znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 38/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Bc. J. G., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 210/2010 z 8. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bc. J. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2010 doručená sťažnosť Bc. J. G., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 210/2010 z 8. októbra 2010.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) č. 634 zo 7. decembra 2005 podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov   Policajného zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   č.   73/1998   Z.   z.“)   prepustený   zo   služobného   pomeru   príslušníka Policajného   zboru   pre   porušenie   služobnej   prísahy   zvlášť   hrubým   spôsobom,   ktoré spočívalo v tom, že „nebol čestný a disciplinovaný, keď sa pokúsil na základe nepravdivých údajov o čase, mieste a priebehu dopravnej nehody z havarijného poistenia vylákať poistné plnenie. Svoje sily a schopnosti nevynaložil na ochranu majetku, ale sám sa pokúsil do neho zvlášť hrubým spôsobom zasiahnuť.“, pričom jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ rozklad,   ktorý   minister   vnútra   rozhodnutím   č. KM-21/PK-2006   z 20.   februára   2006 zamietol.

Na základe žaloby sťažovateľa podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 1 S 210/2006-68 z 24. januára 2008 rozhodnutie ministra vnútra č. KM-21/PK-2006 z 20. februára 2006 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Na základe odvolania Ministerstva vnútra   Slovenskej   republiky   najvyšší   súd   zmenil   rozsudok   krajského   súdu č. k. 3 S 177/2008-56 z 11. mája 2010 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol, pričom dospel k záveru, že „žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, pretože žalobca porušil prísahu, keďže jeho tvrdenia boli nedôveryhodné a účelové“.

Sťažovateľ   namietal,   že «najvyšší   súd   si   osvojil   postupne   pozmeňované   dôvody uvádzané   žalovaným   v odôvodnení   rozhodnutia   o prepustení   z PZ,   avšak   ušla   jeho pozornosti skutočnosť, že dôvody prepustenia musia byť vymedzené pojmovo tak presne, aby sa dodatočne nedali meniť, resp. zameniť s inými dôvodmi... Odôvodnenie musí byť zrozumiteľné, čo v tomto prípade nie... To, že si nepamätám ako došlo k dopravnej nehode a kde k nej došlo, predsa nezakladá dôvod na prepustenie mojej osoby zo služieb polície SR. Aj sám žalovaný uvádza, že: „Nepodarilo sa zistiť z akých pohnútok menovaný neoznámil pravdivé údaje o dopravnej nehode a tým zmaril jej objektívne prešetrenie.“».

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   postupom   a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 210/2010 z 8. októbra 2010 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie   v sume   200   000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 8 860,60 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07, III. ÚS 189/09).

Sťažovateľ   námietku   porušenia   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžo   210/2010 z 8. októbra 2010 založil na tvrdení o nezrozumiteľnosti odôvodnenia personálneho rozkazu ministra vnútra č. 634 zo 7. decembra 2005, ktorým bol podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, a zároveň vyslovil aj nesúhlas s hodnotením skutkového stavu vo veci.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale   je   nezávislým   súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti.   Úlohou   ústavného   súdu   pri uplatňovaní   svojej   právomoci vyplývajúcej   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, ale jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný súd už viackrát vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by podľa názoru ústavného súdu došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Keďže   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   úlohou ústavného súdu bolo posúdenie zlučiteľnosti účinkov výkonu právomoci najvyššieho súdu s napádaným článkom ústavy.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   §   192   ods.   1   písm.   e)   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   policajt   sa   prepustí zo služobného   pomeru,   ak   porušil   služobnú   prísahu   alebo   služobnú   povinnosť   zvlášť hrubým   spôsobom   a jeho ponechanie   v služobnom   pomere   by   bolo   na   ujmu   dôležitých záujmov štátnej služby.

Z obsahu služobnej prísahy (§ 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.) vyplýva, že policajt má byť čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti má vynaložiť na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života, pričom sa bude riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi.

V okolnostiach   daného   prípadu   minister   vnútra   (správny   orgán)   hodnotil   konanie sťažovateľa ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy, ktoré spočívalo v tom, že „nebol čestný   a disciplinovaný,   keď   sa   pokúsil   na   základe   nepravdivých   údajov   o čase,   mieste a priebehu dopravnej nehody z havarijného poistenia vylákať poistné plnenie. Svoje sily a schopnosti nevynaložil na ochranu majetku, ale sám sa pokúsil do neho zvlášť hrubým spôsobom   zasiahnuť.“, pričom   jeho ponechanie   v   služobnom   pomere   by bolo   na ujmu dôležitých   záujmov   štátnej   služby.   Najvyšší   súd   (ako   odvolací   súd   pri   preskúmaní zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku)   dospel   k rovnakému   záveru   ako správny orgán,   a pretože   sťažovateľ „porušil   prísahu,   keďže   jeho   tvrdenia   boli   nedôveryhodné   a účelové“, rozsudkom sp. zn. 3 Sžo   210/2010   z 8. októbra   2010   zmenil   rozsudok   krajského   súdu č. k. 3 S 177/2008-56 z 11. mája 2010 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru nie sú otázky jeho viny alebo neviny,   ale len   otázka,   či   sú   splnené zákonné predpoklady   prepustenia   (podobne III. ÚS 366/06).

V danom   prípade   rozhodovanie   najvyššieho   súdu   (pri   preskúmaní   zákonnosti rozhodnutia   správneho   orgánu)   nebolo   závislé   na   trestnom   konaní   vedenom   proti sťažovateľovi,   v ktorom   bol   (právoplatným)   rozsudkom   Vojenského   obvodového   súdu Prešov č. k. 2 T/11/2006-316 z 10. januára 2007 uznaný vinným z pokusu trestného činu o poisťovací podvod podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona a § 250c ods. 1 a 3 Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005).

V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd nezistil, že by závery najvyššieho súdu obsiahnuté v jeho rozhodnutí boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a nevyplýva   z nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napádaného rozhodnutia.

Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   (II. ÚS   4/94,   II. ÚS   3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,   z čoho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať   v súlade   s   právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, a preto o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2011