znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 381/09-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., B., zastúpenej P. s. r. o., B., v mene ktorej koná Mgr. P.   H.,   konateľ   a   advokát,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 267/2008 z 18. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2009 (po doplnení 26. októbra 2009) doručená sťažnosť M. D., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   P.   s.   r.   o.,   B.,   v   mene ktorej   koná   Mgr.   P.   H.,   konateľ   a   advokát,   vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 267/2008 z 18. marca 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:«Sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti na pozemku parc. č. 7465, k. ú. S., obec B.– m. č. S., list vlastníctva č. 2895, a bol účastníkom územného konania, v ktorom Mestská časť B.   –   S.   (ďalej   len „S.“)   rozhodla   dňa   23.   11.   2005   v   konaní   vedenom   pod   č.   SU 2004, 2005/24068/114248/ZMUR-Ga   (ďalej   len   „Prvostupňové   rozhodnutie“)   o   zmene rozhodnutia   o   umiestnení   stavby   „Novostavba   polyfunkčného   objektu   na   Š.   ul.,   B.“ na pozemkoch   parcela   č. 7535/3,   7543   a   7560/2,   k.   ú.   S...   Prvostupňové   rozhodnutie, vydané ako rozhodnutie o umiestnení stavby č. 0912, bolo vydané vo veci navrhovateľa spoločnosti   I.   s.   r.   o...   (neskôr   boli   práva   a povinnosti   z   Prvostupňového   rozhodnutia prevedené na inú spoločnosť).

Dňa   23.   12.   2005   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojich   splnomocnencov odvolanie proti Prvostupňovému rozhodnutiu... Dňa 8. 3. 2006 vydal Krajský stavebný úrad (ďalej len „KSU“) ako odvolací orgán rozhodnutie pod č. A/2006/852/MEP (ďalej len „Druhostupňové rozhodnutie“), ktorým zamietol Odvolanie.

Prvostupňovým   a   Druhostupňovým rozhodnutím   sa navýšil stredný   objekt Stavby z 8 na 22 nadzemných podlaží. Týmito rozhodnutiami došlo k umiestneniu Stavby v rozpore so stavebným zákonom a územným plánom... mesta B. Stavba, ktorá má mať 22 nadzemných podlaží, je na Š. ulici umiestnená hneď vedľa národnej kultúrnej pamiatky bývalého kina Y. Okolie   Stavby   tvorí   na   južnej   strane   súvislý   pás   budov   s maximálnou   podlažnosťou   7 nadzemných podlaží na Š. ulici a na severnej strane dominujú budovy s 2 - 3 nadzemnými podlažiami.   Je   preto   zrejmé,   že   už   pôvodne   povolených   8   nadzemných   podlaží   Stavby prevyšuje výšku okolitej zástavby. Umiestnenie Stavby narúša uličnú zástavbu, nerešpektuje historickú   parceláciu   a   jednoznačne   narušuje   priestorovú   a   hmotovú   kompozíciu.   Táto Stavba   predstavuje   výrazný   zásah   do   okolitého   životného   prostredia,   je   umiestnená v rozpore s predpismi o dopravnom napojení na pozemné komunikácie a značne znižuje pohodu bývania v danej lokalite.

Sťažovateľ   preto   podal   žalobu   na   preskúmanie   zákonnosti   Druhostupňového rozhodnutia, na preskúmanie zákonnosti Prvostupňového rozhodnutia a na preskúmanie zákonnosti postupu KSU a Starého Mesta pred vydaním týchto rozhodnutí. Vo veci žaloby bol v konaní č. 1 S 141/2006-87 dňa 9. 9. 2008 vydaný rozsudok (1 S 141/2006-87) (ďalej len „Rozsudok č. 1“), ktorým Krajský súd v Bratislave (ďalej len „Prvostupňový súd“) žalobu zamietol.

Proti Rozsudku č.   1 podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu odvolanie   v   zákonnom   stanovenej   lehote.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „Druhostupňový súd“) dňa 18. 3. 2009, v konaní č. 2 Sžo 267/2008, napadnutý Rozsudok č. 1   v   celom   rozsahu   potvrdil   (ďalej   len   „Konečný   rozsudok“).   Rozhodnutie Druhostupňového súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 2. apríla 2009.»

Sťažovateľka namietala, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s jej zásadnými argumentmi, pričom v tejto súvislosti citovala početnú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) súvisiacu s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). V tejto súvislosti okrem iného konštatovala: „Sťažovateľ   v   konaní   namietol   viacero   skutočností,   ktorými   sa   ani Prvostupňový ani Druhostupňový súd nezaoberal. Jednalo sa napríklad o argumentáciu, odôvodňujúcu tvrdenie, že žalovaný – KSU – nepostupoval v súlade s predpismi stavebného zákona ako aj to, že žalovaný nebral do úvahy (resp. vôbec sa ku nim nevyjadril) odborné stanoviská   preukazujúce   rozpor   Stavby   so   stavebným   zákonom.   Má   za   to,   že   uvedená argumentácia   je   nielen   významná   pre   rozhodnutie   v   danej   veci   ale   že   sa   jedná o argumentáciu k jej principiálnym častiam.“

Sťažovateľka v sťažnosti taktiež tvrdila, že najvyšší súd v namietanom rozsudku „hrubo porušil platné právne predpisy, čím vykonal ústavne nesúladný výklad aplikovanej právnej normy“. Poukázala na to, že umiestnenie stavby, o ktorú v danom prípade šlo, bolo v rozpore s § 37, § 39 a § 39a zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku   (stavebný   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „stavebný   zákon“), predovšetkým   §   4   vyhlášky   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej   republiky č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona, a hlavne § 4 a § 7 vyhlášky Ministerstva životného prostredia č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti   o   všeobecných   technických   požiadavkách   na   výstavbu   a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľka uviedla, že ani Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ani najvyšší súd sa nevysporiadali s jej argumentmi, ktoré k danej problematike predostrela či už v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, alebo v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu. Svoju pozornosť upriamila na to,   že   neboli   dodržané   pravidlá   pre   umiestňovanie   stavieb   vyplývajúce   zo   stavebného zákona,   že   do   úvahy   neboli   vzaté   stanoviská   súvisiace   s požiadavkami   kladenými   na urbanistiku   a architektúru   povoľovanej   stavby,   že   povolenie   stavby   bolo   v   rozpore   s územným plánom... mesta B., ako aj na to, že do úvahy bolo vzaté stanovisko M... B., ktoré ale   podľa   jej názoru   nebolo   záväzné   pre vo veci   konajúce   orgány.   Sťažovateľka   taktiež nesúhlasila s názorom najvyššieho súdu týkajúceho sa posúdenia odkladu vykonateľnosti rozhodnutia   ministra   kultúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   kultúry“)   z   10. augusta 2005, ktorým došlo k redukcii pamiatkovej zóny B.– Centrálna mestská oblasť (ďalej len „pamiatková zóna“) s tým, že Š. ulica bola z tejto zóny vyňatá. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že na základe rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 S 11/2006 z 30. januára 2008 došlo k zrušeniu uvedeného rozhodnutia ministra kultúry, čím sa Š. ulica stala opäť súčasťou pamiatkovej zóny. Napokon sťažovateľka tvrdila, že rozhodnutia správnych orgánov boli v nesúlade s normami stanovujúcimi maximálnu hladinu hluku a podmienkami pre priaznivé bývanie.

Z   obsahu   sťažnosti   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľka   namietala   arbitrárnosť a svojvoľnosť   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžo   267/2008   z   18.   marca   2009. Podľa jej   názoru   najvyšší   súd   nedostatočne   a   nesprávne   odôvodnil   svoje   rozhodnutie a v neposlednom   rade   jej nedal   odpoveď   na argumenty   predostreté   v jej odvolaní   proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 141/2006 z 9. septembra 2008. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľka   dodala: „Napadnutý   Konečný   rozsudok   je   z   dôvodu   nedostatočného odôvodnenia a nevysporiadaní a sa s argumentáciou sťažovateľa v rozpore s Ústavou. V Rozsudku č. 1 sa Prvostupňový súd vôbec nevyjadril k podrobnej a konkrétnej argumentácii   žaloby,   namietajúcej   nesúlad   žalovaného   Druhostupňového   rozhodnutia a Prvostupňového   rozhodnutia   so   SZ   a   ďalšími   právnymi   normami,   najmä   v   otázkach súladu urbanistického a architektonického riešenia stavby s okolitým životným prostredím, súladu   s   predpismi   na   dopravné   napojenie   stavieb,   súladu   s   normami   určujúcimi maximálnu hladinu hluku a podmienky pre priaznivé bývanie, súladu s verejným záujmom. Rovnako v rámci druhostupňového konania na Druhostupňovom súde neboli uvedené skutočnosti   nijako   zohľadnené   a   to   aj   napriek   tomu,   že   na   ne   opakovane   sťažovateľ v písomných   podaniach   poukazoval.   Namiesto   toho,   aby   Druhostupňový   súd   podrobne preskúmal   Rozsudok   č.   1   sa v plnom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením   Prvostupňového súdu.   Jeho   argumentom   na povolenie   Stavby   s   odkazom   na   vtedy   platný   územný   plán a nevysporiadanie   sa s predloženými   stanoviskami   architektov,   sa   sťažovateľ   venoval vyššie. Argumentácia týkajúca sa relevantných právnych predpisov tvorila významnú časť vyjadrení   a   podaní   sťažovateľa.   Relevantné   súdy   však   tejto   skutočnosti   nevenovali pozornosť a nijako sa s ňou v rozhodnutí nevysporiadali.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 267/2008 z 18. marca 2009 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   napadnutý   rozsudok   zrušil   a   vec   vrátil   najvyššiemu   súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozhodnutím Mestskej časti B.– S. (ďalej len „mestská časť“) č. SU-2004, 2005/24068/114248/ZMUR-Ga z 23. novembra 2005 bolo rozhodnuté o zmene o umiestnení stavby č. 0912 „Novostavba polyfunkčného objektu na Š. ul., B.“. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol   Krajský   stavebný   úrad   v B.   (ďalej   len   „stavebný   úrad“)   rozhodnutím č. A/2006/852/MEP   z   8.   marca   2006   tak,   že ho zamietol   a   napadnuté   rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil.

Proti týmto rozhodnutiam podala sťažovateľka žalobu o preskúmanie ich zákonnosti v   zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) pojednávajúcich   o   správnom   súdnictve.   O   žalobe   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom č. k. 1 S 141/2006-87   z   9.   septembra   2008   tak,   že   ju   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku sa sťažovateľka odvolala. V odvolaní argumentovala predovšetkým   tým, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jej tvrdeniami obsiahnutými v žalobe, pričom svoj právny názor vyslovil len k problematike pamiatkovej zóny a odborným stanoviskám, ktoré predložila v rámci územného konania. V odvolaní sťažovateľka upriamila pozornosť predovšetkým na to, že v čase rozhodovania mestskej časti síce Š. ulica v B., na ktorej sa nachádza stavba, o ktorú v danom prípade šlo, nepatrila na základe „nezákonného“ rozhodnutia ministra kultúry z 10. augusta 2005 do pamiatkovej zóny, ale uznesením krajského súdu sp. zn. 2 S 11/2006   z   27.   februára   2006   došlo   k   odloženiu   vykonateľnosti   tohto   rozhodnutia ministra kultúry, pričom stavebný úrad ako druhostupňový orgán v danej veci rozhodoval až po vzniku tejto právnej skutočnosti, teda až 8. marca 2006. Podľa názoru sťažovateľky bol stavebný úrad touto okolnosťou viazaný. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolával na už zrušené rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu v B. (ďalej len „krajský pamiatkový úrad“) č. BA/05/191-2/429/Ka zo 7. februára 2005, ktorým bolo schválené zvýšenie strednej časti objektu z pôvodných 8 nadzemných podlaží na 22 nadzemných podlaží. Podľa vyjadrenia sťažovateľky bolo totiž toto rozhodnutie na základe podnetu tretích osôb 23. marca 2005 zrušené Pamiatkovým úradom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „pamiatkový   úrad“).   Na základe   podaného opravného   prostriedku   bolo   následne   rozhodnutie   pamiatkového   úradu   potvrdené rozhodnutím Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo kultúry“). Sťažovateľka v odvolaní poukázala aj na to, že rozsudkom krajského súdu vo veci sp. zn. 2 S 11/2006 z 30. januára 2008 bolo rozhodnutie ministra kultúry o redukcii pamiatkovej zóny   z   10.   augusta   2008   zrušené.   Okrem   toho   sťažovateľka   namietala   aj   skutočnosť, že krajský   súd   sa   vôbec   nezaoberal   obsahom   odborných   stanovísk,   ktoré   k   danej   veci predložila,   ale   že   výlučne   sa   zaoberal   len   ich   formou.   Sťažovateľka   zároveň   tvrdila, že krajský súd sa vôbec nevyjadril k jej argumentácii týkajúcej sa nesúladu rozhodnutia mestskej časti a rozhodnutia stavebného úradu so stavebným zákonom a ďalšími právnymi normami, „najmä v otázkach súladu urbanistického a architektonického riešenia stavby s okolitým životným prostredím, súladu s predpismi na dopravné napojenie stavieb, súladu s normami určujúcimi maximálnu hladinu hluku a podmienky na priaznivé bývanie, súladu s verejným   záujmom“. Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľka   v odvolaní   vyjadrila názor,   že rozsudok   krajského   súdu   nezodpovedá   podmienkam kladeným   pre   zákonnosť rozhodnutí   všeobecných   súdov,   je   nedostatočne   odôvodnený   a vychádza   z   nesprávnych právnych záverov.

O odvolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 141/2006-87 z 9. septembra 2008 rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Sžo   267/2008   z   18.   marca   2009   tak, že napadnutý rozsudok   potvrdil.   V odôvodnení   svojho rozhodnutia najvyšší súd stručne uviedol   obsah   rozsudku   krajského   súdu,   vo   významnej   miere   predstavil   argumenty sťažovateľky   obsiahnuté v   odvolaní a   poukázal   aj na vyjadrenie   žalovaného správneho orgánu, ktorý zotrval na svojich tvrdeniach, ktorými sa prezentoval práve v napadnutom rozhodnutí,   a   okrem   toho   dodal,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   2   S   11/2006 z 27. februára   2006,   ktorým   bol   povolený   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia   ministra kultúry z 10. augusta 2005, bolo uznesením tamojšieho súdu z 22. júna 2006 zrušené.

Z   relevantnej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   okrem iného vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu, a to najmä v rozsahu zisteného skutkového stavu, ako aj jeho právneho odôvodnenia. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky návrh na umiestenie stavby bol v   územnom   konaní   posúdený   z   hľadiska   starostlivosti   o   životné   prostredie.   Svetlo- technickými posudkami vplyvu navrhovaného polyfunkčného objektu na okolitú zástavbu a ich   doplnkami,   vypracovanými   prof.   Ing.   J.   H.,   CSc.   a   doc.   Ing.   S.   O.,   CSc.   bolo preukázané,   že   s   navrhovanými   úpravami   je   aj   požadované   riešenie   stavby   s   22.   NP vyhovujúce. Taktiež otázka vplyvu stavby na životné prostredie, ako nakoniec vyplynulo zo samotného rozhodnutia stavebného úradu, bola jednoznačne posudzovaná z hľadiska funkčného využitia územia, a to vo vzťahu k Aktualizácii územného plánu... mesta... B., rok 1993   v   znení   neskorších   zmien   a   doplnkov,   v   zmysle   ktorého   je   predmetné   územie klasifikované pre funkciu občianska vybavenosť s doplňujúcou funkciou zeleň a bývanie ako súčasť spoločenských priestorov občianskej vybavenosti,   s účelovo viazanými   funkciami dopravná a technická vybavenosť.

Podľa akustického posudku vypracovaného Ing. S. H. ohľadne vplyvu dopravného hluku   na   obytné   prostredie,   je   nesporné,   že   navýšenie   stavby   nad   3   NP   nemá   vplyv na hlukové pomery.

Takisto   návrh   na   umiestnenie   stavby   je   z   hľadiska   urbanistického   a architektonického vyhovujúci, a to z hľadiska funkčného využitia územia a v súlade s už vyššie uvedenou Aktualizáciou územného plánu, ktorý definuje dotknuté územie pre funkciu občianska vybavenosť, s doplňujúcou funkciou bývanie. Dopravná, technická vybavenosť a zeleň tvoria funkcie účelovo viazané. Uvedený plán je územnoplánovacou dokumentáciou, týkajúcou sa predmetného územia, ktorá je záväzná pre umiestnenie stavby.

Podľa písomného odborného vyjadrenia M... B., sekcie územných programov mesta č.   MAG/05/2837/4687-1   zo   dňa   26.   januára   2005,   je umiestnenie   navrhovaného   22 podlažného   polyfunkčného   objektu   v   predmetnej   lokalite   v súlade   s   koncepciou umiestňovania   výškových   stavieb   zakotvenou   v   Návrhu   územného   plánu...   mesta...   B. (výškové   stavby   –   východiskové   princípy   –   rešpektovanie   najvýznamnejších   diaľkových priehľadov,   ktoré   poskytujú   charakteristické   identifikačné   znaky   z   najvýznamnejších vyhliadkových bodov – hrad, S...).

Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže prisvedčiť tvrdeniu žalobkyne, že správne orgány   pri   svojom   rozhodovaní   nepostupovali   dôsledne   v   intenciách   ust.   §   37   ods.   2 Stavebného zákona pokiaľ sa jedná o starostlivosť o kultúrne pamiatky. Je nepochybné, že Ministerstvo kultúry SR vydalo dňa 10. augusta 2005 pod č. MK-9432/2005-400/22163 rozhodnutie,   ktorým   bolo   zmenené   vyhlásenie   hraníc   pamiatkovej   zóny   B.–   Centrálna mestská časť. Pri uvedenej zmene došlo k redukcii plošnej výmery pamiatkovej zóny a ulica Š. sa už nenachádzala v pamiatkovej zóne, čím odpadol dôvod opätovného predloženia rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu B. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené dňa 25.   októbra   2005   a   stalo   právoplatným   dňa   10.   novembra   2005.   Z   odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia ministerstva kultúry jasne vyplýva, že rozhodnutím o zmene vyhlásenia   pamiatkovej   zóny   CMO   má   redukcia   územia   za   cieľ   vylúčiť   z   pamiatkovo chráneného územia tie časti, v ktorých sa nenachádzajú sústredené pamiatkové hodnoty v takej   kvalite,   aby   ich   bolo   potrebné   chrániť   v   rámci   pamiatkovej   zóny.   Z   uvedeného je zrejmé, že základným kritériom redukcie územia je koncentrácia pamiatkovo hodnotných objektov. Predmetná ulica nespadá už do zóny pamiatkovo chránenej.

Pokiaľ žalobkyňa namieta, že Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 2 S 11/2006 zo dňa 27. februára 2006 odložil vykonateľnosť rozhodnutia č. MK-9432/2005-400/222163 zo   dňa   10.   augusta   2005   v   spojení   s   rozhodnutím   č.   MK-11541/05-110/28199   jednalo sa o konanie vo veci žalobcu Ing. K. P. proti žalovanému ministrovi kultúry Slovenskej republiky,   preto   uvedená   námietka   je   z   hľadiska   predmetného   sporu   irelevantná.   O uvedenej veci bolo už právoplatne rozhodnuté.

Pokiaľ   sa   jedná   o   námietku   žalobkyne   ohľade   dopravného   napojenia   stavby je nesporné,   že   predmetná   zmena   územného   rozhodnutia   už   nerieši   nové   dopravné napojenie a zvýšenie kapacity statickej dopravy, nakoľko toto je identické s už vydaným Stavebným   povolením   z roku   2004.   Z predloženého posudku   vypracovaného Ing.   J.   B., autorizovaným stavebným   inžinierom,   týkajúceho sa   statickej   dopravy   bolo   preukázané, že už umiestnený počet 3 podzemných podlaží je postačujúci aj pre objekt po navrhovanej zmene. Dopravené napojenie sa teda nemení a nie je predmetom rozhodnutia stavebného úradu. Predmetom návrhu na zmenu nie je zmena dopravného napojenia ani zmena stavby v časti, kde sú riešené parkovacie státia.

Vychádzajúc   z   pripojeného   spisového   materiálu   námietky   žalobkyne   uvedené v žalobe nie sú takými námietkami, s ktorými by sa už nebol žalovaný vo svojom rozhodnutí dostatočne   podrobne   vyporiadal.   Tieto   námietky   preto   nemohli   obstáť   ani   v   súdnom prvostupňovom konaní a ani v súdnom konaní odvolacom.

Žalobkyňa   v   odvolaní   neuviedla   žiadne   relevantné   skutočnosti,   s   ktorými by sa krajský   súd   nebol   vyporiadal,   a   ktorými   by   bola   preukázala   porušenie   alebo ohrozenie svojich subjektívnych práv, alebo preukázala, že správne orgány pri hodnotení nimi   vykonaných   dôkazov   porušili   ustanovenia   §   37   ods.   2,   §   39   a   §   39a   Stavebného zákona...

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   napadnutý   rozsudok Krajského   súdu   v   Bratislave   dostatočne   odôvodnený,   jeho   odôvodnenie   je   v   súlade s ustanovením   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   preto   podľa   názoru odvolacieho   súdu   nedošlo   k   porušeniu   práva   žalobcu   na   prístup   k   súdu,   nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom.“

Prv, ako ústavný súd pristúpil k hodnoteniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z   hľadiska   dodržania   zásad   spravodlivého   procesu,   považoval   za   potrebné   uviesť, že vzhľadom   na   svoju   pozíciu   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   mal   na   pamäti, že nie je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ktorým   primárne   patrí   povinnosť   zistiť skutkový stav, nájsť, aplikovať a správne interpretovať právnu normu, ale že jeho pozícia spočíva v tom, že do právomoci všeobecných súdov intervenuje len vtedy, ak skutkové a právne   závery   týchto   súdov   sú   arbitrárne,   nesú   znaky   svojvôle   a   zároveň   sa   spájajú s porušením základného práva alebo slobody.

Vychádzajúc   z   uvedeného   sa   teda   ústavný   súd   nemohol   zamerať   na   správnosť zistenia skutkového stavu, ktorý zistili správne orgány a ktorým   sa riadil najvyšší súd, taktiež sa ústavný súd nesústredil na správnosť vyhodnotenia zadovážených dôkazov, inými slovami, ústavný súd sa v danom prípade nestal akousi treťou opravnou inštanciou, ktorá by mohla   zvrátiť   zistený   skutkový   stav   či   prijaté   právne   závery.   Pre   ústavný   súd   bolo určujúce, či najvyšší súd svoje rozhodnutie zdôvodnil a či sťažovateľke ponúkol zrejmý a jasný   výsledok   konfrontácie,   ktorej   boli   na   jednej   strane   podrobené   jej   námietky obsiahnuté   v   odvolaní   proti   prvostupňovému   rozsudku   a   na   strane   druhej   argumenty krajského súdu.

Sťažovateľka   v   podstate   apelovala   na   to,   že   najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   nereagoval   na   jej   tvrdenia   a   náležite   sa   nevysporiadal   so   všetkými jej argumentmi. V tejto súvislosti však ústavný súd dáva do pozornosti svoju judikatúru, na ktorú sa však v inom kontexte odvolala aj samotná sťažovateľka, a teda že súčasťou obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (i   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   taktiež   právo   účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ak teda ústavný súd prihliadol na koncepciu odôvodnenia napadnutého rozsudku, musel dôjsť k jednoznačnému záveru o jeho presvedčivosti. Najvyšší súd pri prezentácii argumentov sťažovateľky smerujúcich proti rozsudku krajského súdu neopomenul uviesť žiaden   jej   významný   argument   a   pri   odpovedi   na   tieto   argumenty   sa   snažil   zdôvodniť výsledok   svojej   rozhodovacej   činnosti.   Ústavnému   súdu   bolo   z   odôvodnenia   tohto rozhodnutia zrejmé, ktoré skutočnosti mal najvyšší súd za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a   aj akými úvahami sa   riadil.   Najvyšší   súd   sa   pritom   odvolal   na   judikatúru ústavného súdu a ESĽP.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   ozrejmil   okolnosti   daného   prípadu a k predostretým námietkam zaujal svoj postoj, keď uviedol z akého dôvodu považoval návrh   na   umiestnenie   stavby   v   územnom   konaní   podrobený   aj   kritériám   starostlivosti o životné prostredie, akustickému hľadisku, vhodnosti umiestnenia stavby z urbanistického a   architektonického   hľadiska,   ako   aj   z   hľadiska   dopravného   riešenia,   poukázal   pritom na odborné posudky a odborné vyjadrenia poskytnuté zo strany konkrétnych fyzických osôb a právnických osôb.

Pozornosti   ústavného súdu   neušlo, že sťažovateľka namietala, že správne orgány pri svojom rozhodovaní nepostupovali v súlade s ustanoveniami stavebného zákona, pokiaľ šlo   o   kritérium   starostlivosti   o   kultúrne   pamiatky.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľka argumentovala,   že   odložením   vykonateľnosti   rozhodnutia   ministra   kultúry   o   redukcii pamiatkovej   zóny   bolo   nutné   Š.   ulicu   považovať   za   súčasť   pamiatkovej   zóny,   touto skutočnosťou   sa   mali   správne   orgány   riadiť   a   tomu   aj   prispôsobiť   svoju rozhodovaciu činnosť.   Ústavný   súd   však   zistil,   že   skutočne   rozhodnutím   ministerstva kultúry č. MK-9432/2005-400/22163 z 10. augusta 2005 v spojení s rozhodnutím ministra kultúry   č.   MK-11541/05-110/28199   z   25.   októbra   2005,   ktoré   nadobudli   právoplatnosť 10. novembra   2005,   došlo   k   redukcii   pamiatkovej   zóny,   a   tým   Š.   ulica   prestala byť jej súčasťou.   V   konaní   iných   účastníkov   konania   odlišných   od   sťažovateľky a žalovaných správnych orgánov vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 2 S 11/2006 došlo na   základe   uznesenia   z   27.   februára   2006   právoplatného   27.   marca   2006   k   odloženiu vykonateľnosti   označeného   prvostupňového   rozhodnutia   v   spojení   s   druhostupňovým rozhodnutím   ministra   kultúry   o   zmene vyhlásenia hraníc pamiatkovej   zóny.   Uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   2   S   11/2006   z   22.   júna   2006   právoplatného   3.   júla   2006   bolo označené uznesenie tamojšieho súdu z 27. februára 2006 zrušené.

Vo   vzťahu   k   uvedenému   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   §   250i   ods.   1   OSP pri preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   je   pre   súd   rozhodujúci   skutkový   stav,   ktorý tu bol v   čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia.   Súd môže   vykonať dôkazy   nevyhnutné na preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   konštatuje, že stavebný úrad ako orgán druhého stupňa rozhodol o odvolaní proti rozhodnutiu mestskej časti 8. marca 2006. Vychádzal pritom z toho, že Š. ulica nebola súčasťou pamiatkovej zóny,   pretože   rozhodnutím   ministra   kultúry   s   právoplatnosťou   od 10. novembra   2005 bola z tejto zóny vyňatá. Pritom uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 S 11/2006 z 27. februára 2006,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   odklade   vykonateľnosti   rozhodnutia   ministra   kultúry, nadobudlo   právoplatnosť   až   27.   marca   2006,   a   teda   až od tohto   momentu   boli   ostatné orgány   viazané   týmto   rozhodnutím   (§   167   ods.   2   v   spojení   s   §   159   ods.   2   OSP). To znamená, že tento skutkový stav bol záväzný aj pre najvyšší súd, ktorý, ako vyplýva z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   sa   ním   aj   riadil.   Napokon,   rozhodnutie   ministra kultúry o zúžení pamiatkovej zóny bolo zrušené až rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 S 11/2006 z 30. januára 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. marca 2008.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   skutkové alebo právne   závery   najvyššieho   súdu   v   predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07), sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z   dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľky   uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009