počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, pre ktoré je nezrozumiteľné aleboneurčité, prípadne ak neobsahuje náležitosti podľa odseku 1, vrátiť vyhotoviteľovi alebotomu, kto podal návrh na vklad, alebo vlastníkovi, alebo inej oprávnenej osobe a určiťlehotu na opravu, prípadne na doplnenie.
Okrem toho, pokiaľ ide o výstavbu bytov v bytovom dome, vo všeobecnosti možnouviesť, že zmluvná voľnosť umožňuje účastníkom zmluvy o výstavbe domu upraviť sivzájomné práva a povinnosti tak, že buď je od začiatku výstavby vlastníkom stavbydeveloper/obstarávateľ, ktorý až po kolaudácii prevedie vlastníctvo k jednotlivým bytoma nebytovým priestorom na objednávateľa, alebo sa títo dohodnú, že vlastníctvo postupnenadobúda klient/objednávateľ – v tomto prípade dá obstarávateľ zapísať rozostavanú stavbudo katastra nehnuteľností s tým, že na list vlastníctva sa zapíše objednávateľ ako vlastník.V prvom prípade je záložným veriteľom obstarávateľ, v druhom objednávateľ. Ručiťrozostavaným bytom alebo rozostavaným nebytovým priestorom je však možné ažv momente, kedy ich za takéto stavby možno v právnom slova zmysle považovať.Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že „záložným právom neboli zaťažené jednotlivé rozostavané byty (ktoré zrejme v čase uzavretia záložnej zmluvy ešte ani neexistovali), ale rozostavaný polyfunkčný dom“. Aj vo svetle tejto skutočnosti by mal pretookresný súd ďalej skúmať, či v čase vkladu spornej záložnej zmluvy do katastranehnuteľností reálne ne/existoval spôsobilý predmet zálohu, ako ho definoval vo výrokusvojho rozsudku č. k. 22 C/128/2007-1569 zo 16. októbra 2013, pretože už v tom časeúčinná zákonná úprava umožňovala príslušnej správe katastra po podaní návrhu vlastníkomrozostavanej stavby (ako vlastníkom minimálne jedného bytu alebo nebytového priestoru)povoliť vklad vlastníckeho práva k bytom na základe zmluvy o výstavbe domu s tým, že sazruší zápis rozostavanej stavby na liste vlastníctva a v katastri nehnuteľností sa zaevidujevlastnícke právo k jednotlivým bytom (k tomu pozri napr. Katastrálny bulletin č. 2/2002z 9. februára 2002, pozn.), pričom (okrem iných) musela byť splnená najmä podmienka, žetakéto byty reálne existujú aspoň v takom stupni rozostavanosti, ako to neskôr precizovalacitovaná novela katastrálneho zákona. Na ten účel si spravidla peňažný ústav ešte pred tým,ako uvoľnil peňažné prostriedky z poskytnutého úveru, nechal vypracovať znaleckýposudok, resp. iným právne relevantným spôsobom overil jeho krytie.
Uvedené skutočnosti v spojení s citovanou judikatúrou viedli ústavný súd k záveruo odmietnutí časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou napádal porušenie svojho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.6 ods. 1 dohovoru, pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
Sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou napádal porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14dohovoru, ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu absencie právne relevantného odôvodneniapodľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015