znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 382/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoobchodnou spoločnosťou advocatius, s. r. o., Palackého 12, Bratislava, v mene ktorej konákonateľ a advokát Mgr. Peter Toth-Vaňo, pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   6   Co   93/2014-1655z 30. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola29. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy,   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 dohovoru uznesením Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 93/2014-1655 z 30. októbra 2014.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel s obchodnouspoločnosťou Zámocká spoločnosť, a. s., Laurinská 5, Bratislava (ďalej len „obstarávateľ“),16. januára 2003 zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo zhotovenie a odovzdanie diela„bytu č.   na 4. nadzemnom podlaží, garážového státia č.   na 1. podzemnom podlaží v obytnom   dome   na ⬛⬛⬛⬛,   označenom   ako   funkčný   celok   č.   “,a 9. januára   2004   zmluvu   o prevode   práv   a povinností   zo   zmluvy   o výstavbe   domua zariadení a zriadení vecného bremena z 24. februára 2001, „čím sa stal stavebníkom bytu č.  ,   garážového   boxu   č. v polyfunkčnom   objekte

“.

Na základe návrhu sťažovateľa z 28. augusta 2007 Okresný súd Bratislava I (ďalej len„okresný súd“) rozsudkom č. k. 22 C/128/2007-1569 zo 16. októbra 2013 rozhodol/určil, že„záložné   právo   zapísané   na   Liste   vlastníctva   č.,   vedeným   Okresným   úradom Bratislava, katastrálny odbor, okres Bratislava I, obec

podľa V-2485/2002 zo dňa 27. 11. 2002, ako záložné právo na rozostavanú stavbu na parc. č. a pozemky parc. č., v prospech ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, predtým ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

- v časti bytu č., vchod, nachádzajúceho sa na 4. p. bytového domu ⬛⬛⬛⬛, so súp. č....,

- v časti garáží č., vchod, nachádzajúcich sa v suteréne bytového domu ⬛⬛⬛⬛, so súp. č.... neexistuje (nie je)“.

K tomuto záveru okresný súd dospel po tom, ako vykonaným dokazovaním zistil, že„vlastníkom   rozostavanej   stavby   boli   okrem   Zámockej   spoločnosti,   a.   s.   aj   manželia, a to v rozsahu určenom v Zmluve o výstavbe“, a teda „Zámocká spoločnosť, a. s. nikdy nebola výlučným vlastníkom rozostavanej stavby, a v tomto ohľade nemohla zaťažiť   záložným   právom   celú   nehnuteľnosť,   pričom   dobromyseľnosť   záložného   veriteľa je vylúčená a čiastočná neplatnosť záložnej zmluvy neprichádza do úvahy“.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala odporkyňa odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 Co 93/2014-1655 z 30. októbra 2014 tak, že hozrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd záver okresného súdunepovažoval za správny, čo okrem iného odôvodnil tým, že «... i keď „stavebníci“ uvedení v Zmluve o výstavbe domu a o zriadení vecného bremena z 24. 02. 2001 prípadne aj mali vôľu   stať   sa   vlastníkmi   jednotlivých   bytov,   nebytových   priestorov   a   garážových   boxov v predmetnom dome, objektívne sa nimi stať nemohli, pretože v čase uzavretia uvedenej zmluvy ešte nebolo definitívne celkové dispozičné riešenie predmetného domu z hľadiska počtu bytov, nebytových priestorov a garážových státí. Ku dňu uzavretia záložnej zmluvy preto nebolo možné určiť vlastníkov jednotlivých bytov, nebytových priestorov a garážových státí a bolo možné hovoriť iba o vlastníctve celého rozostavaného domu. Podľa názoru odvolacieho   súdu   výlučnou   vlastníčkou   predmetného   rozostavaného   domu   bola   v   čase uzavretia   predmetnej   záložnej   zmluvy   Zámocká   spoločnosť,   a.   s.,   ktorá   bola   napokon aj zapísaná   ako   výlučný   vlastník   tejto   nehnuteľnosti   na   LV   č. (i   keď   nie   v   čase uzavretia   predmetnej   záložnej   zmluvy).   Táto   spoločnosť   sa   stala   výlučnou   vlastníčkou predmetného   rozostavaného   domu   na   základe   Zmluvy   o   dielo,   ktorú   uzavrela   ako objednávateľ dňa 15. 06. 2001 so spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ ako so zhotoviteľom.».

S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí a ním vydané rozhodnutiepovažuje za arbitrárne a účelové z dôvodu, že odvolací súd „nielenže úplne odignoroval zmluvu o výstavbe domu a zriadení vecného bremena a práva ostatných stavebníkov tam uvedené..., ale za právny titul výlučného vlastníctva len jedného zo stavebníkov si určil zmluvu,   ktorá   mala   byť   výlučne   týmto   stavebníkom   uzatvorená   až   následne dňa 15. 06. 2001... a ktorá vôbec nebola ani súčasťou súdneho spisu!!!“. Sťažovateľ tvrdí,že   pri   výstavbe   nového   objektu   je   tento   v podielovom   spoluvlastníctve   všetkýchstavebníkov.   Tento   názor   prezentoval   aj   vo   svojom   vyjadrení   k odvolaniu   odporkynezo 14. júla   2014,   avšak   krajský   súd   naň   vôbec   nereagoval.   Na   základe   uvedenýchskutočností   sťažovateľ   vyjadruje   presvedčenie,   že   jeho   sťažnosť   nemožno   odmietnuťs odvolaním sa na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, pretože procesné vadyv postupe krajského súdu na jednej strane „nenapĺňajú dôvody automatickej prípustnosti dovolania“,   a   na   druhej   strane „nezvratne   a nenapraviteľne   zasahujú   do   niektorého z princípov   či   práv garantovaných   Ústavou   SR... do   ústavného princípu   rovnosti strán súdneho konania“.

Uvedené   presvedčenie   sťažovateľ   opätovne   zopakoval   v   doplnení   podaniaz 25. marca   2015,   pričom   poukázal   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   46/2013z 3. septembra 2013, ktorý predstavuje výnimku zo zaužívanej praxe a ústavnému súduumožňuje   preskúmať   procesné   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   že   ním   došlok porušeniu   ústavnoprocesných   práv   účastníkov   konania.   V súvislosti   s tým   sťažovateľnamieta,   že   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia „nekonštatoval kumulatívne   splnenie   nepoužitia   správneho   ustanovenia   právneho   predpisu   a súčasné nedostatočné zistenie skutkového stavu prvostupňovým súdom, čo je podmienka aplikácie predmetného § 221 ods. 1 písm. h) OSP“.

Sťažovateľ   v petite   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že   krajský   súduznesením č. k. 6 Co 93/2014-1655 z 30. októbra 2014 porušil čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy,základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru, aby uvedené rozhodnutie zrušil a vecvrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konaniav sume 2 685,22 €. Sťažovateľ zároveň požiadal o dočasné opatrenie spočívajúce vo vydanípríkazu okresnému súdu, aby „vo veci dočasne nekonal a nerozhodol“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základného právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoruuznesením krajského súdu č. k. 6 Co 93/2014-1655 z 30. októbra 2014, t. j. procesnýmrozhodnutím, ktorým v konaní „o určenie, že záložné právo neexistuje“ zrušil rozsudoksúdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   predbežnom   prerokovaní   danej   sťažnosti   napriekargumentom sťažovateľa, ktorému je známy rozsah kompetencií ústavného súdu pri ochraneústavnosti vyplývajúci z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, nezistil žiadnedôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady.

V súvislosti s tým ústavný súd opätovne pripomína, že ak tak v minulosti urobil, išloo prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konanío sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konaniaalebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenietakejto   výnimky   však   navyše   bola   skutočnosť,   že   v   konkrétnom   prípade   muselo   ísťo rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuťdo ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných právalebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa musela vzťahovať výlučnena dané štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne satento negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možnékorigovať v   ďalšom   procesnom   postupe   alebo   v opravných   konaniach   (IV. ÚS 322/09).Rovnako   mohlo   ísť   o prípad,   ak   procesným   rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlok porušeniu   ústavnoprocesných   práv   účastníkov   konania   (III.   ÚS   46/2013),   na   ktorýv sťažnosti poukázal aj sťažovateľ.

Avšak v danej veci tomu tak nie je.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu považuje sťažovateľ za arbitrárne a účelovéz dôvodu nesprávneho právneho posúdenia vlastníckeho práva k inštitútu hmotného práva –zálohu,   ktorým   bol   v okolnostiach   daného   prípadu „rozostavaný   polyfunkčný   objekt“.Sťažovateľ   nesúhlasí   s právnym   názorom   krajského   súdu,   že „výlučnou   vlastníčkou predmetného   rozostavaného   domu   bola   v   čase   uzavretia   predmetnej   záložnej   zmluvy Zámocká   spoločnosť,   a.   s.“,   ale   pridržiava   sa   názoru   okresného   súdu,   že „vlastníkom rozostavanej stavby boli okrem Zámockej spoločnosti, a. s. aj manželia, a to v rozsahu   určenom   v Zmluve   o výstavbe“,   vedúceho   k úspechu   sťažovateľav prvostupňovom konaní.

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   (II.   ÚS   3/97,   I.   ÚS   225/05,II. ÚS 56/07) vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavynezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončípodľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom prenamietnutie   porušenia   týchto   práv   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom.   Skutočnosť,že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôžesama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názorua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastnýmuž ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.Okrem toho, reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenženeznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberalialebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladáúčastník konania (IV. ÚS 340/04).

Výkon spravodlivosti v právnom štáte musí dbať o procesnú čistotu (ustanovenýpostup) a dodržiavanie zákonných a ústavných pravidiel, pričom za ústavne konformnémožno považovať len také rozhodnutie, ktorého výrok a odôvodnenie sú zavŕšením ústavnesúladného postupu (I. ÚS 154/08).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľom   vznesená   argumentácia   je   zjavneneopodstatnená,   a ako   taká   sama   osebe   nie   je   spôsobilá   viesť   k   záveru   o arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia krajského súdu. Hoci ústavný súd chápe citlivosť situácie, v akejsa   sťažovateľ   nachádza,   musí   konštatovať,   že   v danom   prípade   je   plne   v kompetenciiokresného   súdu,   aby   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   prezentovanom   v jehozrušujúcom rozhodnutí vysporiadal so zreteľom na znenie ustanovení § 132 a § 157 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku tak, že vzniknutú polemiku posúdi v súvislosti s ďalšímidôkaznými prostriedkami nachádzajúcimi sa v jeho dispozícii.

Bez toho, aby ústavný súd prejudikoval výsledok konania pred všeobecnými súdmi,konštatuje,   že   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   162/1995   Z.   z.   o   katastrinehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)v znení účinnom do 14. apríla 2004 (ďalej len „katastrálny zákon“) v § 6 ods. 1 písm. c)bode 2 ustanovoval, že v katastri sa evidujú stavby spojené so zemou pevným základom,ktoré sú rozostavanými stavbami v súvislosti so vznikom, zmenou alebo zánikom právak nim; rozostavanou stavbou na evidovanie v katastri je stavba, na ktorú nebolo vydanékolaudačné rozhodnutie a pridelené súpisné číslo a je aspoň v takom stupni rozostavanosti,že už je zrejmé stavebnotechnické a funkčné usporiadanie jej prvého nadzemného podlažia.Podľa   §   6   ods.   1   písm.   f)   katastrálneho   zákona   predmetom   evidovania   boli   aj   právak nehnuteľnostiam evidovaným v katastri, práva k stavbám, bytom a nebytovým priestoromna základe zmluvy o výstavbe, vstavbe a nadstavbe domu, ako aj iné skutočnosti súvisiaces právami   k   nehnuteľnostiam,   a   to   najmä   vyhlásenie   konkurzu   voči   vlastníkovinehnuteľnosti,   začatie   konania   o   výkon   rozhodnutia   predajom   nehnuteľnosti,   začatievyvlastňovacieho konania a začatie exekúcie predajom nehnuteľnosti.

Až   zákon   č.   173/2004   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   Národnej   radySlovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckycha iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, v bode 4ustanovil, že:

„§ 3 sa dopĺňa odsekmi 15 a 16, ktoré znejú:(15) Rozostavaná stavba na evidovanie v katastri je stavba, na ktorú nebolo vydanékolaudačné rozhodnutie a pridelené súpisné číslo a je aspoň v takom stupni rozostavanosti,že   už   z   predloženého   znaleckého   posudku   je   zrejmé   stavebnotechnické   a   funkčnéusporiadanie jej prvého nadzemného podlažia.

(16) Rozostavaný byt alebo rozostavaný nebytový priestor je miestnosť alebo súbormiestností určených v súlade so stavebným povolením na bývanie alebo na iný účel akobývanie, ak sa nachádza v dome, ktorý je aspoň v takom stupni rozostavanosti, že navonokje uzavretý obvodovými stenami a strešnou konštrukciou.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   ak   bola   rozostavaná   stavba   zaevidovaná   v katastrinehnuteľností   v súvislosti   so   vznikom   záložného   práva,   bolo   nevyhnutné   v zmluveo výstavbe domu, resp. v zmluve o pristúpení k tejto zmluve, sa vysporiadať s prechodomzáložného práva. Článok VII ods. 4 zmluvy o výstavbe domu a zariadení a zriadení vecnéhobremena z 24. februára 2001 však stanovoval len to, že obstarávateľ, resp. vedľajší účastníktejto   zmluvy   sa   zaväzujú,   že   najneskôr   ku   dňu   uzavretia   kúpnych   zmlúv   o prevodespoluvlastníckych podielov na predmetných pozemkoch zabezpečia výmaz záložných právviažucich sa k pozemkom. K tejto skutočnosti sa okresný súd dosiaľ nevyjadril a rovnakoz jeho rozsudku nie je zrejmé ani to, v akom stupni rozostavanosti sa predmet záložnéhopráva,   t.   j. „rozostavaný   polyfunkčný   dom“ v čase   povolenia   vkladu   záložného   právarozhodnutím Správy katastra Bratislava I č. V-2485/2002 z 27. novembra 2002 nachádzal.Z rozsudku okresného súdu nie je zrejmé ani to, za akých okolností došlo k dopísaniuhviezdičkou označeného predmetu záložného práva, t. j. „parc. č., zastavané plochy o výmere   2   381   m2,   rozostavaný   polyfunkčný   dom,   parc.   č. zastavané   plochy o výmere 175 m2, rozostavaný polyfunkčný dom“ do zmluvy o zriadení záložného právana nehnuteľnosti „ZN č. 30/120/2002“ z 5. novembra 2002, keďže takto označené pozemkyneboli   zahrnuté   medzi   pozemky   podľa   zmluvy   o výstavbe   domu   a   zriadení   vecnéhobremena   z 24.   februára   2001,   ktorej   vklad   do   katastra   nehnuteľností   bol   povolený13. marca 2001 „pod V-244/2001“. Totiž, ak zmluva po podaní návrhu na vklad obsahovalachyby   v písaní   alebo   počítaní   alebo   iné   zrejmé   nesprávnosti,   podľa   §   42   katastrálnehozákona sa jej oprava mala vykonať dodatkom k zmluve alebo doložkou na zmluve, ak s týmúčastníci súhlasili, pričom v takom prípade sa v doložke mala uviesť nesprávnosť, správneznenie s vyznačením dátumu vykonania opravy, podpisy účastníkov zmluvy, ako aj podpiskonajúceho zamestnanca a odtlačok okrúhlej pečiatky. V opačnom prípade mala správakatastra písomné vyhotovenie zmluvy, verejnej listiny alebo inej listiny obsahujúce chybyv písaní alebo počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, pre ktoré je nezrozumiteľné aleboneurčité, prípadne ak neobsahuje náležitosti podľa odseku 1, vrátiť vyhotoviteľovi alebotomu, kto podal návrh na vklad, alebo vlastníkovi, alebo inej oprávnenej osobe a určiťlehotu na opravu, prípadne na doplnenie.

Okrem toho, pokiaľ ide o výstavbu bytov v bytovom dome, vo všeobecnosti možnouviesť,   že   zmluvná   voľnosť   umožňuje   účastníkom   zmluvy   o výstavbe   domu   upraviť   sivzájomné   práva   a povinnosti   tak,   že   buď   je   od   začiatku   výstavby   vlastníkom   stavbydeveloper/obstarávateľ, ktorý až po kolaudácii prevedie vlastníctvo k jednotlivým bytoma nebytovým priestorom na objednávateľa, alebo sa títo dohodnú, že vlastníctvo postupnenadobúda klient/objednávateľ – v tomto prípade dá obstarávateľ zapísať rozostavanú stavbudo katastra nehnuteľností s tým, že na list vlastníctva sa zapíše objednávateľ ako vlastník.V prvom   prípade   je   záložným   veriteľom   obstarávateľ,   v druhom   objednávateľ.   Ručiťrozostavaným   bytom   alebo   rozostavaným   nebytovým   priestorom   je   však   možné   ažv momente,   kedy   ich   za   takéto   stavby   možno   v právnom   slova   zmysle   považovať.Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že „záložným právom neboli zaťažené jednotlivé   rozostavané   byty   (ktoré   zrejme   v čase   uzavretia   záložnej   zmluvy   ešte   ani neexistovali), ale rozostavaný polyfunkčný dom“. Aj vo svetle tejto skutočnosti by mal pretookresný   súd   ďalej   skúmať,   či   v čase   vkladu   spornej   záložnej   zmluvy   do   katastranehnuteľností reálne ne/existoval spôsobilý predmet zálohu, ako ho definoval vo výrokusvojho rozsudku č. k. 22 C/128/2007-1569 zo 16. októbra 2013, pretože už v tom časeúčinná zákonná úprava umožňovala príslušnej správe katastra po podaní návrhu vlastníkomrozostavanej stavby (ako vlastníkom minimálne jedného bytu alebo nebytového priestoru)povoliť vklad vlastníckeho práva k bytom na základe zmluvy o výstavbe domu s tým, že sazruší zápis rozostavanej stavby na liste vlastníctva a v katastri nehnuteľností sa zaevidujevlastnícke právo k jednotlivým bytom (k tomu pozri napr. Katastrálny bulletin č. 2/2002z 9. februára 2002, pozn.), pričom (okrem iných) musela byť splnená najmä podmienka, žetakéto byty reálne existujú aspoň v takom stupni rozostavanosti, ako to neskôr precizovalacitovaná novela katastrálneho zákona. Na ten účel si spravidla peňažný ústav ešte pred tým,ako   uvoľnil   peňažné   prostriedky   z poskytnutého   úveru,   nechal   vypracovať   znaleckýposudok, resp. iným právne relevantným spôsobom overil jeho krytie.

Uvedené skutočnosti v spojení s citovanou judikatúrou viedli ústavný súd k záveruo odmietnutí časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou napádal porušenie svojho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.6 ods. 1 dohovoru, pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou napádal porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 14dohovoru, ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu absencie právne relevantného odôvodneniapodľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bezpredmetné   rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015