znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 380/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť R. B., nar...., toho času vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi   Okresného   súdu Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 T 71/2006,   ako   aj Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v trestnom konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2008 doručená sťažnosť R. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa   čl. 17 ods.   1, 2 a 5, čl. 48 ods.   1 a čl. 50 ods.   2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T 71/2006, ako aj Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v trestnom konaní.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 71/2006 z 19. januára 2007 uznaný vinným zo spáchania trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa vtedy účinného Trestného zákona, a za to bol odsúdený na trest odňatia   slobody   v trvaní   11   rokov   so   zaradením   do   III.   nápravnovýchovnej   skupiny. Následne   krajský   súd   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   rozsudkom   sp.   zn.   3   To   22/2007 zo 14. júna   2007   vo   výroku   o treste   odňatia   slobody   zrušil   rozsudok   okresného   súdu a odsúdil   sťažovateľa   na   trest   odňatia   slobody   na   12   rokov   so   zaradením   do   tej   istej nápravnovýchovnej skupiny.

Sťažovateľ   v sťažnosti   podrobne   opisuje,   že   bol   vzatý   do   väzby   v máji   2005 na základe   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   2   Tp   87/2005   zo   4.   mája 2005   v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 48/05 z 2. júna 2005. Preto podal na Krajskú prokuratúru v Trenčíne žiadosť o prepustenie z väzby, ale jeho žiadosti nebolo vyhovené a okresný súd ju uznesením sp. zn. 2 Tp 148/2005 z 25. júla 2005 zamietol. Proti tomuto uzneseniu   podal   sťažnosť,   ktorá   bola   zamietnutá   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Tpo 71/05 z 11. augusta 2005.

Ďalej   sa   zmieňuje   o tom,   že   ďalšiu   žiadosť   o prepustenie   z väzby   podal   už 16. septembra   2005,   ale   okresný   súd   ju   zamietol   uznesením   sp.   zn.   2   Tp   193/2005 z 26. septembra 2005. Jeho sťažnosť proti tomuto uzneseniu bola zamietnutá uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 101/05 z 25. októbra 2005.

Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Tp 213/2005 z 18. októbra 2005 zamietol návrh prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   sťažovateľa,   ale   jeho   sťažnosti   krajský   súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 99/05 z 8. novembra 2005 vyhovel, uznesenie okresného súdu zrušil a sťažovateľovi predĺžil lehotu trvania väzby do 10. februára 2006.

Následne opätovnému návrhu prokurátora o predĺženie väzby nevyhovel okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp 10/2006 z 1. februára 2006, ale krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tpo 12/06   zo   7.   februára   2006   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a predĺžil väzbu sťažovateľovi do 10. júna 2006.

Obžaloba bola podaná na sťažovateľa 8. júna 2006, ale o väzbe sťažovateľa okresný súd rozhodol až 13. septembra 2006 uznesením sp. zn. 4 T 71/2006. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 72/2006 z 5. októbra 2006 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Poslednú   žiadosť   o prepustenie   z väzby   podal   sťažovateľ   19.   januára   2007,   ale okresný súd aj túto uznesením sp. zn. 4 T 71/2006 z 19. januára 2007 zamietol. Krajský súd následne o jeho sťažnosti rozhodol tak, že ju tiež zamietol uznesením sp. zn. 3 Tos 11/07 z 21. februára 2007.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   okresného   súdu „ktorý   pri   podaní   obžaloby nerozhodol   o väzbe   sťažovateľa do   skončenia   lehoty   trvania   väzby v zmysle   posledného rozhodnutia o jej predĺžení v prípravnom konaní, ale urobil tak až viac ako tri mesiace po skončení tejto lehoty“, došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 dohovoru (v čase od 11. júna 2006 až do 13. septembra 2006 bol sťažovateľ vo väzbe bez rozhodnutia súdu).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ opisuje, v čom vidí porušenie svojich základných práv na nestranný súd a prezumpciu neviny podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods.   1 a 2 dohovoru   postupom   okresného súdu.   Tvrdí   najmä to,   že „pred začatím hlavného pojednávania a teda aj pred začatím vykonávania dôkazov pred súdom celkom neprípustným spôsobom prejudikoval rozhodnutie o vine a sťažovateľa tak postavil do pozície páchateľa, nie obvineného ako osoby, ktorá sa považuje za nevinného až kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom vinu takéhoto obvineného. Na základe takéhoto postupu súdu podal sťažovateľ námietku zaujatosti proti všetkým členom senátu prejednávajúceho jeho trestnú vec, avšak o tejto bolo rozhodnuté tak, že členovia tohto senátu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci (o tomto   rozhodol   samotný   namietaný   senát).   Tým   podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   aj   k porušeniu jeho práva na prejednanie veci nestranným súdom“, ako aj to, že pochybil aj krajský súd, pretože ten v uznesení sp. zn. 3 Tos 11/07 z 21. februára 2007, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby, okrem iného uviedol, že „doposiaľ vo veci vykonané dôkazy na hlavnom pojednávaní svedčia naďalej pre záver, že skutok, resp. u obžalovaného M. B. obidva skutky, zo spáchania ktorých   boli   obidvaja   obžalovaní   doposiaľ   neprávoplatným   rozsudkom   okresného   súdu uznaní   za   vinných   a   každý   z   nich   odsúdení   na   dlhodobý   nepodmienečný   trest   odňatia slobody, boli spáchané, majú znaky v ňom označených trestných činov a že ich spáchali obžalovaní. Krajský súd vydal takéto rozhodnutie v senáte zloženom s tých istých sudcov, ktorí   rozhodovali   následne   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   odsudzujúcemu   rozsudku Okresného   súdu   Trenčín.   Z   toho   dôvodu   sťažovateľ namietal   zaujatosť   všetkých členov senátu   odvolacieho   súdu   z   dôvodu,   že   títo   už   pri   rozhodovaní   o   väzbe   neprípustné prejudikovali   vinu   sťažovateľa   a   správnosť   jeho   odsúdenia   vtedy   ešte   neprávoplatným rozsudkom prvostupňového súdu“.

Porušenie čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a zároveň čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd odôvodňuje sťažovateľ aj takto:„Z obsahu trestného spisu v predmetnej veci vyplýva, že sťažovateľ mal v priebehu trestného konania obhajcu. Právo obhajcu zúčastňovať sa úkonov trestného konania bolo rešpektované a v tomto smere sťažovateľ neprednáša žiadne výhrady. Podľa sťažovateľa však jeho právo na obhajobu a obranu v trestnom konaní zakotvené najmä v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené hrubým spôsobom postupom súdu tým, že súd odmietol bez reálneho opodstatnenia vykonať také dôkazy,   ktoré   vzhľadom   na   možnú   prítomnosť   sťažovateľa   v   mieste   blízkom   spáchaniu skutku len vo veľmi krátkom časovom období, mohli viesť k úplnému vylúčeniu sťažovateľa ako osoby, ktorá mohla byť spáchania skutku akokoľvek účastná. Išlo pritom o časovo nenáročné   doplnenie   dokazovania,   ktoré   by   nebolo   spôsobilo   neprimerané   prieťahy   v trestnom konaní ale zároveň mohlo viesť k veľmi významným zisteniam z hľadiska obrany sťažovateľa a jeho obhajoby v trestnom konaní a preto ak súd bez reálneho opodstatnenia takéto dokazovanie odmietol napriek značným nejasnostiam okolo ustálenia času spáchania posudzovaného   skutku   a   ďalších   dôležitých   okolností,   došlo   tým   podľa   sťažovateľa   k porušeniu jeho základného práva na obhajobu v zmysle čl. 50 ods. 3 Ústavy SR ako aj v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...) Najvyšší súd SR uznesením č. 4 Ndt 7/2007 zo dňa 14. 5. 2007 napriek uvedenému vec neodňal Krajskému súdu Trenčín, rozhodoval napokon o odvolaní sťažovateľa aj o odvolaní prokurátora podaného v neprospech sťažovateľa ten istý senát krajského súdu, ktorý postupoval pri rozhodovaní o väzbe vyššie uvedeným spôsobom. Preto sťažovateľ namieta, že o jeho trestnej veci na prvom ani druhom stupni nebolo rozhodnuté nestranným súdom a bolo porušené jeho právo na prezumpciu neviny,   čím došlo k porušeniu jeho základných práv na prejednanie veci nestranným súdom a prezumpciu neviny v zmysle čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy SR ako aj v zmysle čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. (...)

Sťažovateľ využil všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky v rámci trestného konania, ktorými sa snažil dosiahnuť nápravu. Naposledy podal proti rozsudku Krajského súdu   v   Trenčíne,   ktorý   rozhodoval   v   odvolacom   konaní,   dovolanie   avšak   toto   bolo uznesením Najvyššieho súdu SR č. 5 Tdo 5/2008 zo dňa 24. 6. 2008 z dôvodu neexistencie dovolacích dôvodov odmietnuté. Z tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté len z formálnoprávnych dôvodov bez toho, aby sa Najvyšší súd SR zaoberal vecnými námietkami sťažovateľa proti postupu Krajského súdu v Trenčíne pri rozhodovaní o podanom odvolaní. Takýto postup však nezaručuje poskytnutie objektívnej súdnej a právnej ochrany práv sťažovateľa.“

Vzhľadom   na   už   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prerokovaní sťažnosti prijal tento nález:

„...základné práva sťažovateľa na osobnú slobodu, na prerokovanie veci nestranným súdom, na prezumpciu neviny a na obhajobu v trestnom konaní v zmysle čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1, čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy SR ako aj čl. 5 a čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli postupom súdov v konaní Okresného súdu Trenčín č. 4 T 71/2006 porušené, aby príslušné rozhodnutia súdov, ktorými došlo   k   porušeniu   týchto   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa   zrušil   a   zároveň,   aby sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Predmetom časti sťažnosti sťažovateľa je tvrdené porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 71/2006 v čase od 11. júna 2006 až do 13. septembra 2006, keď bol sťažovateľ v jeho trestnej veci vo väzbe bez rozhodnutia všeobecného súdu.

V tejto časti ústavný súd zistil nedostatok svojej právomoci v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv zaručených ústavou a dohovorom postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 71/2006 a jeho uznesením z 13. septembra 2006, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

O ochrane   práv   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta,   vo   vzťahu   ku konaniu okresného súdu sp. zn. 4 T 71/2006 (o predĺžení väzby rozhodol uznesením z 13. septembra 2006), proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, rozhodoval v druhom stupni krajský súd (uznesenie   sp.   zn.   2   Tos   72/2006   z 5.   októbra   2006).   Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu subsidiarity   preto   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu   preskúmať   označené   konanie okresného súdu.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 71/2006 a jeho   uznesením   z 13.   septembra   2006   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom okresného súdu a jeho uznesením sp. zn. 4 T 71/2006 z 19. januára 2007, ako aj postupom krajského súdu v jeho trestnej veci (uznesením sp. zn. 3 Tos 11/07 z 21. februára 2007) a postupmi najvyššieho súdu (jeho uzneseniami sp. zn. 4 Ndt 7/2007 zo 14. mája 2007, resp. 5 Tdo 5/2008 z 24. júna 2008), ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k uvedeným postupom a rozhodnutiam krajského súdu, resp.   najvyššieho súdu   neobsahuje zákonom   predpísané náležitosti,   ktorých   absencia   bráni   ústavnému   súdu   v jej   predbežnom   prerokovaní. Sťažovateľ napriek tomu, že v konaní pred ústavným súdom bol kvalifikovane zastúpený advokátom, a v úvode sťažnosti a tiež v jej odôvodnení namietal aj postupy krajského súdu, ako   aj   najvyššieho   súdu   v jeho   veci,   v petite   sťažnosti   (návrhu   na   rozhodnutie)   však konkrétne   nešpecifikoval,   čoho   sa   od   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k jednotlivým porušovateľom jeho označených práv v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde od ústavného súdu domáha (m. m. III. ÚS 282/04).

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti neuviedol úplný, jasný a zrozumiteľný návrh na rozhodnutie vo veci samej (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), ktorým je ústavný súd v rámci   konania   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   viazaný.   Formulácia   návrhu na rozhodnutie vo veci samej je neurčitá, keďže neumožňuje identifikovať, ktorý konkrétny orgán verejnej moci (okrem okresného súdu), v akej veci a akým spôsobom (t. j. akým konkrétnym   rozhodnutím,   opatrením,   zásahom,   procesným   postupom,   prípadne   inou aktivitou alebo nečinnosťou) mal porušiť označené práva sťažovateľa. Súčasne taký návrh neumožňuje ústavnému súdu vymedziť rozsah, v ktorom by bolo možné prípadne sťažnosť prijať na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Tieto procesné predpoklady sa   skúmajú   jednotlivo   a konkrétne   vo vzťahu   ku každému   napádanému   rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu a návrh na rozhodnutie vo veci samej vymedzený v sťažnosti sťažovateľa to v celom rozsahu nerešpektuje.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, II. ÚS 151/06).

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 320/07).

Vzhľadom   na to,   že sťažnosť   bola odmietnutá   ako   celok,   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa a rozhodovať o nich.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2008