znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 38/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Miroslava   Suju,   bytom   Z.,   zastúpeného   advokátkou Mgr. E. S.,   N.   Z.,   ktorou   namietal   porušenie   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Zvolene sp.   zn.   ČVS:   OÚJP-583/10-ZV-2003   z 30.   septembra   2004   a   uznesením   Okresnej prokuratúry Žiar nad Hronom č. k. 2 Pv 671/03-61 z 5. novembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Miroslava Suju   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2005 doručená sťažnosť Miroslava Suju, bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou   Mgr.   E.   S.,   N.   Z.,   ktorou   namietal   porušenie   práva   na   účinný   prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru   vo   Zvolene   (ďalej   len   „úrad   justičnej   a kriminálnej   polície“)   sp.   zn. ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003 z 30. septembra 2004 a uznesením Okresnej prokuratúry Žiar nad Hronom (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 2 Pv 671/03-61 z 5. novembra 2004 v súvislosti s trestným konaním vedeným na úrade justičnej a kriminálnej polície pod sp. zn. ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 7. októbra 2003 trestné oznámenie na Mgr. J. D., náčelníka Mestskej polície Zvolen, pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 Trestného zákona, ktorého sa mal menovaný dopustiť tým, že v období roka 2003 podnikal kroky zamerané na získanie nepravdivých a vykonštruovaných dôkazov o týraní zvierat v objekte karanténnej stanice prevádzkovanej sťažovateľom, ktoré mali viesť vo svojom dôsledku k diskreditácii podnikateľskej činnosti sťažovateľa.

Policajné orgány začali 16. októbra 2003 podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku trestné stíhanie vo veci pod sp. zn. ČVS: ORP-1102/OBV-2003 pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b) Trestného zákona na tom základe, že dosiaľ neznámy páchateľ ako príslušník Mestskej   polície Zvolen v presne nezistenej dobe   v období   roka   2003   využívajúc   svoju   funkciu   podnikal   kroky   na   získanie vykonštruovaných   dôkazov,   ktorými   sledoval   dosiahnutie   odobratia   povolenia sťažovateľovi   na   prevádzku   karanténnej   stanice   nachádzajúcej   sa   vo   Zvolene,   ako   aj vypovedania   nájomnej   zmluvy   týkajúcej   sa   pozemku,   na   ktorom   sa   objekt   karanténnej stanice   nachádza,   uzavretej   medzi   mestom   Zvolen   a sťažovateľom   podnikajúcim   pod obchodným   menom   Miroslav   Suja   –   OZO   Z.   V uvedenej   veci   nariadil   prokurátor 13. novembra 2003 podľa § 174 ods. 2 písm. g) Trestného poriadku vykonanie vyšetrovania [§ 161 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku], ktoré bolo vykonávané pod sp. zn. ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003.

Úrad justičnej a kriminálnej polície uznesením sp. zn. ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003 z 30. septembra 2004 uvedené trestné stíhanie vo veci trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b) Trestného zákona zastavil podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku s tým, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Vyšetrovateľ úradu justičnej a kriminálnej polície v označenom rozhodnutí okrem iného uviedol: «Z doposiaľ vykonaného dokazovania je zrejmé, že osoba náčelníka MsP Zvolen   Mgr.   J.   D.   resp.   jemu   podriadení   príslušníci   MsP   Zvolen   získavali   dôkazy o porušovaní   predpisov   v karanténnej   stanici   pošk.   M.   Suju,   ktoré   neboli   v súlade   so skutočným objektívnym stavom. Nebol však priamo preukázaný úmysel zadovážiť inému, teda   mestu   Zvolen   prospech   súvisiaci   so   získaním   a následnou   prevádzkou   karanténnej stanice a vzájomnú súvislosť s konaním uvedených osôb. Rovnako sa nepodarilo preukázať, že príčinou nepredĺženia zmluvy o prenájme pozemkov medzi mestom Zvolen a M. Sujom bola snaha získať uvedenú stanicu pre mesto Zvolen a tiež to, že M. Suja bol, ako on tvrdí donútený   predať   areál   stanice   mestu   Banská   Bystrica   pod   cenu   (viď   výpoveď   Ing.   H. k vypracovaným   znaleckým   posudkom).   Tiež   nebolo   preukázané,   že   mesto   Zvolen   malo záujem získať objekt firmy OZO Z. cestou exekúcie (viď výpoveď sv. Mgr. J. Ď.) a ani to, že zariadenie   mala   v úmysle   pre   seba   získať   organizácia   „Sloboda   zvierat“.   Rovnako   sa nepodarilo preukázať, že by uvedené získavanie vykonštruovaných dôkazov proti firme M. Suju bolo dôvodom, že nedošlo k uzatváraniu zmlúv o odchyte zvierat s jednotlivými obcami a mestami.

Takto vykonaným dokazovaním bolo bezpečne preukázané, že ku skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, síce došlo, ale sa nejedná o trestný čin podľa § 158/1b) Trestného zákona ani o iný trestný čin a tiež nie je dôvod na postúpenie veci. Z uvedeného dôvodu bolo   preto   potrebné   vo   veci   rozhodnúť   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku   tohto   uznesenia a trestné stíhanie v zmysle § 172/1b) Trestného poriadku zastaviť.»

Proti uzneseniu úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003 z 30. septembra 2004 podal sťažovateľ sťažnosť v zmysle § 172 ods. 3 Trestného poriadku v znení platnom a účinnom do 30. novembra 2003.

Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003 z 30. septembra 2004 prokurátorka okresnej prokuratúry po vyžiadaní a preskúmaní spisového materiálu zamietla podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   ako   nedôvodnú.   V odôvodnení   svojho   uznesenia   č.   k.   2   Pv   671/03-61 z 5. novembra 2004, ktorým bola sťažnosť zamietnutá, okrem iného uviedla: «(...) Mgr. D. sa uvedeného trestného činu mal v podstate dopustiť tým, že sa snažil získať proti M. Sujovi vykonštruované   dôkazy   o týraní   zvierat   a porušovaní   hygienických   zásad   s úmyslom dosiahnuť neobnovenie zmluvy medzi mestom Zvolen a M. Sujom, týkajúcej sa prevádzky karanténnej stanice.

Vyšetrovaním   bolo   zistené,   že   D.   T.,   pracovník   M.   Suju,   z vlastnej   iniciatívy   sa kontaktoval   na   pracovníkov   Slobody   zvierat   s odôvodnením,   že   odchytené   zvieratá   boli M. Sujom týrané a že s nimi nezaobchádza tak, ako by mal a pri konfrontácii s Mgr. D. uviedol, že „keby u Suju to bolo v poriadku, tak k ničomu nedôjde“. Trval tiež na tom, že odpadky   sa   naozaj   vyhadzovali.   Uvedené   okolnosti   potvrdili   vo   svojich   výpovediach   aj príslušníci MP Zvolen – R. M., R. K. a pod.

Následne D. T., v prítomnosti Ľ. R., vyhotovil písomný záznam, podľa ktorého bol k oznámeniu na M. Suju prinútený pod nátlakom, najmä ľudí zo Slobody zvierat a neskôr aj Mgr.   D.   a primátorom   M.   Vo   výpovedi   z 3. 3.   2004   však   uvádza,   že   text   záznamu   mu diktoval Suja, že ho k tomu prinútil, mal sa vyjadrovať v tom zmysle, že on M. a D. potopí, jeho (D. T.) posadí na invalidný vozík a pri konfrontácii vykonanej medzi ním a M. Sujom 4. 3. 2004 už uvádza, že Suja na neho nijaký tlak nevyvíjal, ani sa mu nevyhrážal, pripustil však,   že   mu   niečo   ostré   povedal,   čo   však   nebral   ako   vyhrážku.   Keďže   D.   T.   a Ľ.   R. v priebehu vyšetrovania viackrát menili svoje výpovede, možno dôvodne pochybovať o ich hodnovernosti. Mgr. D. a Ing. M. rozhodne popreli, že by príslušníkom MP Zvolen dali výslovný pokyn na obstaranie dôkazov proti Sujovi akýmkoľvek spôsobom.

Pokiaľ ide o nájomnú zmluvu medzi M. Sujom a mestom Zvolen, primátor Ing. M. uviedol, že mesto dalo Sujovi garanciu na úver vo vtedajšej Poľnobanke Zvolen na sumu 170 000.-Sk a keďže úver nesplácal, mesto úver uhradilo. Obdobne neodchytával v meste zvieratá ako sľúbil a primátor má vedomosť, že od viacerých starostov a primátorov prevzal Suja   zálohy   za   odchyt   zvierat   vopred,   avšak   zvieratá   neodchytával.   Túto   okolnosť potvrdzujú vo svojej výpovedi napr. I. K., Ing. P. K. a ďalší. JUDr. B. vypracoval pre mesto Zvolen   analýzu,   z ktorej   vyplýva,   že   M.   Suja   nebol   seriózny   partner,   pretože   si   riadne neplnil zmluvné povinnosti, z ktorých dôkazov teda vyplýva, že k neobnoveniu zmluvy medzi mestom Zvolen a Miroslavom Sujom nedošlo na základe vykonštruovaných dôkazov, ale pre neplnenie zmluvných povinností Miroslavom Sujom. Exekútor Mgr. Ď. potvrdil, že proti M. Sujovi boli vedené dve exekučné konania, obe v prospech mesta Zvolen, v prvom prípade išlo   o pohľadávku   vo   výške   181   708,67   Sk   a v druhom   prípade   o pohľadávku   vo   výške 27 982,50 Sk, poprel, že by na M. Suju vyvíjal nátlak, avšak pripustil vyjadrenie nejako v tom zmysle, že ak nebude M. Suja pohľadávku pravidelne splácať, bude nútený uspokojiť pohľadávku predajom nehnuteľností, ktoré vyjadrenie však považuje za bežné, pretože jeho snahou bolo, aby pohľadávku čím skôr vymohol. Neobstojí preto tvrdenie sťažovateľa, že mesto Zvolen malo záujem získať objekt firmy OZO Z. cestou exekúcie.»

Sťažovateľ   namietal   v konaní   pred   ústavným   súdom   porušenie   práva   na   účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003 z 30. septembra 2004 a uznesením okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 671/03-61 z 5. novembra 2004.

Sťažovateľ namietal, že v podanom trestnom oznámení presne označil Mgr. D. za osobu podozrivú zo spáchania trestného činu, na čo však bolo začaté trestné stíhanie iba vo veci (podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku), ktoré bolo napadnutým uznesením úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003 z 30. septembra 2004 zastavené s odôvodnením, že „ku skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie síce došlo, ale nejedná   sa   o trestný   čin“, pričom   poukázal   na   judikát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky „č. 25/75, podľa ktorého sa škodou rozumie i škoda nemateriálna, kt. j. v tomto prípade škodou na právach sťažovateľa ako podnikateľa“.

Okresná   prokuratúra   následne   zamietla   sťažovateľovu   sťažnosť   proti   uvedenému rozhodnutiu úradu   justičnej   a kriminálnej   polície,   v ktorej   poukázal   na   neodstránenie rozporov medzi výpoveďami niektorých svedkov a nezohľadnenie výpovede svedkov Z. J. a Š. K.

Na základe uvedenej argumentácie a skutkových okolností sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáhal rozhodnutia, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho práva na   účinný   prostriedok   nápravy   zaručeného   v čl.   13   dohovoru napadnutými rozhodnutiami úradu   justičnej   a kriminálnej   polície a okresnej   prokuratúry   a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ tým,   že: „...v   dôsledku   protiprávnej   činnosti   Mestskej   polície   Zvolen   a následnej diskreditácie   sťažovateľa   v tlači   (s   poukázaním   na   vykonštruované,   resp.   protiprávne získané dôkazy) bol sťažovateľ nútený ukončiť svoju podnikateľskú činnosť prevádzkovanú v priestoroch karanténnej stanice, stratil dôveru svojich obchodných partnerov. Zároveň sťažovateľ   napadnuté   rozhodnutia   pociťuje   ako   nespravodlivé,   avšak   odôvodnené postavením označeného páchateľa Mgr. D. ako náčelníka MsP, ktorý akoby bol vylúčený zo zásady   oficiality   (povinnosti   orgánov   činných   v trestnom   konaní   stíhať   každý   skutok o ktorom sa dozvedeli).“

II.

1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru malo dôjsť uznesením úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn.   ČVS:   OÚJP-583/10-ZV-2003   z 30.   septembra   2004   a   uznesením   okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 671/03-61 z 5. novembra 2004.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať   na   aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Sťažovateľ v sťažnosti predloženej ústavnému súdu porušenie iných práv zaručených dohovorom výslovne nenamieta. Z obsahu jeho argumentácie uvedenej v sťažnosti možno vyvodiť spojitosť namietaného porušenia čl. 13 dohovoru s uplatňovaním a ochranou práva sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života (zaručeného v čl. 8 dohovoru) zahŕňajúceho taktiež profesionálne alebo obchodné aktivity (napr. Niemietz c. Nemecko, 1992, Halford c. Spojené kráľovstvo, 1997, Amann c. Švajčiarsko, 1999).

Osobou, ktorá podľa sťažovateľa zasiahla do jeho práv, mal byť náčelník Mestskej polície   Zvolen   konajúci   v postavení   verejnej   autority   v súvislosti   s   plnením   úradných povinností.   Sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   práv   domáhal   podaním   trestného   oznámenia (§ 158 Trestného poriadku), keďže podľa jeho názoru konanie náčelníka Mestskej polície Zvolen napĺňalo zákonné podmienky vzniku trestnej zodpovednosti.

Príslušný orgán činný v trestnom konaní - úrad justičnej a kriminálnej polície, po začatí trestného stíhania „vo veci“ - keďže v aktivitách smerujúcich k získaniu údajných dôkazov   o porušovaní   právnych   predpisov   sťažovateľom   v súvislosti   s prevádzkou karanténnej stanice bolo zapojených viacero osôb, počnúc zamestnancami sťažovateľa, až po príslušníkov Mestskej polície Zvolen, trestné stíhanie zastavil konštatujúc, že nedošlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu.

Keďže sťažovateľ so skutkovými a právnymi závermi úradu justičnej a kriminálnej polície   nesúhlasil,   podal   proti   rozhodnutiu   o zastavení   trestného   stíhania   sťažnosť,   t.   j. riadny opravný prostriedok, o ktorom bol príslušný rozhodovať prokurátor vykonávajúci dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní [§ 146 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku].   V rámci   svojej   prieskumnej   právomoci   bol   prokurátor   oprávnený   v plnom rozsahu posúdiť procesný postup a závery orgánu činného v trestnom konaní rozhodujúceho v prvom stupni tak po skutkovej, ako aj právnej stránke (§ 147 ods. 1 Trestného poriadku). Prokurátor rozhodujúci o sťažnosti bol oprávnený napadnuté rozhodnutie zrušiť v prípade záveru o jeho nezákonnosti alebo neopodstatnenosti [§ 149 ods. 1, § 174 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku], dať vyšetrovateľovi záväzné pokyny na ďalší postup vo vyšetrovaní vrátane prípadného doplnenia dokazovania [§ 149 ods. 6, § 174 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku], prípadne následne osobne vykonať ďalšie potrebné úkony vyšetrovania, alebo sa na nich zúčastniť [§ 174 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku].

Na základe sťažnosti sťažovateľa proti   rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania prokurátor, ktorý vykonával nad vyšetrovaním dozor, svoju prieskumnú právomoc uplatnil. Po preskúmaní vyšetrovacieho spisu však dospel k záveru, že skutkové okolnosti prípadu neodôvodňujú záver o naplnení materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových podstát trestného činu konkrétnou osobou, prípadne viacerými osobami.

V rámci platného právneho poriadku Slovenskej republiky disponoval sťažovateľ pri ochrane svojich práv pred diskreditáciou a poškodzovaním svojej podnikateľskej činnosti aktivitami zameranými   na   získanie   nepravdivých   a   vykonštruovaných   dôkazov o porušovaní   právnych   predpisov   v objekte   ním   prevádzkovanej   karanténnej   stanice viacerými   právnymi   prostriedkami   civilnoprávnej   povahy   (žalobou   o   náhradu   škody spôsobenej protiprávnym konaním iných osôb, ako aj žalobou o ochranu mena a dobrej povesti,   pokiaľ   ide   o   medializáciu   nepravdivých   údajov),   ako   aj   prostriedkami trestnoprávnej povahy.

Na základe trestného oznámenia sťažovateľa vykonal úrad justičnej a kriminálnej polície   vyšetrovanie,   ktorého   výsledky   boli   na   základe   sťažovateľom   podanej   sťažnosti preskúmané   prokurátorom.   Rozsah   oprávnení   orgánov   činných   v trestnom   konaní v uvedenej veci v spojení s oprávnením sťažovateľa v procesnom postavení poškodeného napadnúť závery vyšetrovateľa úradu justičnej a kriminálnej polície opravným prostriedkom –   sťažnosťou,   o ktorej   rozhodoval   prokurátor   oprávnený   v plnom   rozsahu   preskúmať procesný   postup,   ako   aj   skutkové   a právne   závery orgánu   činného   v trestnom   konaní rozhodujúceho v prvom stupni, svedčia podľa názoru ústavného súdu v prospech záveru, že sťažovateľ disponoval právnymi prostriedkami nápravy pred orgánmi Slovenskej republiky ohľadne práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného mu v čl. 8 dohovoru, ktoré zodpovedajú (odhliadnuc od prostriedkov civilnoprávnej povahy, o využití ktorých sa sťažovateľ nezmieňuje) kritériám „účinného prostriedku nápravy“ vzhľadom na ich dostupnosť sťažovateľovi a spôsobilosť poskytnúť mu rozumnú nádej na úspech, aj keď nie istotu priaznivého výsledku.

Pokiaľ   ide   o samotný   výsledok   uplatnenia   uvedených   prostriedkov   nápravy sťažovateľom, teda o samotný obsah napadnutých rozhodnutí, ústavný súd pripomína, že nie je súčasťou systému orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch   nápravy   a ochrany   práv   a slobôd   (vrátane   základných   práv   a slobôd) fyzických   osôb   a právnických   osôb   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Skutkové   a právne   závery   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách vrátane dohovoru, čo by mohlo v konečnom dôsledku znamenať aj porušenie práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   garantovaného   fyzickým   osobám   a právnickým osobám v čl. 13 dohovoru.

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Z citovaných rozhodnutí úradu justičnej a kriminálnej polície a okresnej prokuratúry, ktoré sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom napáda, je podľa názoru ústavného súdu zjavné,   že   označené   orgány   činné   v trestnom   konaní   na   základe   trestného   oznámenia sťažovateľa preskúmali prípadnú   trestnú zodpovednosť osôb, ktoré sa   mali podieľať na diskreditácii a poškodzovaní podnikateľskej činnosti sťažovateľa aktivitami zameranými na získanie   nepravdivých   a   vykonštruovaných   dôkazov   o porušovaní   právnych   predpisov v objekte ním prevádzkovanej karanténnej stanice, vrátane trestnej zodpovednosti náčelníka Mestskej polície Zvolen, proti ktorému predovšetkým smerovalo sťažovateľovo podanie. Orgány   činné   v trestnom   konaní   na   základe   vykonaného   dokazovania   dospeli   k záveru o nenaplnení materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových podstát trestného činu konkrétnou osobou v danom prípade.

Zo záverov konečného rozhodnutia okresnej prokuratúry v predmetnej veci pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Ústavný   súd   sa vzhľadom na konkrétne okolnosti uvedeného prípadu nedomnieva, že by závery okresnej prokuratúry   v predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené,   či arbitrárne alebo nezlučiteľné so sťažovateľom označeným ustanovením dohovoru.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci úradu justičnej a kriminálnej polície a okresnej prokuratúry v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa ústavy a dohovoru, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2005