znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 382/08-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti E. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 3/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 3/96 p o r u š e n é b o l i.

2.   E.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2   500   €   (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Košice - okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť   E.   M.   trovy   konania v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 382/08-08 z 25. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 3/96.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1 Spr. V 669/08 doručeným ústavnému súdu 5. januára 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Návrh napadol na tunajší súd dňa 3. 1. 1996 Návrh   bol   nejasný   a   nezrozumiteľný,   lebo   žalobca   si   ho   písal   sám   a   preto   bol vyzvaný na doloženie dokladov a vo veci bol vytýčený termín výsluchu na deň 28. 3. 1996 Termín   pojednávania   zo   dňa   12. 4. 1997 (správne   má   byť   12. 5. 1997,   pozn.) odročený, nedostavili sa účastníci a žalobca spresnil pasívne legitimovaných účastníkov Pojednávanie 2. 6. 1997 znovu muselo byť odročené, lebo žalobca spresnil okruh pasívne legitimovaných účastníkov a nespresnil žalobný návrh.

Dňa 3. 6. 1997 žiadal poskytnúť lehotu na spresnenie žalobného návrhu.

Dňa 13. 6. 1997 podanie žalobcu v ktorom znovu upravil žalobný návrh a bola volaná na výsluch jeho zástupkyňa (nie advokátka)

Dňa 2. 7. 1997 požiadal žalobca o poskytnutie lehoty na mimosúdnu dohodu Dňa 25. 8. 1997 doplnenie žaloby Žalobca nereagoval a súd zistil, že dňa 18. 8. 1999 zomrel Súd zisťoval právnych nástupcov po nebohom žalobcovi Dňa 24. 1. 2004 boli právni nástupcovia vyzvaní, či trvajú na podanej žalobe. Dňa 7. 4. 2004 Ing. M. A. vzala žalobu späť Adresa pobytu právnej nástupkyne zomretého žalobcu nebola súdu známa a preto súd zisťoval túto adresu a to 11. 6. 2004 vyzval Ing. A., ktorá oznámila súdu, že adresa pobytu jej sestry nie je známa.

Dňa   27.   10.   2004   manželka   nebohého   žalobcu   oznámila   súdu,   že   žiada   lehotu na mimosúdnu dohodu.

Dňa   23.   1.   2005   oznámila   súdu,   že   trvá   na   žalobe,   lebo   k   mimosúdnej   dohode nedošlo.

Dňa   21.   2.   2005   a   14.   3.   2005   spresnila   žalobný   návrh   len   jedna   z   právnych nástupkýň.

Dňa 23. 3. 2005 E. M. sa vyjadrila, že súhlasila s tým, aby vystupovala na strane žalobcu.

Dňa 1. 1. 2006 zomrela žalobkyňa M. Š. Boli urobené ďalšie úkony na spresnenie aktívne legitimovaných účastníkov. Znovu nebolo možné zistiť adresu pobytu právnej nástupkyne

Dňa 22. 11. 2006 žalobkyňa požiadala súd o poskytnutie lehoty na vyjadrenie Dňa 18. 1. 2007 došlo spresnenie žalobného návrhu, ktorý bol zaslaný žalovaným na vyjadrenie.

Nakoľko   ani   toto   spresnenie   žalobného   návrhu   nemá   náležitosti   žalobkyne   boli vyzvaní, aby v lehote 30 dní tieto nepresnosti odstránili.

Po Náleze ÚS sp. zn. III. ÚS 81/07-25 zo dňa 17. 7. 2007, doručený dňa 12. 9. 2007, bol vo veci stanovený termín pojednávania na deň 17. 12. 2007, na ktorom žalobkyne reagovali   na   podania   žalovaných   s   tým,   že   žiadali   odročiť   pojednávanie,   za   účelom upresnenia žaloby a žiadali poskytnúť lehotu 30 dní.

Sťažovateľka v stanovenej lehote neupresnila svoju žalobu a túto upresnila až deň pred pojednávaním, t. j. 16. 10. 2008.

Na pojednávaní dňa 16. 10. 2008 sa k žalobe vyjadrovali žalovaní 3,   4,   ako aj žalobkyne. Pojednávanie bolo odročené na deň 27. 11. 2008 s tým, že žalovaní 1/, 2/ boli volaní na pojednávanie pod hrozbou poriadkovej pokuty.

Dňa 22. 10. 2008 sťažovateľka špecifikovala svoju žalobu, ktorá bola totožná so špecifikáciou zo dňa 16. 10. 2008. Na pojednávaní dňa 27. 11. 2008 žalobkyne svoju žalobu voči žalovaným 2/ a 4/ zobrali späť a žiadali voči ním konanie zastaviť. Zároveň rozšírili svoju   žalobu   voči   žalovanému   1/   o   sumu   237.848,-   Sk,   ktorú   žiada   žalobkyňa   2/,   t.   j. sťažovateľka.   Pojednávanie   z   tohto   dôvodu   bolo   odročené   s   tým,   že   bude   rozhodnuté o pripustení   žalobného   návrhu   a   uznesenie   bude   doručené   žalovanému   1/,   ktorý   nebol prítomný na pojednávaní.

Je potrebné uviesť, že sťažovateľka nepreberala poštu adresovanú na jej poslednú známu adresu od 20. 6. 2006, čo sťažovalo postup súdu a reagovala až vtedy, keď súd jej doručil výzvu na adresu zamestnávateľa. Svoje stanovisko oznámila súdu až 22. 11. 2007 a žalobu upresnila dňa 18. 1. 2007.“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 3/96 ústavný súd zistil   v zásade   rovnaké   skutočnosti   a   úkony,   ako   to   uviedol   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení k sťažnosti.

Ústavný súd navyše zistil, že 29. marca 2000 bolo okresnému súdu po výsluchu zástupkyne právneho predchodcu sťažovateľky oznámené, že sťažovateľ zomrel 18. augusta 1999 a dedičské konanie nie je skončené. Na základe toho si okresný súd vyžiadal dedičský spis a zisťoval právnych nástupcov po navrhovateľovi a ich adresy.

Dňa 24. marca a 22. júla 2004 oznámila sestra sťažovateľky Ing. M. A. okresnému súdu, že sťažovateľka nereaguje na výzvy okresného súdu preto, lebo nehnuteľnosti, ktoré zdedila už „stihla predať“.

Okresný   súd   14.   októbra   2004   žiadal   sťažovateľku   výzvou,   ktorú   prevzala 18. októbra   2004,   oznámiť,   či   trvá   na   podanej   žalobe.   Na   výzvu   vôbec   nereagovala. Neprevzala ani ďalšie výzvy zo 7. februára a 4. marca 2005.

Okresnému súdu   sa   nepodarilo   doručiť vo februári 2005 výzvu   sťažovateľke ani prostredníctvom   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   K.   (ďalej   len   „obvodné oddelenie“). Výzvu prevzala až 18. marca 2005, na ktorú reagovala podaním z 22. marca 2005, v ktorom uviedla, že súhlasí s tým, aby „vystupovala na strane žalobcu“.

Dňa 20. júna 2006 okresný súd opätovne vyzval sťažovateľku na úpravu žalobného návrhu, ktorý navrhla ďalšia účastníčka konania. Výzvu opätovne neprevzala, preto okresný súd   požiadal   obvodné   oddelenie   o doručenie   zásielky   a následne   14.   septembra   2006 zisťoval   adresu   prostredníctvom   jej   sestry   M.   A.   Tí   potvrdili,   že   menovaná   na   adrese trvalého pobytu býva.

Dňa   8.   novembra   2006   okresný   súd   opätovne   vyzval   sťažovateľku   na   úpravu žalobného petitu.   Výzvu   sťažovateľka   prevzala 15.   novembra   2006.   Dňa 22.   novembra 2006 sťažovateľka požiadala okresný súd o predĺženie lehoty na vyjadrenie.

Dňa   4.   januára   2007   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   predložila   svoje vyjadrenie k žalobnému návrhu.

Dňa 18. januára 2007 sťažovateľka doručila okresnému súdu „spresnenie žaloby“.

Dňa 19. apríla 2007 okresný súd vyzval právne nástupkyne navrhovateľa, aby sa vyjadrili k stanoviskám žalovaných; sťažovateľka výzvu prevzala osobne 23. apríla 2007 a na výzvu v lehote nereagovala.

Dňa   18.   júna   2007   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   opravu   a doplnenie   jej žalobných návrhov, ktoré upresnila podaním doručeným 9. júla 2007.

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu v stanovenej lehote nevyjadrila.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov..., a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote, ktoré je obdobné ako základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   aj   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa   ktorého akonáhle sa   konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) ústavný   súd   prihliada   v   rámci   prvého   kritéria   aj   na   predmet   sporu   (povaha   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05, III. ÚS 81/07).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci. Konanie o vydanie nehnuteľností a zaplatenie náhrady za užívanie pozemkov je možné hodnotiť spravidla ako právne i skutkovo zložitejšie, ak navyše na strane žalovaných, ako v tomto prípade, vystupuje viacero subjektov. Tu je ale potrebné konštatovať, že doterajšia doba konania (žalobný návrh bol okresnému súdu doručený 3. januára 1996) predstavuje viac ako 13 rokov a počas tejto doby sa okresný súd zaoberal len odstraňovaním nedostatkov žaloby a zisťovaním dedičov po pôvodnom žalobcovi. Takáto dĺžka konania je neprimeraná a z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní   pred   označeným   porušovateľom   práva   došlo   k zbytočným   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6   a   §   120   ods.   1   OSP a vyvíjať všetko   úsilie   o súčinnosť   so   súdom   tak,   aby mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom.

Vychádzajúc   z uvedenej   charakteristiky   sporového   konania   možno   sťažovateľke v prvom   rade   vytknúť   pasívny   prístup   ku   konaniu   z   dôvodu,   že   nepreberala   zásielky okresného súdu od marca 2004 do marca 2005 a tiež od júna 2006 do novembra 2006. Sťažovateľka sa počas súdneho konania o svoju vec nezaujímala a na výzvy okresného súdu,   ktoré   aj   osobne   prevzala   (napr.   18.   októbra   2004   a 23.   apríla   2007),   vôbec nereagovala, teda neriadila sa zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva), z ktorej   okrem   iného   vyplýva   priama   závislosť   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov účastníkov   konania   od   ich   súčinnosti.   Neposkytla   okresnému   súdu   ani   včas   potrebnú súčinnosť   (naposledy   17.   decembra   2007   reagovala   na   povinnosť   špecifikovať   žalobný návrh s oneskorením takmer 10 mesiacov, pretože žalobu upresnila až 15. októbra 2008) vyplývajúcu z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, čo ústavný súd   hodnotil v jej neprospech,   aj   keď   to   vo   vzťahu   k nečinnosti   a   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu podstatným spôsobom neprispelo k predĺženiu doterajšej doby prerokovania uvedenej veci.

Ďalej treba poznamenať, že i podaný návrh právneho predchodcu sťažovateľky a tiež aj jej podania na upresnenie žalobného návrhu od roku 2005 až do roku 2008 vykazovali nedostatky, ktoré konštatoval aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, v dôsledku čoho ich musel viackrát vyzývať na ich odstránenie. Preto je ústavný súd toho názoru, že i sťažovateľka a jej právny predchodca ako účastníci konania sa tiež podieľali na predĺžení tohto konania (obdobne aj III. ÚS 81/07).

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní.   Z   obsahu predloženého spisu ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný od 25. augusta 1997, keď navrhovateľ   doplnil   žalobný   návrh,   až   do   24.   januára   2004,   keď   vyzval   právnych nástupcov   žalobcu,   či   trvajú   na   podanej   žalobe.   V   tomto   období   okresný   súd   urobil iba jednoduché   úkony   (preveroval   stav   dedičského   konania).   Okresný   súd   bol   nečinný takmer 6 a pol roka.

Aj keď po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 81/07 zo 17. júla 2007 týkajúceho sa inej účastníčky konania sa 17. decembra 2007 uskutočnilo prvé pojednávanie, toto však bolo odročené z dôvodu upresnenia žaloby na žiadosť žalobkýň. Dňa 16. októbra a 27. novembra 2008 sa uskutočnili ďalšie pojednávania, stav právnej neistoty účastníkov konania, a teda   aj sťažovateľky,   však nebol   do   dnešného dňa   odstránený. Pojednávanie z 27. novembra 2008 bolo odročené z dôvodu rozhodnutia o rozšírenom návrhu žalobcu.

Ústavný súd preto v závere konštatuje, že prebiehajúce konanie je stále na súde prvého stupňa bez rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že konanie začalo v roku 1996. Táto zdĺhavosť konania nemôže byť ničím ospravedlnená.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 11 C 3/96, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj keď ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci, pretože už tak urobil vo svojom náleze III. ÚS 81/07, ktorý sa týkal inej účastníčky tohto konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov   sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 130 000 Sk (t. j. 4 315,20 €). Dôvodom je najmä to, „že postupom súdu trvá stav jej právnej neistoty neprimerane a neprijateľne dlho...“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   právnej   veci   vedenej pod sp. zn. 11 C 3/96,   berúc   do   úvahy   uvedené   okolnosti   prípadu   (hodnotenie   správania sťažovateľky   v   časti   II   bode   2   nálezu),   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 2 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Preto vo zvyšnej časti jej žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. D. S. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti   a   jej   podanie)   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 105,4238 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,3068 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2009