znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 381/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., K., zastúpeného advokátskou kanceláriou A., s. r. o., P., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na verejné prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Kežmarok   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 C 160/2010   a   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 Co 43/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012 doručená   sťažnosť   P.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 160/2010 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 43/2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným v auguste 2010   na   okresnom   súde   domáhal „zaplatenia   sumy   28.873,65   €   s   prísl.   z   titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva po zániku združenia Š., v ktorom vykonávali spoločne podnikateľskú činnosť“.

Sťažovateľ opisujúc podstatné skutočnosti o priebehu konania pred okresným súdom v sťažnosti tiež uviedol, že „Obsahom práva na spravodlivý proces a konanie bez prieťahov je nepochybne aj právo na kvalitnú prípravu súdu na pojednávanie, čo predpokladá aj ust. § 114 ods. 1, 2 O. s. p. a § 100 ods. 1 O. s. p. V predmetnom konaní sa však súd cit. ust. neriadil, pretože by sa nemohlo stať, že po skoro dvoch rokoch od začatia konania sa vo veci nevykonalo žiadne dokazovanie, žalobca je bez majetku a bez finančnej náhrady za majetok, o ktorom mal súd rozhodnúť v primeranej dobe.

... prieťahy v konaní nastali hlavne

- v čase od podania námietky zaujatosti 7.12.2010 (č. 1. 123) do 10.3.2011 (č. l. 136), kedy bol vypracovaný predkladací list spisu na odvolací súd, t. j. tri mesiace, čo je doba neprimeraná na vybavenie námietky zaujatosti a zaslanie spisu odvolaciemu súdu

-   v   čase   od   vrátenia   spisu   na   OS   Kežmarok   7.4.2011   po   rozhodnutí   KS   Prešov z 29.3.2011 o námietkach zaujatosti (č. l. 154-155) do 2.5.2011, kedy bol spis pridelený sudcovi..., t. j. skoro jeden mesiac trvalo pridelenie spisu

- v čase od 2.5.2011 do 8.7.2011, kedy po dvoch mesiacoch bol urobený prvý úkon (č. 1. 158) a do 25.7.2011 (č. l. 159), kedy bolo vydané uznesenie o zastavení konania v časti o 3.620,69 €, pričom žaloba o 3.620,69 € bola vzatá späť ešte podaním zo 16.9.2010

- na č. l. 180 je referát sudcu z 13.10.2011 na vyhotovenie uznesenia o nepriznaní oslobodenia od poplatkov, hoci už na pojednávaní 28.10.2010 bolo oslobodenie priznané, pričom až 9.1.2012 na č. l. 183 je referát VSÚ o tom, že o priznaní bolo rozhodnuté, teda od 13.10.2011 do 9.1.2012,   t.   j.   skoro tri mesiace je doba neprimeraná na zistenie,   že nemožno rozhodnúť o nepriznaní oslobodenia, pretože toto už priznané bolo

- následne 10.1.2012 na č. l. 184 je referát s usmernením na vyhotovenie uznesenia o oslobodení od poplatkov, pričom na č. l. 185 je takto vyhotovené uznesenie, ktoré bol doručené   právnemu   zástupcovi   žalovaného   5.3.2012   a   právnemu   zástupcovi   žalobcu 2.3.2012. Zjavne je teda neprimeraná doba cca 1,5 roka, ktorá uplynula od vyhlásenia uznesenia   o   oslobodení   od   poplatkov   na   pojednávaní   28.10.2010   do   jeho   písomného vyhotovenia na č. l. 185, ktoré bolo doručované v marci 2012, hoci minimálne žalovanému ani doručované nemalo byť.

Obdobie od 7.12.2010 do 5.3.2012 je obdobím prieťahov v konaní. Ďalšie prieťahy boli   spôsobené tým,   že uznesenie z č.   l.   185 bolo   doručované aj právnemu zástupcovi žalovaného, ktorý ale voči uzneseniu nemá právo podať odvolanie, pretože je neprípustné v zmysle § 202 ods. 3 písm. d) O. s. p. Odvolanie však právna zástupkyňa žalovaného podala   (č.   l.   187),   toto   bolo   predložené   na   odvolací   súd   podľa   predkladacej   správy z 11.5.2012   (č. l.   190)   a   expedované   na   KS   Prešov   17.5.2012.   V   súčasnosti   je   spis na odvolacom súde, kde je vec vedená pod č. k. 12 Co 43/2012. Pri preštudovaní spisu 20.6.2012 v spise nebola žiadna poznámka, že by o odvolaní bolo rozhodnuté, avšak podľa telefonickej   informácie   na KS   v   Prešove   dňa   12.7.2012   bolo   o   odvolaní   rozhodnuté už 29.5.2012 tak, že odvolanie bolo odmietnuté. Do dnešného dňa, t. j. po cca 6 týždňoch však rozhodnutie nebolo vyhotovené a expedované účastníkom. Počas celého tohto obdobia sa konalo o odvolaní, ktoré nemal právo účastník podať a stalo sa tak iba v dôsledku nesprávneho postupu súdu v rozpore so zákonom.

Žalovaný   v   prvom   rade   teda   spôsobil   prieťahy   v   konaní   aj   tým,   že   nesprávne v uznesení   uviedol   poučenie   o   opravnom   prostriedku   a   po   jeho   podaní   predložil   vec odvolaciemu súdu, hoci odvolanie nebolo prípustné, a to až po dvoch mesiacoch. Obdobie od   5.3.2012   do   17.5.2012   je   ďalším   obdobím   prieťahov   v   konaní   zo   strany   odporcu v 1. rade. Obdobie od 29.6.2012 doteraz je obdobím prieťahov v konaní na strane odporcu v 2. rade,   pretože   29.6.2012   uplynula   zákonná   lehota   30   dní,   v   ktorej   mal   vyhotoviť a odoslať rozhodnutie v zmysle § 158 ods. 5 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. Vzhľadom na povahu   rozhodnutia   napadnutého   odvolaním   a   na   to,   že   odvolanie   bolo   odmietnuté (zrejme   pre   neprípustnosť)   máme   za   to,   že neexistovali   závažné   dôvody   pre   predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia odvolacieho súdu...

V   predmetnom   konaní   však   odporca   v   1.   rade   svojimi   zbytočnými   prieťahmi a neefektívnym vedením konania a odporca v 2. rade nevyhotovením rozhodnutia v zákonnej lehote porušujú   tieto práva   sťažovateľa.   Tým,   že v   dôsledku   neúmerne dlhého   konania nemôže sťažovateľ disponovať majetkom, ktorý mu patrí, ani v tomto rozsahu realizovať svoje podnikateľské aktivity, bola mu bezdôvodnými prieťahmi v konaní zo strany súdu spôsobená ujma, ktorá sa prejavuje aj neistotou a predlžovaním napätia v rodine, nakoľko žalovaný je bratom žalobcu.

Dňa   8.1.2012   podal   sťažovateľ   cestou   právneho   zástupcu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní. Podľa odpovede predsedu súdu prvého stupňa (odporcu v 1. rade) z 20.2.2012 je konanie súdu v poriadku a neodôvodňuje prijať záver, že dochádza k porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. S takýmto záverom predsedu súdu nemožno súhlasiť   a   naviac,   ani   po   tejto   sťažnosti   súd   nepostupoval   tak,   aby   k   prieťahom nedochádzalo. K týmto prieťahom nijako neprispel žalobca, ktorý na výzvu súdu reagoval v primeranej   lehote.   Prejednávaná   vec   pritom   nie   je   skutkovo   ani   právne   zložitá,   aby to ospravedlňovalo   takýto   postup   súdu.   Skutková   a   právna   zložitosť   však   v   doterajšom konaní nie je relevantná, pretože súd svojimi úkonmi neriešil vecné problémy, ale iba otázky procesné.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal takéto rozhodnutie:

„1. Právo sťažovateľa na spravodlivý proces a konanie bez prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé,   verejné   prejednanie   veci v primeranej dobe   podľa čl.   6   ods.1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd, a právo vlastniť majetok podľa čl.20 ods.1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní pred   Okresným   súdom   Kežmarok,   č.   k.   3C   160/2010   a   Krajským   súdom   v   Prešove, č. k. 12 Co 43/2012, porušené boli.

Prikazuje sa odporcom konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- €, ktoré je odporca v 1. rade povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Odporcovia   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   sťažovateľovi   na   účet právneho   zástupcu   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   269,60   €...   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry (I. ÚS 120/03, I. ÚS 66/04, II. ÚS 57/01) berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a   tým   ani   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa   nepreukázali   v   čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie“ (II. ÚS 93/03).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05, I. ÚS 335/2010).

Ústavný   súd   po   podrobnom   oboznámení   sa   s   priebehom   namietaného   konania a postupom okresného súdu konštatuje, že v označenom konaní vedenom okresným súdom v čase pred predložením spisu krajskému súdu (17. máj 2012) možno ustáliť ojedinelé prieťahy, ktoré však samy osebe ešte nesignalizujú porušenie namietaného porušenia jeho základného práva na verejné prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Okresný   súd   od   podania   návrhu   (12.   augusta   2010)   v   roku   2010   nariadil   dve pojednávania (na október a december 2010) a hoci v jeho postupe sa vyskytli v roku 2011 malé   obdobia   nečinnosti,   ako   to   uvádza   sťažovateľ   (1   až   3   mesiace),   ako   aj   procesné nedostatky, na druhej strane námietky sťažovateľa ústavný súd hodnotí v súčasnosti ako nedôvodné,   pretože   ide   iba   o   ojedinelé   prieťahy,   ktoré   svojou   intenzitou   relevantne nezasiahli   do   označených   základných   práv   sťažovateľa.   Ústavný   súd   pritom   poukazuje na to, že aj keď procesná aktivita okresného súdu spočívala len v jednoduchých procesných úkonoch, ktoré sťažovateľ aj špecifikuje v sťažnosti, a okresný súd oneskorene predložil spis   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie   o   návrhu   na   vylúčenie   zákonnej   sudkyne, resp. nenariadil   ďalšie   pojednávanie,   ako   to   požadoval   sťažovateľ,   tieto   skutočnosti v okolnostiach danej veci najmä s ohľadom na dobu doterajšieho konania (necelých 21 mesiacov   do   predloženia   spisu   krajskému   súdu)   považoval   za   nedostatočné   na   to,   aby ústavný súd jeho argumenty vyhodnotil ako dôvodné.

K tomu ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou poznamenáva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04)]. Ak ústavný súd dospeje k záveru, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné posúdiť ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   nevysloví   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   tomto   článku (napr. II. ÚS 57/01,   III.   ÚS   30/03,   III.   ÚS   52/05)   alebo   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, III. ÚS 252/05).

Navyše,   predseda   okresného   súdu   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   podaním z 20. februára 2012, teda iba päť mesiacov pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, okrem uvedenia   procesných   úkonov   účastníkov   konania   a   okresného   súdu   tiež   uviedol,   že „doterajší postup súdu... ma nateraz neodôvodňuje prijať záver, že v predmetnom konaní dochádza   k   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov...“, a v závere vyjadrenia ubezpečil   sťažovateľa, že „súd bude v konaní aj naďalej plynule pokračovať“.

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Toto   rozhodnutie   však   nebráni   sťažovateľovi   opätovne   sa   obrátiť   so   sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní na okresnom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn 12 Co 43/2012, ústavný súd odmietol pre neprípustnosť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorou sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby preukázali využitie právneho prostriedku   ochrany,   na   uplatnenie   ktorého   majú   právo   podľa   §   62   a   nasl.   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   predsedovi   príslušného všeobecného súdu.

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   ustálenej   judikatúry   (I.   ÚS   21/99,   I.   ÚS   20/05, IV. ÚS 74/05)   zdôrazňuje, že   účelom   práva   účastníka   konania pred   všeobecným   súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého všeobecného súdu podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou nečinnosťou.   Ústavný   súd preto   o   sťažnosti,   ktorej   predmetom   je namietanie porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, koná v zásade iba za predpokladu, ak sťažovateľ   preukáže,   že   účinne   využil   označený   právny   prostriedok   ochrany   svojich základných práv podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listín však nevyplýva, že by sťažovateľ podal osobne   alebo   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v   súvislosti   s   namietanými zbytočnými prieťahmi v predmetnom konaní sťažnosť podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. ustanovení zákona o súdoch predsedovi krajského súdu. Sťažovateľ sa o tom v sťažnosti ani nezmieňuje   a   ku   svojmu   podaniu   nepripojili   kópiu   sťažnosti   adresovanej   predsedovi krajského súdu.

Nepreukázanie podania sťažnosti predsedovi krajského súdu potom viedlo ústavný súd k záveru, že v danej veci neboli sťažovateľom využité všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   čo   v   zmysle   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde odôvodňuje odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu jej neprípustnosti.

Na základe uvedených dôvodov bola sťažnosť ústavným súdom odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Predmetom sťažnosti sťažovateľa bolo aj jeho tvrdenie, že okresný súd v jeho veci nekonal bez zbytočných prieťahov a neriadil sa dôsledne ustanoveniami § 114 ods. 1 a 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   a   §   100   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   vôbec nevykonal žiadne dokazovanie a sťažovateľ je stále bez majetku a bez finančnej náhrady, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl. 20 ods.   1 druhej   vety ústavy   vlastnícke   právo všetkých   vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Keďže   v   danom   prípade   nebolo   konštatované   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v okolnostiach danej   veci   žiadne   tvrdenia   a   dôkazy   produkované   v   sťažnosti   nesignalizujú   možnosť porušenia ani základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť je svojím obsahom totiž výlučne zameraná na preukázanie existencie zbytočných prieťahov. S prihliadnutím na to, že o potenciálnom vlastníctve   sporného   majetku   sťažovateľa   nebolo   ešte   právoplatne   rozhodnuté,   ako   aj na druh súdneho konania vedeného všeobecnými súdmi v jeho právnej veci, ústavný súd konštatuje,   že   nenachádza   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi   sťažovateľom   označenými právami a postupom všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 474/2011, I. ÚS 127/09).

Preto   aj   v   tejto   časti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd k tomu navyše poznamenáva, že o návrhu na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (medzi sťažovateľom a jeho bratom) rozhoduje okresný súd, a keďže túto ochranu považuje ústavný súd za účinnú a dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže   súčasne   dovolávať   aj   prostredníctvom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom (m. m. I. ÚS 148/03, I. ÚS 167/03).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   (m.   m.   IV.   ÚS   233/04)   tiež poznamenáva,   že   ak   by   sa   zaoberal   tvrdeným   porušením   označených   práv   sťažovateľa pred konečným rozhodnutím všeobecného súdu, musel by predvídať výsledok sporu. Takéto prejudikovanie výsledku   konania pred okresným súdom   zo strany ústavného súdu   však nemožno pripustiť. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je nahrádzať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   zásadne   obmedzuje   iba   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (m. m. I. ÚS 114/03, IV. ÚS 233/04). V posudzovanom prípade je na okresnom súde, aby rozhodol, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre vyhovenie alebo nevyhovenie žalobe vo veci samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012