znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 38/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2008 prerokoval   sťažnosť   D.   S.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 38/00 a rozsudkom zo 17. júna 2004 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 4/05 z 21. apríla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2007 doručená sťažnosť D. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Bratislava II   (ďalej len „okresný súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 38/00 a rozsudkom zo 17. júna 2004 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 4/05 z 21. apríla 2005.

Z   obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 38/00 zo 17. júna 2004 uznaná vinnou z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 3 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 4/05 z 21. apríla 2005 tak, že ho zamietol ako nedôvodné.

Sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   v podstate   argumentuje   tým,   že   okresný   súd nevykonal   v trestnom   konaní „dôkazy   relevantné   pre   zistenie   skutkového   stavu“, a podrobne uvádza okolnosti a dôkazy slúžiace na jej obhajobu.

V závere   podanej   sťažnosti   sťažovateľka   uvádza: „Navrhujem,   aby   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov moju sťažnosť prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona a aby v konaní vo veci samej vyhovel mojej sťažnosti a aby rozhodol, že Okresný súd Bratislava II. porušil moje základné právo (slobodu).

Od   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   požadujem   primerané   finančné zadosťučinenie. “

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

  Ústavný súd vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 38/00 zo 17. júna 2004, zistil, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je jeho právomoc vylúčená.

Z citovaného   ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   sa   uplatňuje   na   princípe subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd   poskytuje   uvedenú   ochranu   iba   vtedy,   ak   ju neposkytujú všeobecné súdy.

V danom   prípade   proti   rozsudku   okresného   súdu   bol   prípustný   riadny   opravný prostriedok   -   odvolanie,   o ktorom   rozhodoval   krajský   súd,   v právomoci   ktorého   bolo poskytnúť ochranu označenému základnému právu sťažovateľky, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   pri   právoplatnom   rozhodnutí   vydanom v trestnom   konaní   je   pre   začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov   podľa   citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   rozhodujúci   moment   náležitého   oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03, III. ÚS 340/07).

Aj keď zo sťažnosti nie je možné jednoznačne určiť deň oznámenia napadnutého uznesenia krajského súdu sťažovateľke, z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh však vyplýva, že sťažovateľka podala podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona voči uzneseniu krajského súdu (z 21. apríla 2005, sp. zn. 2 To 4/05) 21. augusta 2007, teda minimálne v uvedenom   časovom   okamihu   bola   už   náležite   oboznámená   s obsahom   uvedeného uznesenia.   Sťažnosť sťažovateľky   bola ústavnému   súdu   doručená   28.   novembra   2007, pričom na poštovú prepravu bola podaná 24. novembra 2007. Z uvedeného je zrejmé, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti uplynula sťažovateľke ešte pred odoslaním tejto sťažnosti ústavnému súdu.

Časť sťažnosti týkajúcu sa námietky porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 4/05 z 21. apríla 2005, preto posúdil ústavný súd ako oneskorene podanú.

Ústavný   súd   sa   zaoberal   aj   tou   časťou   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   a rozhodnutím   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 T 38/00, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 4/05 z 21. apríla 2005.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh musí obsahovať (...) akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. US 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 55/02) ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   bola sťažnosť   ústavnému   súdu   podaná,   nedochádza   k porušovaniu   namietaného   základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú.

Odhliadnuc   od   predchádzajúcich   záverov   ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zistil,   že sťažnosť   v podobe,   v akej   ju   formuluje   sťažovateľka,   je   nejednoznačná   a neurčitá   tak z hľadiska   označenia   základných   práv   porušenie,   ktorých   sťažovateľka   namieta,   ako   aj z hľadiska označenia rozhodnutí, resp. zásahov, ktorými malo dôjsť k porušenie uvedených práv,   pričom   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ktorého namietanie sa dá iba odvodiť zo záhlavia sťažnosti označeného   ako „Vec“)   sťažovateľka   namieta   v čase   po   právoplatnom   skončení napadnutého konania na okresnom súde aj krajskom súde a bez akéhokoľvek odôvodnenia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vyznačujúcu sa týmito nedostatkami by bolo možné odmietnuť aj z dôvodov nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, resp. v prípade namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008