SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 38/2014-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 NcC/486/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9384/2013), sp. zn. 43 NcC/484/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9385/2013), sp. zn. 43 NcC/483/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9386/2013), sp. zn. 43 NcC/482/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9387/2013), sp. zn. 43 NcC/479/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9388/2013), sp. zn. 43 NcC/474/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9389/2013), sp. zn. 3 NcC/14/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9390/2013), sp. zn. 3 NcC/13/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9391/2013), sp. zn. 3 NcC/1/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9392/2013), sp. zn. 3 NcC/2/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9393/2013), sp. zn. 3 NcC/3/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9394/2013), sp. zn. 3 NcC/4/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9395/2013), sp. zn. 3 NcC/5/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9396/2013), sp. zn. 3 NcC/6/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9397/2013), sp. zn. 4 NcC/1/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9398/2013), sp. zn. 43 NcC/496/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9399/2013), sp. zn. 3 NcC/52/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9400/2013), sp. zn. 3 NcC/51/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9401/2013), sp. zn. 3 NcC/50/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9402/2013), sp. zn. 3 NcC/49/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9403/2013), sp. zn. 3 NcC/48/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9404/2013), sp. zn. 3 NcC/47/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9405/2013), sp. zn. 3 NcC/46/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9406/2013), sp. zn. 3 NcC/45/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9407/2013), sp. zn. 3 NcC/44/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9408/2013), sp. zn. 3 NcC/15/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9409/2013), sp. zn. 41 NcC/444/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9410/2013), sp. zn. 41 NcC/436/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9411/2013), sp. zn. 41 NcC/435/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9412/2013), sp. zn. 41 NcC/434/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9413/2013), sp. zn. 41 NcC/428/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9414/2013), sp. zn. 41 NcC/423/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9415/2013), sp. zn. 3 NcC/56/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9416/2013), sp. zn. 3 NcC/55/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9417/2013), sp. zn. 3 NcC/54/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9418/2013), sp. zn. 3 NcC/53/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9419/2013), sp. zn. 41 NcC/488/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9420/2013), sp. zn. 41 NcC/476/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9421/2013), sp. zn. 41 NcC/475/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9422/2013), sp. zn. 41 NcC/473/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9423/2013), sp. zn. 41 NcC/469/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9424/2013), sp. zn. 41 NcC/462/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9425/2013), sp. zn. 41 NcC/459/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9426/2013), sp. zn. 41 NcC/456/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9427/2013), sp. zn. 41 NcC/449/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9428/2013), sp. zn. 41 NcC/445/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9429/2013), sp. zn. 3 NcC/8/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9430/2013), sp. zn. 3 NcC/9/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9431/2013), sp. zn. 3 NcC/10/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9432/2013), sp. zn. 3 NcC/11/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9433/2013), sp. zn. 3 NcC/12/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9434/2013), sp. zn. 3 NcC/7/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9435/2013), sp. zn. 5 NcC/5/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9436/2013), sp. zn. 41 NcC/497/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9438/2013), sp. zn. 41 NcC/491/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9439/2013), sp. zn. 14 NcC/322/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9440/2013), sp. zn. 14 NcC/321/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9441/2013), sp. zn. 14 NcC/318/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9442/2013), sp. zn. 14 NcC/317/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9443/2013), sp. zn. 14 NcC/315/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9444/2013), sp. zn. 14 NcC/313/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9445/2013), sp. zn. 14 NcC/311/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9446/2013), sp. zn. 14 NcC/309/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9447/2013), sp. zn. 13 NcC/316/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9448/2013), sp. zn. 13 NcC/313/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9449/2013), sp. zn. 13 NcC/312/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9450/2013), sp. zn. 13 NcC/310/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9451/2013), sp. zn. 13 NcC/304/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9452/2013), sp. zn. 13 NcC/299/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9453/2013), sp. zn. 13 NcC/296/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9454/2013), sp. zn. 14 NcC/328/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9455/2013), sp. zn. 14 NcC/326/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9456/2013), sp. zn. 14 NcC/320/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9457/2013) a sp. zn. 14 NcC/314/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9458/2013), a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9384/2013, Rvp 9385/2013, Rvp 9386/2013, Rvp 9387/2013, Rvp 9388/2013, Rvp 9389/2013, Rvp 9390/2013, Rvp 9391/2013, Rvp 9392/2013, Rvp 9393/2013, Rvp 9394/2013, Rvp 9395/2013, Rvp 9396/2013, Rvp 9397/2013, Rvp 9398/2013, Rvp 9399/2013, Rvp 9400/2013, Rvp 9401/2013, Rvp 9402/2013, Rvp 9403/2013, Rvp 9404/2013, Rvp 9405/2013, Rvp 9406/2013, Rvp 9407/2013, Rvp 9408/2013, Rvp 9409/2013, Rvp 9410/2013, Rvp 9411/2013, Rvp 9412/2013, Rvp 9413/2013, Rvp 9414/2013, Rvp 9415/2013, Rvp 9416/2013, Rvp 9417/2013, Rvp 9418/2013, Rvp 9419/2013, Rvp 9420/2013, Rvp 9421/2013, Rvp 9422/2013, Rvp 9423/2013, Rvp 9424/2013, Rvp 9425/2013, Rvp 9426/2013, Rvp 9427/2013, Rvp 9428/2013, Rvp 9429/2013, Rvp 9430/2013, Rvp 9431/2013, Rvp 9432/2013, Rvp 9433/2013, Rvp 9434/2013, Rvp 9435/2013, Rvp 9436/2013, Rvp 9438/2013, Rvp 9439/2013, Rvp 9440/2013, Rvp 9441/2013, Rvp 9442/2013, Rvp 9443/2013, Rvp 9444/2013, Rvp 9445/2013, Rvp 9446/2013, Rvp 9447/2013, Rvp 9448/2013, Rvp 9449/2013, Rvp 9450/2013, Rvp 9451/2013, Rvp 9452/2013, Rvp 9453/2013, Rvp 9454/2013, Rvp 9455/2013, Rvp 9456/2013, Rvp 9457/2013 a sp. zn. Rvp 9458/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 38/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. januára 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd sťažovateľkou vznesené námietky zaujatosti podľa § 15a OSP proti sudcom okresného súdu v jednotlivých veciach spojil na spoločné konanie a spájajúcimi uzneseniami rozhodol tak, že nie všetci sudcovia okresného súdu sú vylúčení z prerokovania a rozhodovania civilných vecí – konaní o žalobách o náhradu škody (ďalej len „civilných vecí“) vedených okresným súdom, tak ako boli označené v jednotlivých spájajúcich uzneseniach; tieto uznesenia krajského súdu sú preto podľa sťažovateľky „... nesprávne, zakladajúce zásah do jej základných práv, garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie, „s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu označenými v petite jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 9384/2013 až Rvp 9436/2013 a sp. zn. Rvp 9438/2013 až Rvp 9458/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, a okresného súdu, ktorého sa sťažnosti týkajú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2.1 Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uzneseniami sp. zn. 3 NcC/1/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9392/2013), sp. zn. 4 NcC/1/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9398/2013), sp. zn. 3 NcC/44/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 9408/2013), sp. zn. 41 NcC/423/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9415/2013) a sp. zn. 13 NcC/296/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 9454/2013) (ďalej len „spájajúce uznesenia“) spojil na spoločné konanie veci o námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu, nevylúčil konkrétnych sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania civilných vecí vedených okresným súdom pod konkrétnymi spisovými značkami.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04, I. ÚS 127/05).
Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09). V danej veci nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože aj v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konania v merite veci.
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľkiných vecí uvádza, že predmet konania o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu nemožno stotožňovať s predmetom konania, v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca je, alebo nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto predstavuje čiastkový procesný postup všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu tak nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. III. ÚS 30/2010).
V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenia krajského súdu by mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmito uzneseniami spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (m. m. III. ÚS 30/2010). Sťažovateľka však takýto argument vo svojich sťažnostiach neuviedla.
Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011, III. ÚS 30/2010, IV. ÚS 186/2010).
Pokiaľ ide o argument sťažovateľky týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súdu v obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti), tak III. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto otázke prevažuje práve v tomto rozhodnutí uplatnený právny názor. Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach poukazovala na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sú skôr výnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše, aplikovaný právny prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi ESĽP, ktorý v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval, že takéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto je tento článok na takéto konania (o námietke zaujatosti, pozn.) neaplikovateľný (pozri Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. októbra 2009, č. 26362/02, tiež Mianowicz proti Nemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. mája 2009, č. 37111/04).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc svoje závery o rozhodovaciu prax ESĽP nezistil v obsahu týchto sťažností žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto právneho názoru, preto ústavný súd tieto časti sťažností, predmetom ktorých bolo namietané porušenie označených práv sťažovateľky spájajúcimi uzneseniami krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2.2 Pokiaľ ide o zvyšné napadnuté uznesenia krajského súdu uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, ústavný súd konštatuje, že takéto uznesenia krajský súd nevydal, respektíve takéto uznesenia neexistujú. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, označila konania o jednotlivých námietkach za rozhodnutia, pričom ku každému takto označenému „rozhodnutiu“ priradila dátum príslušného spájajúceho uznesenia krajského súdu.
Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade evidentne nejde o pisársku chybu alebo zjavný omyl, ale zrejme o snahu sťažovateľky vyprodukovať väčší počet sťažností, pretože ak by sťažovateľka mala v každej ňou označenej veci uviesť príslušné rozhodnutie krajského súdu, ktorým krajský súd spojil sťažovateľkou uvádzané konania o námietkach, do spájajúceho uznesenia krajského súdu, zistila by, že väčšina jej sťažností by de facto smerovala len proti spájajúcim uzneseniam, čím by sa výrazne zredukoval počet jej sťažností. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, však zvolila taký postup, že sťažnosťami napádala aj neexistujúce uznesenia krajského súdu, pričom ako prílohu k svojím sťažnostiam pripojila vždy len existujúce spájajúce rozhodnutia krajského súdu.
Keďže ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania a podľa svojej citovanej judikatúry môže sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, pričom je evidentné, že sťažovateľka v petite svojich sťažností označila neexistentné rozhodnutia krajského súdu, petit týchto sťažností je nevykonateľný a tieto sťažnosti ako celok trpia nedostatkom predpísaných náležitostí. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti sťažovateľky, ktoré smerovali proti neexistujúcim rozhodnutiam krajského súdu, odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
Tento prístup ústavný súd zvolil aj s vedomím toho, že sťažovateľka napadla sťažnosťami aj spájajúce uznesenia krajského súdu z dôvodu ich tvrdenej neústavnosti, v rámci ktorých boli preskúmané aj tie veci sťažovateľky, ktoré označila ako uznesenia krajského súdu, ku ktorým priradila neexistujúce spisové značky. Z uvedeného dôvodu nemožno tvrdiť, že formalistickým prístupom ústavného súdu nedošlo k preskúmaniu týchto vecí sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2014