znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 381/06-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. A. G., Advokátska kancelária, T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 370/2005-78 z 30. marca 2006, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 370/2005-78 z 30. marca 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 370/2005-78 z 30. marca 2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti A., s. r. o., p r i z n á v a   úhradu trov konania v sume 8 508,50 Sk (slovom osemtisícpäťstoosem slovenských korún a päťdesiat halierov), ktoré jej je Krajský súd   v Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokátky   JUDr. A.   G.,   Advokátska kancelária, T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2006 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. A. G., Advokátska kancelária, T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 370/2005-78 z 30. marca 2006 v konaní o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   42 Cb   131/2005-38 z 8.   novembra   2005. Predmetom konania vedenom   okresným   súdom   bolo   rozhodovanie   o   zaplatení   poplatku   z omeškania   podľa zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že krajský súd ako súd druhostupňový uvedeným   rozsudkom   rozhodoval   o návrhu   sťažovateľky,   ktorá   sa   domáhala   zaplatenia istiny 230 554,09 Sk z dôvodu poplatku z omeškania v sadzbe 0,1 % denne z faktúr, ktoré boli vyúčtované žalovanému za vydané lieky a zdravotnícke pomôcky pre jeho poistencov na základe platných lekárskych predpisov a poukazov.

Pri   uplatnení   svojho   nároku   vychádzala   sťažovateľka   z   §   38   ods.   4   zákona č. 273/1994 Z. z., ktorý upravoval poplatok z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň z omeškania. Žalovaný s návrhom sťažovateľky nesúhlasil a poukázal na to, že k omeškaniu s platbou faktúr došlo až po 1. júni 2003, preto má sťažovateľka nárok len na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne v zmysle zákona č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   277/1994   Z.   z.   o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 138/2003 Z. z.“).

Sťažovateľka   poukazuje   na   nález   ústavného   súdu   uverejnený   v Zbierke   zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) 15. júla 2004 pod č. 396/2004 Z. z., ktorým   ústavný   súd   vyslovil   nesúlad §   38   ods.   4   zákona č.   273/1994   Z.   z.,   ktorý   bol novelizovaný   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.,   a ktorým   sa   od   1.   júna 2003   zmenila   výška poplatku z omeškania z 0,1 % za každý deň omeškania na 0,01 % za každý deň omeškania. Ústavný   súd   vyslovil   nesúlad   tohto   ustanovenia   s   ústavou   s   odôvodnením,   že   ide o nerovnosť   medzi   zdravotnými   poisťovňami   a zdravotníckymi   zariadeniami,   ak   nie   je rovnaká výška poplatku z omeškania pre obidva subjekty. Novelizované ustanovenie § 38 ods.   4 zákona č.   273/1994 Z.   z. stratilo   účinnosť   15.   júla 2004,   teda   v čase vynesenia rozhodnutia   (30.   marca   2006)   toto   ustanovenie   nebolo   účinné   a platné.   Krajský   súd vychádzal z právneho predpisu,   ktorý   nebol v súlade   s ústavou.   Podľa   sťažovateľky   bol narušený princíp právnej istoty a rovnosti, keď od 1. júna 2003 až do 21. decembra 2004 si zdravotné   poisťovne   uplatňovali   poplatok   z omeškania   vo   výške   0,1   %   za   každý   deň omeškania a zdravotnícke zariadenia si mohli uplatniť voči svojim dlžníkom, najmä voči zdravotným   poisťovniam,   poplatok   z omeškania   len   vo   výške   0,01   %   za   každý   deň omeškania.

Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že krajský   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bol   sťažovateľke   priznaný poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. vo výške 0,01 % za každý deň omeškania namiesto 0,1 % za každý deň omeškania. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd postupoval podľa predpisu, ktorého nesúlad s ústavou ústavný súd vyslovil nálezom, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 396/2004 Z. z. 15. júla 2004.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 370/2005-78 z 30. 3. 2006 (doručený sťažovateľke 28. 4. 2006) bolo porušené základné právo spoločnosti A. s. r. o., B..., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 370/2005-78 zo dňa 30. 3. 2006 a vec sa vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania vo výške 7 150,- Sk vrátane   19   %   DPH   vo   výške   1   358,50   Sk   spolu   vo   výške   8   508,50   Sk,   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet JUDr. A. G.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. III. ÚS 381/06-10 zo 6. decembra 2006 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľky a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedníčky krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 7. marca 2007.   Predsedníčka   krajského   súdu   v ňom   po   odkaze   na   skutočnosť,   že   zhodnotenie rozhodovacej   činnosti   a procesného   postupu   zákonného   sudcu   spadá   výlučne   do kompetencie   nadriadeného   súdu   na   základe   riadne   a včas   podaného   riadneho,   príp. mimoriadneho opravného prostriedku a odkaze na sudcovskú nezávislosť uviedla, že jej „neprináleží   vyjadrovať   sa   k rozhodnutiu   predsedníčky   senátu   zo   dňa   30.   03.   2006 v predmetnom konaní, ktoré je predmetom sťažnosti sťažovateľa“.

Sťažnosť sťažovateľky   predbežne prerokoval a prijal na ďalšie konanie III.   senát ústavného súdu. V súlade s Rozvrhom práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom   IV.   senátu.   Vzhľadom   na   to,   o sťažnosti   sťažovateľky   vo   veci   samej   rozhodol IV. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich   do súladu   s   ústavou,   s   ústavnými   zákonmi   a   s   medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo o ich zmenu alebo doplnenie, platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Z toho   vyplýva,   že   ak   je   v danom prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41aa § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje   v danom   prípade   samotným   rozhodovaním   ústavného   súdu   v konaní   o súlade právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   a jeho   následnými   právnymi   účinkami   na rozhodnutia,   resp.   rozhodovanie   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci   v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený   na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (mutatis mautandis I. ÚS 51/06, II. ÚS 72/06).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke   zákonov   už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde) a tie, ktoré ešte v čase uverejnenia nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne   skončené   (§   41a   zákona o ústavnom   súde).   V oboch   prípadoch   ale   zákonodarca   umožnil   v záujme   uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej s princípom právnej istoty konvalidovať   nepriaznivé   účinky   rozhodnutí   súdov   alebo   iných   orgánov   verejnej   moci v individuálnych   veciach,   ktoré   vyplývajú,   resp.   by   vyplývali   z aplikácie   ustanovení právnych predpisov, ktoré v konaní o súlade právnych predpisov označil ústavný súd za nesúladné s ústavou.

V danom prípade sťažovateľka namieta rozhodnutie krajského súdu v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 38/03-89 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov právoplatne skončené, t. j. krajský súd bol povinný, v čase keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 1 Cob 370/2005-78 z 30. marca 2006.

Napadnutým   rozsudkom   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu č. k. 42 Cb 131/2005-38   z 8.   novembra   2005,   ktorým   len   z časti   vyhovel   žalobe sťažovateľky   o zaplatenie   poplatku   z omeškania   podľa   zákona   č.   273/1994   Z.   z.,   keď zaviazal   odporcu   zaplatiť   137   849,20   Sk   a   vo   zvyšku   návrh   zamietol   (sťažovateľka   si uplatňovala   nárok   vo   výške   265   640,03   Sk).   Dôvodom   zamietnutia   nároku   v celej uplatnenej výške bol právny názor okresného súdu, že pri faktúrach splatných v období od 1. júna 2003 do 15. júla 2004 patrí sťažovateľke poplatok z omeškania len vo výške 0,01 % z dlžnej sumy denne, a nie vo výške 0,1 % denne, ako si uplatňovala sťažovateľka.

Krajský súd sa vo svojom rozsudku stotožnil s právnym názorom okresného súdu, čo odôvodnil nasledovne:

„Základnou otázkou, ktorou sa zaoberal odvolací súd bolo, aký dopad má na nárok navrhovateľa Nález Ústavného súdu SR zo dňa 17. 05. 2004, publikovaný v Zbierke zákonov SR dňa 15. 07. 2004.

Ak ústavný súd svojim rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné právne predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto predpisy vydali, sú povinné do 6 mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými   spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Ak   tak neurobia, také predpisy alebo ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po 6 mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia (§ 125 ods. 3 Ústavy SR).

Podľa   § 41a ods.   3 Zák.   č.   38/1993 Z.   z...   stratou účinnosti,   prípadne platnosti právnych predpisov... sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených, ak však išlo   len   o ich   zmenu   alebo   doplnenie,   platí   skorší   predpis   v znení   platnom   pred   touto novelou alebo doplnením.

Z dikcie citovaného článku Ústavy SR ako i znenia ust. § 41a ods. 3 Zák. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení vyplýva, že pokiaľ išlo len o zmenu alebo doplnenie zákona a o ktorej zmene   alebo   doplnení   ústavný   súd   v náleze   vyslovil   jej   nesúlad   s ústavou,   takéto ustanovenie   dňom   zverejnenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   v zbierke   zákonov   stráca účinnosť a účinnosť nadobúda skorší právny predpis pred touto zmenou alebo doplnením. Zák. č. 138/2003 Z. z., ktorým bo novelizovaný Zák. č. 273/1994 Z. z. nadobudol účinnosť dňa   01.   06.   2003 a stratil   ju 15.   07.   2004.   V čase   jeho   účinnosti   činil podľa ust. § 38   ods.   4   poplatok   z omeškania   0,01   %   z dlžnej   sumy   denne.   V prejednávanom prípade preto patrí navrhovateľovi poplatok z omeškania za toto obdobie 0,01 % denne. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Iný výklad nálezu Ústavného súdu SR by podľa názoru odvolacieho súdu pripúšťal retroaktivitu.“

Z argumentácie   sťažovateľky   uplatnenej   v sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa s citovaným názorom krajského súdu nestotožňuje, keďže krajský súd jej za faktúry splatné v spornom období (od 1. júna 2003 do 15. júla 2004) „... priznal poplatok z omeškania vo výške 0,01 % za každý de z omeškania podľa § 38 ods. 24 zákona 138/2003 Z. z., a to v čase keď tento paragraf v zmysle vyššie uvedeného Nálezu Ústavného súdu už nebol účinný a bol v rozpore s Ústavou... Sťažovateľka je toho názoru, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu, keď sa o jej veci nerozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá by mala základ v platnom právnom poriadku, ale rozhodlo sa podľa právnej normy o ktorej sa Ústavný súd vyslovil, že je v rozpore s článkom 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Nálezom Ústavného súdu č. 396/2004 Z. z., zo dňa 17. 5. 2004. Toto rozhodnutie boli vydané v čase, keď táto právna norma nebola účinná ani platná a nebola súčasťou právneho poriadku SR“.

Inak   povedané,   sťažovateľka   zastáva   názor,   že   v dôsledku   spomínaného   nálezu ústavného súdu v spornom období platil a bol účinný § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení pred novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z., t. j. v znení, keď si mohli zdravotnícke zariadenia uplatniť voči príslušnej zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň z omeškania.

Pre posudzovanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľky boli dôležité nasledovné zistenia ústavného súdu:

1. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol 30. marca 2006, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 38/03-89 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov. Navyše v čase,   keď   krajský   súd   vo   veci   rozhodoval,   stratilo   ustanovenie   §   38   ods.   4   zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v zmysle čl. 125 ods. 3 tretia veta ústavy nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára 2005 márne uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. do súladu s ústavou.

2. Nálezom ústavného súdu č. k. PL. ÚS 38/03-89 zo 17. mája 2004 bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s ústavou v znení zavedenom novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z. Z tohto vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade povinný pri rozhodovaní aplikovať znenie § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, text za bodkočiarkou, podľa ktorého „ak však išlo o zmenu alebo doplnenie, platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.

Vychádzajúc z uvedených zistení bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd v danom prípade ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde a či naopak v dôsledku tejto interpretácie a aplikácie postupom a rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V posudzovanom   prípade   je   nesporné,   že   §   38   ods.   4   zákona   č.   273/1994   Z.   z. v znení   podľa   novelizácie   vykonanej   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.   v čase   rozhodovania krajského   súdu   nebol   účinný   ani   platný,   t.   j.   už   nebol   súčasťou   právneho   poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľky na poplatok z omeškania len vo výške 0,01 % z dlžnej sumy   za   každý   deň   omeškania,   ktorý   mu   priznal   v odvolaním   napadnutom   rozsudku okresný súd. Podľa názoru ústavného súdu totiž dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretia veta ústavy stratilo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. platnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od počiatku. Inými slovami na toto ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z. sa hľadí akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Za   týchto   okolností   bolo   úlohou   krajského   súdu   nájsť   ústavne   akceptovateľnú odpoveď na otázku, aké znenie, a či vôbec nejaké znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. bolo platné a účinné v relevantnom čase (čase jeho rozhodovania), t. j. podľa akého znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. mal vo veci krajský súd rozhodnúť. Odpoveď na   túto   otázku   vyplýva   z   §   41a   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   konkrétne   z jeho   už citovaného textu za bodkočiarkou. Z tohto textu nesporne vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005) „posledného znenia“ § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 „platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. platil v čase rozhodovania krajského súdu v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

V záujme odstránenia akýchkoľvek pochybností o interpretácii textu § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd považoval za potrebné vysloviť svoj   jednoznačný názor na interpretáciu v ňom obsiahnutého slovného spojenia „platí skorší predpis“. Podľa názoru   ústavného   súdu   toto   slovné   spojenie   treba   vykladať   tak,   že   stratou   účinnosti, prípadne platnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia na základe rozhodnutia (nálezu) ústavného súdu sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť „skoršieho predpisu v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“. Takýto výklad je založený na logickom argumente, podľa ktorého by samotné obnovenie platnosti skoršieho právneho predpisu nemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré neboli ešte právoplatne skončené v čase pred uverejnením príslušného nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov a na ktoré sa mal aplikovať právny predpis (jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenie), ktorý nie je podľa príslušného nálezu ústavného súdu prijatého v konaní o súlade právnych predpisov v súlade s ústavou.

Na   tomto   základe   ústavný súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   v danom   prípade vychádzal vo svojom rozsudku č. k. 1Cob 370/2005-78 z 30. marca 2006 z takého znenia § 38 ods. 4 zákona č. 293/1994 Z. z., ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo ani platné, ani účinné, t. j. rozhodol v zjavnom rozpore s ústavou a zákonom, a preto týmto rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že právne názory, z ktorých vyvodil závery   v tomto   náleze,   plne   korešpondujú   stanovisku   pléna   ústavného   súdu   sp.   zn. PLz. ÚS 1/06   z 11.   októbra   2006,   ktorým   ústavný   súd   prijal   zjednocujúce   stanovisko k odlišným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu   vyslovených   pri   rozhodovacej činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   38/03-89   zo   17.   mája   2004 v konaní pred všeobecným súdom, ktorého predmetom je určenie poplatku z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktoré   bolo   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 1 Cob 370/2005-78 z 30. marca 2006 sťažovateľke porušené, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Sťažovateľka   nežiadala   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   preto nebolo potrebné, aby pri tomto rozhodnutí ústavný súd aplikoval aj čl. 127 ods. 3 ústavy.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou JUDr. A. G. v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľka žiadala, aby jej boli trovy   konania   uhradené   v sume   8 508,50   Sk   (slovom   osemtisícpäťstoosem   slovenských korún a päťdesiat halierov). Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľkou neprekračovali   sumu   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v ňou požadovanej sume.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“ uvedenou   vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007