znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 380/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

zastúpeného   advokátkou   JUDr.   MartinouGombosovou,   Moldavská   cesta   21/A,   Košice,   vedenú   pod   sp.   zn.   Rvp   159/2015a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Moldavskácesta   21/A,   Košice,   a   advokátom   JUDr.   Ondrejom Mularčíkom,   vykonávajúceho   svojučinnosť prostredníctvom spoločnosti Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI,s. r. o., Námestie M. Benku 15, Bratislava, vedenú pod sp. zn. Rvp 160/2015, ktorýminamietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenompod sp. zn. PK-2 T 14/2013 a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 a postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 a jeho rozsudkomz 26. novembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ vedenú pod sp. zn. Rvp 159/2015 a sťažnosť

vedenú pod sp. zn. Rvp 160/2015 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 380/2015.

2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. januára2015 doručené sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľv 2.   rade“,   spolu   ďalej   aj   „sťažovatelia“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   MartinouGombosovou a advokátom JUDr. Ondrejom Mularčíkom, vo veci namietaného porušeniaich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavypostupom   Špecializovaného   trestného   súdu   (ďalej   len   „špecializovaný   súd“)   v konanívedenom pod sp. zn. PK-2 T 14/2013 a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 (ďalej aj „rozsudokšpecializovaného   súdu“)   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   To   9/2014   a jeho   rozsudkomz 26. novembra 2014 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade bol rozsudkom špecializovaného súduuznaný vinným zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa§   296   Trestného   zákona,   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovoleného   ozbrojovaniaa obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) a ods. 4 písm. a)Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona vo viacčinnom súbehus pokračovacím zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 3 písm. a)a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1a 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, zločinu poškodzovania cudzej veci podľa§ 245 ods. 1 a 2 písm. a), b) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona a obzvlášť závažnéhozločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 3 písm. d) a ods. 5 písm. c) Trestného zákonas použitím § 138 písm. f) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatiaslobody   vo   výmere   24   rokov   a trest   prepadnutia   majetku.   Najvyšší   súd   v otázke   vinyza uvedené skutky rozsudok špecializovaného trestného súdu potvrdil a výšku uloženéhotrestu odňatia slobody upravil na 22 rokov.

Sťažovateľ v 2. rade bol rozsudkom špecializovaného súdu uznaný vinným zo zločinuzaloženia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona,obzvlášť závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa§ 295 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na §140   písm.   c)   Trestného   zákona   vo   viacčinnom   súbehu   s   pokračovacím   zločinompoškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 3, písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestnéhozákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov a trestprepadnutia   majetku.   Najvyšší   súd   v otázke   viny   za   uvedené   skutky   rozsudokšpecializovaného trestného súdu potvrdil a výšku uloženého trestu odňatia slobody upravilna 16 rokov.

V dôvodoch   podaných   sťažností   sťažovatelia   argumentujú,   že   z trestných   činov„založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 TŽ a poškodzovania cudzej veci podľa § 245 Trestného zákona“ boli obvinení spolu s ⬛⬛⬛⬛,ktorého trestné stíhanie bolo pred skončením vyšetrovania vylúčené na samostatné konanie. ⬛⬛⬛⬛ však   bol   rozsudkom   špecializovaného   súdu   sp.   zn.   BB-4   T/48/2013z 3. decembra   2013   spod   obžaloby   prokurátora   špeciálnej   prokuratúry   oslobodenýz dôvodu, že nebolo dokázané, že skutky, pre ktoré bol stíhaný, sa skutočne stali. Podľasťažovateľov išlo o tie isté skutky, pre ktoré boli sťažovatelia uznaní za vinných v bodoch 1,10 a 12 obžaloby, resp. v bodoch I-1 a II-6 písm. a) a b) rozsudku špecializovaného súdu.Sťažovatelia tvrdia, že tejto skutočnosti si museli byť vedomé aj konajúce súdy v proti nimvedenom   trestnom   konaní,   pretože „vo   veci   zločineckej   skupiny“ ich   odsúdil „s úplne skutkovo   inak   opísaného   a vymedzeného   skutku,   takpovediac   súdom   novovytvoreného“,o ktorom   sa   sťažovatelia   mali   dozvedieť   až   z odsudzujúceho   rozsudku.   V tejtosúvislosti sťažovatelia   poukazujú   na   odôvodnenie   rozsudku   špecializovaného   súdusp. zn. BB-4 T/48/2013 z 3. decembra 2013, z ktorého má byť zrejmé, že „súd mal za to, že v   prípade   týchto   skutkov   bola   vina   obžalovaného   založená   fakticky   len   na   priamom usvedčujúcom dôkaze – výpovedi chráneného svedka ⬛⬛⬛⬛, pričom táto nebola potvrdená žiadnymi inými čo i len nepriamymi dôkazmi a na to, aby mohol súd rozhodnúť o vine   obžalovaného   musia   byť   zabezpečené   aj   ďalšie   nepriame   dôkazy,   tak   ucelené a navzájom previazané, aby nedávali najmenšiu pochybnosť o vierohodnosti usvedčujúceho dôkazu...

Taktiež poukázal aj na to, že v prípade spolupracujúcich svedkov ide o svedkov, ktorí sa mali podieľať na páchaní trestnej činnosti, a tieto výpovede sú špecifické, nakoľko títo svedčili   buď   z   dôvodu   obmedzenia   trestného   stíhania   voči   nim   alebo   v   očakávaní zmiernenia trestu, čo v konečnom dôsledku môže viesť k prípadným manipuláciám, najmä v snahe   získať   výhodu,   ktoré   Trestný   poriadok   takýmto   svedkom   priznáva,   alebo   môžu súvisieť aj s osobnou pomstou. Preto takéto výpovede musia byť podporené aj ďalšími dôkazmi, ktoré potvrdzujú ich tvrdenia.“.

Uvedený   rozsudok   špecializovaného   súdu   vydaný   v konaní   proti

sp.   zn. BB-4   T/48/2013   z 3.   decembra   2013 potvrdil   v odvolacom   konaníaj najvyšší súd, a to pred vyhlásením touto sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššiehosúdu. Sťažovatelia preto považujú napadnuté rozsudky za porušujúce princíp právnej istoty avystavujúce   sťažovateľov „svojvôli   súdnych   orgánov.   Pritom   princíp   právnej   istoty predstavuje   jeden   zo   základných   princípov   právneho   štátu   a   hoci   platí,   že   konkrétne rozhodnutie   zaväzuje   len   účastníkov   konania,   nepochybne   platí,   že   súčasťou   princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. V opačnom prípade by totiž došlo k porušeniu princípu   právnej   istoty   a   zákonom   ustanovenej   povinnosti   pri   zabezpečovaní   jednoty rozhodovania. V tomto prípade jeden súd rozhodol o tých istých skutkoch na základe tých istých dôkazov tak, že skutok sa nestal, a iný súd tak, že sťažovateľa uznal vinným.“. Pri tejtoargumentácii cituje z nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 243/05 z 9. novembra 2006a poukazuje na obsah nálezu sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006.

Sťažovatelia   ďalej   namietajú nedodržanie   princípu   totožnosti   skutku   uvedenéhov obžalobe   a skutku   uvedeného   v rozsudku   špecializovaného   súdu.   Poukazujúcna judikatúru najvyššieho súdu (napr. 3 To 32/2012) pripomínajú, že podstata skutku jeurčovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorejvzišiel škodlivý následok, a že totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosťkonania alebo následku aspoň čiastočne. Teda aj keď „pri totožnosti skutku nemusí byť plne zachovaná totožnosť následku aj konania, v prípade ak ide o zmenu skutočností – teda najmä skutkových okolností, z ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej vychádza, je potrebné túto zmenu pokryť taktiež adekvátne a riadne vykonaným dokazovaním tak, aby mali aj obvinení právo plne realizovať svoju obhajobu či už sami alebo prostredníctvom svojich obhajcov – teda najmä možnosť riadne sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré v doterajšom konaní nevyšli najavo, podávať návrhy na vykonanie dokazovania vo vzťahu k týmto   novým   skutočnostiam   ako   aj   možnosť   hodnotiť   vykonané   dôkazy.   Len   takto uskutočnené   konanie   pred   súdom   možno   potom   považovať   za   spravodlivý   proces   plne rešpektujúci právo obvineného na komplexnú obhajobu.“. V tejto súvislosti sťažovateliaprezentujú názor, že «nemožno v prípade zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona hovoriť o zachovaní totožnosti skutku, nakoľko   skutok   zločineckej   skupiny   je   v   rozsudku   formulovaný   absolútne   odlišne od obžaloby.   Hierarchická   štruktúra   s   vymedzením   kto   mal   byť   komu   nadradený a podradený   ako   aj   „predmet   činnosti“   skupiny   je   v   rozsudku   vymedzený   absolútne odlišne.». Sťažovatelia   z uvedeného   dôvodu   namietajú,   že   svoju   obhajobu   smerovalivýlučne   proti   skutočnostiam,   ktoré   sa   im   kládli   za   vinu   v obžalobe,   a až   z textuodsudzujúceho rozsudku sa dozvedeli o skutočnostiach, ktoré sa im v skutočnosti kladú zavinu,   proti   ktorým   sa   však   počas   hlavného   pojednávania   a ani   v záverečných   rečiachnemohli   účinne   brániť,   preto   došlo   k obmedzeniu   ich   možností   účinne   sa   obhajovať.Najvyšší   súd   navyše „potvrdil   odsudzujúce   rozsudky   bez   pripustenia   akéhokoľvek doplnenia dokazovania, hoci ich obžalovaní v odvolaniach – aj v priebehu prvostupňového konania navrhovali, čo v tomto prípade, keďže došlo k zmene obsahu skutku, znemožnilo sťažovateľovi brániť sa voči skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a o ktorých sa dozvedel   až   z   rozsudku   tým,   že   odvolací   súd   nepripustil   žiadne   ďalšie   dokazovanie, znemožnil sťažovateľovi právo na obhajobu voči skutočnostiam, o ktorých sa dozvedel až z rozsudku súdu prvého stupňa a porušil aj obžalovaciu zásadu“.

Poukazujúc na porušenie základného práva na obhajobu, ktoré malo sťažovateľomspôsobiť závažný stav právnej neistoty, a značné osobné aj rodinné problémy (najmä zásahdo práva na súkromie) sťažovatelia žiadajú aj priznanie finančného zadosťučinenie každémuv sume 5 000 €.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd svojím rozhodnutímvyslovil   porušenie   ich   základných   práv „podľa   čl.   46.   ods.   1   a   čl.   50   ods.   3 Ústavy Slovenskej   republiky“ postupom špecializovaného   súdu   v konaní   vedenompod sp. zn. PK-2 T/14/2013 a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 a postupom najvyššiehosúdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   To   9/2014   z 26.   novembra   2014,   rozsudokšpecializovaného súdu a rozsudok najvyššieho súdu v časti týkajúcich sa osoby sťažovateľovzrušil, vec vrátil špecializovanému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľom priznal finančnézadosťučinenie každému v sume 5 000 € a uhradil trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebosťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môžeústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súdodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   159/2015a sp. zn. Rvp 160/2015   sa   týkajú   tej   istej   trestnej   veci,   a to   trestného   súdneho   konaniavedeného   proti   sťažovateľom   špecializovaným   súdom   pod   sp.   zn.   PK-2   T   14/2013a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 9/2014, pričom obidve sťažnosti napádajú tie istérozhodnutia – rozsudok špecializovaného súdu a rozsudok najvyššieho súdu, ktorými malodôjsť k porušeniu totožných základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy.S prihliadnutím na uvedené, ako aj na vzájomne zhodný a doplňujúci obsah týchto sťažnostírozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1výroku tohto uznesenia.

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností proti rozsudku špecializovaného súdu

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektoréhozo základných   práv   alebo   slobôd   automaticky   nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súduna konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osobyalebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušeniektorých   namieta,   sa   mohol   sťažovateľ   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj účinnýchprávnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred inýmsúdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodunedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV. ÚS   179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorésú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavoualebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárnezodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).

Z obsahu sťažností a pripojených listín je zrejmé, že rozsudok špecializovaného súdusp. zn. PK-2 T 14/2013 z 26. mája 2014 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom na základe podanýchodvolaní.   Odvolacie   konanie   bolo   skončené   rozsudkom   najvyššieho   súdusp. zn. 2 To 9/2014   z 26.   novembra   2014. Pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   v častinamietaného   porušenia   označených   práv   rozsudkom   špecializovaného   súdu   je   tedapodstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučujeprávomoc ústavného súdu na prieskum namietaného porušenia označených práv rozsudkomšpecializovaného súdu. Preto na prerokovanie týchto častí sťažnosti nemá ústavný súd danúprávomoc, na základe čoho bolo potrebné v týchto častiach sťažnosti odmietnuť.

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností proti rozsudku najvyššieho súdu

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

K namietanému porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavyje potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom ústavy zaručujevšetkým oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať možnosťpripraviť   si   obhajobu   a   že   svoju   obhajobu   budú   môcť   predniesť   právne   významnýmspôsobom buď osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom práva na obhajobu jeposkytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániťproti   tvrdeniam   o   skutočnostiach,   ktoré   ovplyvňujú   rozhodnutia   v   trestnom   konanív neprospech   účastníka   trestného   konania.   Obsahu   a   účelu   priznaného   zákonnéhoa ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia týmisubjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99).

Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby boliv konaní objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na nev konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdenáa páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Z čl. 6 ods. 3 dohovoru zase vyplýva, že podprávo na obhajobu je potrebné zahrnúť právo každého, kto je obvinený z trestného činu, byťpodrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu, mať primeraný časa možnosti na prípravu svojej obhajoby, obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcupodľa vlastného výberu, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú, ďalej vyslúchať alebo daťvyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospechza   rovnakých   podmienok   ako   svedkov   proti   sebe   a   mať   bezplatnú   pomoc   tlmočníka,ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Vzhľadom   na   uvedené   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu   sťažovateľminamietaného   porušenia   označených   základných   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu,ku ktorému malo dôjsť v prvom rade arbitrárnymi závermi konajúcich súdov o spáchanízločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestnéhozákona tým, že sťažovatelia boli členmi zločineckej skupiny a boli pre ňu činní a sťažovateľv 2. rade takúto skupinu aj zosnoval, ako vyplýva z bodu 1 obžaloby, zodpovedajúcehobodu   I.   rozsudku   špecializovaného   súdu   a rovnako   aj   závermi   o spáchaní   obzvlášťzávažného zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295ods. 1 písm. a), a to u sťažovateľa v 1. rade, a písm. c) u sťažovateľa v 2. rade, ods. 3písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákonavo viacčinnom súbehu s pokračovacím zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245ods. 1 a 3, písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona tým, že sťažovateľ v 1. radebez povolenia prechovával inému hromadne účinnú zbraň a trestný čin spáchal z osobitnéhomotívu v úmysle uľahčiť iný trestný čin, resp. tým, že sťažovateľ v 2. rade bez povoleniasprostredkoval hromadne účinnú zbraň a spáchal čin uvedený z osobitného motívu v úmysleuľahčiť iný trestný čin, a napokon aj tým, že obaja sťažovatelia poškodili svojím konanímcudziu vec a svojím činom spôsobili značnú škodu, ako vyplýva z bodov 10 a 12 obžalobyzodpovedajúcim bodu II skutkov 6 a) a b) rozsudku špecializovaného súdu. Arbitrárnosťtýchto záverov najvyššieho súdu potvrdzujúcich právne závery špecializovaného súdu mávyplývať najmä zo skutočnosti, že v inom trestnom konaní bola za tie isté skutky súdenáa následne spod obžaloby oslobodená iná osoba z dôvodu, že ich spáchanie mu v trestnomkonaní nebolo preukázané.

Z obsahu   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sťažovatelia   uvedenú   námietkuuplatnili aj v odvolacom konaní, pričom najvyšší súd k nej uviedol:

„Odvolacie námietky, (opäť prakticky všetkých obžalovaných, ktorých sa týka výrok v bode I., ale aj v bode II. napadnutého rozsudku) smerujú k okolnosti, že predchádzajúcim rozsudkom   ŠTS,   sp.   zn.   BB-4T/48/2013,   z   3.   decembra   2013   bol   obžalovaný podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby zo skutku, obžalobou právne   kvalifikovaného   ako   zločin   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák., ktorý vo vzťahu k jeho osobe zodpovedá skutku v bode 1 obžaloby v aktuálne prejednávanej veci, ako aj z ďalších činov (okrem iného zo skutku, ktorý zodpovedá vo vzťahu k jeho osobe v prejednávanej veci skutku v bode 10 obžaloby, resp. v bode II. – 6 napadnutého rozsudku), pričom odvolanie prokurátora proti vyššie uvedenému rozsudku (iného senátu než rozhodujúceho v aktuálne prejednávanej veci) ŠTS bolo   (iným   než   aktuálne   rozhodujúcim)   senátom   najvyššieho   súdu   ako   nedôvodné zamietnuté uznesením, sp. zn. 3 To 1/2014, z 18. júna 2014. Nie je teda (podľa odvolateľov) možné, aby bolo jednak rozhodnuté, že sa predmetné skutky nestali (nebolo dokázané, že sa stali – v prvom prípade) a jednak rozhodnuté, že sa stali a že ich spáchali konkrétne osoby (v prejednávanej veci)

K tomu je jednak potrebné uviesť, že z hľadiska trestného stíhania sa skutok vždy viaže na osobu obvineného (v konkrétnom konaní), čoho sa týka i prekážka právoplatne rozhodnutej veci podľa § 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. (ktorá tu nie je daná). V nastalej situácii ide o samostatne, proti rôznym osobám podané obžaloby, o ktorých (navyše) rozhodovali rôzne senáty ŠTS i jeho nadriadeného (najvyššieho súdu).

V každej veci je dôkazná situácia posudzovaná samostatne (a môže byť odlišná), každý sudca, resp. senát teda hodnotí dôkazy vo svojej veci nezávisle a autonómne. V súvislosti s tým, čo bolo uvedené, môže nastať situácia, že niektorý z obžalobou predpokladaných   spoločných   páchateľov   toho   istého   skutku   (trestného   činu)   môže   byť odsúdený a iný taký obžalovaný môže byť spod obžaloby oslobodený (bez ohľadu na to, či boli tieto osoby postavené pred súd na základe jednej obžaloby, teda v jednom súdnom konaní, alebo na základe dvoch alebo viacerých obžalôb, teda v dvoch alebo viacerých súdnych konaniach). Ku takej situácii pritom došlo aj samostatne v prejednávanej veci, a to práve vo vzťahu ku skutku v bode 1 obžaloby (v definitívnom vyjadrení 10 odsúdených napadnutým   a   týmto   rozsudkom,   plus   obžalovaný na   základe   dohody   o   vine a treste, a oproti tomu sedem oslobodených – piati súdom prvého stupňa a dvaja odvolacím súdom).

Možno dodať,   že v predchádzajúcej veci išlo o dôvod oslobodenia   podľa § 285 písm. a/   Tr.   por.   (nedokázanie   stania   sa   skutku),   išlo   však   o   obžalobu   podanú   proti jedinému obžalovanému.   V prejednávanej   veci   boli   siedmi   obžalovaní   oslobodení   spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Tr. por. (nebolo dokázané, že spáchali skutok v bode 1 obžaloby), keďže dôkazná situácia vyvolávala taký záver oproti dokázaniu spáchania tohto činu inými (desiatimi) obžalovanými osobami (v tejto veci podanou obžalobou).

Ide   o   okolnosti,   ktoré   sú   aj   navonok   zrejmé,   odvolací   súd   ich   však   považoval, za potrebné zdôrazniť vo vzťahu ku dvom rozhodnutiam (iných senátov) najvyššieho súdu týkajúcim sa tých istých skutkov (aj keď rôznych obžalovaných).“

Najvyšší súd sa zároveň vyjadril   aj k ďalším relevantným odvolacím námietkamtýkajúcim   sa   sťažovateľmi   popieraného   spáchania zločinu   založenia,   zosnovaniaa podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296   Trestného   zákona,   obzvlášť   k otázketotožnosti skutkov opísaných v obžalobe a v meritórnom rozsudku špecializovaného súdu.Túto námietku najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú, keď poukazujúc na závery súdnejpraxe   uviedol,   že   totožnosťou   skutku „sa   rozumie   jedinečnosť,   resp.   nepochybná identifikácia skutku ako udalosti vo vonkajšom svete. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná   totožnosť   konania   páchateľa   alebo   totožnosť   jeho   následku,   a to   aspoň v relevantnej (podstatnej časti).

Ak sa teda vykonaným dokazovaním zistia odlišné okolnosti žalovaného činu, avšak vyššie   uvedené   kritéria   sú   zachované,   súd   je   povinný   skutok   (skutkovú   vetu)   upraviť v odsudzujúcom rozsudku a rozhodnúť o ňom ako o trestnom čine...

Čiastkovo odlišné okolnosti miesta, času, spôsobu spáchania alebo následku činu, teda   neznamenajú   porušenie   totožnosti   skutku,   je   potrebné,   aby   skutok,   pre   ktorý   bol páchateľ   uznaný   za   vinného,   zodpovedal   skutku,   pre   ktorý   bolo   vznesené   obvinenie a podaná obžaloba, a to podľa vyššie uvedených kritérií.

Tieto   kritériá   sú   v prípade   skutku   v bode   I.   výroku   napadnutého   rozsudku   (i v prípade ostatných skutkov finálneho odsúdenia, teda v súhrnnej jednote obsahu výrokov rozsudku ŠTS a najvyššieho súdu), splnené.“.

Najvyšší súd sa ďalej vyjadril aj k spochybňovaniu skutkových zistení, ku ktorýmmal dospieť podľa názoru sťažovateľov výsluchmi nevierohodných svedkov, ktorí sa malisami podieľať «na prejednávanej alebo s ňou súvisiacej trestnej činnosti, avšak vo vzťahu k ich   osobám   boli   použité   osobitné   trestnoprocesné   inštitúty   (napr.   dočasné   odloženie vznesenia obvinenia, prerušenie trestného stíhania, dohoda o vine a treste), tzv. odklony, ktoré umožňujú nepostihnúť alebo... miernejšie postihnúť dotknutého páchateľa... Podstatou takého   legislatívneho   riešenia   je   priorita   záujmu   spoločnosti   na   umožnení   odhalenia a dokázania určitého druhu trestnej činnosti a jej najnebezpečnejších páchateľov. Rozsiahle   námietky   označujú   také   výpovede   (najmä   výpoveď   svedka ), za nepoužiteľné, nakoľko sú produktom „obchodu“ medzi orgánmi činnými v trestnom konaní a páchateľmi trestnej činnosti, ktorého predmetom je usvedčenie iných páchateľov.

Je predovšetkým potrebné uviesť, že svedka je v popísanej procesnej situácii možné vypočuť, ide o postup upravený zákonom. Tento postup umožňuje v súvislosti s výpoveďou o trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj vlastnej trestnej činnosti) naozaj získať vyššie uvedenú výhodu. Ide však o legálny benefit, ktorý teda výpoveď svedka procesne nediskriminuje.   Taká   výpoveď   je   zákonným   dôkazom,   čo   neznamená,   že   výpoveď   je pravdivá, neznamená to však ani opak.

Výpovede   dotknutých   svedkov   (slangovo   niekedy   označovaných   ako   „kajúcnici“) podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., rovnako, ako každý iný dôkaz.

Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom predpísané, akým spôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť dokázaná (pokiaľ ide o druh alebo počet potrebných dôkazov). Rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia. Žiadnym   dôkazom   teda   nie   je   súd   pri   posudzovaní   určitej   skutkovej   okolnosti viazaný, zároveň však žiaden zo zákonom súladných dôkazov nie je v tomto smere ako podklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže byť uznaná vina v trestnom konaní (neplatí však, že na základe určitého dôkazu alebo dôkazov vina uznaná byť musí)...

Na   druhej   strane,   svedok   v   čase   svojej   výpovede   (najmä   keď   je   vypočutý   už v prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná. Jeho rozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu a naopak rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne, čo by jeho osobnú pozíciu mohla skomplikovať.

Oba tieto faktory sa vo sfére hodnotenia dôkazov stretávajú a je potrebné sa s nimi, vyrovnať v konkrétom prípade, vzhľadom na jeho okolnosti...

Pri   hodnotení   dôkazov,   najmä   svedeckých   výpovedí   je   dôležitá   ich   podstata, zameraná na základ predmetného skutku ako trestného činu, v tomto prípade existenciu zločineckej skupiny s jej určitým zameraním a jej základnú riadiacu štruktúru – nie všetky čiastkové, parciálne okolnosti jednotlivých vykonávaných postupov.

Takto vymedzená podstata skutku zodpovedá aj iným, a to aj objektívne zisteným reáliám,   do   ktorých   sú   údaje   o   existencii   a   činnosti   skupiny zasadené... To potom   spolupôsobí   pri   posudzovaní   aj   ďalších   dokazovaných   okolností,   ako   to   pri hodnotení dôkazov učinil ŠTS, avšak s korekciami oproti obžalobe v prípade odôvodnených pochybností   (na   čo   naviazal   vo   svojom   rozhodnutí   aj   najvyšší   súd).   V   prípade   skutku v bode I. ide o oslobodenie obžalovaných spod obžaloby v zmysle výroku oboch rozsudkov. Naopak,   nie   je   možné   použiť   na   spochybnenie   existencie   zločineckej   skupiny obhajobou prezentované námietky, skutkovo smerujúce k popretiu jej založenia a činnosti alebo k verzii,   že v prípade   údajov niektorých svedkov (typicky svedka ) ide o výlučne nimi páchanú trestnú činnosť, postihu za ktorú sa chcú vyhnúť podporou policajne vytvorenej fikcie o zločineckej skupine.

Skupina sa (pri reálnom hodnotení vykonaných dôkazov) vyznačovala demonštratívnou   prezentáciou   svojej   existencie,   čo   malo   zabezpečiť   aj   predchádzanie odporu a zabezpečenie hladkej spolupráce osôb, ktoré boli predmetom jej pôsobenia (a teda minimalizáciu nutnosti príslušných foriem nátlaku).

Nemôžu svedecké výpovede (k   čomu tiež smerujú odvolacie námietky) dosiahnuť úplnú jednotu a zhodu v každej „realizačnej“ okolnosti jednotlivých vykonávaných činností a použitých postupov (čo by naopak pôsobilo vzhľadom ku širokému okruhu dokazovaných skutočností a časovému odstupu umelo a pochybne). Dôležitá je, ako už bolo uvedené, podstata skutku z hľadiska konania páchateľa, v ktorom zákon vidí (zákonnými znakmi definuje) trestný čin (v prejednávanej veci trestné činy uvedené v bode I. a II. napadnutého rozsudku a trestné činy uvedené v tomto rozsudku). Tieto okolnosti musia byť (a v rozsahu finálneho odsúdenia po rozhodnutí v odvolacom konám sú) spoľahlivo dokázané.».

Nadväzne na to sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril aj k relevantným   odvolacím   námietkam   vo   vzťahu   k jednotlivým   skutkom,   z ktorých   boli sťažovatelia   obžalovaní,   a to   jednotlivo   ku   všetkým   skutkom, ktoré   boli   predmetom obžaloby,   pokračujúc   pritom   na   ich   utriedenie   vykonané   špecializovaným   súdom. K skutkom   uvedeným   v bodoch   10   až   12   obžaloby,   z ktorých   špecializovaný   súd   uznal sťažovateľov za vinných výrokom v bode II – 6 a), b) a c) rozsudku špecializovaného súdu s výnimkou časti skutku uvedeného v bode 12 obžaloby, najvyšší súd k okolnosti, že v inom konaní bol ⬛⬛⬛⬛ oslobodený spod obžaloby, uviedol, že v každom konaní je hodnotenie dôkazov autonómne, pričom v prerokúvanej veci vychádzal špecializovaný súd z celého   spektra   dôkazov   a nimi   zistených   okolností   u všetkých   dotknutých   osôb   (ako spoluobžalovaných   v tejto   veci)   a   v kontexte   vecne   súvisiacich   skutkov   naviazaných na existenciu zločineckej skupiny. Námietku sťažovateľa v 2. rade, že ⬛⬛⬛⬛ mohol tento skutok spáchať s inými než sťažovateľmi a s možným motívom konfliktu s osobou súvisiaceho s predajom drog v najvyšší súd vyhodnotil v podstate ako účelovú a hypotetickú, pretože « bol nepochybne súčasťou štruktúry, v rámci ktorej trestnú činnosť naozaj páchal, avšak práve v súčinnosti s členmi skupiny, na účel presadzovania záujmov skupiny a pri rešpektovaní postavenia jej vodcu

konflikt s inými osobami... o sféry vplyvu na drogovom trhu teda mohol byť a bol vždy zároveň konfliktom reprezentovanej skupiny. Bezprostredným impulzom na vydanie pokynu na predmetný útok zo strany obžalovaného však boli iné okolnosti, popísané vo výroku napadnutého rozsudku.

V   odvolaní   tvrdený   deficit   konfliktu   medzi ⬛⬛⬛⬛ a je   možný z hľadiska priamej fyzickej konfrontácie. Vo výroku i odôvodnení je však vysvetlený faktický rozpor záujmov medzi týmito osobami a nimi vedenými štruktúrami, vyplývajúci z boja o sféry vplyvu (ktorý sa otvoril po stretnutí na ⬛⬛⬛⬛ ).

Je   pravdou,   že ⬛⬛⬛⬛ mal   možnosť   odmietnuť   v   prejednávanej   veci vypovedať   ako   svedok,   ako   uvádza   odvolateľ.   Je   však   zrejmý   vonkajší   (pre

pozitívny) efekt popretia vlastnej trestnej činnosti (a tým aj trestnej   činnosti obžalovaných v tejto veci) pri svedeckej výpovedi – rovnako je zrejmý opačný efekt   v   prípade,   ak   by ⬛⬛⬛⬛ odmietol   vypovedať   ako   svedok   pre   možnosť privodiť si trestné stíhanie.

Ak odvolateľ poukazuje na niektoré oslobodzujúce rozhodnutia súdov v iných veciach a aj na vlastné oslobodenie z časti skutku v bode 12 obžaloby, uplatnenie princípu „in dubio   pro   reo“   v   súvislostiach   takého   rozhodovania   nič   vo   vzťahu   k   odvolateľom namietanému svedkovi nemení na vyhodnotení podstaty obsahu jeho výpovede súdom ako zodpovedajúcej reálne nastalým skutočnostiam...

Okolnosť, či poškodený vo svojej výpovedi označil rovnaké vozidlo, ktorým prišiel na stretnutie na ⬛⬛⬛⬛, ako vozidlo, ktoré mu bolo pri útoku poškodené, je   typickým   príkladom   vyhľadávania   okrajového   rozporu   vo   výpovedi   svedka,   ktorý   je z hľadiska   podstaty   dokazovaných   okolností   irelevantný   (ako   je   uvedené   v   úvode   tohto odôvodnenia). Pri výpovedi s časovým odstupom je evidentné, že svedok sústredí pamäťové schopnosti na esenciálne prvky toho, čo má v obžalobných súvislostiach objasniť.

V   osobnom   odvolacom   podaní   obžalovaný   namietal   údajný   nátlak   zo   strany policajnej operatívy a vyšetrovateľov Národnej kriminálnej agentúry, spojený s hrozbou vysokého trestu v prípade nevypovedania proti ⬛⬛⬛⬛.

Samotné také tvrdenie nemôže postup štátneho orgánu spochybniť, jeho nelegálna činnosť by musela byť dokázaná rovnako ako spáchanie trestného činu (i trestného činu spáchaného pri výkone právomoci verejného činiteľa). Inak platí prezumpcia správnosti takého postupu (rovnako, ako prezumpcia neviny v trestnom konaní)...

Odvolateľ namieta, že obžalovaný herňu ⬛⬛⬛⬛ v predmetnom čase neprevádzkoval,   nakoľko   bola   prevádzka   už   zatvorená.   Skutkové   zistenie   súdu   sa   však nevzťahuje k prevádzkovaniu herne, ale k tomu, že obžalovaný (teda nie dotknutý odvolateľ) v priestore herne výbušninu uschovával (z hľadiska trestnosti činu ani nie je dôležité   miesto   držby   výbušniny,   ale   jej   držba   samotná,   ďalšie   odovzdanie   výbušniny obžalovanému a jeho nadväzujúca činnosť).».

Ústavný súd po oboznámení sa s celým napadnutým rozsudkom najvyššieho súdua obzvlášť s jeho citovanými časťami konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom rozsudkuna námietky sťažovateľov spochybňujúce dôkazy a ich hodnotenie, o ktoré sa opiera závero zosnovaní alebo ich členstve v zločineckej skupine, prípadne o spáchaní trestných činovuvedených v bode II – 6 a), b) a c) rozsudku špecializovaného súdu odpovedal primeranea ústavne   udržateľným   spôsobom.   Keďže   z podstatnej   časti   považoval   najvyšší   súdrozsudok   špecializovaného   súdu   za   správny   a jeho   odôvodnenie   za   dostatočné,v nedotknutej   časti   na   rozsudok   špecializovaného   súdu   len   odkázal   (s.   64   rozsudkunajvyššieho   súdu),   a tak   závery   obsiahnuté   v rozsudku   špecializovaného   súdu   o vinesťažovateľov   je   potrebné   považovať   za   súčasť   napadnutého   rozsudku   najvyššiehosúdu. Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu,   pokiaľ   ideo body I a II – 6 a) a b) nadväzujúce na rozsudok špecializovaného súdu, sa obšírne zaoberádôkazmi   zistenej   skutkovej   situácie   týkajúcej   sa   spáchania   uvedených   trestných   činov,dostatočne   objasňuje   hodnotiace   úvahy   sudov   založené   na   vykonaných   dôkazov,ich vierohodnosť   a formuluje   aj   príslušné   právne   závery.   Právne   posúdenie   skutkov,z ktorých spáchania boli sťažovatelia odsúdení, či aplikáciu relevantných hmotnoprávnychnoriem sťažovatelia v zásade nespochybnili.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že mu neprislúcha, aby v rámci konaniao ústavnej sťažnosti posudzoval, prípadne skúmal, či dôkazná situácia v napadnutom konaníbola totožná s dôkaznou situáciou dosiahnutou v inom trestnom konaní vedenom proti inejosobe, ktoré skončilo záverom o nepreukázaní spáchania skutku, z ktorého však mali byťnapadnutým rozsudkom sťažovatelia ako spolupáchatelia odsúdení. Ústavný súd nadväznena to poznamenáva, že na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaníobvinených a vyhodnotení ďalších dôkazov sú funkčne uspôsobené len všeobecné súdy.Rovnako tak pripomína, že úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nie   je   konať   ako   súd   tretej   alebo   štvrtej   inštancie,   ale   ibapreskúmať ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   ani   s argumentáciou   sťažovateľov   o dopade   nimiuvádzanej judikatúry ústavného súdu spočívajúcej v rešpektovaní princípu predvídateľnostipráva na ich prípad v súvislosti s oslobodením ⬛⬛⬛⬛ spod obžaloby za tietoskutky iným rozsudkom špecializovaného súdu v inom trestnom konaní. Oslobodenie inejosoby spod obžaloby, ktorá sa na súdenej trestnej činnosti mala podieľať, v inom trestnomkonaní totiž voči sťažovateľom v ich trestnom konaní nezakladalo žiadnu prekážku vecirozhodnutej   („res   iudikata“)   ani   iný   právne   záväzný   názor,   ktorý   by   na   základevyhodnotenia   dôkazov   vykonaných   v napadnutom   konaní   neumožňoval   uznaniesťažovateľov za vinných zo skutkov, ktorých spáchanie sa im kládlo za vinu obžalobou.Vydanie   oslobodzujúceho   rozsudku   v konaní   proti ⬛⬛⬛⬛ založiloneprípustnosť ďalšieho trestného stíhania len proti nemu a len čo sa týka skutkov opísanýchv skutkovej vete rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T/48/2013 z 3. decembra2013. Ak by sme aj považovali uvedené situácie za analogické, najvyšší súd v napadnutomrozsudku,   ktorým   sa   prihlásil   k záverom   rozsudku   špecializovaného   súdu,   objektívnea rozumne odôvodnil svoj iný, predovšetkým skutkový (a nie právny) záver vyhodnotiacsvedeckú   výpoveď ⬛⬛⬛⬛ v napadnutom   konaní   za   nevierohodnú.Z uvedených   dôvodov   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   nezasiaholdo obsahu   sťažovateľmi   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

K obdobnému   záveru   dospel   ústavný   súd,   aj   pokiaľ   ide   o námietku   smerujúcuk spochybneniu   dodržania   zásady   totožnosti   skutku,   ktorej   podstata   spočíva   v dodržanípravidla, že obžalovaný môže byť súdený (a odsúdený) len za skutok vymedzený v podanejobžalobe. Ústavný súd považuje za ústavne konformný názor súdnej praxe a právnej teórie,podľa ktorého je totožnosť skutku zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku,zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnomkonaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, prípadne oboje budú zhodné aspoňčiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach, berúcdo úvahy aj to, že súd musí prihliadať na tie zmeny skutkového deja, ku ktorým došlov rámci dokazovania (I. ÚS 110/2012).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že právny záver najvyššiehosúdu o dodržaní zásady totožnosti skutku nie je arbitrárny ani zjavne nepodložený, keďžev posudzovanej trestnej veci sťažovateľov pri porovnaní pripojeného obžalobného návrhuzo 7. mája 2013 s rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom špecializovanéhosúdu aj podľa ústavného súdu nepochybne existovala zhoda minimálne v mieste spáchaniaskutkov, v čase ich páchania a v zásadnej časti aj v samotných následkoch daného trestnéhočinu.   Zmeny   v skutkovom   deji,   ktoré   v procese   dokazovania   konajúce   súdy   ustálilia premietli   do   jednotlivých   skutkových   viet,   tak   ani   podľa   ústavného   súdu   nemaliza následok   porušenie   zásady   totožnosti   skutku,   a tak   ústavnej   akceptovateľnostinapadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   sa   teda   nestotožňuje   s   názoromprezentovaným   sťažovateľmi   a dodáva   k nim,   že   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   jepotrebné dôsledne rozlišovať medzi skutkom a trestným činom, pričom pod pojmom skutokje potrebné rozumieť iba okolnosti skutkové, nie aj ich právne posúdenie. Podobne, pokiaľide o následok, tento (pre účely posudzovania trestnoprávnej zásady totožnosti skutku)nemožno chápať ako všeobecný znak skutkovej podstaty trestného činu alebo určitý typnásledku, ale ako následok v konkrétnom slova zmysle (pozri napr. rozhodnutie českéhonajvyššieho súdu č. 1/1996 Sb. rozh. tr.).

Pokiaľ   ide   o s tým   súvisiacu   námietku   sťažovateľov   o porušení   základného   právana obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ústavný súd z pripojených kópií odvolaní protirozsudku   špecializovaného   súdu   nezistil,   že   by   sťažovatelia   uvedenú   námietku   vzniesliv odvolacom   konaní.   Z napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   v odvolaní   sťažovatelianamietali   nevierohodnosť   svedeckých   výpovedí   osôb,   ktoré   sa   samy   mali   podieľaťna súdenej trestnej činnosti (tzv. kajúcnikov), ďalej oslobodenie ⬛⬛⬛⬛ z týchistých skutkov pri rovnakej dôkaznej situácii, ako aj nedodržanie zásady totožnosti skutku.K uvedenému preto ústavný súd uvádza, že jeho úlohou nie je preskúmavať argumentáciu,ktorú   mohli   sťažovatelia   predniesť   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   keďže   nie   jealternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu všeobecnýchsúdov. V zmysle ustálenej judikatúry totiž na posúdenie takýchto námietok nemá danúprávomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).

V   závere   ústavný   súd   uvádza,   že   pred   ním   realizovaným   prieskumom   rozsudkunajvyššieho súdu sa zaoberal aj možnosťami vykonania dovolacieho prieskumu, ktorý byprávomoc   ústavného   súdu   realizovať   navrhnutý   ústavný   prieskum   vylučoval.   Dopytomna špecializovanom súde pritom ústavný súd zistil, že k podaniu dovolania, a tak začatiadovolacieho konania ku dňu vydania tohto uznesenia nedošlo. Ústavný súd si zároveň bolvedomý toho, že dovolací prieskum v trestných veciach nie je zameraný na preskúmanievšetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a neslúži na revíziu skutkových zistení urobenýchsúdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jehoskutkové závery môže doplniť alebo meniť len odvolací súd, pričom dovolací súd nemôžeposudzovať úplnosť skutkových zistení a nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonanédôkazy,   pretože   dôkazy   v   konaní   o   dovolaní   ani   nemôže   sám   vykonávať.   Namietanénesprávne   skutkové   zistenia,   nesúhlas   s   tým,   ako   súd   hodnotil   vykonané   dôkazy,   čiporušenia procesných zásad nemôže dovolací súd preskúmať, pokiaľ nespadajú pod niektorýz dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Preto pokiaľ ide osťažovateľmi   uplatnené   námietky   (okrem   namietaného   porušeniazákladného práva na obhajobu), ústavnému súdu sa dovolací prieskum z hľadiska obsahu §371 Trestného poriadku nejavil prípustný. Dovolací dôvod o porušení práva na obhajobuzásadným   spôsobom   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   by   sťažovateliavzhľadom na obsah § 371 ods. 4 prvú vetu Trestného poriadku zrejme v dovolacom konaníúspešne použiť nemohli, keďže táto okolnosť im musela byť známa už v pôvodnom konaní(najneskôr   po   vydaní   rozsudku   špecializovaného   súdu)   a   v odvolacom   konaní   junenamietali. Ústavný súd preto k záveru o nedostatku právomoci na prerokovanie sťažnostiv časti namietaného porušenia označených základných práv rozsudkom najvyššieho súduz dôvodu   nevyužitia   možnosti   podať   dovolanie   nedospel   a v rozsahu   sťažovateľmiuplatnených   námietok   navrhovaný   ústavný   prieskum   vykonal   so   záverom   o zjavnejneopodstatnenosti sťažovateľmi namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietol, tak ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom už bolo bezprávneho dôvodu bližšie sa zaoberať ostatnými návrhmi sťažovateľov (t. j. žiadosťou zrušiťrozsudok najvyššieho súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie a priznať im žiadanú sumufinančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015