znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 38/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s.   r. o., B., zastúpenej spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. V., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5   Obdo 36/2012 z 28. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti R., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 36/2012 z 28. augusta 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nenapáda rozhodnutie po obsahovej stránke, ale tvrdí, že pri vydaní uznesenia najvyššieho súdu prišlo „k viacerým závažným procesným vadám konania“, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Najvyšší súd rozhodoval v tejto veci ako súd dovolací, predmetná vec mu napadla 15. augusta 2012 a už 28. augusta 2012 iba osem pracovných dní neskôr najvyšší súd rozhodol vo veci samej.

Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   spochybňuje   nezaujatosť   jedného   člena   senátu, poukazuje na doterajšiu súdnu prac najvyššieho súdu a namieta, že i keď rozhodovanie najvyššieho   súdu   v   obchodnoprávnych   veciach   vo   veci   samej   trvá   obvykle   spravidla 12 mesiacov   a   táto   vec   je   mimoriadne   zložitá,   najvyšší   súd   rozhodol   vo   veci   samej v extrémne krátkom čase, čím porušil čl. 6 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 36/2012 z 28. augusta 2012 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Okrem toho sa domáha zrušenia predmetného uznesenia najvyššieho súdu a vrátenia veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 550/2012).

V okolnostiach prípadu sťažovateľka predovšetkým namieta, že najvyšší súd ako dovolací súd porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože rozhodol vo veci samej v extrémne krátkom čase. Ďalšie vady konania vidí sťažovateľka v tom, že senát najvyššieho súdu nerozhodol   vo   štvrtok,   ktorý   je   hlavným   pojednávacím   dňom,   ale   v   utorok,   a   ešte 21. augusta 2012 najvyšší súd nemal určený termín pojednávania. Okrem toho sťažovateľka namieta, že ide o značne zložitú vec, ktorú nie je možné rýchlo naštudovať, a tieto okolnosti spochybňujú spravodlivosť rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný súd zistil, že z rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu vyplýva, že   zrušil   rozhodnutie   krajského   súdu   (ako   odvolacieho   súdu)   sp.   zn.   1   Cob   25/2011 z 24. novembra 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím sa konanie o zaplatenie zmluvnej pokuty právoplatne neskončilo. V danom prípade teda ešte nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Okrem   toho   namietanie   vady   konania   bez   kvalifikovaného   označenia   ustanovení príslušných právnych predpisov, ktoré mali byť porušené, a iba domnienky sťažovateľky nemôžu byť samy osebe dôvodom na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z korešpondencie predloženej samotnou sťažovateľkou tiež vyplýva, že vec sa už raz na dovolacom súde nachádzala v roku 2011.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej a k obsahu rozhodnutia nemá sťažovateľka ani žiadne námietky.

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   relevantnú   súvislosť   medzi   rozhodnutím   najvyššieho súdu, námietkami sťažovateľky a jej označenými právami. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je sťažnosť   zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013