znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 381/08-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17. februára 2009 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť I. D. a Ľ. D., obaja bytom Ľ., zastúpených advokátom JUDr. F. K., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 6/1993 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. D. a Ľ. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Prešov   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 6/1993 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 6/1993 konať bez zbytočných prieťahov.

3. I.   D. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3   320   €   (slovom tritisíctristodvadsať eur), ktoré j e   Okresný súd Prešov p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ľ.   D. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   3   320   €   (slovom tritisíctristodvadsať eur), ktoré j e   Okresný súd Prešov p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť I. D. a Ľ. D. spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 362,61 € (slovom tristošesťdesiatdva eur a šesťdesiatjeden centov) na účet   ich   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   F.   K.,   P.,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti I. D. a Ľ. D. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 381/08-12 z 25. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť I.   D. a Ľ. D. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn.12 C 6/1993.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   2. decembra 2008   sa   k   sťažnosti   písomne vyjadril okresný súd podaním sp. zn. 1 SprO 1483/08 z 8. januára 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

„... vec na tunajší súd napadla dňa 14. 1. 1993. Predmetom tohto konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. Ľ. Skutková zložitosť tohto sporu je v tom, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva ešte k pôvodným mpč. parcelám, ktoré v súčasnej dobe zodpovedajú parcelám zapísaných v správe katastra. Obec Ľ. ale v 50-tych rokoch celá vyhorela a došlo k posunu hraníc pôvodných mpč. Z toho dôvodu   na   Okresnom   súde   v   Prešove   existuje   množstvo   sporov,   ktorými   vlastníci resp. oprávnení   držitelia   sa   domáhajú   určenia   vlastníckeho   práva   k   pôvodných mpč., ktorým súčasný stav v evidencii nehnuteľnosti ale nezodpovedá. V tomto konaní bol podaný   zo   strany   sťažovateľov   pána   M.   a I.   D.   dňa   22. 7. 1993   protinávrh,   kde aj   oni žiadajú na základe Občianskeho zákonníka č. 141/50 Zb. z. o určenie vlastníckeho práva. Pokiaľ ide o zložitosť sporu, spor je zložitý aj z toho dôvodu, že na začiatku konania bolo   40   účastníkov   konania,   v   priebehu   konania   došlo   k   úmrtiu   účastníkov   na   strane žalovaných a bolo potrebné vyčkať za skončením dedičských konaní po týchto účastníkov konania a začať konať z ich dedičmi s tým, že boli doručované opäť im žaloba, protižaloba a vyjadrenia, pričom viacerí z týchto účastníkov konania sa nezdržiavajú len v obvode OS v Prešove.

Ako   vyplýva   z   obsahu   spisu   išlo   aj   o   starších   účastníkov   konania,   ktorí   žiadali byť vypočutí aj dožiadaným súdom.

Pokiaľ ide o konkrétne procesné úkony od začiatku konania až doposiaľ, Okresný súd v Prešove vykonal nasledujúce úkony:

- 14. 1. 1993   bolo   vydané   uznesenie,   ktorým   sa   pokračovalo   o vylúčenom   nároku účastníkov konania, ktorí doteraz sú účastníkmi konania'

- 30. 3. 1993 prebehlo prvé pojednávanie, na ktorom boli vypočutí prítomní účastníci konania a pojednávanie bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania

- 25. 5. 1993   prebehlo   pojednávanie,   na   ktorom   sa   oboznamovali   listinné   dôkazy a bolo odročené za účelom predvolania opakovane účastníkov, ktorí sa nedostavili na prvé a druhé pojednávanie

- 22. 7. 1993 bola súdu doručená protižaloba, ktorá bola doručovaná účastníkom konania spolu s termínom pojednávania na 26. 10. 1993

- pojednávanie dňa 26. 10. 1993 sa viedlo s tým, že boli vypočutí účastníci, bolo odročené z dôvodu, že zabezpečí starosta obce mapu z roku 1867

- ďalšie pojednávanie bolo 7. 12. 1993, bolo odročené z dôvodu neúčasti odporcov v1. a 2. rade

- 16. 12. 1993 bolo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený vo veci rozsudok

- voči rozsudku bolo podané odvolanie a spis bol zaslaný na Krajský súd v Košiciach 9. 6. 1994   po   tom   čo   súd   vyrubil   súdne   poplatky,   odvolanie   doručoval   na   vyjadrenie protistrane

- 17. 5. 1996   sa   uskutočnilo   odvolacie   konanie,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito s tým, že sa tam konštatuje úmrtie odporkyne v 20. rade a následne bola vec uznesením z 31. 7. 1996 KS v Košiciach zrušená a vrátená na ďalšie konanie

- v   októbri   1996   súd   vyzval   obec   na   oznámenie   o   dátume   úmrtia   odporkyne   v 20. rade a zisťoval dedičov po nebohej

- po   ukončení   dedičského   konania   bol   vytýčený   8. 12. 1998   termín   pojednávania, na ktorom boli vypočutí dedičia po nebohej a boli oboznamované listinné dôkazy, ktoré medzí tým súd zabezpečil s tým, že pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom písomnej   špecifikácie   petitu   právnym   zástupcom   žalobkyne   z   dôvodu   aktuálneho   stavu na LV - špecifikáciu žaloby doručil žalobca súdu 2. 3. 1999, ktorú zaslal súd 30. 3. 1999 na vyjadrenie v lehote 15 dní

- 18. 1. 2000 súd žiadal právn. zástupcu žalobcov na predloženie príslušného počtu rovnopisov   zmenenej   žaloby   po   smrti   ďalších   účastníkov   konania,   ktoré   sú   následne doručované s rozhodnutím o pribratí týchto účastníkov do konania na vyjadrenie

- 5. 6. 2000 na žiadosť KS v Košiciach bol spis zaslaný pre ich potrebu, vrátený bol 13. 6. 2000

- 5. 10. 2000   doručovaná   žaloba   dedičom   po   ďalšom   zomrelom   účastníkovi na vyjadrenie

- 29.   1.   2001   vec   pridelená   Mgr.   K.   v dôsledku   stáže   na   KS   v   Prešove   sudkyni JUDr. G. G.

- 2. 11. 2001 urgencia na Notársky úrad v Prešove o okruh dedičov po nebohom žalovanom

- 8. 1. 2002 vrátený spis sudkyni JUDr. G. po ukončení stáže

- 20. 11. 2002   vytýčený   termín   pojednávania,   na   ktorom   boli   vypočutí   dedičia po nebohom žalovanom, pojednávanie odročené za účelom vypočutia svedkov

- 12. 2. 2003   vytýčený   termín   pojednávania   s   tým,   že   došlo   k   zmene   právneho zastúpenia na strane žalobcu a bola poskytnutá lehota na špecifikáciu okruhu účastníkov konania

- 15. 4. 2003   vec   pridelená   zmenou   rozvrhu   práce   novému   sudcovi   JUDr.   B. v dôsledku odchodu konajúcej sudkyne na súd vyššieho stupňa

- 9. 10. 2003 výzva účastníkov v súvislosti s § 15 a 115 O. s. p.

- 1. 12. 2003 žalobkyňa opäť mení žalobu, o ktorej zmene súd rozhodol uznesením na vytýčil   na   deň   27. 8. 2004   ohliadku   na   mieste   samom   šetrenie   pobytu   účastníkov na strane žalovanej v júli 2004 prostredníctvom obecného úradu a Ústrednej evidencie obyvateľstva vytýčený termín pojednávania stým, že boli vypočutí noví účastníci konania na strane žalobcu... a vypočutý bol aj svedok

- 26. 9. 2005 ustanovený opatrovník žalovanému na neznámom mieste

- 10. 11. 2005 (správne má byť 14. 11. 2005, pozn.) vytýčený termín pojednávania, na ktorom bolo rozhodnuté o zmene žaloby a zároveň aj rozhodnuté vo veci samej

- 3. 2. 2006   bolo   dané   odvolanie   proti   rozsudku   zo   strany   žalovanej,   ktoré   bolo doručované účastníkom konania, žalovaní v 24., 26., 19 a 3. rade zásielku si nevyzdvihli

- 12. 4. 2006   šetrenie   pobytu   žalovanej   v   31. rade,   keďže   zásielka   sa   vrátila   ako zásielka pre neznámeho adresáta

- 9. 5. 2006 predkladaný spis na odvolacie konanie KS v Prešove

- 26. 6. 2006 vypracované uznesenie KS v Prešove ako výzvu týkajúcu sa náležitosti odvolania a vyrubenie súdneho poplatku

- 18. 10. 2007 vytýčený termín pojednávania na KS v Prešove, na ktorom bola vec zrušená a vrátená na ďalšie konanie

- 14. 1. 2008 pridelená vec po odchode JUDr. B. na súd vyššieho stupňa do senátu 20 C

- 25. 1. 2008 v dôsledku príchodu dovej sudkyne a prevzatie celého senátu pridelená vec Mgr. A. P.

- 8. 2. 2008 výzva konajúceho sudcu kde sa zdržiavali v čase doručovania súdnych zásielok žalovaní v 6., 9., 18., 24. a 26. rade

- 27. 6. 2008   vytýčený   termín   pojednávania,   kde   boli   vypočutí   účastníci   konania, bol zmenený   právny   zástupca   žalobcov   a   bol   stanovený   nový   termín   pojednávania na 9. 12. 2008

- pojednávanie   9. 12. 2008   bolo   odročené   na   24. 2. 2009   vzhľadom   na   to, že žalovaným v 5., 15., 16. a 17. rade bol ustanovený súdom spoločný opatrovník a boli zaslané výzvy na prešetrenie pobytu týchto účastníkov na strane žalovanej

V zmysle § 107 a nasl. O. s. p. vznikli prekážky postupu súdu v súvislosti s úmrtím účastníkov konania na strane žalovanej. Súd pripájal dedičské spisy po nebohých z dôvodu zistenia   okruhu   účastníkov   a   pokračovaní   v   konaní.   Nezistil   som   prieťahy   v   konaní spôsobené súdom, resp. sťažovateľmi...“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa chronológie úkonov okresného súdu, ktoré uviedol predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti, zistil aj ústavný súd z obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 26. januára 2009.

Ústavnému   súdu   bolo   2. februára 2009   doručené   vyjadrenie   právneho   zástupcu sťažovateľov   z   23. januára 2009   k   stanovisku   okresného   súdu,   v   ktorom   okrem   iného uviedol:

„Nemožno   súhlasiť   s   obsahom   vyjadrenia   predsedu   Okresného   súdu   v   Prešove k nami podanej ústavnej sťažnosti, a to v tom smere, že sa jedná o právne náročnú vec, že ide o zložitosť sporu, že v obci Ľ. došlo k posunu hraníc v dôsledku, že obec vyhorela a že v obci z tohto dôvodu je množstvo sporov, ktoré sú prejednávané na Okresnom súde v Prešove.

Zo žalobného petitu, ktorý je obsiahnutý v žalobe žalobkyne, ktorá bola zo strany žalobkyne   doručená   súdu   dňa   28. 10. 1987   a   ktorá   sa   pôvodne   viedla   pod   sp.   zn. 10 C 79/87,   jednoznačne   vyplýva,   že   žalobkyňa   sa   domáha   určenia   vlastníckeho   práva ku konkrétnej   parcele,   ako   aj   spoluvlastníckeho   podielu   k   spoločnej   ceste,   ktoré sú identifikované, čo značí, že sa jedná o klasickú určovaciu žalobu vlastníckeho práva a nie o žalobu o určenie priebehu hranice.

Súd I. stupňa vo veci opakovane viackrát meritórne rozhodol, pričom všetky jeho rozhodnutia boli z dôvodu nami podaného odvolania zrušené odvolacím súdom, naposledy uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 174/2006-407 zo dňa 21. 10. 2007, kde odvolací, súd v rámci vysloveného právneho názoru nariadil doplnenie dokazovania v naznačenom smere, t, j. predovšetkým skúmanie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) OSP, naviac, skúmať podmienky vydržania.

Podľa   nášho   názoru   aj   spresnená   žaloba   žalobkyne,   ktorá   bola   doručená   súdu dňa 7. 8. 2008, právne neobstojí, pretože takýto žalobný petit, ktorý prezentuje žalobkyňa v priebehu   celého   súdneho   sporu   z   hmotno-právneho   hľadiska   nespĺňa   podmienky vydržania vlastníckeho práva k spornej parcele, pretože žalobkyňa od doby, kedy sa vydala a odsťahovala do K. (rok 1961) v obci nebýva a sporné nehnuteľnosti žiadnym spôsobom neužíva .

My,   sťažovatelia,   záverom   poukazujeme,   že   nemôže   byť   na   ujmu   občana tá skutočnosť,   že   štát   nemá   dostatok   sudcov,   a   preto   dochádza   v   dôsledku   takéhoto nedostatku k nadmernej zaťaženosti sudcov a k prieťahom v konaní.

Je   povinnosťou   štátu   zabezpečiť   taký   počet   sudcov,   aby   veci,   ktoré   sú   nimi prejednávané,   boli   prejednané   riadne   á   včas,   aby   nedochádzalo   k   prieťahom   v konaní a k porušovaniu čl. 48 ústavy ods. 2 Ústavy SR.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne rozhodli (m. m. IV. ÚS 232/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3). Za súčasť prvého kritéria považuje aj povahu veci a jej význam pre sťažovateľa.

1. Ústavný súd konštatuje, že v predmetom konaní ide o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré začalo na základe protinávrhu sťažovateľov v júli 1993 a dosiaľ nie   je   právoplatne   skončené.   Takéto   typy   konania   možno   považovať   za   bežnú   súčasť sporovej agendy všeobecných súdov, podklad na rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná   právna   úprava   obsiahnutá   najmä   v Občianskom   zákonníku.   Výklad a používanie   tejto   právnej   úpravy   sú   stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre všeobecných   súdov,   kde je upravená   aj   metodika   postupu   všeobecných   súdov   v týchto sporoch. Istú právnu zložitosť indikuje iba to, že vo veci sa koná nielen o vzájomnej žalobe, ktorú podali sťažovateľka a právny predchodca sťažovateľa v roku 1993, ale spor úzko súvisí   so   žalobou   ešte   z roku   1988,   kde   vystupujú   sťažovatelia   ako   žalovaní.   I keď na priebeh   konania   mohol   mať   vplyv   väčší   počet   účastníkov   (a zmeny   v dôsledku ich úmrtí),   ako   to   uviedol   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   okresný   súd,   ústavný   súd vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov však konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali doterajší takmer 16-ročný priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri hodnotení postupu podľa tohto kritéria ústavný súd nezistil, že by sa sťažovatelia (ich právny predchodca) podstatne podieľali na predĺžení tohto konania, aj keď využívali právne prostriedky na ochranu svojich práv (podali odvolania proti rozsudkom okresného súdu, menili petit návrhu a podobne). Ich konanie ústavný súd hodnotí ako aktívne, podali sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   a   zúčastňovali   sa   aj   všetkých   relevantných pojednávaní. Sporu pripisovali veľký význam už od začiatku, pretože boli právne zastúpení advokátom. Ani okresný súd nemal k ich správaniu námietky.

3. Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Na   základe   prehľadu   úkonov   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   i   keď v priebehu konania bolo zistené iba jedno väčšie obdobie nečinnosti v trvaní takmer štyroch rokov,   od   8. decembra 1998,   keď   bolo   odročené   pojednávanie   na   neurčito   z dôvodu špecifikácie petitu žalobkyne, až do 20. novembra 2002, keď sa konalo ďalšie pojednávanie (v   tomto   období   okresný   súd   iba   vyzval   účastníkov   na   predloženie   rovnopisov žaloby, doručoval žalobu na vyjadrenie dedičom zomrelého účastníka konania a zisťoval stav dedičského konania po účastníkovi, ktorý zomrel), a okresnému súdu nemožno vytknúť inú dlhodobejšiu nečinnosť, zároveň zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je to v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   vyjadrenie   okresného   súdu,   že   konal   bez zbytočných prieťahov, a hoci vo veci 2-krát vyhlásil rozsudok, jeho konanie v tomto smere ústavný súd hodnotí ako neefektívne, pretože jeho rozhodnutia boli v obidvoch prípadoch na   základe   podaného   odvolania   z procesných   dôvodov   zrušené   [§   221   ods.   1   písm.   c) a písm. f) OSP].

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre konštatoval, že je   z ústavnoprávneho   hľadiska   neprijateľné,   aby   právna   neistota v napadnutom konaní nebola odstránená ani po uplynutí takmer 16 rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08, III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08).

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v   období   od   podania   vzájomnej   žaloby (júl 1993) do dňa, keď ústavný súd rozhodol o prijatej sťažnosti, nedokázal organizovať procesný   postup plynulo a efektívne,   t. j.   tak,   aby odstránil   stav právnej neistoty,   kvôli ktorému sa naň obrátili účastníci konania so žiadosťou o rozhodnutie.

Aj keď   predseda   okresného   súdu poukázal   vo   svojom   vyjadrení   na   skutočnosť, „že v priebehu konania z dôvodu stáže a postupu zákonných sudcov na súd vyššieho stupňa, došlo   k   potrebe   opakovaného   štúdia   novoprideleným   sudcom   v   senáte   12   C,   ktorý obsahoval cca 400 spisov“, túto obranu ústavný súd nemohol akceptovať.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   platí,   že   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom   konaní (III.   ÚS 17/02).   Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu pracovných vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie   vo   veci   občana,   ktorý   sa   naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 289/08).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 6/1993 bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľov prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 12 C 6/1993 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   každý   v sume   100 000 Sk   (3   320   €)   za   ujmu,   ktorá   im   bola spôsobená v priebehu 16-ročného sporu, osobitne s ohľadom aj na to, že pôvodný návrh, ktorý s vecou súvisí, bol na všeobecnom súde podaný ešte v roku 1988.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Pri   jeho   priznaní   ústavný   súd   vychádzal zo skutočnosti,   že   sťažovatelia   si   uplatnili   nárok   na   ochranu   základného   práva na prerokovanie   bez   zbytočných   prieťahov   v spore,   ktorého   doterajšie   trvanie   nemožno ničím ospravedlniť. Podľa názoru ústavného súdu nemožno od sťažovateľov spravodlivo žiadať,   aby   čakali   na   výsledok   súdneho   sporu   takú   neprimerane   dlhú   dobu,   a nie je akceptovateľné ani to, aby bol stav konania ku dňu vydania tohto nálezu taký, aký bol zistený v ich prípade.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku predmetného konania a zistené zbytočné prieťahy, berúc do úvahy aj konkrétne okolnosti prípadu (správanie sťažovateľov opísané v časti II bode 2 tohto nálezu), s prihliadnutím na povahu veci a predmet sporu ústavný súd priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde v sume, ktorú požadovali, t. j. 3 320 € pre každého z nich, ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov, ktoré   im   vznikli   v dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátom JUDr. F. K. Sťažovatelia si uplatnili trovy konania každý v sume po 7 940 Sk (263,55 €), ktoré však bližšie nešpecifikovali.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola   19 056 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“),   pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   bolo   potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 predstavuje   spolu   s režijným   paušálom   u jedného   sťažovateľa   sumu   181,30   €   a trovy právneho zastúpenia dvoch sťažovateľov boli priznané v celkovej sume 362,61 €. Preto ich žiadosti vo zvyšnej časti nevyhovel.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2009