znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 38/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   Mgr.   M. H.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. P.   F., Advokátska kancelária, B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. b) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 39/08 a jeho uznesením sp. zn. 1 Tpo 39/08 zo 16. októbra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. H. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2008 doručená sťažnosť Mgr. M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených   čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. b) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 39/08 a jeho uznesením sp. zn. 1 Tpo 39/08 zo 16. októbra 2008. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že proti jeho osobe je vykonávané väzobné trestné   stíhanie.   O jeho   vzatí   do   väzby   rozhodol   Okresný   súd   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný súd“) uznesením sp. zn. Otp 459/2008 zo 14. septembra 2008, ktoré bolo opreté o väzobné dôvody v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 39/08 zo 16. októbra 2008 zamietol.

  Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní   o uvedenej sťažnosti porušil jeho právo na osobnú slobodu zaručené čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods.   1   písm.   c)   dohovoru,   pretože   podľa   jeho   názoru   v súvislosti   s dôvodmi   väzby odôvodnenie   rozhodnutia   je   založené   iba   na „domnienkach,   možnostiach   a predpokladoch“.   Podľa   sťažovateľa   rozhodnutie   krajského   súdu   v rozhodujúcej   miere obsahuje len relevantné ustanovenia Trestného poriadku, obhajobu obvinených, s ktorou sa však krajský súd nevysporiadal, pričom pri odôvodnení väzobného dôvodu si krajský súd osvojil závery okresného súdu   a skutočnosti zrejmé z návrhu prokurátora na vzatie do väzby.

  V súvislosti s interpretáciou ustanovenia Trestného poriadku obsahujúceho prvú skupinu   dôvodov   kolúznej   väzby   (pôsobenie   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených) sťažovateľ uvádza, že „ Do dnešného dňa nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by som priamo   alebo   prostredníctvom   tretej   osoby   kohokoľvek   v súvislosti   s mojím   trestným stíhaním kontaktoval za účelom ovplyvnenia jeho výpovede!“.

  Sťažovateľ cituje uznesenie krajského súdu: „Krajský súd sa taktiež stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že u obidvoch obvinených je dôvodná obava, že v prípade ich ponechania   na slobode, v danom prípade prepustenia na slobodu, by mohli pôsobiť na spoluobvinených, resp. svedkov, ako aj inak maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Tieto konkrétne skutočnosti vyplývajú predovšetkým z možnej obavy ovplyvňovania   J.   R.,   ktorý   ako   jeden   z páchateľov   skutku   podrobne   usvedčuje   všetkých obvinených, ktorí jeho spáchanie popierajú“,   a v nadväznosti na to poukazuje na to, že krajský súd za takúto konkrétnu skutočnosť považuje sťažovateľov telefonický rozhovor s A. S. „... ktorý ako inšpektor oddelenie policajného zaistenia   a eskorty KR PZ Bratislava oznámil mu (M. H.) umiestnenie J. R. v cele policajného zaistenia a následne sa dohodli na stretnutí.   V tejto   súvislosti   krajský   súd   vzhľadom   k sťažnostným   námietkam   dodáva,   že práve táto skutočnosť je dôvodom kolúznej väzby u obv. Mgr. M.   H., ktorá vyplýva zo zadokumentovaného   záznamu   telekomunikačnej   prevádzky.   Je   nepochybné,   že   A.   S. v predmetnom konaní, vzhľadom na počiatočné štádium vyšetrovania nebol ešte vypočutý v procesnom postavení svedka, ale vyššie uvedené skutočnosti zakladajú tú konkrétnu obavu z možného ovplyvňovania, či už A. S., v procesnom postavení svedka alebo J. R., ktorých bude potrebné vo veci zákonným spôsobom vypočuť.“. Sťažovateľ tieto tvrdenia krajského súdu   považuje   za   účelové   hodnotenie   skutočností,   za   ničím   nepodložené   domnienky konštruované   krajským   súdom   s cieľom   ustáliť   aspoň   nejakú   konkrétnu   skutočnosť zakladajúcu   dôvod   kolúznej   väzby.   Na   tomto   mieste   sa   opiera   o podrobnú   skutkovú argumentáciu smerujúcu k vyvráteniu skutkových záverov krajského súdu.

  Pokiaľ   ide   o druhú   skupinu   dôvodov   kolúznej   väzby   (iné   marenie   objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie) sťažovateľ hodnotí skutočnosti, ktoré krajský súd považuje za relevantné vo vzťahu k naplneniu týchto dôvodov ako nedostatočné.

  V záverečnej časti sťažnosti svoju argumentáciu zameriava na porušenie podmienok spravodlivého procesu a práva na obhajobu zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako   aj   čl.   6   ods.   3   písm.   b)   dohovoru.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je založené len na hypotetických úvahách, ktoré sa neopierajú o relevantné konkrétne skutočnosti, ktoré by boli obsiahnuté v spisovom materiáli, a ako také ho hodnotí ako „arbitrárne s výraznými znakmi svojvôle“.   Predmetné rozhodnutie podľa jeho názoru vôbec nereaguje na argumenty, ktoré predniesol vo svojej sťažnosti (smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby), krajský súd ich mal   len   prevziať   do   svojho   rozhodnutia   bez   toho,   aby   sa   nimi   akýmkoľvek   spôsobom zaoberal, a rozhodnutie odôvodnil iba osvojením si záverov okresného súdu prevzatých pôvodne z návrhu prokurátora na predĺženie väzby. Rozhodnutie v takejto podobe zasahuje podľa sťažovateľa aj do jeho práva na obhajobu, pretože mu sťažuje možnosť náležitého odôvodnenia jeho sťažnosti.

  Opierajúc sa o svoju argumentáciu sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci takto rozhodol:

„1.Uznesením   krajského   súdu   v Bratislave   zo   16.10.2008   sp.zn.   1Tpo   39/08 a konaním, ktoré mu predchádzalo bol porušený článok 17 ods. 1,2 a 5, článok 46 a článok 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článok 5 ods. 1 písm.c) a čl. 6 ods. 3 písm. b), od. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.   2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 16.10.2008 sp.zn. Tpo 39/08 a uznesenie Okresného súdu Bratislava z 13.9.2008 sp.zn. Otp 459/08 sa zrušujú.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 39/08 zo 16. októbra 2008 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

  Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

  Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

  Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru   každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

  Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi bolo vedené väzobné trestné stíhanie (z väzby bol medzičasom prepustený) na tom skutkovom základe, že «23. apríla 2006 v popoludňajších hodinách, po predchádzajúcej dohode, prišiel M. J. s I. B. a J. R. na vozidle A. s poltárskym vid. č. do S., ubytovali sa tam v Hoteli   O.   do   vopred   pripravených   izieb   Mgr.   M.   H.,   ktorým   sa   v   podvečerných hodinách toho istého dňa stretli v B. V. presadli do vozidla V., ktorým ich Mgr. M. H. odviezol na ulicu Z., kde im označil miesto spáchania skutku. Po odchode M. H. si M. J., I. B. a J. R. pešo prešli možné únikové trasy z miesta plánovaného skutku a vrátili sa späť do S. Dňa 24. apríla 2006 sa po prezlečení do prinesených odevov v skorých ranných hodinách   stretli M. J.,   I. B.   a J. R. s Mgr.   M. H. pri výjazde zo S. na diaľnicu D1 a pokračovali do B. na ulicu D., kde prestúpili do vozidla V. s nezisteným evid. č., ktoré riadil Mgr. M. H. a spoločne pokračovali na ulicu P., kde vo vozidle čakali na   príchod   JUDr. T.   K.,   ktorý   v   tento   deň   neprišiel. Dňa   25.   apríla   20036   sa   opäť v skorých ranných hodinách stretli na rovnakom mieste pri výjazde zo S. na diaľnicu D1 s Mgr.   M.   H.,   ktorý   prišiel   na rovnakom   vozidle   V.   a   pokračovali   na   ulicu   D. v Bratislave, kde prestúpili do vozidla V., ktoré riadil Mgr. M. H. a spoločne pokračovali na ulicu   P.,   kde   vo   vozidle   čakali   na príchod   JUDr.   T.   K.   V čase   asi   o   8,30   hod. prechádzal JUDr. T. K. na vozidle H. okolo vozidla V., kedy ho Mgr.   M. H. označil za objekt útoku. Následne M. J. pristúpilo k JUDr. T. K. vystupujúcemu z vozidla na ulici Z., so slovami: "Dobrý deň, môžeme?", a udrel ho prineseným boxerom do tváre. V bití JUDr.   T.   K.,   aj   po   jeho   páde   na   zem,   pokračovali M.   J.   a J.   R.   prinesenými boxermi   do   oblasti   hlavy,   chrbta a hrudníka. Počas útoku, ktorý sledoval a dozeral naň Mgr. M. H., stál I. B. na druhej strane Z. ulice a dával pozor. JUDR. T. K. boli pri fyzickom útoku spôsobené mnohopočetné pomliaždenia tváre, hlavy, hrudníka vpravo, tržno   -   zmliaždené   rany   za   pravým   uchom   a   na   temena hlavy,   pomliaždenie tempromandibulárneho kĺbu 1.dx s dobou pracovnej neschopnosti od 25. apríla 2006 do 10. mája 2006.».

  Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 459/08 zo 14. septembra 2008 z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.   Podľa   citovaného   ustanovenia   pod   písmenom   b)   obvinený   môže   byť   vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol   spáchaný,   má   znaky   trestného   činu,   sú   dôvody na podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal   obvinený   a z jeho   konania   alebo   ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočnosti závažných pre trestné stíhanie.

V uznesení okresný súd konštatoval danosť materiálnych podmienok väzby a v tejto súvislosti   uviedol,   že   o   dôvodnosti   stíhania   sťažovateľa   sa „presvedčil“ z výpovedí svedkov, ako aj ďalšími získanými dôkazmi. Skutočnosti zakladajúce dôvodnosť kolúznej väzby u sťažovateľa (ako aj u spoluobvineného) odôvodnil okresný súd tak, že vo vedenom trestnom   konaní   sa   predpokladá   rozsiahle   vyšetrovanie,   preto   je   na   mieste   obava zo vzájomného   ovplyvňovania   sa   spoluobvinených,   ako   aj   z ovplyvňovania   svedkov, pričom   táto   hrozba   sa   javí   reálnou   predovšetkým   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ide o organizovanú skupinu páchateľov, ako aj na skutočnosť, že spoluobvinení a svedkovia sa poznajú už z minulosti a o ich blízkych vzťahoch svedčí dôkaz (záznam telekomunikačnej prevádzky) – obsah a frekvencia vzájomných telefonických hovorov. Rovnako okresný súd poukazuje na „záujem obv. H. o svedka R., ktorý s vyšetrovateľom spolupracuje“.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ 29. septembra 2008 sťažnosť, v ktorej   uviedol,   že   skutočnosti,   ktoré   okresný   súd   považuje   za   relevantné   vo   vzťahu k ustáleniu dôvodu kolúznej väzby považuje za nedostatočné, pretože nepreukazujú jeho kolúzne konanie v minulosti   a ich ustálenie do budúcnosti je založené na nepodložených domnienkach.

Sťažovateľ   vyvracia   skutkové   závery   okresného   súdu,   na   základe   ktorých   bola vyvodená danosť materiálnych podmienok väzby podrobnou rozsiahlou argumentáciou.

V prvom rade sa v sťažnosti zameriava na vyvrátenie existencie dôvodov kolúznej väzby. Sťažovateľ argumentuje, že dosiaľ nebolo preukázané, že by priamo alebo nepriamo kohokoľvek s cieľom ovplyvnenia jeho výpovede kontaktoval. Skutočnosti, ktoré okresný súd   považuje   za   relevantné   vo   vzťahu   k ustáleniu   väzobného   dôvodu,   považuje za nedostatočné, pretože nepreukazujú jeho kolúzne konanie v minulosti   a ich ustálenie do budúcnosti   je   založené   na   ničím   nepodložených   domnienkach.   Sťažovateľ   vyvracia spolupôsobenie na uznesením označených spolupáchateľov. Uvádza, že jeden z nich je jeho vodičom, nikdy ho však žiadnym spôsobom neovplyvňoval, resp. on jeho, keďže v čase skutku bola miera ich poznania nulová, takže na ovplyvňovanie nebol dôvod. Druhý z nich sa   nachádza vo   väzbe, takže   jeho ovplyvňovanie je vylúčené.   Sťažovateľ tiež vylučuje ovplyvňovanie svedkov, uvádza, že svedok – poškodený už dvakrát vypovedal, a ak by zmenil svoju výpoveď, dopustil by sa trestného činu, teda jeho ovplyvňovanie je vylúčené. Svedok J. R. má obmedzenú osobnú slobodu, preto jeho kontaktovanie a ovplyvňovanie je nereálne. Vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa záznamu telekomunikačnej prevádzky – telefonického rozhovoru s inšpektorom oddelenia policajného zaistenia a eskorty Krajského riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Bratislave,   ktorý   sťažovateľovi   poskytol   informáciu o umiestnení   svedka   J.   R.   v   priestoroch   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru v Bratislave,   sťažovateľ   uvádza,   že   išlo   o preňho   nepodstatnú   informáciu   a neexistuje žiaden   dôkaz,   že   s touto   informáciou   nenaložil   ako   s ktoroukoľvek   nepodstatnou informáciou, teda tým spôsobom, že si ju vypočul a viac sa ňou nezaoberal. Sťažovateľ tiež vyvracia možnosť ovplyvňovania svedka J. R. prostredníctvom kontaktov s príslušníkmi Policajného zboru ako jeho bývalými kolegami a uvádza, že je neprípustné vyvodzovať takéto závery len na základe skutočnosti, že kedysi pôsobil v Policajnom zbore. Takéto tvrdenia považuje za hypotetické, a teda nezákonné.

V závere   tiež   poukazuje   na   podľa   jeho   názoru   nepostačujúci   časový   priestor na štúdium spisového materiálu sudcom rozhodujúcim o väzbe, čo podľa neho mohlo viesť k nesprávnemu posúdeniu existencie väzobného dôvodu, a teda k nezákonnému rozhodnutiu o jeho väzbe.  

  V druhom rade vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam vzatia do väzby ako súčasti materiálnych podmienok väzby sťažovateľ prezentuje názor, podľa ktorého je jeho väzba nezákonná vzhľadom na absenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu, a tiež vzhľadom na nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku uvedeného v uznesení o vznesení obvinenia.

  Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd opiera dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu výlučne o výpoveď svedka J. R., pričom upozorňuje, že výsluch tohto svedka bol vykonaný vyšetrovateľom Policajného zboru, ktorý v danom čase nemal oprávnenie vykonávať vyšetrovacie úkony v predmetnej trestnej veci. Sťažovateľ svojou argumentáciou spochybňuje vierohodnosť tohto svedka, ktorý si zabezpečil   výpoveďou v predmetnom trestnom konaní dočasné odloženie trestného stíhania, a uvádza, že konanie tohto svedka je motivované snahou vyhnúť sa   viacerým   trestným   stíhaniam vedeným proti   jeho osobe, a preto   svedok   spolupracuje   s orgánmi   činnými   v trestnom   konaní,   svedčí   proti   iným osobám, predovšetkým proti svojim bývalým kolegom z Policajného zboru.

  Trestné stíhanie vedené proti jeho osobe považuje sťažovateľ za vyfabrikované, podľa neho svedčí o snahe orgánov činných v trestnom konaní o kompromitovanie jeho osoby a tiež o snahe o opätovné obmedzenie jeho osobnej slobody.

  Sťažovateľ uvádza, že je stíhaný za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods.   1   a   2   písm.   a)   a   c)   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení   neskorších predpisov. Vychádzajúc z opisu skutku v uznesení vyšetrovateľa a z jeho odôvodnenia je sťažovateľ toho názoru, že práve úmysel, ktorý by podľa právnej kvalifikácie mal smerovať k spôsobeniu   ťažkej   ujmy   na   zdraví,   v danom   prípade   absentuje.   V prípade   pokusu trestného činu k následku nedôjde pre okolnosti nezávislé od páchateľa. V uznesení sa však neuvádza,   že   by   obvinení   nemali   príležitosť   trestný   čin   dokonať,   a spôsobiť   tak poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, napr. že by boli niekým vyrušení. Napokon sťažovateľ poukazuje na nedostatok fakultatívneho znaku subjektívnej stránky trestného činu, motívu dôvodiac   tým,   že   poškodeného   vôbec   nepoznal   a ani   o jeho   existencii   v čase   skutku nevedel.

  Krajský súd svojím uznesením sp. zn. 1 Tpo 39/08 zo 16. októbra 2008   sťažnosť sťažovateľa   zamietol   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   ako   nedôvodnú. V uznesení   uviedol,   že   pri   rozhodovaní   o väzbe   boli   dodržané   jednak   formálne,   ako   aj hmotnoprávne predpoklady väzby. Na margo skutkových okolností vzatia sťažovateľa do väzby krajský súd konštatoval, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol   spáchaný,   má   znaky   trestného   činu špecifikovaného v uznesení o vznesení obvinenia a existujú dôvody na podozrenie, že skutok spáchali   sťažovateľ   a spoluobvinení   ako   členovia   organizovanej   skupiny,   pričom   tieto skutočnosti   vyplývajú   zo   spisového   materiálu,   predovšetkým   z výpovede   svedka poškodeného,   svedka   J.   R.,   previerky   jeho   výpovede   na   mieste,   rekognície,   odborného lekárskeho vyjadrenia, lekárskeho nálezu a ďalších listinných dôkazov. Existenciu dôvodov kolúznej   väzby   odôvodnil   obavou   z ovplyvňovania   svedka   J.   R.,   ktorý   ako   jeden z páchateľov skutku spolupracuje pri objasňovaní trestnej činnosti a podrobne usvedčuje všetkých   obvinených,   ktorí   spáchanie   skutku   popierajú.   Konkrétna   skutočnosť odôvodňujúca   túto   obavu   podľa   názoru   krajského   súdu   vyplýva   zo   záznamu telekomunikačnej prevádzky obsahujúceho telefonický rozhovor sťažovateľa s A. S., ktorý mu   ako   inšpektor   oddelenia   policajného   zaistenia   a eskorty   Krajského   riaditeľstva Policajného   zboru   v   Bratislave   oznámil   umiestnenie   svedka   J.   R.   v cele   policajného zaistenia   a dohodol   si   so   sťažovateľom   následné   stretnutie.   Uvedená   skutočnosť   podľa názoru krajského súdu zakladá tiež obavu z ovplyvňovania A. S., ktorý dosiaľ v predmetnom konaní   ako   svedok   ešte   vypočutý   nebol.   Ďalej   krajský   súd   poukázal   na   záznamy telekomunikačnej   prevádzky   potvrdzujúce   kontakty,   ako   aj   dohodnuté   stretnutia spoluobvineného I. B., ako aj sťažovateľa s rodinnými príslušníkmi M. J. Na základe týchto skutočností   krajský   súd   poukázal   na   to,   že   okrem   priameho   ovplyvňovania   svedkov, prípadne spoluobvinených existuje aj ovplyvňovanie nepriame. Krajský súd tiež upozornil na to, že dôvodnú obavu možno vyvodiť aj z takých skutočností, ako sú spôsob spáchania trestného činu a osoby samotných páchateľov, pričom nebezpečenstvo kolúzneho konania treba hodnotiť   v kontexte   všetkých   objektívne   zistených   skutočností   získaných   aj   z iných trestných konaní. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že zo spôsobu spáchania skutku, tak ako   ho   popísal   svedok   –   poškodený,   vyplýva   možnosť   pôsobenia   na   svedkov   takým spôsobom, aby došlo k mareniu objasňovania skutočností závažných pre trestné konanie, a že nie je nevyhnutné, aby sa takéto kolúzne konanie zistilo v čase vedeného trestného konania, pretože prostredníctvom inštitútu väzby sa má takémuto konaniu práve zabrániť. Príprava, ako aj spôsob spáchania skutku, z ktorého sú obvinení dôvodne podozriví, keď mali   konať   ako   organizovaná   skupina,   sú   tiež   podľa   neho   konkrétnou   skutočnosťou odôvodňujúcou obavu z možného pôsobenia na svedkov.

  V závere krajský súd reagoval aj na námietky uvedené v sťažnosti týkajúce sa otázky správnosti právnej kvalifikácie skutku a uviedol, že konečné ustálenie právnej kvalifikácie skutku bude predmetom ďalšieho dokazovania vo vedenom konaní a že túto otázku obe súdy posudzovali iba v medziach preskúmania splnenia materiálnych podmienok väzby.

Z   už citovaného   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje ústavnú   ochranu   základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Opierajúc   sa o tieto východiská   posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa, pričom bol viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), jednak jeho petitom, ale aj odôvodnením, prostredníctvom ktorého preklenul nedostatky a zrejmé   nesprávnosti   uvedené   v petite   sťažnosti   bez   toho,   aby   vyzýval   sťažovateľa na opravu podania. V petite sťažnosti   sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia čl. 46 ústavy bez toho, aby špecifikoval namietané porušenie práva konkrétnym odsekom tohto článku. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľ mal   na   mysli   právo na spravodlivý   proces zaručené čl.   46   ods.   1   ústavy.   V petite   tiež sťažovateľ   uviedol   ako   zrejmú   nesprávnosť   namietané   porušenie   čl.   6   v neexistujúcom odseku 4 dohovoru.

  Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   na   rozhodnutie   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby)   vychádzal   zo skutkového a právneho   stavu   uvedeného   jednak   v návrhu   prokurátora,   ako   aj   v uznesení   okresného súdu, ktorý poukázal na skutkové okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobných dôvodov a ktorého právne závery krajský súd akceptoval.

  Pri   preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby. Keďže argumentácia sťažnosti   bola   zameraná   na   vyvrátenie   splnenia   hmotnoprávnych   predpokladov   väzby, krajský súd svoju prieskumnú právomoc zameral predovšetkým týmto smerom. Existenciu skutkových okolností vzatia do väzby odôvodnil s poukazom na spisový materiál týkajúci sa predmetného   trestného   konania   a v ňom   obsiahnuté   dôkazy   –   výpoveď   svedka poškodeného, svedka J. R. a ďalšie relevantné dôkazy. Pri odôvodňovaní kolúzneho dôvodu väzby predostrel krajský súd celý súbor konkrétnych skutočností odôvodňujúcich kolúzne konanie   sťažovateľa   (aj   spoluobvineného),   a síce   skutočnosti   vyplývajúce   zo   záznamov telekomunikačnej prevádzky (telefonický rozhovor sťažovateľa týkajúci sa svedka J. R., informácie   o   kontaktoch   a dohodnutých   stretnutiach   spoluobvineného   a sťažovateľa s rodinnými príslušníkmi jedného zo spolupáchateľov), spôsob spáchania skutku a osoby samotných obvinených.  

  Pri   skúmaní   danosti   konkrétnych   skutočností   odôvodňujúcich   obavu   kolúzneho konania sťažovateľa postupoval krajský súd tak, že všetky konkrétne okolnosti, na ktoré poukázal, zhodnotil vo vzájomných súvislostiach.

  Z odôvodnenia väzobného rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne   závery   krajského   súdu   vyvodené   pri   aplikácii   relevantnej   právnej   úpravy korešpondujú   skutkovým   zisteniam,   a tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle,   ale komplexného zhodnotenia všetkých   skutkových   okolností   relevantných na rozhodovanie o väzobnej otázke.

  Námietka porušenia práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa teda javí ako zjavne neopodstatnená a vzhľadom na ústavnú konformnosť odôvodnenia rozhodnutia sa takouto javí aj námietka porušenia práva na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

  Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné atribúty   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej   pozbavení,   a preto   na   konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

  Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského   súdu   v danom   prípade   sú   zlučiteľné   s obsahom   sťažovateľom   označených článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2009