znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 381/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia jej   základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1   a čl. 48   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uznesením č. k. 2 CoE 269/2012-88 z 25. októbra 2012 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a jeho   uznesením   sp.   zn. 4 OboE 7/2013 z 31. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a jeho   uznesením   č.   k.   2   CoE   269/2012-88 z 25. októbra 2012   (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 4 OboE 7/2013 z 31. októbra 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   mala   v exekučnom   konaní   vedenom   na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní Okresným súdom Bánovce   nad   Bebravou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   postavenie   oprávnenej.   V priebehu exekučného konania bolo uznesením okresného súdu v sťažovateľkou napadnutom konaní rozhodnuté   o zastavení   prebiehajúceho   exekučného   konania.   Krajský   súd   na   odvolanie sťažovateľky   svojimi uznesením   návrh   sťažovateľky   na prerušenie odvolacieho konania zamietol   a uznesenie   okresného   súdu   vo   výroku   o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú a o zastavení   exekúcie   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd   konanie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zastavil.

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej   činnosti   označených   súdov,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z   hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcu sa na uvedené konania. Za relevantné pochybenie v postupe označených súdov považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených   exekučných   konaní   bolo   rozhodnuté   bez   toho,   aby   bolo   predtým   prerušené konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   z dôvodu   potreby   podania   žiadosti Súdnemu dvoru Európskej   únie (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať   v tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   ex   offo   nekalú   povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania čakať, či   spotrebiteľ   informovaný   o svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval   v rámci   preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Rovnako rozsiahlo   poukazuje   na   ďalšiu   rozhodovaciu   činnosť   Súdneho   dvora,   ústavného   súdu a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uznesením krajského súdu a postupom a uznesením najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší označené uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie   a sťažovateľke   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   postupom a uznesením krajského súdu

Pokiaľ ide o splnenie procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti postupu a uzneseniu krajského súdu ako súdu odvolacieho, ústavný súd zistil, že uznesenie krajského súdu nebolo napadnuté dovolaním, ale len odvolaním, a to len pokiaľ ide o výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Vo vzťahu k výroku uznesenia krajského súdu, ktorým   bolo   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   4   Er   3135/2008-35   zo   14.   júna   2012 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, sťažovateľka nepodala žiaden opravný prostriedok.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V posudzovanom prípade ústavný súd z obsahu uznesenia najvyššieho súdu zistil, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 14. novembra 2012. Túto skutočnosť si zároveň ústavný súd overil aj dopytom na okresnom súde, ktorý je v podľa § 62 ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov poverený vyznačovaním právoplatnosti na rozhodnutiach druhostupňových súdov.

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy teda v okolnostiach danej veci začala plynúť 14. novembra 2012, ktorým napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť, a v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde skončila 14. januára 2013. Ústavnému súdu však bola sťažnosť proti napadnutému uzneseniu doručená až 13. februára 2014, teda zjavne po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Nedodržanie tejto lehoty je pritom dôvodom na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (III.   ÚS   480/2012,   III.   ÚS   549/2013, I. ÚS 52/2014).

Keďže sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota stanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako podala túto sťažnosť. Pri ustálení tohto záveru ústavný súd dospel k záveru, že na vec nemôže aplikovať judikatúru o zachovaní lehoty na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom (uzneseniam) krajského súdu v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu (napr. I.   ÚS   358/09,   III.   ÚS   114/2010),   keďže   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľka dovolanie nepodala, ale bez splnenia podmienok konania napadla uznesenie krajského súdu odvolaním   (ako   neprípustným   opravným   prostriedkom),   a   len   pokiaľ   ide   o   výrok o zamietnutí jej návrhu na prerušenie konania.

Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu preto ústavný súd považoval jej sťažnosť za oneskorenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

2.3   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   postupom a uznesením najvyššieho súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Najvyšší súd napadnutým uznesením konanie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského   súdu   vo   výroku   o zamietnutí   návrhu   na   prerušenie   konania   zastavil,   pretože dospel   k záveru   o existencii   takého   nedostatku   podmienok   konania,   ktorý   nemožno odstrániť. Vychádzal pritom z názoru, že rozhodnutie „krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávneného   na   prerušenie   konania   vydané   v priebehu   odvolacieho   konania,   nie   je rozhodnutím   krajského   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa,   ale   bezpochyby   sa   jedná o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa však pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa, ale zostáva súdom odvolacím. Naviac, podľa § 202 ods. 3 písm. o/ O.s.p., odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ a teda aj keby o návrhu rozhodol súd prvého stupňa, proti jeho rozhodnutiu by   v takomto   prípade   odvolanie   prípustné   nebolo.   Vzhľadom   na   uvedené   je   zrejmé,   že napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   chybné   poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu neobsahuje.

Oprávnený napadol uznesenie krajského súdu odvolaním v konaní, v ktorom tento nepostupoval ako súd prvého stupňa, ale ako súd odvolací, pretože s vecou súvisiaci spis mu bol predložený za účelom preskúmania rozhodnutia vydaného súdom prvého stupňa. S poukazom na uvedené,   funkčná príslušnosť   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   na rozhodovanie o odvolaní oprávneného daná nie je.“.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu označeného uznesenia najvyššieho súdu zistil, že najvyšší   súd   svoj   záver   o neodstrániteľnom   nedostatku   podmienok   konania   o odvolaní sťažovateľky odôvodnil ústavne akceptovateľným (určitým a zrozumiteľným) spôsobom. Žiada   sa   zdôrazniť,   že   sťažovateľka   v sťažnosti   ani   nepredkladala   argumentáciu vyvracajúcu správnosť a zákonnosť tohto postupu najvyššieho súdu, sústredila sa len na formuláciu svojich názorov spochybňujúcich postup označených súdov vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania za účelom   predloženia   predbežnej   otázky   podľa   čl.   267 Zmluvy o fungovaní   Európskej   únie.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej   sťažovateľkou,   v ktorom   ústavný súd   sťažovateľke   podrobne   vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor   zároveň   oprel   aj   o   uznesenie   Spolkového   ústavného   súdu   Nemecka   sp.   zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.

Záver,   ku   ktorému   najvyšší   súd   dospel, nie   je   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľný ani neudržateľný a nemá za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a   čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva podľa   čl.   47   charty.   V   zmysle   svojej   judikatúry   ústavný   súd   považuje   za   protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   odmietol   a   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky   v   nich   uplatnených   už   ústavný   súd vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014