znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 382/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. R. K., V., pre namietané porušenie jeho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej   povesti   a na   ochranu   mena   a na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   19   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Kežmarok sp. zn. ČVS:ORP-318/JP-KK-2010 z 10. februára 2011, uznesením Okresnej prokuratúry Kežmarok č. k. Pv 837/10-5 zo 17. marca 2011 a uznesením Krajskej prokuratúry v Prešove č. k. 1/1 Kpt 417/11-3 zo 6. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. R. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2011 doručená sťažnosť Ing. arch. R. K., V. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Kežmarok (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS:ORP-318/JP-KK-2010 z 10. februára 2011, uznesením Okresnej   prokuratúry   Kežmarok   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   č.   k.   Pv   837/10-5 zo 17. marca   2011   a uznesením   Krajskej prokuratúry   v Prešove   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) č. k. 1/1 Kpt 417/11-3 zo 6. mája 2011.

Sťažovateľ   bol   vo   veci   oznamovateľom   a opravnými   prostriedkami   napádal rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní z dôvodu nespokojnosti s ich výsledkami.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy uzneseniami okresného riaditeľstva, okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval takto:«K bodu č. 1. Uzneseniu Okresného riaditeľstva PZ, Kežmarok V uznesení vyšetrovateľ zhrnul vykonané dokazovanie, pričom okrem iného uviedol, že nebolo zistené, že by zo strany P. B. išlo o úmyselné konanie, teda o šírenie takých nepravdivých   údajov,   ktoré   by   boli   spôsobilé   značnou   mierou   ohroziť   moju   vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní..., ale išlo len o využitie zákonných spôsobov na prešetrenie zákonitosti konania príslušných orgánov... a tým nebola naplnená skutková podstata trestného činu ohovárania podľa § 373 ods. 1, odst. 2. písm. c) Trestného zákona....

Vyšetrovateľ PZ sa pritom v napadnutom uznesení výslovne nevysporiadal s otázkou pravdivosti,   resp.   nepravdivosti   zverejnených   výrokov   podozrivého,   v   dôsledku   čoho nemohol   ani   dostatočne   posúdiť   naplnenie   znakov   skutkovej   podstaty   trestného   činu ohovárania.

Zároveň poukazujem na podstatnú skutočnosť, že som v trestnom oznámení okrem opísania skutkových okolností prípadu upozornil aj na podozrenie, že uvedeným konaním došlo   okrem   spáchania   trestného   činu   ohovárania   aj   k   naplneniu   skutkovej   podstaty trestného činu krivého obvinenia v zmysle § 345 Trestného zákona. Vyšetrovateľ sa s týmto mojím podozrením vôbec nevysporiadal,   a to aj napriek tomu, že v priebehu trestného konania mu boli dodané listinné dôkazy....

Voči uzneseniu som zákonným spôsobom podal sťažnosť.

K bodu č. 2, Uzneseniu Okresnej prokuratúry Kežmarok

- v odôvodnení uznesenia sa nevysporiadalo s nezrovnalosťami v uznesení OR PZ...

- uvedenie v uznesení že chýba „vyžadovaný úmysel“. Úmysel pána B. je šikanovanie a terorizovanie nielen mojej osoby sústavným podávaním trestných oznámení (v prílohe), zároveň má úmysel aby som bol vyčiarknutý z K. a tým stratil živobytie pre moju 6 člennú rodinu, týmto praktizuje vydieranie....

Voči uzneseniu som zákonným spôsobom podal sťažnosť K bodu č. 3, Uzneseniu Krajskej prokuratúry Prešov

-   uznesenie   len   zjednodušuje   uznesenie   Okresnej   prokuratúry,   komplexnosť hodnotenia je zhŕňaná len z strany pána B.

- podstata v uznesení uchádza a tá je vo vydieraní sústavným podávaním trestných oznámení, ide mu o peniaze (požiadavka o náhradu škody vo výške 2 x 300 000,- €)

-   prečo   sa   prokuratúra   nezapodievala   dôvodom,   že   v   rámci   stavebných   konaní riešených stavieb nepodal žiadne pripomienky ani námietky a jeho aktivity začali hlavne až po kolaudácií uvedených dvoch bytových domov

- taktiež bola opomenutá skutočnosť, že pán B. podal žiadosť o zamestnanie pre seba a celú svoju rodinu k vlastníkovi týchto dvoch bytových domov...

Som zúfalý z neustáleho vyšetrovania políciou, ktorá reaguje na hocijaký aj banálny, alebo nezmyselný podnet pána B....»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že na základe trestného oznámenia sťažovateľa   bolo   uznesením   okresného   riaditeľstva   sp.   zn.   ČVS:ORP-318/JP-KK-2010 z 8. decembra 2010 začaté trestné stíhanie pre prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť osoba vystupujúca pod menom P. B. takým spôsobom, že mala uviesť nepravdivé údaje o sťažovateľovi, ktoré boli spôsobilé značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov a poškodiť ho v zamestnaní.

Uznesením okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS:ORP-318/JP-KK-2010 z 10. februára 2011   bolo   uvedené   trestné   stíhanie   podľa   §   215   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku s poukazom   na § 215 ods.   4 Trestného poriadku   zastavené, pretože tento   skutok nebol trestným činom a nebol daný dôvod na postúpenie veci.

Proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania podal sťažovateľ sťažnosť, na základe ktorej okresná prokuratúra uznesením č. k. Pv 837/10-5 zo 17. marca 2011 zrušila uznesenie okresného   riaditeľstva   a v zmysle   §   214   ods.   1   Trestného   poriadku   postúpila   vec   na prejednanie priestupku, pretože výsledky vykonaného vyšetrovania preukazovali, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom.

Proti výroku o postúpení veci na prejednanie priestupku podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodla krajská prokuratúra uznesením č. k. 1/1 Kpt 417/11-3 zo 6. mája 2011 tak, že ju ako nedôvodnú zamietla.  

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia orgánov verejnej moci pri predbežnom prerokovaní vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (II. ÚS 104/04).

Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie   je opravnou   inštitúciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlúčiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).

Sťažovateľ namieta porušenie základných   práv zaručených   čl. 16   ods.   1 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy bez toho, aby namietal postup orgánov verejnej moci podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Orgán verejnej moci by mohol porušiť základné práva hmotnej povahy len vtedy, keby porušil aj procesné garancie zaručené čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Keďže sťažovateľ nenamietal porušenie ústavných princípov spravodlivého procesu podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, ale namietal len porušenie základných práv zaručených čl. 16 ods.   1   a čl.   19   ods.   1   a 2   ústavy   bez   akejkoľvek   spojitosti   s princípami   spravodlivého procesu,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   uvedeného   a s prihliadnutím   na podstatu   sťažovateľovho   problému ústavný súd dáva do pozornosti svoju judikatúru (napr. III. ÚS 324/05, III. ÚS 284/07) týkajúcu sa namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v rámci ktorej vyslovil, že jej súčasťou je aj právo na trestnoprávnu ochranu. Jeho obsahom je oprávnenie, aby sa orgány činné v trestnom konaní trestným oznámením, resp. inými podaniami náležite zaoberali. Porušiť toto právo by mohli napr. vtedy, keby podanie   dotknutej   osoby   ignorovali   alebo   mu   nevenovali pozornosť   zodpovedajúcu   ich povinnostiam.

Okrem toho ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. II. ÚS 42/00, I. ÚS   158/05)   konštatoval,   že   právo   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   na   začatie trestného konania voči konkrétnej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a   slobody   podľa   druhej   hlavy ústavy   a ani ho nemožno odvodiť z niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd.   Inými   slovami,   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba,   ktorá   podala trestné   oznámenie,   nemá právny   nárok na to,   aby sa   na základe jej trestného oznámenia začalo trestné stíhanie alebo vznieslo obvinenie konkrétnej osobe.   Na druhej   strane   je však   vždy   úlohou   a povinnosťou   orgánu   činného   v trestnom konaní   posúdiť   všetky   okolnosti   daného   prípadu   a rozhodnúť   postupom   súladným s Trestným poriadkom.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011