znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 381/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   O., J.   M.,   O.,   a M.   G.,   O.,   zastúpených advokátkou   JUDr.   E.   H.,   Advokátska   kancelária,   N.,   pre   namietané   porušenie   ich základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   sp.   zn. 2 T/29/2008   z 29.   septembra   2008,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn. 3 To/67/2009 z 2. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo/12/2011 z 30. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M., J. M. a M. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2011 doručená   sťažnosť   J.   M.,   O., J.   M.,   O.,   a M.   G.,   O.   (ďalej   len   „sťažovatelia“   alebo „obvinení“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   E.   H.,   Advokátska   kancelária,   N.,   pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T/29/2008 z 29. septembra 2008, rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To/67/2009 z 2. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo/12/2011 z 30. marca 2011.

Z obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že sťažovatelia boli trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 2 T/34/2003 uznaní za vinných z trestného činu vydierania podľa § 235   ods.   1   Trestného   zákona   (účinného   do   31.   decembra   2005)   a trestného   činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 a 2 Trestného zákona (účinného do 31. decembra   2005),   oba   skutky   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   9   ods.   2   Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005) a bol im uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov   s podmienečným   odkladom   na   skúšobnú   dobu   30   mesiacov.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podali   odpor,   na   základe   ktorého   boli   okresným   súdom   spod   obžaloby oslobodení. Po podaní odvolania prokurátorom krajský súd prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil so záväzným pokynom okresnému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T/34/2003 z 25. januára 2006 boli sťažovatelia uznaní za vinných z oboch trestných činov a bol im uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov   s podmienečným   odkladom   na   skúšobnú   dobu   24   mesiacov.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podali   odvolanie,   ktoré   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   To/91/2006 z 26. septembra 2006 zamietol. Na základe ich dovolania najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Tdo/11/2007 zo 6. novembra 2007 rozhodol, že uvedeným uznesením krajského súdu bol porušený   zákon   v neprospech   obvinených, napadnuté   uznesenie,   ako   aj   ďalšie   na   neho nadväzujúce   rozhodnutia   zrušil   a krajskému   súdu   prikázal   vec   znovu   prerokovať a rozhodnúť. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „súbeh uvedených trestných činov je vylúčený, pretože konanie, ktoré možno podradiť pod skutkovú podstatu trestného činu   obmedzovania   osobnej   slobody...   je   fakticky   konzumované   konaním   smerujúcim k naplneniu zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu vydierania..., ak takým konaním obvinení obmedzili osobnú slobodu poškodeného“, a to sa v konečnom dôsledku premietlo do uloženia trestu (za viac trestných činov) obvineným. Najvyšší súd zároveň uviedol, že „keďže napadnuté rozhodnutie bolo zrušené len v dôsledku dovolania podaného v prospech   obvineného,   nemôže   v novom   konaní   dôjsť   ku   zmene   rozhodnutia   v jeho neprospech“.

Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T/29/2008   z 29.   septembra   2008   boli sťažovatelia   uznaní   za   vinných   z trestného   činu   vydierania   formou   spolupáchateľstva (§ 9 ods. 2 a § 235 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005) a bol im uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 24 mesiacov. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie, na základe ktorého krajský súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   To/67/2009   z 2.   marca   2010   zrušil   prvostupňový   rozsudok vo výroku   o treste   a sťažovateľom   uložil   trest   odňatia   slobody   v trvaní   4   mesiacov s podmienečným   odkladom   na   skúšobnú   dobu   1   roka.   Keďže   sťažovatelia   s uvedeným rozhodnutím   nesúhlasili,   podali   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   a i)   Trestného   poriadku dovolanie najvyššiemu súdu, ktoré bolo uznesením sp. zn. 3 Tdo/12/2011 z 30. marca 2011 odmietnuté pre nesplnenie označených dôvodov dovolania.

Sťažovatelia uviedli, že sa cítia byť nevinní a žiadnych skutkov, ktoré sú im kladené za   vinu,   sa   nedopustili.   Podľa   názoru   sťažovateľov   zo   strany   okresného   súdu   došlo k závažným   procesným   pochybeniam,   a   to   tým,   že   nekonal   dôsledne   podľa   pokynu nadriadených   súdov,   neprejednal   obžalobu   tak,   ako   bola   prokurátorom   predložená,   ale zo žalovaného jednočinného súbehu dvoch trestných činov jednu časť vypustil a rozhodol iba o ďalšej časti, čím zasiahol do kompetencie prokurátora, neprejednal vec v potrebnom rozsahu, nevykonal dostatočné dokazovanie, nevypočul ich k tým dôkazom, ktoré sa týkali len jedného skutku. S napadnutým rozhodnutím okresného súdu preto nesúhlasia. Taktiež nesúhlasia s napadnutím rozhodnutím krajského súdu, ktorý sa zaoberal iba otázkou trestu a nevzal   do   úvahy   nimi   predložené   pripomienky   týkajúce   sa   procesných   pochybení okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd sa zaoberal tým, čoho sa vôbec nedovolávali.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2   T/29/2008   z 29.   septembra   2008,   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To/67/2009 z 2. marca 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo/12/2011 z 30. marca 2011 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   aby zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo/12/2011 z 30. marca 2011 a vec vrátil „na nové prejednanie a rozhodnutie“ a aby sťažovateľom priznal trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T/29/2008 z 29. septembra 2008, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To/67/2009 z 2. marca 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo/12/2011 z 30. marca 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a základného   práva   na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T/29/2008 z 29. septembra 2008

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, sťažovatelia využili možnosť domôcť sa ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu   k napadnutému   rozhodnutiu   okresného   súdu   podaním odvolania, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 To/67/2009 z 2. marca 2010.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (podobne   napr. IV. ÚS 115/07, II. ÚS 343/09, III. ÚS 115/2011).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a základného   práva   na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To/67/2009 z 2. marca 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť. Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde   to   nedovoľuje (podobne   napr.   IV.   ÚS   14/03,   I.   ÚS   110/03, III. ÚS 220/2010).

Podľa   aktuálnej   judikatúry   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní.   Pritom   lehota   na podanie tejto sťažnosti   bude   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 164/2011).

Vzhľadom na to, že sťažovateľmi podané dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného   poriadku   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   bolo   uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Tdo/12/2011   z 30.   marca   2011   odmietnuté   pre   nesplnenie označených dôvodov dovolania, ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti za podanú včas.

Predmetom   sťažnosti   v tejto   časti   je   nesúhlas   sťažovateľov   s napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorému vytýkajú, že sa zaoberal iba otázkou uloženia trestu a nevzal   do   úvahy   ich   pripomienky   k   procesným   pochybeniam   okresného   súdu spočívajúcim   v nerešpektovaní   predchádzajúceho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu a v nevykonaní   dostatočného   dokazovania.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že sťažovatelia   obsahovo   identické   námietky   týkajúce   sa   postupu   okresného   súdu   nastolili nielen vo svojich opravných prostriedkoch, o ktorých už rozhodol krajský súd a najvyšší súd, ale rovnako ich formulovali aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí okrem iného uviedol:„V   dôsledku   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   krajský   súd   rozhodnutím   zo   dňa 15. 01. 2008 sp. zn. 3 To/94/2007 zrušil napadnutý rozsudok súdu I. stupňa a vec vrátil súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Poukázal na to, že skutkový stav bol správne zistený avšak konanie obžalovaných bolo nesprávne právne posúdené a v tej súvislosti boli porušené aj ustanovenia o ukladaní trestu obžalovaným.

Po   zrušení   veci   súd   I.   stupňa   v   časti   právnej   kvalifikácie   konania   obžalovaných rešpektoval   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   2   Tdo   11/2007,   ako   aj   následne rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Trnave   a   konanie   obžalovaných   právne   kvalifikoval ako trestný čin vydierania podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005. Nerešpektoval však názory Najvyššieho súdu SR v Bratislave a Krajského súdu v Trnave ohľadne uloženia trestu obžalovaným, keď uložil obžalovaným pôvodný trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov. Pri ukladaní trestu obžalovaným bolo totiž nutné prihliadnuť na to, že obžalovaným sa ukladá trest len v zmysle ustanovenia § 235 ods. 1 Trestného zákona bez použitia ustanovenia § 35 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005.

Krajský   súd preto   zrušil napadnutý rozsudok   vo výroku   o   treste   a   spôsobe jeho výkonu a pri uložení trestu obžalovaným vychádzal z ustanovení § 23 a § 31 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, pričom prihliadol na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť a na možnosť nápravy a pomery obžalovaných. Obžalovaným uložil podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona tresty odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) mesiace u každého osobitne, a zároveň podľa § 58 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 všetkým obžalovaným výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 1 (jedného) roka u každého osobitne.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), resp. porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   251/03, IV. ÚS 340/04).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru bývalej Komisie pre ľudské   práva (sťažnosť č.   6172/73,   X v. United Kingdom,   sťažnosť   č.   10000/83, H v. United Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp.   Monnel   a   Morris),   v   zmysle   ktorej   sa   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, ako vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný   súd   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   je   toho   názoru,   že   napadnuté rozhodnutie krajského súdu v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by   zakladala   svojvôľu.   Krajský   súd   svoje   závery   ústavne   akceptovateľným   spôsobom odôvodnil   a   uviedol   logický   postup,   ako   k týmto   záverom   dospel.   Ústavný   súd   preto hodnotí napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako jasné, zrozumiteľné a zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Keďže samotný krajský súd v posudzovanom konaní ďalšie dôkazy nedopĺňal, ale pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení (resp. záverov) okresného súdu, jeho postupom nedošlo ani k porušeniu základného práva sťažovateľov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd preto nevidí žiadny dôvod na prehodnocovanie, resp. spochybňovanie právnych záverov krajského súdu uvedených v napadnutom rozhodnutí, ktoré sú výsledkom interpretácie príslušných ustanovení Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005) a Trestného poriadku a ktoré sú v konečnom dôsledku len odlišné od právnych argumentov sťažovateľov.   Právo   na   súdnu   ochranu   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred všeobecným   súdom,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (podobne   napr. III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   žiadnu   relevantnú súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a označenými   právami sťažovateľov, porušenie ktorých namietali, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a základného   práva   na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo/12/2011 z 30. marca 2011

Napadnutým   rozhodnutím   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľov   pre nesplnenie   (nimi   uplatnených)   dôvodov   dovolania   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   a i) Trestného poriadku. Sťažovatelia najvyššiemu súdu vytýkajú, že sa zaoberal tým, čoho sa vôbec nedovolávali, pričom, ako už bolo uvedené, námietku porušenia označených práv spájajú   s   procesnými   pochybeniami   okresného   súdu   spočívajúcimi   v nerešpektovaní predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu a v nevykonaní dostatočného dokazovania.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí okrem iného uviedol:„Dôvod dovolania podľa písm. g) § 371 ods. 1 Tr. por. možno uplatniť len v prípade, ak   dôjde   k   porušeniu   zákonných   ustanovení   upravujúcich   vykonávanie   jednotlivých dôkazných prostriedkov. Nemožno však ním napadnúť informatívnu hodnotu dôkazu, resp. spôsob   hodnotenia   dôkazu   súdom.   Nesprávne   hodnotenie   dôkazu   možno   napraviť   len v odvolacom konaní, nie však v konaní o dovolaní.

Obvinení dôvod dovolania podľa písm. g) § 371 ods. 1 Tr. por. videli v tom, že podľa   ich   názoru,   okresný   súd   ich   mal   po   zrušení   veci   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky a následne i Krajským súdom v Trnave znovu vypočuť a vykonať všetky dôkazy na vec sa vzťahujúce odznovu.

Takýto   postup   okresného   súdu   však   nebol   potrebný,   pretože   všetky   dôkazy zadovážené v prípravnom konaní í v konaní pred súdom boli vykonané v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami upravujúcimi vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Obvinení neuviedli, v čom konkrétne vidia porušenie zákona pri vykonávaní jednotlivých dôkazov, ani ktorý konkrétny dôkaz mal byť vykonaný nezákonným spôsobom. Z obsahu ich dovolania   je   však   zrejmé,   že   oni   v   skutočnosti   ani   nenamietajú   zákonnosť   postupu   pri vykonávaní dôkazov, ale namietajú spôsob hodnotenia dôkazov súdom.

Porušenie zákona z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., teda.   že   zistený   skutok   bol   v   posudzovanom   prípade   nesprávne   právne   posúdený   ako jednočinný súbeh dvoch trestných činov, a to trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zák. a trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 Tr. zák., ktorý je vylúčený, bolo napravené rozhodnutím Okresného súdu v Dunajskej Strede z 29. septembra 2008, keď súd postupoval v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Tdo 13/2007 a uznesenia Krajského súdu v Trnave z 15. januára 2008, sp. zn. 3 To 94/2007.

Aj v prípade tohto dovolacieho dôvodu dovolacie námietky obvinených smerovali k tomu, že namietali spôsob hodnotenia dôkazov, keď žiadali zrušiť napadnuté rozhodnutia v rámci dovolacieho konania z dôvodu, že sa cítia byť nevinní.

Je treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti   právoplatným   rozhodnutiam   súdu,   ktorým   sa   má   zabezpečiť   náprava   procesných a hmotnoprávnych   chýb   taxatívne uvedených ako dovolacie dôvody   v ustanovení   § 371 ods. 1 písm. a) až písm. l) Tr. por. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov, zameranú na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Mimoriadny   opravný   prostriedok   -   dovolanie   -   neslúži   k   revízii   skutkových   zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplniť, alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť skutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové zistenia alebo nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia prípustnosti   dovolania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 324/2010).

Uvedené   závery   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   nepovažuje   za   také,   ktoré   by odporovali ústavnoprávnym princípom ochrany základných práv a slobôd. To znamená, že vyhodnotenie najvyššieho súdu v otázke o nenaplnení sťažovateľmi uplatnených dôvodov dovolania   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   nesprávne,   resp.   ústavne   nekonformné. Právny názor najvyššieho súdu o nesplnení dôvodov dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vymedzil aj svoju právomoc vo vzťahu k   dokazovaniu.   Ústavný   súd   taktiež   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala svojvoľný   postup   najvyššieho   súdu   nemajúci   oporu   v   zákone.   Z   hľadiska   dodržania ústavnoprocesných princípov zabezpečujúcich ochranu základných práv a slobôd ústavný súd   nepovažoval   za   dôvodné   zasahovať   do výkladu   a   aplikácie   príslušných   ustanovení Trestného poriadku najvyšším súdom.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   relevantnú   súvislosť   ani   medzi   napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a označenými   právami   sťažovateľov,   porušenie   ktorých namietali, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov v nej uvedenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011