znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 38/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. P., bytom P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. T., P., pre namietané porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 1 Er 753/2006 z 1. augusta 2006 a Exekučným príkazom sp. zn. EX 97/06 zo 16. augusta 2006 vydaným Exekútorským úradom súdneho exekútora J. D., P., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2006 doručená   sťažnosť   Ľ.   P.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. Z. T., P., pre namietané porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy   a   práva   podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 753/2006 z 1. augusta 2006 a Exekučným príkazom sp. zn. EX 97/06   zo   16.   augusta   2006   vydaným   Exekútorským   úradom   súdneho   exekútora J. D., P. (ďalej aj „súdny exekútor“ a „exekútorský úrad“).

Sťažovateľ   uviedol,   že   16.   augusta   2006   vydal   súdny   exekútor   exekučný   príkaz sp. zn. EX 97/06 na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy a z iných príjmov. Na základe tohto exekučného príkazu sú mu ako povinnému vykonávané zrážky zo mzdy na zameškané výživné a bežné výživné pre oprávneného R. P. vo výške 1 800,- Sk mesačne od augusta 2006. O návrhu oprávneného na zameškané výživné exekútor nerozhodol, napriek tomu, že v návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 24. 2. 2006 a v exekučnom príkaze zameškané výživné od 1. 5. 1998 do 28. 2. 2006 exekútor uvádza. Taktiež v exekučnom príkaze je mi nariadené ako povinnému zrážať zo mzdy na zameškanom výživnom 25 792,- Sk, 9 000,- Sk a taktiež som povinný uhradiť trovy exekúcie, ktorých výška je nešpecifikovaná, avšak výška splátok je určená po 430,- Sk, pričom nie je určená do akej lehoty“.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   vydaním   exekučného   príkazu   došlo   k závažnému porušeniu   jeho   základných   práv   zaručených   ústavou   a medzinárodnou   zmluvou,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   v zmysle   ustanovenia   §   372m Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podala oprávnená návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi a túto skutočnosť oznámila okresnému súdu, ktorý dovtedy vykonával súdny výkon rozhodnutia.

Podľa   názoru   sťažovateľa   však   súdny   exekútor   nepostupoval   v súlade s ustanoveniami OSP, keď po tom, čo   mu okresný   súd   postúpil   vec spolu   s poverením na vykonanie exekúcie, vydal upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom vyčíslil aj trovy exekučného konania. Sťažovateľ vyjadril názor, že „povinnosťou súdneho exekútora nebolo iné len bežným prípisom oznámiť povinnému, že ďalej v budúcnosti vykonáva exekúciu jeho úrad, príp. mohol priložiť poverenie na vykonanie exekúcie. Žiadna iná činnosť sa od neho nevyžadovala   a preto   mu   nevzniklo   ani   právo   na   trovy   exekúcie,   ktoré   vyčíslil   podľa ust. § 4 a § 5 ods.   1 Vyhl.   č. 288/95 z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov... Exekútor nebol oprávnený vyčísliť trovy exekúcie, akoby začal a vykonal novú exekúciu, ide stále o tú istú exekúciu, ktorú začal súd podľa OSP pod sp. zn. E/594/2002 a súdnemu exekútorovi bola postúpená súdom“.

Sťažovateľ   predovšetkým   argumentoval   ustanovením   §   372m   OSP,   ktoré   okrem iného stanovuje, že účinky pôvodného návrhu na výkon rozhodnutia, ako aj procesné úkony súdu,   z   ktorých   vyplývajú   obmedzenia   pre   účastníkov   konania,   zostávajú   zachované a právoplatné uznesenie súdu o nariadení výkonu rozhodnutia má účinky právoplatného upovedomenia o začatí exekúcie podľa osobitného predpisu.

Sťažovateľ   uviedol,   že   súdny   exekútor „vydal   exekučný   príkaz,   ktorý   nebol oprávnený vydávať, protiprávne vyčíslil v neprimeranej výške trovy exekúcie a tieto trovy nezákonne vymáha zrážkami z mojej mzdy. Týmto vážnym spôsobom porušil moje základné práva   a protiprávne   siahol   na   môj   majetok“. Zároveň   uviedol,   že   proti   upovedomeniu o začatí exekúcie, ako aj proti predbežným trovám exekúcie podal námietky, ale okresný súd ich rozhodnutím, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, zamietol.

Sťažovateľ   vyjadril   aj   názor,   že   daná   vec   má   zásadný   právny   význam,   pretože novelou OSP došlo k odstráneniu dualizmu v rámci núteného výkonu rozhodnutí, pričom zároveň   dodal: „Napadnutým   postupom   by   došlo   nezákonne   k   zvýhodňovaniu a obohacovaniu exekútorov a poškodzovaniu povinných.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil,   že   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Er   753/2006   z 1.   augusta   2006   a súdny exekútor   vydaním   exekučného   príkazu   sp.   zn.   EX   97/06   zo   16.   augusta   2006   porušili čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, základné právo podľa čl. 20 ods. 4 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   namietané   uznesenie   a exekučný   príkaz   zrušil, súdnemu exekútorovi   prikázal   zaplatiť   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 20 000 Sk, vrátiť finančnú čiastku, ktorá mu bola zrazená u zamestnávateľa a nahradiť trovy právneho zastúpenia v sume 6 343 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vychádzal pritom aj z ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, základné právo podľa čl. 20 ods. 4 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Er 753/2006 z 1. augusta 2006 a exekučným príkazom súdneho exekútora sp. zn. EX 97/06 zo 16. augusta 2006.

Podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. (...)

Pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal porušenie   vlastníckeho   práva   zaručeného   v čl.   20   ods.   4   ústavy   a v čl.   1   dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Er 753/2006 z 1. augusta 2006 a exekučným príkazom súdneho exekútora sp. zn. EX 97/06 zo 16. augusta 2006, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity.

Subsidiárnu právomoc ústavného súdu na konanie, predmetom ktorého je ochrana základných práv a slobôd, zakotvuje vyššie citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ochrana   základných   práv   a slobôd   sa   rozdeľuje   medzi ústavný súd a všeobecné súdnictvo s tým, že všeobecné súdnictvo chráni v celom rozsahu aj základné práva a slobody, ak táto ochrana má oporu v obyčajných zákonoch.

Vlastnícke právo pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne chránia všeobecné súdy.   Platí   to   aj   pre   prípady   exekučného   konania,   keď   proti   rozhodnutiam   súdneho exekútora možno podať opravný prostriedok (ak ho zákon pripúšťa), o ktorom rozhodne všeobecný   súd.   Všeobecný   súd   je   v danom   prípade   primárne   povinný   preskúmať rozhodnutie súdneho exekútora zo všetkých hľadísk a posúdiť, či je súladné so zákonom, so skutkovým stavom a či na jeho vydanie existuje právny dôvod. Podstatou exekučného konania   je   nútené   vymáhanie   pohľadávok   na   základe   právoplatného   exekučného   titulu. Keďže v rámci   tohto konania dochádza k nevyhnutným zásahom do majetku povinného, všeobecné   súdy   sú   pri   preskúmavaní   rozhodnutí   súdneho   exekútora   povinné   citlivo prihliadať   na   základné   právo   povinného   vlastniť   majetok   a v prípade   neprimeraných zásahov do jeho majetku vykonať opatrenia na ich odstránenie.

V namietanom prípade sťažovateľ podal námietky proti exekúcii a proti predbežným trovám exekúcie. O jeho námietkach rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 1 Er 753/2006 z 1.   augusta   2006   tak,   že   ich   zamietol.   Po   zamietnutí   sťažovateľových   námietok   súdny exekútor vydal 16. augusta 2006 exekučný príkaz sp. zn. EX 97/06, na základe ktorého sa u sťažovateľa vykonáva exekúcia zrážkami zo mzdy.

V danom prípade všeobecný (okresný) súd riadne konal o námietkach sťažovateľa, podstatou ktorých bola jeho nespokojnosť so zásahom súdneho exekútora do jeho majetku v podobe vyčíslenia predbežných trov exekúcie. Právomoc ústavného súdu v tomto prípade (bez namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu) nemôže založiť   to,   že   sťažovateľ   sa   nestotožnil   s   rozhodnutím   okresného   súdu,   v ktorom   tento rozhodoval   o opodstatnenosti   a zákonnosti   zásahu   súdneho   exekútora   do majetku sťažovateľa (ako aj s následne vydaným exekučným príkazom), navyše ak celkové trovy exekúcie vedenej proti sťažovateľovi bude posudzovať a o nich rozhodovať všeobecný súd pri ukončení predmetnej exekúcie.

Vychádzajúc z uvedeného a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 66/03, II.   ÚS   122/04)   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie.

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Er 753/2006 z 1. augusta 2006 a exekučným príkazom súdneho exekútora sp. zn. EX 97/06 zo 16. augusta 2006, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.  

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   podľa   konštantnej   judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie   ktorých sa namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Ústavný súd konštatuje, že čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy je všeobecným ustanovením, ktoré   stanovuje   limity   pri   ukladaní   povinností,   samozrejme,   so   zreteľom   na   ochranu základných   práv   a slobôd.   Tento   článok   neobsahuje   garanciu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   by   bolo   možné   podaním   individuálnej   sťažnosti   samostatne   namietať v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   rozhoduje   vždy   o porušení   konkrétneho základného   práva   alebo   slobody   zakotveného   v druhej   hlave   ústavy,   prípadne   práva zaručeného   medzinárodnými   zmluvami   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd. Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   porušenie   iného   článku   ústavy   nemožno   podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať samostatne, ale len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   v súlade   s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 57/03, II. ÚS 84/03, III. ÚS 300/06) po jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, návrhom sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa už nezaoberal.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2007