SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 380/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
zastúpeného advokátkou JUDr. MartinouGombosovou, Moldavská cesta 21/A, Košice, vedenú pod sp. zn. Rvp 159/2015a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Moldavskácesta 21/A, Košice, a advokátom JUDr. Ondrejom Mularčíkom, vykonávajúceho svojučinnosť prostredníctvom spoločnosti Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI,s. r. o., Námestie M. Benku 15, Bratislava, vedenú pod sp. zn. Rvp 160/2015, ktorýminamietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenompod sp. zn. PK-2 T 14/2013 a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 a postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 a jeho rozsudkomz 26. novembra 2014, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ vedenú pod sp. zn. Rvp 159/2015 a sťažnosť
vedenú pod sp. zn. Rvp 160/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 380/2015.
2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. januára2015 doručené sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľv 2. rade“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpeného advokátkou JUDr. MartinouGombosovou a advokátom JUDr. Ondrejom Mularčíkom, vo veci namietaného porušeniaich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavypostupom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. PK-2 T 14/2013 a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 (ďalej aj „rozsudokšpecializovaného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 a jeho rozsudkomz 26. novembra 2014 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade bol rozsudkom špecializovaného súduuznaný vinným zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa§ 296 Trestného zákona, obzvlášť závažného zločinu nedovoleného ozbrojovaniaa obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) a ods. 4 písm. a)Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona vo viacčinnom súbehus pokračovacím zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 3 písm. a)a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1a 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, zločinu poškodzovania cudzej veci podľa§ 245 ods. 1 a 2 písm. a), b) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona a obzvlášť závažnéhozločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 3 písm. d) a ods. 5 písm. c) Trestného zákonas použitím § 138 písm. f) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatiaslobody vo výmere 24 rokov a trest prepadnutia majetku. Najvyšší súd v otázke vinyza uvedené skutky rozsudok špecializovaného trestného súdu potvrdil a výšku uloženéhotrestu odňatia slobody upravil na 22 rokov.
Sťažovateľ v 2. rade bol rozsudkom špecializovaného súdu uznaný vinným zo zločinuzaloženia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona,obzvlášť závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa§ 295 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na §140 písm. c) Trestného zákona vo viacčinnom súbehu s pokračovacím zločinompoškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 3, písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestnéhozákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov a trestprepadnutia majetku. Najvyšší súd v otázke viny za uvedené skutky rozsudokšpecializovaného trestného súdu potvrdil a výšku uloženého trestu odňatia slobody upravilna 16 rokov.
V dôvodoch podaných sťažností sťažovatelia argumentujú, že z trestných činov„založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 TŽ a poškodzovania cudzej veci podľa § 245 Trestného zákona“ boli obvinení spolu s ⬛⬛⬛⬛,ktorého trestné stíhanie bolo pred skončením vyšetrovania vylúčené na samostatné konanie. ⬛⬛⬛⬛ však bol rozsudkom špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T/48/2013z 3. decembra 2013 spod obžaloby prokurátora špeciálnej prokuratúry oslobodenýz dôvodu, že nebolo dokázané, že skutky, pre ktoré bol stíhaný, sa skutočne stali. Podľasťažovateľov išlo o tie isté skutky, pre ktoré boli sťažovatelia uznaní za vinných v bodoch 1,10 a 12 obžaloby, resp. v bodoch I-1 a II-6 písm. a) a b) rozsudku špecializovaného súdu.Sťažovatelia tvrdia, že tejto skutočnosti si museli byť vedomé aj konajúce súdy v proti nimvedenom trestnom konaní, pretože „vo veci zločineckej skupiny“ ich odsúdil „s úplne skutkovo inak opísaného a vymedzeného skutku, takpovediac súdom novovytvoreného“,o ktorom sa sťažovatelia mali dozvedieť až z odsudzujúceho rozsudku. V tejtosúvislosti sťažovatelia poukazujú na odôvodnenie rozsudku špecializovaného súdusp. zn. BB-4 T/48/2013 z 3. decembra 2013, z ktorého má byť zrejmé, že „súd mal za to, že v prípade týchto skutkov bola vina obžalovaného založená fakticky len na priamom usvedčujúcom dôkaze – výpovedi chráneného svedka ⬛⬛⬛⬛, pričom táto nebola potvrdená žiadnymi inými čo i len nepriamymi dôkazmi a na to, aby mohol súd rozhodnúť o vine obžalovaného musia byť zabezpečené aj ďalšie nepriame dôkazy, tak ucelené a navzájom previazané, aby nedávali najmenšiu pochybnosť o vierohodnosti usvedčujúceho dôkazu...
Taktiež poukázal aj na to, že v prípade spolupracujúcich svedkov ide o svedkov, ktorí sa mali podieľať na páchaní trestnej činnosti, a tieto výpovede sú špecifické, nakoľko títo svedčili buď z dôvodu obmedzenia trestného stíhania voči nim alebo v očakávaní zmiernenia trestu, čo v konečnom dôsledku môže viesť k prípadným manipuláciám, najmä v snahe získať výhodu, ktoré Trestný poriadok takýmto svedkom priznáva, alebo môžu súvisieť aj s osobnou pomstou. Preto takéto výpovede musia byť podporené aj ďalšími dôkazmi, ktoré potvrdzujú ich tvrdenia.“.
Uvedený rozsudok špecializovaného súdu vydaný v konaní proti
sp. zn. BB-4 T/48/2013 z 3. decembra 2013 potvrdil v odvolacom konaníaj najvyšší súd, a to pred vyhlásením touto sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššiehosúdu. Sťažovatelia preto považujú napadnuté rozsudky za porušujúce princíp právnej istoty avystavujúce sťažovateľov „svojvôli súdnych orgánov. Pritom princíp právnej istoty predstavuje jeden zo základných princípov právneho štátu a hoci platí, že konkrétne rozhodnutie zaväzuje len účastníkov konania, nepochybne platí, že súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. V opačnom prípade by totiž došlo k porušeniu princípu právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. V tomto prípade jeden súd rozhodol o tých istých skutkoch na základe tých istých dôkazov tak, že skutok sa nestal, a iný súd tak, že sťažovateľa uznal vinným.“. Pri tejtoargumentácii cituje z nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 243/05 z 9. novembra 2006a poukazuje na obsah nálezu sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006.
Sťažovatelia ďalej namietajú nedodržanie princípu totožnosti skutku uvedenéhov obžalobe a skutku uvedeného v rozsudku špecializovaného súdu. Poukazujúcna judikatúru najvyššieho súdu (napr. 3 To 32/2012) pripomínajú, že podstata skutku jeurčovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorejvzišiel škodlivý následok, a že totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosťkonania alebo následku aspoň čiastočne. Teda aj keď „pri totožnosti skutku nemusí byť plne zachovaná totožnosť následku aj konania, v prípade ak ide o zmenu skutočností – teda najmä skutkových okolností, z ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej vychádza, je potrebné túto zmenu pokryť taktiež adekvátne a riadne vykonaným dokazovaním tak, aby mali aj obvinení právo plne realizovať svoju obhajobu či už sami alebo prostredníctvom svojich obhajcov – teda najmä možnosť riadne sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré v doterajšom konaní nevyšli najavo, podávať návrhy na vykonanie dokazovania vo vzťahu k týmto novým skutočnostiam ako aj možnosť hodnotiť vykonané dôkazy. Len takto uskutočnené konanie pred súdom možno potom považovať za spravodlivý proces plne rešpektujúci právo obvineného na komplexnú obhajobu.“. V tejto súvislosti sťažovateliaprezentujú názor, že «nemožno v prípade zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona hovoriť o zachovaní totožnosti skutku, nakoľko skutok zločineckej skupiny je v rozsudku formulovaný absolútne odlišne od obžaloby. Hierarchická štruktúra s vymedzením kto mal byť komu nadradený a podradený ako aj „predmet činnosti“ skupiny je v rozsudku vymedzený absolútne odlišne.». Sťažovatelia z uvedeného dôvodu namietajú, že svoju obhajobu smerovalivýlučne proti skutočnostiam, ktoré sa im kládli za vinu v obžalobe, a až z textuodsudzujúceho rozsudku sa dozvedeli o skutočnostiach, ktoré sa im v skutočnosti kladú zavinu, proti ktorým sa však počas hlavného pojednávania a ani v záverečných rečiachnemohli účinne brániť, preto došlo k obmedzeniu ich možností účinne sa obhajovať.Najvyšší súd navyše „potvrdil odsudzujúce rozsudky bez pripustenia akéhokoľvek doplnenia dokazovania, hoci ich obžalovaní v odvolaniach – aj v priebehu prvostupňového konania navrhovali, čo v tomto prípade, keďže došlo k zmene obsahu skutku, znemožnilo sťažovateľovi brániť sa voči skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a o ktorých sa dozvedel až z rozsudku tým, že odvolací súd nepripustil žiadne ďalšie dokazovanie, znemožnil sťažovateľovi právo na obhajobu voči skutočnostiam, o ktorých sa dozvedel až z rozsudku súdu prvého stupňa a porušil aj obžalovaciu zásadu“.
Poukazujúc na porušenie základného práva na obhajobu, ktoré malo sťažovateľomspôsobiť závažný stav právnej neistoty, a značné osobné aj rodinné problémy (najmä zásahdo práva na súkromie) sťažovatelia žiadajú aj priznanie finančného zadosťučinenie každémuv sume 5 000 €.
Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd svojím rozhodnutímvyslovil porušenie ich základných práv „podľa čl. 46. ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“ postupom špecializovaného súdu v konaní vedenompod sp. zn. PK-2 T/14/2013 a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 a postupom najvyššiehosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 z 26. novembra 2014, rozsudokšpecializovaného súdu a rozsudok najvyššieho súdu v časti týkajúcich sa osoby sťažovateľovzrušil, vec vrátil špecializovanému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľom priznal finančnézadosťučinenie každému v sume 5 000 € a uhradil trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebosťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môžeústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súdodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
Ústavný súd zistil, že sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 159/2015a sp. zn. Rvp 160/2015 sa týkajú tej istej trestnej veci, a to trestného súdneho konaniavedeného proti sťažovateľom špecializovaným súdom pod sp. zn. PK-2 T 14/2013a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 9/2014, pričom obidve sťažnosti napádajú tie istérozhodnutia – rozsudok špecializovaného súdu a rozsudok najvyššieho súdu, ktorými malodôjsť k porušeniu totožných základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy.S prihliadnutím na uvedené, ako aj na vzájomne zhodný a doplňujúci obsah týchto sťažnostírozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1výroku tohto uznesenia.
2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností proti rozsudku špecializovaného súdu
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektoréhozo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súduna konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osobyalebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušeniektorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinnýchprávnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred inýmsúdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodunedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorésú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárnezodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).
Z obsahu sťažností a pripojených listín je zrejmé, že rozsudok špecializovaného súdusp. zn. PK-2 T 14/2013 z 26. mája 2014 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom na základe podanýchodvolaní. Odvolacie konanie bolo skončené rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 2 To 9/2014 z 26. novembra 2014. Pre rozhodnutie ústavného súdu v častinamietaného porušenia označených práv rozsudkom špecializovaného súdu je tedapodstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučujeprávomoc ústavného súdu na prieskum namietaného porušenia označených práv rozsudkomšpecializovaného súdu. Preto na prerokovanie týchto častí sťažnosti nemá ústavný súd danúprávomoc, na základe čoho bolo potrebné v týchto častiach sťažnosti odmietnuť.
2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností proti rozsudku najvyššieho súdu
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
K namietanému porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavyje potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom ústavy zaručujevšetkým oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať možnosťpripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významnýmspôsobom buď osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom práva na obhajobu jeposkytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániťproti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konanív neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonnéhoa ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia týmisubjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99).
Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby boliv konaní objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na nev konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdenáa páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Z čl. 6 ods. 3 dohovoru zase vyplýva, že podprávo na obhajobu je potrebné zahrnúť právo každého, kto je obvinený z trestného činu, byťpodrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu, mať primeraný časa možnosti na prípravu svojej obhajoby, obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcupodľa vlastného výberu, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú, ďalej vyslúchať alebo daťvyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospechza rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe a mať bezplatnú pomoc tlmočníka,ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.
Vzhľadom na uvedené pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu sťažovateľminamietaného porušenia označených základných práv rozsudkom najvyššieho súdu,ku ktorému malo dôjsť v prvom rade arbitrárnymi závermi konajúcich súdov o spáchanízločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestnéhozákona tým, že sťažovatelia boli členmi zločineckej skupiny a boli pre ňu činní a sťažovateľv 2. rade takúto skupinu aj zosnoval, ako vyplýva z bodu 1 obžaloby, zodpovedajúcehobodu I. rozsudku špecializovaného súdu a rovnako aj závermi o spáchaní obzvlášťzávažného zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295ods. 1 písm. a), a to u sťažovateľa v 1. rade, a písm. c) u sťažovateľa v 2. rade, ods. 3písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákonavo viacčinnom súbehu s pokračovacím zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245ods. 1 a 3, písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona tým, že sťažovateľ v 1. radebez povolenia prechovával inému hromadne účinnú zbraň a trestný čin spáchal z osobitnéhomotívu v úmysle uľahčiť iný trestný čin, resp. tým, že sťažovateľ v 2. rade bez povoleniasprostredkoval hromadne účinnú zbraň a spáchal čin uvedený z osobitného motívu v úmysleuľahčiť iný trestný čin, a napokon aj tým, že obaja sťažovatelia poškodili svojím konanímcudziu vec a svojím činom spôsobili značnú škodu, ako vyplýva z bodov 10 a 12 obžalobyzodpovedajúcim bodu II skutkov 6 a) a b) rozsudku špecializovaného súdu. Arbitrárnosťtýchto záverov najvyššieho súdu potvrdzujúcich právne závery špecializovaného súdu mávyplývať najmä zo skutočnosti, že v inom trestnom konaní bola za tie isté skutky súdenáa následne spod obžaloby oslobodená iná osoba z dôvodu, že ich spáchanie mu v trestnomkonaní nebolo preukázané.
Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovatelia uvedenú námietkuuplatnili aj v odvolacom konaní, pričom najvyšší súd k nej uviedol:
„Odvolacie námietky, (opäť prakticky všetkých obžalovaných, ktorých sa týka výrok v bode I., ale aj v bode II. napadnutého rozsudku) smerujú k okolnosti, že predchádzajúcim rozsudkom ŠTS, sp. zn. BB-4T/48/2013, z 3. decembra 2013 bol obžalovaný podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby zo skutku, obžalobou právne kvalifikovaného ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák., ktorý vo vzťahu k jeho osobe zodpovedá skutku v bode 1 obžaloby v aktuálne prejednávanej veci, ako aj z ďalších činov (okrem iného zo skutku, ktorý zodpovedá vo vzťahu k jeho osobe v prejednávanej veci skutku v bode 10 obžaloby, resp. v bode II. – 6 napadnutého rozsudku), pričom odvolanie prokurátora proti vyššie uvedenému rozsudku (iného senátu než rozhodujúceho v aktuálne prejednávanej veci) ŠTS bolo (iným než aktuálne rozhodujúcim) senátom najvyššieho súdu ako nedôvodné zamietnuté uznesením, sp. zn. 3 To 1/2014, z 18. júna 2014. Nie je teda (podľa odvolateľov) možné, aby bolo jednak rozhodnuté, že sa predmetné skutky nestali (nebolo dokázané, že sa stali – v prvom prípade) a jednak rozhodnuté, že sa stali a že ich spáchali konkrétne osoby (v prejednávanej veci)
K tomu je jednak potrebné uviesť, že z hľadiska trestného stíhania sa skutok vždy viaže na osobu obvineného (v konkrétnom konaní), čoho sa týka i prekážka právoplatne rozhodnutej veci podľa § 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. (ktorá tu nie je daná). V nastalej situácii ide o samostatne, proti rôznym osobám podané obžaloby, o ktorých (navyše) rozhodovali rôzne senáty ŠTS i jeho nadriadeného (najvyššieho súdu).
V každej veci je dôkazná situácia posudzovaná samostatne (a môže byť odlišná), každý sudca, resp. senát teda hodnotí dôkazy vo svojej veci nezávisle a autonómne. V súvislosti s tým, čo bolo uvedené, môže nastať situácia, že niektorý z obžalobou predpokladaných spoločných páchateľov toho istého skutku (trestného činu) môže byť odsúdený a iný taký obžalovaný môže byť spod obžaloby oslobodený (bez ohľadu na to, či boli tieto osoby postavené pred súd na základe jednej obžaloby, teda v jednom súdnom konaní, alebo na základe dvoch alebo viacerých obžalôb, teda v dvoch alebo viacerých súdnych konaniach). Ku takej situácii pritom došlo aj samostatne v prejednávanej veci, a to práve vo vzťahu ku skutku v bode 1 obžaloby (v definitívnom vyjadrení 10 odsúdených napadnutým a týmto rozsudkom, plus obžalovaný na základe dohody o vine a treste, a oproti tomu sedem oslobodených – piati súdom prvého stupňa a dvaja odvolacím súdom).
Možno dodať, že v predchádzajúcej veci išlo o dôvod oslobodenia podľa § 285 písm. a/ Tr. por. (nedokázanie stania sa skutku), išlo však o obžalobu podanú proti jedinému obžalovanému. V prejednávanej veci boli siedmi obžalovaní oslobodení spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Tr. por. (nebolo dokázané, že spáchali skutok v bode 1 obžaloby), keďže dôkazná situácia vyvolávala taký záver oproti dokázaniu spáchania tohto činu inými (desiatimi) obžalovanými osobami (v tejto veci podanou obžalobou).
Ide o okolnosti, ktoré sú aj navonok zrejmé, odvolací súd ich však považoval, za potrebné zdôrazniť vo vzťahu ku dvom rozhodnutiam (iných senátov) najvyššieho súdu týkajúcim sa tých istých skutkov (aj keď rôznych obžalovaných).“
Najvyšší súd sa zároveň vyjadril aj k ďalším relevantným odvolacím námietkamtýkajúcim sa sťažovateľmi popieraného spáchania zločinu založenia, zosnovaniaa podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, obzvlášť k otázketotožnosti skutkov opísaných v obžalobe a v meritórnom rozsudku špecializovaného súdu.Túto námietku najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú, keď poukazujúc na závery súdnejpraxe uviedol, že totožnosťou skutku „sa rozumie jedinečnosť, resp. nepochybná identifikácia skutku ako udalosti vo vonkajšom svete. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť konania páchateľa alebo totožnosť jeho následku, a to aspoň v relevantnej (podstatnej časti).
Ak sa teda vykonaným dokazovaním zistia odlišné okolnosti žalovaného činu, avšak vyššie uvedené kritéria sú zachované, súd je povinný skutok (skutkovú vetu) upraviť v odsudzujúcom rozsudku a rozhodnúť o ňom ako o trestnom čine...
Čiastkovo odlišné okolnosti miesta, času, spôsobu spáchania alebo následku činu, teda neznamenajú porušenie totožnosti skutku, je potrebné, aby skutok, pre ktorý bol páchateľ uznaný za vinného, zodpovedal skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a podaná obžaloba, a to podľa vyššie uvedených kritérií.
Tieto kritériá sú v prípade skutku v bode I. výroku napadnutého rozsudku (i v prípade ostatných skutkov finálneho odsúdenia, teda v súhrnnej jednote obsahu výrokov rozsudku ŠTS a najvyššieho súdu), splnené.“.
Najvyšší súd sa ďalej vyjadril aj k spochybňovaniu skutkových zistení, ku ktorýmmal dospieť podľa názoru sťažovateľov výsluchmi nevierohodných svedkov, ktorí sa malisami podieľať «na prejednávanej alebo s ňou súvisiacej trestnej činnosti, avšak vo vzťahu k ich osobám boli použité osobitné trestnoprocesné inštitúty (napr. dočasné odloženie vznesenia obvinenia, prerušenie trestného stíhania, dohoda o vine a treste), tzv. odklony, ktoré umožňujú nepostihnúť alebo... miernejšie postihnúť dotknutého páchateľa... Podstatou takého legislatívneho riešenia je priorita záujmu spoločnosti na umožnení odhalenia a dokázania určitého druhu trestnej činnosti a jej najnebezpečnejších páchateľov. Rozsiahle námietky označujú také výpovede (najmä výpoveď svedka ), za nepoužiteľné, nakoľko sú produktom „obchodu“ medzi orgánmi činnými v trestnom konaní a páchateľmi trestnej činnosti, ktorého predmetom je usvedčenie iných páchateľov.
Je predovšetkým potrebné uviesť, že svedka je v popísanej procesnej situácii možné vypočuť, ide o postup upravený zákonom. Tento postup umožňuje v súvislosti s výpoveďou o trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj vlastnej trestnej činnosti) naozaj získať vyššie uvedenú výhodu. Ide však o legálny benefit, ktorý teda výpoveď svedka procesne nediskriminuje. Taká výpoveď je zákonným dôkazom, čo neznamená, že výpoveď je pravdivá, neznamená to však ani opak.
Výpovede dotknutých svedkov (slangovo niekedy označovaných ako „kajúcnici“) podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., rovnako, ako každý iný dôkaz.
Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom predpísané, akým spôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť dokázaná (pokiaľ ide o druh alebo počet potrebných dôkazov). Rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia. Žiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej okolnosti viazaný, zároveň však žiaden zo zákonom súladných dôkazov nie je v tomto smere ako podklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže byť uznaná vina v trestnom konaní (neplatí však, že na základe určitého dôkazu alebo dôkazov vina uznaná byť musí)...
Na druhej strane, svedok v čase svojej výpovede (najmä keď je vypočutý už v prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná. Jeho rozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu a naopak rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne, čo by jeho osobnú pozíciu mohla skomplikovať.
Oba tieto faktory sa vo sfére hodnotenia dôkazov stretávajú a je potrebné sa s nimi, vyrovnať v konkrétom prípade, vzhľadom na jeho okolnosti...
Pri hodnotení dôkazov, najmä svedeckých výpovedí je dôležitá ich podstata, zameraná na základ predmetného skutku ako trestného činu, v tomto prípade existenciu zločineckej skupiny s jej určitým zameraním a jej základnú riadiacu štruktúru – nie všetky čiastkové, parciálne okolnosti jednotlivých vykonávaných postupov.
Takto vymedzená podstata skutku zodpovedá aj iným, a to aj objektívne zisteným reáliám, do ktorých sú údaje o existencii a činnosti skupiny zasadené... To potom spolupôsobí pri posudzovaní aj ďalších dokazovaných okolností, ako to pri hodnotení dôkazov učinil ŠTS, avšak s korekciami oproti obžalobe v prípade odôvodnených pochybností (na čo naviazal vo svojom rozhodnutí aj najvyšší súd). V prípade skutku v bode I. ide o oslobodenie obžalovaných spod obžaloby v zmysle výroku oboch rozsudkov. Naopak, nie je možné použiť na spochybnenie existencie zločineckej skupiny obhajobou prezentované námietky, skutkovo smerujúce k popretiu jej založenia a činnosti alebo k verzii, že v prípade údajov niektorých svedkov (typicky svedka ) ide o výlučne nimi páchanú trestnú činnosť, postihu za ktorú sa chcú vyhnúť podporou policajne vytvorenej fikcie o zločineckej skupine.
Skupina sa (pri reálnom hodnotení vykonaných dôkazov) vyznačovala demonštratívnou prezentáciou svojej existencie, čo malo zabezpečiť aj predchádzanie odporu a zabezpečenie hladkej spolupráce osôb, ktoré boli predmetom jej pôsobenia (a teda minimalizáciu nutnosti príslušných foriem nátlaku).
Nemôžu svedecké výpovede (k čomu tiež smerujú odvolacie námietky) dosiahnuť úplnú jednotu a zhodu v každej „realizačnej“ okolnosti jednotlivých vykonávaných činností a použitých postupov (čo by naopak pôsobilo vzhľadom ku širokému okruhu dokazovaných skutočností a časovému odstupu umelo a pochybne). Dôležitá je, ako už bolo uvedené, podstata skutku z hľadiska konania páchateľa, v ktorom zákon vidí (zákonnými znakmi definuje) trestný čin (v prejednávanej veci trestné činy uvedené v bode I. a II. napadnutého rozsudku a trestné činy uvedené v tomto rozsudku). Tieto okolnosti musia byť (a v rozsahu finálneho odsúdenia po rozhodnutí v odvolacom konám sú) spoľahlivo dokázané.».
Nadväzne na to sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril aj k relevantným odvolacím námietkam vo vzťahu k jednotlivým skutkom, z ktorých boli sťažovatelia obžalovaní, a to jednotlivo ku všetkým skutkom, ktoré boli predmetom obžaloby, pokračujúc pritom na ich utriedenie vykonané špecializovaným súdom. K skutkom uvedeným v bodoch 10 až 12 obžaloby, z ktorých špecializovaný súd uznal sťažovateľov za vinných výrokom v bode II – 6 a), b) a c) rozsudku špecializovaného súdu s výnimkou časti skutku uvedeného v bode 12 obžaloby, najvyšší súd k okolnosti, že v inom konaní bol ⬛⬛⬛⬛ oslobodený spod obžaloby, uviedol, že v každom konaní je hodnotenie dôkazov autonómne, pričom v prerokúvanej veci vychádzal špecializovaný súd z celého spektra dôkazov a nimi zistených okolností u všetkých dotknutých osôb (ako spoluobžalovaných v tejto veci) a v kontexte vecne súvisiacich skutkov naviazaných na existenciu zločineckej skupiny. Námietku sťažovateľa v 2. rade, že ⬛⬛⬛⬛ mohol tento skutok spáchať s inými než sťažovateľmi a s možným motívom konfliktu s osobou súvisiaceho s predajom drog v najvyšší súd vyhodnotil v podstate ako účelovú a hypotetickú, pretože « bol nepochybne súčasťou štruktúry, v rámci ktorej trestnú činnosť naozaj páchal, avšak práve v súčinnosti s členmi skupiny, na účel presadzovania záujmov skupiny a pri rešpektovaní postavenia jej vodcu
konflikt s inými osobami... o sféry vplyvu na drogovom trhu teda mohol byť a bol vždy zároveň konfliktom reprezentovanej skupiny. Bezprostredným impulzom na vydanie pokynu na predmetný útok zo strany obžalovaného však boli iné okolnosti, popísané vo výroku napadnutého rozsudku.
V odvolaní tvrdený deficit konfliktu medzi ⬛⬛⬛⬛ a je možný z hľadiska priamej fyzickej konfrontácie. Vo výroku i odôvodnení je však vysvetlený faktický rozpor záujmov medzi týmito osobami a nimi vedenými štruktúrami, vyplývajúci z boja o sféry vplyvu (ktorý sa otvoril po stretnutí na ⬛⬛⬛⬛ ).
Je pravdou, že ⬛⬛⬛⬛ mal možnosť odmietnuť v prejednávanej veci vypovedať ako svedok, ako uvádza odvolateľ. Je však zrejmý vonkajší (pre
pozitívny) efekt popretia vlastnej trestnej činnosti (a tým aj trestnej činnosti obžalovaných v tejto veci) pri svedeckej výpovedi – rovnako je zrejmý opačný efekt v prípade, ak by ⬛⬛⬛⬛ odmietol vypovedať ako svedok pre možnosť privodiť si trestné stíhanie.
Ak odvolateľ poukazuje na niektoré oslobodzujúce rozhodnutia súdov v iných veciach a aj na vlastné oslobodenie z časti skutku v bode 12 obžaloby, uplatnenie princípu „in dubio pro reo“ v súvislostiach takého rozhodovania nič vo vzťahu k odvolateľom namietanému svedkovi nemení na vyhodnotení podstaty obsahu jeho výpovede súdom ako zodpovedajúcej reálne nastalým skutočnostiam...
Okolnosť, či poškodený vo svojej výpovedi označil rovnaké vozidlo, ktorým prišiel na stretnutie na ⬛⬛⬛⬛, ako vozidlo, ktoré mu bolo pri útoku poškodené, je typickým príkladom vyhľadávania okrajového rozporu vo výpovedi svedka, ktorý je z hľadiska podstaty dokazovaných okolností irelevantný (ako je uvedené v úvode tohto odôvodnenia). Pri výpovedi s časovým odstupom je evidentné, že svedok sústredí pamäťové schopnosti na esenciálne prvky toho, čo má v obžalobných súvislostiach objasniť.
V osobnom odvolacom podaní obžalovaný namietal údajný nátlak zo strany policajnej operatívy a vyšetrovateľov Národnej kriminálnej agentúry, spojený s hrozbou vysokého trestu v prípade nevypovedania proti ⬛⬛⬛⬛.
Samotné také tvrdenie nemôže postup štátneho orgánu spochybniť, jeho nelegálna činnosť by musela byť dokázaná rovnako ako spáchanie trestného činu (i trestného činu spáchaného pri výkone právomoci verejného činiteľa). Inak platí prezumpcia správnosti takého postupu (rovnako, ako prezumpcia neviny v trestnom konaní)...
Odvolateľ namieta, že obžalovaný herňu ⬛⬛⬛⬛ v predmetnom čase neprevádzkoval, nakoľko bola prevádzka už zatvorená. Skutkové zistenie súdu sa však nevzťahuje k prevádzkovaniu herne, ale k tomu, že obžalovaný (teda nie dotknutý odvolateľ) v priestore herne výbušninu uschovával (z hľadiska trestnosti činu ani nie je dôležité miesto držby výbušniny, ale jej držba samotná, ďalšie odovzdanie výbušniny obžalovanému a jeho nadväzujúca činnosť).».
Ústavný súd po oboznámení sa s celým napadnutým rozsudkom najvyššieho súdua obzvlášť s jeho citovanými časťami konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom rozsudkuna námietky sťažovateľov spochybňujúce dôkazy a ich hodnotenie, o ktoré sa opiera závero zosnovaní alebo ich členstve v zločineckej skupine, prípadne o spáchaní trestných činovuvedených v bode II – 6 a), b) a c) rozsudku špecializovaného súdu odpovedal primeranea ústavne udržateľným spôsobom. Keďže z podstatnej časti považoval najvyšší súdrozsudok špecializovaného súdu za správny a jeho odôvodnenie za dostatočné,v nedotknutej časti na rozsudok špecializovaného súdu len odkázal (s. 64 rozsudkunajvyššieho súdu), a tak závery obsiahnuté v rozsudku špecializovaného súdu o vinesťažovateľov je potrebné považovať za súčasť napadnutého rozsudku najvyššiehosúdu. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, pokiaľ ideo body I a II – 6 a) a b) nadväzujúce na rozsudok špecializovaného súdu, sa obšírne zaoberádôkazmi zistenej skutkovej situácie týkajúcej sa spáchania uvedených trestných činov,dostatočne objasňuje hodnotiace úvahy sudov založené na vykonaných dôkazov,ich vierohodnosť a formuluje aj príslušné právne závery. Právne posúdenie skutkov,z ktorých spáchania boli sťažovatelia odsúdení, či aplikáciu relevantných hmotnoprávnychnoriem sťažovatelia v zásade nespochybnili.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že mu neprislúcha, aby v rámci konaniao ústavnej sťažnosti posudzoval, prípadne skúmal, či dôkazná situácia v napadnutom konaníbola totožná s dôkaznou situáciou dosiahnutou v inom trestnom konaní vedenom proti inejosobe, ktoré skončilo záverom o nepreukázaní spáchania skutku, z ktorého však mali byťnapadnutým rozsudkom sťažovatelia ako spolupáchatelia odsúdení. Ústavný súd nadväznena to poznamenáva, že na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaníobvinených a vyhodnotení ďalších dôkazov sú funkčne uspôsobené len všeobecné súdy.Rovnako tak pripomína, že úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale ibapreskúmať ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku.
Ústavný súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou sťažovateľov o dopade nimiuvádzanej judikatúry ústavného súdu spočívajúcej v rešpektovaní princípu predvídateľnostipráva na ich prípad v súvislosti s oslobodením ⬛⬛⬛⬛ spod obžaloby za tietoskutky iným rozsudkom špecializovaného súdu v inom trestnom konaní. Oslobodenie inejosoby spod obžaloby, ktorá sa na súdenej trestnej činnosti mala podieľať, v inom trestnomkonaní totiž voči sťažovateľom v ich trestnom konaní nezakladalo žiadnu prekážku vecirozhodnutej („res iudikata“) ani iný právne záväzný názor, ktorý by na základevyhodnotenia dôkazov vykonaných v napadnutom konaní neumožňoval uznaniesťažovateľov za vinných zo skutkov, ktorých spáchanie sa im kládlo za vinu obžalobou.Vydanie oslobodzujúceho rozsudku v konaní proti ⬛⬛⬛⬛ založiloneprípustnosť ďalšieho trestného stíhania len proti nemu a len čo sa týka skutkov opísanýchv skutkovej vete rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. BB-4 T/48/2013 z 3. decembra2013. Ak by sme aj považovali uvedené situácie za analogické, najvyšší súd v napadnutomrozsudku, ktorým sa prihlásil k záverom rozsudku špecializovaného súdu, objektívnea rozumne odôvodnil svoj iný, predovšetkým skutkový (a nie právny) záver vyhodnotiacsvedeckú výpoveď ⬛⬛⬛⬛ v napadnutom konaní za nevierohodnú.Z uvedených dôvodov preto podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd nezasiaholdo obsahu sťažovateľmi namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
K obdobnému záveru dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide o námietku smerujúcuk spochybneniu dodržania zásady totožnosti skutku, ktorej podstata spočíva v dodržanípravidla, že obžalovaný môže byť súdený (a odsúdený) len za skutok vymedzený v podanejobžalobe. Ústavný súd považuje za ústavne konformný názor súdnej praxe a právnej teórie,podľa ktorého je totožnosť skutku zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku,zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnomkonaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, prípadne oboje budú zhodné aspoňčiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach, berúcdo úvahy aj to, že súd musí prihliadať na tie zmeny skutkového deja, ku ktorým došlov rámci dokazovania (I. ÚS 110/2012).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že právny záver najvyššiehosúdu o dodržaní zásady totožnosti skutku nie je arbitrárny ani zjavne nepodložený, keďžev posudzovanej trestnej veci sťažovateľov pri porovnaní pripojeného obžalobného návrhuzo 7. mája 2013 s rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom špecializovanéhosúdu aj podľa ústavného súdu nepochybne existovala zhoda minimálne v mieste spáchaniaskutkov, v čase ich páchania a v zásadnej časti aj v samotných následkoch daného trestnéhočinu. Zmeny v skutkovom deji, ktoré v procese dokazovania konajúce súdy ustálilia premietli do jednotlivých skutkových viet, tak ani podľa ústavného súdu nemaliza následok porušenie zásady totožnosti skutku, a tak ústavnej akceptovateľnostinapadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd sa teda nestotožňuje s názoromprezentovaným sťažovateľmi a dodáva k nim, že v okolnostiach posudzovanej veci jepotrebné dôsledne rozlišovať medzi skutkom a trestným činom, pričom pod pojmom skutokje potrebné rozumieť iba okolnosti skutkové, nie aj ich právne posúdenie. Podobne, pokiaľide o následok, tento (pre účely posudzovania trestnoprávnej zásady totožnosti skutku)nemožno chápať ako všeobecný znak skutkovej podstaty trestného činu alebo určitý typnásledku, ale ako následok v konkrétnom slova zmysle (pozri napr. rozhodnutie českéhonajvyššieho súdu č. 1/1996 Sb. rozh. tr.).
Pokiaľ ide o s tým súvisiacu námietku sťažovateľov o porušení základného právana obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ústavný súd z pripojených kópií odvolaní protirozsudku špecializovaného súdu nezistil, že by sťažovatelia uvedenú námietku vzniesliv odvolacom konaní. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že v odvolaní sťažovatelianamietali nevierohodnosť svedeckých výpovedí osôb, ktoré sa samy mali podieľaťna súdenej trestnej činnosti (tzv. kajúcnikov), ďalej oslobodenie ⬛⬛⬛⬛ z týchistých skutkov pri rovnakej dôkaznej situácii, ako aj nedodržanie zásady totožnosti skutku.K uvedenému preto ústavný súd uvádza, že jeho úlohou nie je preskúmavať argumentáciu,ktorú mohli sťažovatelia predniesť v konaní pred všeobecným súdom, keďže nie jealternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu všeobecnýchsúdov. V zmysle ustálenej judikatúry totiž na posúdenie takýchto námietok nemá danúprávomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).
V závere ústavný súd uvádza, že pred ním realizovaným prieskumom rozsudkunajvyššieho súdu sa zaoberal aj možnosťami vykonania dovolacieho prieskumu, ktorý byprávomoc ústavného súdu realizovať navrhnutý ústavný prieskum vylučoval. Dopytomna špecializovanom súde pritom ústavný súd zistil, že k podaniu dovolania, a tak začatiadovolacieho konania ku dňu vydania tohto uznesenia nedošlo. Ústavný súd si zároveň bolvedomý toho, že dovolací prieskum v trestných veciach nie je zameraný na preskúmanievšetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a neslúži na revíziu skutkových zistení urobenýchsúdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jehoskutkové závery môže doplniť alebo meniť len odvolací súd, pričom dovolací súd nemôžeposudzovať úplnosť skutkových zistení a nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonanédôkazy, pretože dôkazy v konaní o dovolaní ani nemôže sám vykonávať. Namietanénesprávne skutkové zistenia, nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, čiporušenia procesných zásad nemôže dovolací súd preskúmať, pokiaľ nespadajú pod niektorýz dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Preto pokiaľ ide osťažovateľmi uplatnené námietky (okrem namietaného porušeniazákladného práva na obhajobu), ústavnému súdu sa dovolací prieskum z hľadiska obsahu §371 Trestného poriadku nejavil prípustný. Dovolací dôvod o porušení práva na obhajobuzásadným spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku by sťažovateliavzhľadom na obsah § 371 ods. 4 prvú vetu Trestného poriadku zrejme v dovolacom konaníúspešne použiť nemohli, keďže táto okolnosť im musela byť známa už v pôvodnom konaní(najneskôr po vydaní rozsudku špecializovaného súdu) a v odvolacom konaní junenamietali. Ústavný súd preto k záveru o nedostatku právomoci na prerokovanie sťažnostiv časti namietaného porušenia označených základných práv rozsudkom najvyššieho súduz dôvodu nevyužitia možnosti podať dovolanie nedospel a v rozsahu sťažovateľmiuplatnených námietok navrhovaný ústavný prieskum vykonal so záverom o zjavnejneopodstatnenosti sťažovateľmi namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde odmietol, tak ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom už bolo bezprávneho dôvodu bližšie sa zaoberať ostatnými návrhmi sťažovateľov (t. j. žiadosťou zrušiťrozsudok najvyššieho súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie a priznať im žiadanú sumufinančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015