znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 38/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 131/2010 z 27. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2011 doručená sťažnosť Mgr. M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 131/2010 z 27. apríla 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že najvyšší súd namietaným rozhodnutím zastavil konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) č. p. KRP-464-1/PP-2008 z 15. decembra 2008, keď na   základe   podaného   odvolania   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský   súd“)   č.   k.   4   S 2/2009-19   z 29.   januára   2010   tento   rozsudok   zrušil   a konanie s poukazom na § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zastavil. Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   predmetným   rozhodnutím   porušil   jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, keďže zastavil konanie z dôvodu, že v rámci   správneho   súdnictva   súdy   nepreskúmavajú   rozhodnutia   predbežnej   povahy a rozhodnutia   týkajúce   sa   vedenia   konania,   hoci   v danom   prípade   išlo   o preskúmanie rozhodnutia   krajského   riaditeľstva,   ktoré   sa   podľa   jeho   názoru   týkalo   základných   práv a slobôd, „konkrétne čl. 15, 35, 49, 50 ústavy“.

Ku skutkovému   stavu   sťažovateľ   uviedol,   že   rozhodnutím   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru   B.   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo“)   č.   p.:   ORP-9-8/III-PP-OD-2008 z 28. októbra 2008 mu boli podľa § 54 zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zbraniach a strelive“) zaistené zbrane, preukazy zbraní a zbrojný preukaz. Proti rozhodnutiu okresného riaditeľstva podal sťažovateľ odvolanie, pretože ho považoval za rozhodnutie vydané v rozpore so zákonom o zbraniach a strelive, pričom tvrdil, že neboli splnené   zákonné   podmienky   na   vydanie   tohto   rozhodnutia.   O odvolaní   sťažovateľa rozhodlo krajské riaditeľstvo rozhodnutím č. p.: KRP-464/-1/PP-2008 z 15. decembra 2008 tak, že ho zamietlo a prvostupňové rozhodnutie potvrdilo.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozhodnutiu krajského riaditeľstva podal žalobu podľa § 247 a nasl. OSP, pretože sa domnieval, že rozhodnutie bolo založené na nesprávnom právnom posúdení veci, a preto ho považoval za nezákonné. Sťažovateľ v žalobe vyslovil názor, že krajské riaditeľstvo nesprávne aplikovalo a interpretovalo ustanovenie § 19 ods. 1 písm.   b)   zákona   o zbraniach   a strelive   a vzhľadom   na   to,   že   dosiaľ   nebol   právoplatne odsúdený, krajské riaditeľstvo nemohlo citované ustanovenie v namietanom prípade použiť. O žalobe   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   S 2/2009 z 29. januára   2010   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   krajského   riaditeľstva   v spojení s rozhodnutím   okresného   riaditeľstva   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd v označenom rozhodnutí konštatoval, že rozhodnutie krajského   riaditeľstva „je   nepreskúmateľné,   a to   pre   rozpor   s viacerými   ustanoveniami Správneho poriadku“.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku krajského súdu podalo krajské riaditeľstvo odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Sžo 131/2010 z 27. apríla 2011 rozsudok krajského súdu zrušil a konanie s poukazom na § 248 písm. a) OSP zastavil s odôvodnením,   že   v rámci   správneho   súdnictva   súdy   nepreskúmavajú   rozhodnutia predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, medzi ktoré podľa názoru najvyššieho súdu patrí aj rozhodnutie správneho orgánu o zaistení zbraní, preukazov zbraní a zbrojného preukazu.

Sťažovateľ vyslovil názor, že najvyšší súd tým, že konanie zastavil, nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 46 ods. 2 ústavy preskúmať rozhodnutie, ktoré sa týka základných   práv   a slobôd,   a to   bez   ohľadu   na   to,   že tu   existuje   zákonná úprava,   ktorá vylučuje   takéto   rozhodnutie   z prieskumu   súdov.   Vo   vzťahu   k uvedenému   sťažovateľ uviedol, že rozhodnutie krajského riaditeľstva sa dotýkalo jeho základných práv a slobôd, a to čl. 49 ústavy a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy. V tejto   súvislosti   sťažovateľ   konštatoval: „Vzhľadom   k tomu,   že   správne   orgány prezumovali moju vinu,... porušili článok 50 ods. 2 ústavy. Z tohto dôvodu, bolo zaistenie mojich zbraní, preukazov zbraní a zbrojného preukazu súčasne neodôvodnenou sankciou, pretože zákon umožňuje uložiť opísané zaistenie len osobe právoplatne odsúdenej tzn., že ma sankcionovali za spáchanie trestného činu, a to bez toho, aby so bol za takýto trestný čin právoplatne odsúdený, čo súvisí s porušením článku 49 ústavy.“ Okrem toho sa sťažovateľ domnieval, že rozhodnutím správnych orgánov došlo aj k porušeniu čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, pretože podľa jeho názoru správne   orgány   postupovali „účelovo,   nerešpektovali   v danom   čase   existujúce   zákonné podmienky a týmto jednoznačne porušili princíp právnej istoty a súčasne ma nedôvodne diskriminovali vo vzťahu k ostatným osobám v rovnakej situácii...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 131/2010 z 27. apríla 2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 131/2010 z 27.   apríla   2011.   V sťažnosti   tvrdil,   že   najvyšší   súd   porušil   uvedené   základné   právo z dôvodu, že s poukazom na § 248 písm. a) OSP zastavil konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, a to aj napriek tomu, že išlo o rozhodnutie, ktoré sa týkalo jeho základných práv a slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V posudzovanej veci je týmto zákonom Občiansky súdny poriadok.

Podľa § 248 písm. a) OSP súdy nepreskúmavajú

a)   rozhodnutia   správnych   orgánov   predbežnej   povahy   a   procesné   rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania,

b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti,

c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania,

d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.

1.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   bol   pre   ústavný   súd   rozhodujúci   tento skutkový stav veci:

Rozhodnutím okresného riaditeľstva č. p.: ORP-9-8/III-PP-OD-2008 z 28. októbra 2008 boli sťažovateľovi podľa § 54 ods. 1 zákona o zbraniach strelive zaistené zbrane, preukazy   zbraní   a zbrojný   preukaz   z dôvodu,   že   v rámci   trestného   konania   mu   bolo vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 155 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

Proti   rozhodnutiu   okresného   riaditeľstva   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom rozhodlo krajské riaditeľstvo rozhodnutím č. p.: KRP-464-1/PP-2008 z 15. decembra 2008 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdilo a odvolanie zamietlo.

Na základe toho sťažovateľ podal žalobu podľa § 247 a násl. OSP, ktorou sa domáhal preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   krajského   riaditeľstva   v spojení   s rozhodnutím okresného   riaditeľstva   a žiadal,   aby   najvyšší   súd   tieto   rozhodnutia   zrušil   a vec   vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.

O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 S 2/2009-19 z 29. januára 2010 tak, že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podalo   krajské   riaditeľstvo   odvolanie,   o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Sžo 131/2010 z 27. apríla 2011 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a konanie s poukazom na § 248 písm. a) OSP zastavil.

Najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   stručne   predstavil   dôvody   rozhodnutia krajského   súdu,   argumentáciu   krajského   riaditeľstva   obsiahnutú   v odvolaní,   ako   aj vyjadrenie sťažovateľa k opravnému prostriedku. Po tom, čo najvyšší súd citoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o zbraniach strelive, konštatoval:„Po   preskúmaní   spisového   materiálu   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky k zisteniu, že krajský súd tým, že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov zrušil a vrátil na ďalšie konanie, nepostupoval v súlade so zákonom. Napriek tomu, že žalovaný vo svojom písomnom podaní doručenom súdu dňa 13. 2. 2009, v ktorom sa vyjadril k podanej žalobe, uviedol, že rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako i rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu majú predbežný charakter, a tým pádom sa s poukazom na ust. § 248 písm. a) O. s. p. nepreskúmavajú, krajský súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia a dospel k právnemu záveru, že obe rozhodnutia je potrebné zrušiť. S uvedeným sa vôbec nezaoberal a ani sa o tejto námietke vo svojom rozhodnutí nezmienil. S uvedeným právnym názorom žalovaného sa odvolací súd plne stotožňuje. Z ustanovení zákona o zbraniach a strelive je jednoznačne zrejmé, že rozhodnutie o zaistení zbraní a zbrojeného preukazu žalobcu   je   rozhodnutím   predbežného   charakteru,   nakoľko   je   iba   dočasným   opatrením, ktorého účinky budú trvať len do vydania právoplatného rozhodnutia v trestnom konaní, v závislosti   od   ktorého   ďalej   správny   orgán   buď   zbrane   žalobcovi   vydá   alebo   odníme. (obdobne pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 6. 10. 2009, sp. zn. 1 Sžo/9/2009).“

2. Ako už bolo uvedené, jadrom sťažnosti je namietanie porušenia sťažovateľových základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

S prihliadnutím   na   obsah   týchto   článkov   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva,   že v obidvoch prípadoch ide o záruku prístupu k súdu s tým, že čl. 46 ods. 2 ústavy upravuje toto základné právo vo veciach, o ktorých rozhodujú orgány verejnej správy, preto je aj vnímaný   ako   „lex   specialis“   vo   vzťahu   k čl.   46   ods.   1   ústavy.   Spoločné   namietanie (kombinácia)   porušenia   týchto   základných   práv   vo   vzťahu   k tomu   istému   rozhodnutiu všeobecného   súdu   odôvodňuje   aj   ich   spoločné   posúdenie   ústavným   súdom   s náležitým rešpektovaním odchýlok, ktoré sú v nich prítomné.

Účelom   čl. 46   ods. 1   a   2   ústavy   je   zabezpečiť   osobám   ústavné   právo   (zákonnú a garantovanú   možnosť)   domáhať   sa   na   príslušnom   orgáne   štátu   pomocou   exaktne stanoveného   procesného   postupu   svojich   práv.   Ústava   garantuje   taktiež   možnosť preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   prostredníctvom   súdneho preskúmavania. Samotné konanie podľa čl. 46 ods. 2 ústavy musí mať charakter súdneho konania,   ktoré   okrem   inštitucionálnych   záruk   nezávislosti   a   nestrannosti   orgánu rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe preskúmavaniu rozhodnutia orgánu verejnej správy. Účastník konania musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa preskúmavanej zákonnosti (I. ÚS 146/08).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených základných   práv   postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   poukazuje   aj   na   svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je alebo nie   je   v   súlade   s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy umožnenie   reálneho   prístupu   každému,   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   k   súdnemu   prieskumu   takéhoto   rozhodnutia. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa čl. 46 ods. 2) ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoré stručne a jasne objasní skutkový   stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), resp. odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam na rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom   konaní   (napr. IV. ÚS 358/08).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa.

3.   Ústavný   súd   najprv   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a z jeho obsahu   nezistil,   že   by   jeho   závery   boli   svojvoľné   a   arbitrárne.   V   relevantnej   časti odôvodnenia   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho je okrem opísania   právnych   a   skutkových   záverov   rozhodnutia   krajského   súdu   a jemu predchádzajúcich   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   v sťažovateľovej   veci,   ako   aj podstatných námietok a vyjadrení účastníkov celkom jasným spôsobom (aj keď stručne) uvedené, z akých dôvodov najvyšší súd dospel k výroku, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 S 2/2009 z 29. januára 2010 a konanie zastavil. Najvyšší súd oprel svoje dôvody o § 248 písm. a) OSP a vytkol krajskému súdu, že sa aplikáciou tohto ustanovenia vôbec   nezaoberal.   Ďalej   uviedol,   že   rozhodnutie   o zaistení   zbraní   a zbrojného   preukazu žalobcu (sťažovateľa) je jednoznačne rozhodnutím predbežného charakteru, keďže je iba dočasným opatrením, ktorého účinky budú trvať len do vydania právoplatného rozhodnutia v trestnom konaní. Najvyšší súd zároveň poukázal na iné rozhodnutie najvyššieho súdu v podobnej veci (sp. zn. 1 Sžo/9/2009 zo 6. februára 2009).

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že vzhľadom na predmet tohto   konania   nemá   žiadny   priestor   posudzovať   tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ podrobným spôsobom, kritizujúc rozhodnutia konajúcich správnych orgánov v jeho veci, predkladá vlastnú interpretáciu dotknutých ustanovení zákona o zbraniach a strelive. Je však faktom,   že   aj   krajský   súd   po   meritórnom   preskúmaní   rozhodnutí   správnych   orgánov v odôvodnení rozsudku   sp.   zn.   4   S 2/2009   z 29.   januára   2010   uviedol,   že „...   inštitút zaistenia (§ 54) je potrebné chápať, tak ako to uviedol aj žalovaný, ako správne opatrenie sui   generis,   teda   nie   ako   druh   sankcie,   resp.   trestu.   Tento   inštitút   má   len   dočasný, preventívny   charakter,   preto   nič   nebráni   žalovanému,   aby   v   týchto   veciach   riadne postupoval   podľa   ustanovenia   §   43   Správneho   poriadku,   keďže   uvedeným   rozhodnutím zbrane   a   ostatné   veci   odoberie   a   zaistí   len   po   určitú   dobu   a   zákonom   predpísaným spôsobom.   Preto   námietku   žalobcu   smerovanú   k   tomuto   problému   súd   nepokladal   za dôvodnú.“.

Vychádzajúc z uvedeného obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru, že skutkové a právne závery najvyššieho súdu v predmetnej veci nie je možné kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné   s obsahom základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľovho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy s akcentom na znenie jeho druhej vety, ústavný súd najprv poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je ústavným princípom, ktorý sa neuplatní len vtedy, ak inak ustanoví zákon. Ani zákon   však   nemôže   vylúčiť   preskúmanie   rozhodnutí,   ktoré   sa   týkajú   základných   práv a slobôd garantovaných ústavou (PL. ÚS 26/01).

V rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 50/01 ústavný súd uvedený princíp konkretizoval, keď okrem iného uviedol, že „... je preto úlohou súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku   a   v spojení   s čl.   46   ods.   2   poslednou   vetou   ústavy   zisťovať,   či   rozhodnutie správneho   orgánu,   zákonnosť   ktorého   má   byť   predmetom   súdneho   preskúmavania...   je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Z uvedeného vyplýva, že samotný druh, resp. formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu nemôžu byť samé osebe jediným a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho súdneho preskúmavania, pretože ústavne súladný výklad ustanovenia § 248 OSP vyžaduje, aby súd zisťoval, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd. Nie je totiž vylúčené, že by sa aj rozhodnutia uvedené v § 248   OSP   nemohli   dotýkať,   či   dokonca   porušovať   základné   práva   alebo   slobody. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci   ktorého   hodnotí   nielen   formálne   znaky   rozhodnutia   predloženého   mu   na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.“.

Právomoc súdov na preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov je teda vymedzená princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, ktorú v súčasnosti predstavuje § 248 OSP v spojení s čl. 46 ods. 2 záver prvej vety ústavy („ak zákon neustanoví inak“). Novelou   Občianskeho   súdneho   poriadku   zákonom   č.   424/2002   Z.   z.   sa negatívna enumerácia výrazným spôsobom obmedzila, čím   sa   posilnil princíp generálnej klauzuly (m. m. I. ÚS 231/2010).

Podľa názoru ústavného súdu nemôžu byť pochybnosti o tom, že výpočet a rozsah výnimiek,   pri   uplatnení ktorých   súdy   nepreskúmavajú   rozhodnutia   správnych   orgánov podľa   §   248   OSP,   nemožno   v aplikačnej   praxi   rozširovať,   a to   ani   výkladom   „per analogiam“. Na druhej strane je zrejmé, že tento výpočet je obsahovo rôznorodý. Je preto potrebné zaoberať sa otázkou, či závery plynúce z citovaného rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 50/01 (povinnosť súdov skúmať, či sa rozhodnutie správneho orgánu svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd) platia na všetky uvedené prípady   v   §   248   OSP   rovnako   a generálne,   alebo   je   potrebné   k jednotlivým   prípadom pristupovať individuálne v závislosti na konkrétnom druhu rozhodnutia správneho orgánu.

V posudzovanom prípade ide o dôvod vylúčenia zo súdneho prieskumu spočívajúci v predbežnej povahe napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Spôsobilosť akéhokoľvek rozhodnutia tohto charakteru ohroziť alebo zasiahnuť do základných práv účastníka, ktorého sa týka, je už vo svojej podstate oslabená, pretože predovšetkým jeho účinky sú vždy iba dočasné   a neznamenajú   definitívne   usporiadanie   vecí   či   práv.   Obdobný   postoj   zaujíma ústavný   súd   k   významovo analogickým   rozhodnutiam   všeobecných   súdov   o nariadení predbežných   opatrení.   Z judikatúry   ústavného   súdu   týkajúcej   sa   predbežných   opatrení vyplýva,   že   ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení   zásadne   iba v ojedinelých   prípadoch   a k   zrušeniu   napadnutého rozhodnutia   o nariadení   predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností,   ak   došlo   rozhodnutím   všeobecného   súdu   k procesnému   excesu,   pretože   tieto rozhodnutia nie sú spôsobilé zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania konečným spôsobom   (m.   m.   IV. ÚS 82/09,   III.   ÚS   281/07).   V   danom   prípade   nie   sú   žiadne pochybnosti   o predbežnej   povahe   (dočasných   účinkoch)   rozhodnutí   správnych   orgánov o zaistení zbraní a zbrojného preukazu sťažovateľa.

Ďalšou   súvisiacou,   ale   dôležitou   otázkou   je,   či   je   možné   slovné   spojenie „rozhodnutia týkajúce sa základných práv a slobôd“, ktoré podľa čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy   nemožno   vylúčiť   z právomoci   súdov   v súvislosti   s uvedenou   negatívnou enumeráciou, chápať v zmysle abstraktného „dotyku“ s akýmkoľvek z týchto práv, inými slovami,   či   je   súčasťou   požiadavky   ústavne   konformného   výkladu   aj   povinnosť všeobecného   súdu   v každom   prípade   z vlastnej   iniciatívy   skúmať   potenciálny   zásah   do jednotlivých   práv   účastníka   správneho   konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takýto extenzívny výklad čl. 46 ods. 2 ústavy by v praxi celkom poprel účel § 248 OSP a zároveň by dochádzalo k popretiu zásady, že každú vec prerokúvanú súdmi je potrebné skúmať v závislosti od konkrétnych, individuálnych okolností.

V posudzovanej   veci   sťažovateľ   vyslovil   presvedčenie,   že „najvyšší   súd   ako porušovateľ konal v rozpore s článkom 46 ods. 1 a 2 ústavy, keď zastavil konanie vo veci preskúmavania rozhodnutí správnych orgánov, pretože predmetnými rozhodnutiami bolo zasiahnuté do mojich základných práv a slobôd“. Pri konkretizácii práv, ktoré by mali byť rozhodnutím   správnych   orgánov   dotknuté,   sťažovateľ,   ktorý   vychádza   z toho,   že rozhodnutím o zaistení zbraní mu bola uložená „sankcia“, poukazuje na porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 35 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 ústavy bez bližšieho odôvodnenia.

Vychádzajúc z uvedených záverov, najmä pokiaľ ide o výrazne znížený potenciál rozhodnutí   správnych   orgánov   predbežnej   povahy,   už   z dôvodov   svojej   podstaty   ako rozhodnutí dočasných, zasiahnuť do základných práv účastníkov v spojení s potrebou určitej konkretizácie   prípadne   ohrozených   práv,   nemožno   označiť   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho súdu len z dôvodov stručnosti jeho odôvodnenia za arbitrárne alebo svojvoľné. Ústavný súd preto konštatuje, že nezistiac súvislosť medzi označenými právami či článkami ústavy   a obsahom   posudzovaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   a jemu   predchádzajúcich dotknutých   rozhodnutí   správnych   orgánov   považuje   sťažnosť   aj   v časti   namietaného porušenia   sťažovateľovho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   za   zjavne neopodstatnenú.

5. Pozornosti ústavného súdu napokon neušlo, že predmetné námietky sťažovateľ predostrel prvýkrát až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ   mal   možnosť   tieto   námietky   predostrieť   už   v rámci   odvolacieho   konania v súvislosti s uplatnením zásady kontradiktórnosti konania. Podľa zistení ústavného súdu krajské riaditeľstvo podalo proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 S 2/2009-19 z 29. januára 2010 odvolanie, v ktorom argumentovalo okrem iného tým, že jeho rozhodnutie, ako aj rozhodnutie okresného riaditeľstva majú predbežný charakter, a preto s poukazom na § 248 písm.   a)   OSP nemali byť predmetom   skúmania správnych   súdov.   Predmetné   odvolanie krajský súd zaslal na vyjadrenie sťažovateľovi, ktorý sa k nemu vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 12. apríla 2010. To znamená, že sťažovateľ poznal argumenty   krajského   riaditeľstva   o tom,   že   napadnuté   rozhodnutia   nemajú   podliehať prieskumnej   právomoci   správnych   súdov,   a aj   napriek   tomu   vo   vyjadrení   nepredostrel tvrdenia o tom, že ak by to tak bolo, došlo by podľa jeho názoru k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Sťažovateľ tak učinil až v konaní pred ústavným súdom. Pritom ak by tieto argumenty predstavil už v rámci konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov   a vo   svojom   vyjadrení   k odvolaniu   krajského   riaditeľstva   by   prezentoval   svoj právny   názor,   najvyšší   súd   by   bol   povinný   námietkou   tohto   druhu   sa   zaoberať a sťažovateľovi ako účastníkovi konania dať relevantnú odpoveď.

Ústavný súd už vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôraznil, že pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   avšak   nepredniesol   v konaní   pred   všeobecnými súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III.   ÚS   90/03,   III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, III. ÚS 309/2011). Z uvedeného dôvodu bolo možné už pri predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   odmietnuť   aj   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   sa   ďalšími návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti,   keďže   rozhodovanie   o nich   je   viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Ľubomír Dobrík.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012