znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 382/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej U., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ advokát JUDr. J. Č., pre namietané porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Okresného súdu   Galanta č.   k. 16 C/161/2006-673   z 23. júna   2008   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k. 10 Co/279/2008-764 z 26. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2009   doručená   sťažnosť   R.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C/161/2006-673 z 23. júna 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co/279/2008-764 z 26. mája 2009.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«Sťažovateľ dňa 18. 08. 2005 vyzval podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej ako „zákon č. 161/2005 Z. z.“) povinnú osobu   na   navrátenie   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam,   pôvodne   zapísaných   a   vedených v pozemkovoknižnej vložke č... v katastrálnom území Š., v ktorej je uvedený ako pôvodný vlastník   cirkevná   právnická   osoba   „S.“,   ktorej   právnym   nástupcom   je   R...   Okrem špecifikácie pôvodných listov vlastníctva v katastrálnom území S. sťažovateľ určil dôvod prechodu vlastníctva na štát – nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 161/2005 Z. z. (prevzatie bez právneho dôvodu). Ako prílohu k výzve   sťažovateľ   doložil   Potvrdenie   právnej   subjektivity,   Potvrdenie o pridelení IČO. Čo sa   týka   označenia   predmetných   nehnuteľností,   tieto   sťažovateľ   okrem   špecifikácie označenej ako príloha k výzve, špecifikoval pozemnoknižným stavom (PKV č..., k. ú. Š.) a identifikáciou parciel vyhotovenou Správou katastra Š. Z týchto verejných listín je možné zistiť, že nehnuteľnosti sú konkretizované parcelným číslom, druhom pozemku, výmerou a katastrálnym územím.

Nakoľko   povinná   osoba   v   zákonnej   lehote   60   dní   od   doručenia   písomnej   výzvy neuzavrela   so   sťažovateľom   dohodu   o   vydaní   nehnuteľností,   neposkytla   sťažovateľovi pri uplatňovaní práva podľa tohto zákona spoluprácu a pomoc ani na výzvu nereagovala, sťažovateľ bol nútený podať žalobu v záujme ochrany vlastných práv, keďže po uplynutí prekluzívnej lehoty, by sa nemohol úspešne domáhať svojich práv na súde. Práve z tohto dôvodu podal žalobca žalobu o navrátenie nehnuteľností...

Okresný súd Galanta rozsudkom č. k.: 16 C 161/2006-673 zo dňa 23. 06. 2008 zamietol   žalobu   sťažovateľa,   ktorou   sa   voči   žalovanému   ako   povinnej   osobe   domáhal vydania a navrátenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.

Svoje   rozhodnutie   právne   odôvodnil   tým,   že   napriek   vykonanému   dokazovaniu, nemohol   žalobe   vyhovieť   a   to   pre   nedostatok   kvalifikovanej   výzvy   na   uplatnenie reštitučného nároku v prekluzívnej lehote do 30. 4. 2006.

Sťažovateľ   sa   nestotožnil   s   rozhodnutím   prvostupňového   súdu,   preto   v   zákonnej lehote podal proti rozhodnutiu o zamietnutí žaloby odvolanie.

Krajský súd v Trnave Rozsudkom č. k.: 10 Co/279/2008-764 zo dňa 26. 05. 2009 napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Vo   svojom   rozhodnutí   poukázal, že žalobca/sťažovateľ   si   v   zákonnej   lehote   neuplatnil   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným veciam spôsobom, ktorý by vyvolával účinky riadneho uplatnenia si práva... Súdy   rozhodovali   na   základe   reštriktívneho   výkladu   zákona   č.   161/2005   Z.   z., nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel, pričom takýmto spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného   predpisu   zásadne   popreli   účel   a   význam   reštitučného   zákona.   K   danej   veci pristupovali   príliš   formalisticky,   čím   ochranu   práv   zakotvených   v   Ústave   SR, ako aj v Dohovore   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   urobili   iluzórnou a nerealizovateľnou.   S   ohľadom   na   okolnosti   daného   prípadu,   kládli   na   sťažovateľa neprimerané bremeno v rozpore s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Reštriktívny výklad reštitučného zákona zo strany všeobecných súdov má za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   keďže   sťažovateľ   si   svoj   nárok   na   navrátenie   majetku   uplatnil kvalifikovanou výzvou v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z...»

Sťažovateľka je toho názoru, že namietané rozsudky okresného súdu a krajského súdu porušujú jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť v súdnom konaní podľa   čl. 47   ods.   3   ústavy,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Porušenie svojich práv vidí v tom,   že   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   10   Co/279/2008-764   z   26.   mája   2009   potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 16 C/161/2006-673 z 23. júna 2008, ktorým bola reštitučná žaloba sťažovateľky zamietnutá.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť v súdnom konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   dohovoru a práva na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   okresného súdu č. k. 16 C/161/2006-673   z   23.   júna   2008   a   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 10 Co/279/2008-764 z 26. mája 2009, aby zrušil oba rozsudky a vec vrátil na ďalšie konanie.

K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila predsedníčka krajského súdu listom sp. zn. Spr 632/09 z 9. októbra 2009, v ktorom sa uvádza:

„Krajský   súd   v   Trnave   ako   súd   odvolací   prejednal   vec   na   základe v zákonnej lehote podaného odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k.   16 C/161/2006-673   zo   dňa   23.   6.   2008   a   dňa   26.   5.   2009   vyhlásil   rozsudok č. k. 10 Co/279/2008-764, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia pomerne podrobne rozpísal dôvody svojho rozhodnutia. Tunajší   súd   v   odôvodnení   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   svoj   postup a rozhodnutie   odôvodnil   spôsobom   vyplývajúcim   z   ustanovenia   §   157   ods.   2   O.   s.   p., uviedol,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané,   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Z odôvodnenia tiež vyplýva, prečo považoval výzvu   sťažovateľky   na   vrátenie   vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   a   na   vydanie nehnuteľných vecí zo dňa 29. 7. 2005 za nezrozumiteľnú, pričom sa zaoberal i obranou sťažovateľky.   Vzhľadom   na   viazanosť   súdu   vyhláseným   rozsudkom   niet   dôvodu na odchýlenie sa od skutkových a právnych záverov obsiahnutých v citovanom rozsudku. Na   základe   hore   uvedených   skutočností   preto   nepovažujem   sťažnosť   sťažovateľa za dôvodnú a žiadam túto zamietnuť.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode   vlastníctva   k   niektorým nehnuteľnostiam   (ďalej   len   „zákon   č.   161/2005   Z.   z.“)   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práv v tejto lehote právo zaniká.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 16 C/161/2006-673 z 23. júna 2008, preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Týmto   článkom ústavy bola   do   ústavného   systému   Slovenskej   republiky   zavedená   zásada   subsidiarity (III. ÚS   5/05).   Takýmto   súdom   bol   krajský   súd,   ktorý   napadnutý   rozsudok   preskúmal v odvolacom   konaní.   V   tejto   časti   (pokiaľ   ide   o   rozsudok   okresného   súdu č. k. 16 C/161/2006-673 z 23. júna 2008) ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co/279/2008-764 z 26. mája 2009 sa uvádza:

„Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalobkyňa doručila žalovanému výzvu zo   dňa   29.   7.   2005   na   vrátenie   vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   a   na   vydanie nehnuteľných vecí v kat. úz. Š., vedených v pozemkovoknižnej vložke č..., ktorou žalovaného ako povinnú osobu vyzvala podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. na vrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam   pôvodne   zapísaným   a   vedeným   v   pozemkovoknižnej   vložke   č..., špecifikovaným   v   identifikácii   parciel   č...   zo   dňa   20.   7.   2005   s   tým,   že   predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. c) zákona alebo   z   dôvodu   uvedeného   v   §   3   ods.   1   písm.   h)   zákona.   Vo   výzve   tiež   uviedla, že je zákonným nástupcom všetkých nehnuteľných vecí, ktoré sú zapísané v pozemkových knihách   na   zahraničné,   cirkevné,   právnické   osoby   a   je   tiež   právnym   nástupcom po zaniknutých   alebo   zrušených   cirkevných   organizáciách...   v   zmysle   uznesenia   K.   zn. 77/1995/KBS zo dňa 14. 9. 1995, prijatého v súlade s vnútornými predpismi...

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním žalobu zamietol z dôvodu, že žalobkyňa v prekluzívnej lehote v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. riadne neuplatnila   nárok   voči   žalovanému   ako   povinnej   osobe,   nakoľko   v   predmetnej   výzve nehnuteľnosti   riadne   nešpecifikovala,   neidentifikovala,   nepreukázala,   že   je   oprávnenou osobou, nepreukázala po kom si uplatňuje svoje právo a na základe akého konkrétneho dôvodu si uplatňuje vrátenie vlastníctva.

Počas   odvolacieho   konania   žalobkyňa   podaním   zo   dňa   4.   2.   2009   vzala   žalobu v celom rozsahu späť a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil   a   konanie   zastavil.   Späťvzatie   žaloby   odôvodnila   tým,   že   po   rozhodnutí prvostupňového súdu došlo na strane žalobkyne k zániku práva splynutím práv a povinností založených zákonom č. 161/2005 Z. z. a v súčasnosti je žalobkyňa v katastri nehnuteľností zapísaná   ako   vlastníčka   predmetných   nehnuteľností.   Vzhľadom   na   nesúhlas   žalovaného so späťvzatím žaloby odvolací súd uznesením č. k. 10 Co/279/2008-759 zo dňa 8. 4. 2009 späťvzatie   žaloby   nepripustil.   Z   listu   vlastníctva č...   Správy katastra   Š.,   pre kat.   úz.   Š. vyplynulo, že žalobkyňa je v súčasnosti zapísaná ako vlastníčka sporných nehnuteľností. Spornou skutočnosťou v predmetnom spore medzi účastníkmi bola otázka splnenia všetkých náležitostí písomnej výzvy žalobkyne zo dňa 29. 7. 2005 doručenej žalovanému dňa 18. 8. 2005...

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že predmetná výzva žalobkyne nie je zrozumiteľná, pretože žalobkyňa v nej neoznačila nehnuteľnosti, vydania ktorých sa domáha v zmysle § 5 ods. 1 zákona, a tiež neuviedla akým spôsobom prešli predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Podľa § 5 ods. 1 zákona sa nemožno domáhať vydania   veci   určenej   druhovo,   ale   iba   určenej   individuálne.   Musí   ísť   o   vec   pôvodnú, t. j. štátom   prevzatú   a   nie   inú,   napr.   aj   druhovo   zodpovedajúcu.   Povinnosť   preukázať ako k odňatiu veci došlo zaťažuje oprávnenú osobu. V predmetnej výzve žalobkyňa označila nehnuteľnosti len všeobecne, bez individualizácie v súlade s ich aktuálnym zápisom. Takýto právny úkon nebolo možné považovať za zrozumiteľný ani pomocou výkladového pravidla uvedeného v ust. § 35 Občianskeho zákonníka, pretože chýbajúce údaje v právnom úkone nie je možné nahradiť...

K   veci   považuje   odvolací   súd   za   potrebné   uviesť,   že   v   súčasnosti   je   žalobkyňa ako vlastník   predmetných   nehnuteľností   zapísaná   v   katastri   nehnuteľností,   teda   nie   je zrejmé, z akého dôvodu sa domáha navrátenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.“

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu   možnosť   porušenia   označených   základných   práv   alebo   slobôd,   reálnosť   ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Základnou   námietkou   sťažovateľky   obsiahnutou   v   odôvodnení   jej   sťažnosti   bolo jej presvedčenie,   že   oba   všeobecné   súdy,   ktoré   vo   veci   konali   a   rozhodovali, nesprávne vyhodnotili skutkový stav veci a vec z právneho hľadiska posúdili nesprávne vzhľadom   na to,   že   výzvu   sťažovateľky   na   uplatnenie   reštitučného   nároku   považovali za nekvalifikovanú.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu sú jasne zdôvodnené a toto zdôvodnenie je i náležite a obšírne zhodnotené.

Krajský   súd   sa   vysporiadal   s   námietkami   obsiahnutými   v   odvolaní   sťažovateľky ústavne predvídaným spôsobom.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   s   ohľadom   na ustanovenie   §   120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zosumarizoval skutkové poznatky a z nich následne plynúce   logické   úvahy,   ktoré   viedli   oba   súdy   k   záverom   vyjadreným   vo   výrokoch rozhodnutí.

Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s   námietkou   sťažovateľky,   pokiaľ   ide   o   právne hodnotenie všeobecného súdu a pokiaľ ide o jej hodnotenie postupu podľa ustanovenia § 5 ods.   1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.,   podľa   ktorého   je   postup   všeobecných   súdov   viazaný na splnenie kumulatívnej podmienky, a to uplatnenie navrátenia v lehote do 30. apríla 2006 a   preukázanie   skutočností   uvedených   v   ustanovení   §   3   zákona   č.   161/2005   Z.   z. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Postup   všeobecných   súdov   vychádzal   z už   uvedenej   právnej   kvalifikácie,   ktorú aplikovali   v   súlade   s   ústavou   a   medzinárodnými   záväzkami   Slovenskej   republiky obsiahnutými v zmluvách o ľudských právach a základných slobodách.

Krajský   súd   tento   postup   vyhodnotil   a   uviedol   základné   zdôvodnenie,   ktoré ho k takémuto postupu viedlo.

Ústavný   súd   už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   zdôraznil,   že   uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (I. ÚS 8/96).

Postup všeobecného súdu, ktorý konal v súlade s procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnych veciach, nie je možné považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 6/97).

Ústavný   súd   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   24/97 zdôraznil,   že   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde. Nevyhnutným   predpokladom   je   však   uplatnenie   svojho   nároku   (námietky)   v   konaní pred všeobecným súdom.

Sťažovateľka   uplatnila   námietku   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Počas trvania konania na krajskom súde žalobkyňa podaním zo 4. februára 2009 vzala žalobu v celom rozsahu späť a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil.

Sťažovateľka   teda   netrvala   na   prerokovaní   svojho   odvolania   v   plnom   rozsahu a napriek tomu, že nemienila využiť preskúmanie rozsudku nadriadeným súdom, uplatnila tam vznesené námietky voči porušeniu základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom, čím porušila zásadu subsidiarity obsiahnutú v poslednej vete čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   spájala s porušením   procesnej   ochrany   obsiahnutej v čl. 46   ods.   1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj porušenie ďalších práv, ktoré bližšie nešpecifikovala, ale ich viazala na už konštatované procesné námietky.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1   ústavy,   práva   na   rovnosť   v   súdnom   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd už viackrát zdôraznil, že vo veciach vlastníckych je príslušný rozhodovať podľa čl. 142 ods. 1 ústavy všeobecný súd. Ak by pri takomto rozhodovaní vznikol postup, ktorý by bol nesúladný s ústavou najmä z dôvodu   porušenia základných práv sťažovateľky, bol by nevyhnutný aj zásah ústavného súdu proti takémuto porušovaniu.

Keďže neboli zistené porušenia základných práv sťažovateľky, pokiaľ ide o námietku porušenia čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6 ods.   1 dohovoru,   v postupe všeobecných   súdov nemohli byť zistené ani porušenia, pokiaľ ide o ich rozhodovanie v merite veci.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   nezistil   porušenie procesných   postupov   garantovaných   ústavou,   ktoré   by   mali   dopad   na   garantované vlastnícke   práva.   V   tejto   časti   tiež   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009