znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 380/2010-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   februára   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti M. K., B., a M. F., B., zastúpených advokátom JUDr. M. P., B., pre   namietané   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 176/04 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. a M. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 176/04 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II   p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 176/04 konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. K. a M. F.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur) každej z nich, ktoré j e Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia M. K. a M. F. v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet ich advokáta JUDr. M. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   380/2010-11 z 19. októbra   2010   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   K.   a M.   F.   (ďalej   len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 176/04.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Súdne konanie bolo začaté na základe návrhu na začatie konania   zo   dňa   15.   7.   2004   podaného   na   konajúci   súd   dňa   19.   07.   2004.   Predmetom súdneho   konania   je   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   účastníkov konania...

Štyri mesiace po podaní žalobného návrhu vyzval konajúci súd navrhovateľky listom zo dňa 8. 11. 2004 doručeným dňa 2. 12. 2004 na doloženie znaleckého posudku za účelom vyrubenia súdneho poplatku.

Navrhovateľky prostredníctvom svojho právneho zástupcu obratom listom zo dňa 17. 12.   2004   zaslali   súdu   vypracované   znalecké   posudky   k   predmetu   sporu   v   dvoch vyhotoveniach.

Výzvou súdu zo dňa 31. 5. 2005 doručenou dňa 9. 6. 2005 vyzval konajúci súd navrhovateľky na doplatenie súdneho poplatku v celkovej výške 66.000,- Sk.

Navrhovateľky listom zo dňa 15. 6. 2005 podali žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorej žiadosti konajúci súd vyhovel uznesením č. k. 9 C 176/04-102 zo dňa 21. 08. 2006, doručeným dňa 14. 9. 2006.

Súd následne vytýčil vo veci prvé pojednávanie na termín 11. 12. 2006, čím celý procesný   postup   súdu   odo   dňa   podania   žalobného   návrhu,   cez   doriešenie   poplatkovej povinnosti až do vytýčenia prvého pojednávania trval 2 roky a 5 mesiacov.

Prvé pojednávanie zo dňa 11. 12. 2006... bolo odročené na termín 14. 02. 2007, kedy však k druhému pojednávaniu nedošlo z dôvodu PN zákonnej sudkyne, a vec bola odročená na neurčito.

Navrhovatelia   následne   listom   zo   dňa   5.   4.   2007,   po   tom   čo   márne   čakali   na vytýčenie nového termínu pojednávania, požiadali súd prvý krát o pokračovanie v konaní. Súd na základe výzvy navrhovateľov vytýčil vo veci v poradí tretie pojednávanie na termín 18. 6. 2007, ktoré bolo odročené na neurčito vzhľadom na potrebu rozhodnutia o návrhu   odporcu   na   prerušenie   konania,   o   ktorom   rozhodol   súd   uznesením   č.   k. 9C176/04/136 zo dňa 28. 8. 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 8. 10. 2007. Vzhľadom na tú skutočnosť, že súd ani po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu odporcu na prerušenie konania opätovne sám nekonal, navrhovatelia listom zo dňa 18. 02. 2008, opätovne po druhy krát požiadali o pokračovanie v konaní.

Na základe výzvy navrhovateľov bolo vo veci vytýčené v poradí štvrté pojednávanie na   termín   10.   11.   2008,   teda   po   vyše   jednom   roku   a   mesiaci   odo   dňa   nadobudnutia právoplatnosti uznesenia č. k. 9C176/04/136 zo dňa 28. 8. 2007.

V poradí 4. pojednávanie zo dňa 10. 11. 2008 bolo následne odročené na termín 28. 1. 2009, ktorý bol na základe ospravedlnenia odporcu zrušený, pričom nový termín v poradí piateho pojednávania bol vytýčený na 18. 3. 2009.

Na v poradí piatom pojednávaní konanom dňa 18. 3. 2009 súd odročil prejednanie veci na neurčito za účelom vypracovania znaleckého posudku na ocenenie nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu. Odo dňa 18. 3. 2009 do dnešného dňa, teda po dobu 1 a ½ roka, však súd opätovne vo veci vôbec nekonal, predovšetkým nenariadil znalecké dokazovanie, pre ktoré bolo odročené posledné pojednávanie vo veci.

Navrhovatelia urgovali v poradí tretíkrát súd listom zo dňa 29. 7. 2010, avšak ten je naďalej podľa informácií navrhovateľov nečinný...

Konajúci Okresný súd Bratislava II, počnúc od podania žalobného návrhu zo dňa 15. 7.   2004   až   do   dnešného   dňa   buď   vo   veci   nekonal   vôbec   alebo   konal   absolútne neefektívne...“.

Sťažovateľky žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp.   zn. 9 C 176/04 porušil ich   základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   mu   prikázal   vo   veci   konať   bez zbytočných prieťahov a zaplatiť im primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € každej z nich, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,31 €.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   2139/2010 z 24. januára 2011 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedla:„Sťažovateľkami popísaný priebeh konania je v podstate totožný s obsahom spisu a úkonmi súdu vykonanými vo veci. Časový odstup medzi jednotlivými úkonmi súdu ako aj následne   do   vytýčenia   termínu   pojednávania   bol   spôsobený   zaťaženosťou,   opakovanou práceneschopnosťou a veľkosťou oddelenia sudkyne JUDr. M. G., ktorá vec vybavuje. Na základe uvedených skutočností musím konštatovať, že vo veci bol zistený prieťah v konaní   spôsobený   konajúcim   sudcom.   Sudkyňa   bola   písomne   upozornená   na   potrebu konať vo veci plynulé a bez prieťahov.“

Rovnaké úkony v namietanom konaní zistil aj ústavný súd s tým, že okresný súd uznesením č. k. 9 C 176/2004-163 z 29. novembra 2010 ustanovil znalca na vypracovanie znaleckého posudku.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   vychádza   zo   svojej   ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „Účelom   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07,   III. ÚS 118/07)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 176/04 je občianskoprávny spor o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, ktorý začal podaním žaloby sťažovateliek ešte v júli 2004. Ústavný súd z predloženého spisu a vyjadrenia okresného súdu   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   poukazovali   na   prípadnú   právnu   a   skutkovú zložitosť danej veci, ktorá by mohla ovplyvniť doterajšiu dĺžku konania.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateliek ako účastníčok tohto súdneho konania. Zo spisu okresného súdu ústavný súd nezistil také okolnosti, na základe ktorých by bolo   možné   konštatovať,   že   sťažovateľky   významnou   mierou   prispeli   k predĺženiu predmetného konania. Sťažovateľky boli v konaní aktívne a súčinnostné. Okresný súd vo svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   tiež   nepoukázal   na   to,   že   by   ich   správanie   ovplyvnilo doterajšiu dĺžku konania.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd zistil, že okresný súd od nápadu veci (15. júla 2004) prvý jednoduchý úkon   urobil   až   v decembri   2004,   keď   vyzval   sťažovateľky   na   predloženie   znaleckého posudku na účely vyrubenia súdneho poplatku, druhý úkon urobil až v júni 2005, keď ich vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, a o ich žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (jún 2005) rozhodol až po takmer 14 mesiacoch (21. augusta 2006).

Okrem   týchto   sporadických   procesných   úkonov   okresný   súd   nevykonal   žiadne pojednávanie, na ktorom by vykonal riadne dokazovanie [prvé pojednávanie v decembri 2006   odročil   na   február   2007,   toto   pojednávanie   však   okresný   súd   odročil   pre práceneschopnosť sudkyne a tretie pojednávanie (jún 2007) odročil na neurčito na účely rozhodnutia o návrhu odporcu na prerušenie konania]. Aj ďalšie pojednávanie v novembri 2008 bolo odročené na január 2009 (termín bol zrušený) a v marci 2009 odročil okresný súd pojednávanie   na   účely   vykonania   znaleckého   dokazovania,   pričom   do   konania   pribral znalca až 29. novembra 2010.

Z dosiaľ   vykonaných   úkonov   okresného   súdu   teda   vyplýva,   že   okresný   súd   bol v spore v podstate nečinný viac ako 6 rokov, pričom vec nie je ešte od roku 2004 vôbec pripravená na rozhodnutie, preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť uvedené sporadické   úkony   okresného   súdu,   ak   navyše   okresný   súd   dosiaľ   nevykonal   na pojednávaniach žiadne dokazovanie a aj znalecké dokazovanie je stále len na začiatku.

Nečinnosť   v   tomto   konaní   priznala   aj   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení k sťažnosti. Ústavný súd však neakceptoval jej obranu, že zbytočné prieťahy boli spôsobené „zaťaženosťou, opakovanou práceneschopnosťou a veľkosťou oddelenia sudkyne JUDr. M. G., ktorá vec vybavuje“.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol   (napr.   I.   ÚS   23/03,   I.   ÚS   141/03),   že personálne   problémy   (nedostatočné   obsadenie   súdu,   zaťaženosť   sudcov)   a   nadmerné množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02). Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Vzhľadom   na uvedené okolnosti   ústavný súd konštatuje, že postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   176/04   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateliek   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Vzhľadom   na   rozhodnutie,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 176/04 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľky žiadali priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € každej z nich poukazujúc najmä na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Keďže právna neistota sťažovateliek nebola okresným súdom odstránená ani po viac ako   šiestich   rokoch   od   jeho   začatia,   ústavný   súd   rozhodol   o priznaní   finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € každej zo sťažovateliek, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateliek,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia.   Sťažovateľky   si   v   sťažnosti   uplatnili   trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 303,31 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania (za dva úkony právnej služby a dva režijné paušály plus 19 % DPH) je vypočítaná podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a keďže nie je v rozpore s touto vyhláškou, uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateliek v sume 303,31 € na účet ich právneho zástupcu (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2011