znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 382/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod sp. zn.   Rvp   1281/2014   až sp.   zn.   Rvp   1289/2014   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniami   č.   k.   23   CoE   200/2012-35   z 13.   júla   2012   (Rvp   1281/2014),   č.   k. 4 CoE 547/2011-23 zo 7. augusta 2012 (Rvp 1282/2014), č. k. 19 CoE 31/2012-42 z 31. júla 2012 (Rvp 1283/2014), č. k. 19 CoE 90/2012-33 z 27. júna 2012 (Rvp 1284/2014), č. k. 4 CoE   28/2012-36   zo   7.   augusta   2012   (Rvp   1285/2014),   č.   k.   23 CoE 186/2012 zo 6. augusta   2012   (Rvp   1286/2014),   č.   k.   2   CoE   228/2012-43   z 11. októbra   2012 (Rvp 1287/2014),   č.   k.   16   CoE   35/2012-41   z 31.   júla   2012   (Rvp 1288/2014),   č.   k. 19 CoE 137/2012-38   z 24.   júla   2012   (Rvp   1289/2014)   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   a jeho   uzneseniami   sp.   zn.   5   Cdo   448/2012   zo 17. októbra   2013 (Rvp 1281/2014), sp. zn. 4 OboEr 169/2013 z 31. októbra 2013 (Rvp 1282/2014), sp. zn. 5 Cdo   41/2013   z 28.   novembra   2013   (Rvp   1283/2014),   sp.   zn.   7 ECdo   62/2013 z 8. novembra   2013   (Rvp   1284/2014),   sp.   zn.   7   ECdo   61/2013   z   8.   novembra   2013 (Rvp 1285/2014),   sp.   zn.   2   Cdo   22/2013   z 31.   októbra   2013   (Rvp   1286/2014),   sp.   zn. 2 ECdo 4/2013 z 31. októbra 2013 (Rvp 1287/2014), sp. zn. 5 Cdo 81/2013 z 9. decembra 2013 (Rvp 1288/2014) a sp. zn. 2 ECdo 2/2013 z 31. októbra 2013 (Rvp 1289/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 1281/2014,   Rvp   1282/2014,   Rvp   1283/2014,   Rvp   1284/2013,   Rvp   1285/2014, Rvp 1286/2014,   Rvp   1287/2014,   Rvp   1288/2014   a sp.   zn.   Rvp   1289/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 382/2014.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. februára 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami č. k. 23 CoE 200/2012-35 z 13. júla 2012, č. k. 4 CoE 547/2011-23 zo 7. augusta 2012, č. k. 19 CoE 31/2012-42 z 31. júla 2012, č. k. 19 CoE 90/2012-33 z 27. júna 2012, č. k. 4 CoE 28/2012-36 zo 7. augusta 2012, č. k. 23 CoE 186/2012 zo 6. augusta 2012, č. k. 2 CoE 228/2012-43 z 11. októbra 2012, č. k. 16 CoE 35/2012-41 z 31. júla 2012 č. k. 19 CoE 137/2012-38 z 24. júla 2012 (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 5 Cdo 448/2012 zo 17. októbra 2013, sp. zn. 4 OboEr 169/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 5 Cdo 41/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 62/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 61/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo   22/2013   z 31.   októbra   2013,   sp.   zn.   2 ECdo   4/2013   z 31.   októbra   2013,   sp.   zn. 5 Cdo 81/2013 z 9. decembra 2013, sp. zn. 2 ECdo 2/2013 z 31. októbra 2013 (ďalej aj „uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka mala v exekučných konaniach vedených na podklade   rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v rozhodcovských   konaniach   alebo notárskych zápisníc ako exekučných titulov Okresným súdom Prievidza a Okresným súdom Trenčín   postavenie   oprávnenej.   V priebehu   exekučného   konania   bolo   uzneseniami okresných   súdov   v sťažovateľkou   napadnutých   konaniach   rozhodnuté   o zastavení prebiehajúcich   exekučných   konaní.   Krajský   súd   na   odvolania   sťažovateľky   svojimi uzneseniami napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne potvrdil. Dovolania sťažovateľky najvyšší súd zase ako procesne neprípustné odmietol a návrhy sťažovateľky na prerušenie dovolacieho konania zamietol.

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej   činnosti   označených   súdov,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z   hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcu sa na uvedené konania. Za relevantné pochybenie v postupe označených súdov sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,   ktorý   konštatoval ex offo   nekalú povahu zmluvnej podmienky,   nemusí   na to,   aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby   sa   k tomu   kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú vnútroštátne   procesnoprávne   predpisy.   Rovnako   rozsiahlo   poukazuje   na   ďalšiu rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora, ústavného súdu a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší označené uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie   a sťažovateľke   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1281/2014 až sp. zn. Rvp 1289/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky, krajského súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, ústavný súd rozhodol o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   ostatnými   napadnutými postupmi a uzneseniami krajského súdu

Ústavný   súd   pokiaľ   ide   o splnenie   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažnosti smerujúcej proti postupu a uzneseniam krajského súdu ako súdu odvolacieho bral do úvahy neskoršie napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania sťažovateľky odmietol, a preto v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“) sťažnosť   v tejto   časti   nepovažoval   za   oneskorenú,   keďže lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra   2002   vo veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   počíta   od právoplatnosti   procesného   rozhodnutia dovolacieho súdu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Ústavný   súd   v danom   prípade   považoval   za   významné vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   mal   právomoc   skúmať prípustnosť   exekúcie   z hľadiska   relevantnosti   exekučných   titulov,   ktorými   boli rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v obdobné argumentom, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich vo   vzťahu   k uzneseniam   krajského   súdu   potvrdzujúcim   rozhodnutia   okresných   súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je nielen   oprávnený,   ale   aj povinný   skúmať   zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek štádiu   už   začatého   exekučného   konania   a nielen   v súvislosti   s vydaním   poverenia   na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto   súvislosti   na   podporu   svojej   argumentácie   poukázal   na   ustálenú   judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných   právnych   veciach   (napr.   R   56/1995,   R   58/1997,   R   70/1998   a R   72/1998 publikované   v   Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu   SR   a rozhodnutí   súdov   Slovenskej republiky).

Pri   predbežnom   prerokovaní   týchto   sťažností   sa teda   ústavný   súd   plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013 ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov rozhodnutí   všeobecných   súdov   o vyhlásení   exekúcií   za   neprípustné   a   jej   zastavení v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp.   navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky o   pochybení   v postupe   okresného   súdu   a krajského   súdu   spočívajúcom   v zastavení uvedených   exekučných   konaní bez toho,   aby   bolo   predtým   rozhodnuté   o jej   návrhu   na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej   únie,   ako   aj   na   argumentáciu   sťažovateľky   o porušení   práva   na   účinný prostriedok   nápravy   a   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp. pred   posúdením   splnomocnenia   udeleného   povinným   ako   absolútne   neplatného,   nedali účastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka odvodzuje   z rozsudku   Súdneho   dvora   vo   veci   Banif   Plus Bank Zrt   proti   Csaba   Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie označených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka súdneho konania, resp.   právo na úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v časti   smerujúcej   proti   postupu   krajského   súdu a jeho uzneseniam odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

2.3   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   ostatnými   napadnutými postupmi a uzneseniami najvyššieho súdu

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k postupu   najvyššieho   súdu   a jeho   uzneseniam   namieta predovšetkým skutočnosť, že najvyšší súd bol povinný sa obrátiť na Súdny dvor s otázkou týkajúcou sa aplikácie čl. 47 charty a ubezpečiť sa, či vnútroštátne súdy iných členských štátov vykladajú otázku rozhodcovskej doložky rovnako ako súdy Slovenskej republiky, a v konečnom   dôsledku,   že   najvyšší   súd   nevykonal   účinnú   nápravu   porušenia   zásad kontradiktórnosti, ktorej sa mali nižšie súdy dopustiť.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu označených uznesení najvyššieho súdu zistil, že najvyšší   súd   po   rekapitulácii   dovtedajšieho   konania   a uvedení   dovolacích   dôvodov uplatnených   sťažovateľkou   podrobne   odpovedal   na   sťažovateľkou   uplatnené   námietky, ktoré mali poukazovať na naplnenie existencie dovolacích dôvodov, ktoré pripúšťa § 237 OSP, a svoje závery o neprípustnosti dovolaní odôvodnil ústavne akceptovateľným (určitým a zrozumiteľným) spôsobom spravidla na niekoľkých stranách odôvodnenia napadnutých uznesení.   Tieto   závery preto   nie   sú   ani   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva podľa čl. 47 charty. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

Vzhľadom   na   doteraz   uvedené   a   v súvislosti   so   sťažovateľkinou   hlavnou argumentáciou ústavný súd tiež zdôrazňuje, že sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku (odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou krajský súd v rámci odvolacieho konania aj zaoberal. Zároveň ústavný súd poukazuje aj na obsah uznesenia ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, ktorým došlo k zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   stanoviskom,   podľa   ktorého   sa   pri preskúmavaní   žiadosti   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   „môžu primerane   uplatniť   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   vzťahujúce   sa   na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   vychádza   aj   z   iných   listín   (či   iných   dôkazov)   než   tých,   ktoré   sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie   a   žiadosť   o   vydanie   poverenia),   a   na   tomto   základe   posúdi   exekučný   titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“. Z uvedeného   dôvodu   potom   je   udržateľný   právny   názor   najvyššieho   súdu,   že v posudzovaných veciach nemohlo dôjsť k tvrdene vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky,   v zmysle   ktorej   pochybenie   v   postupe najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že tento rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby   predtým   podal   žiadosť   Súdnemu   dvoru   na   rozhodnutie   o   predbežnej   otázke   podľa čl. 267   Zmluvy   o fungovaní   Európskej   únie,   ústavný   súd   poukazuje aj   na   odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej   sťažovateľkou,   v ktorom   ústavný súd   sťažovateľke   podrobne   vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, a svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo   6.   mája   2008   a rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Ullens   de Schooten   a Rezabek   proti   Belgicku   z   20.   septembra   2011,   sťažnosti   č.   3989/07 a č. 38353/07.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnosti   a ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014