znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 38/03-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   augusta   2003 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Babjaka a zo sudcov   Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť F. S. a M. S., obaja bytom D., zastúpených advokátom JUDr. D. H., K., ktorou namietajú porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 915/95, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo F. S. a M. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 915/95   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi   p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 3 C 915/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   F.   S. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   60 000   Sk (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré je Okresný   súd   v Spišskej   Novej   Vsi p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún), ktoré je Okresný súd v Spišskej Novej Vsi p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd v Spišskej Novej Vsi   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia   advokátovi   JUDr.   D.   H.,   K.,   vo   výške   8 796   Sk   (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na   jeho   účet   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti F. S. a M. S.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára 2003   doručená   sťažnosť   F.   S.   a M.   S.,   obaja   bytom   D.,   (ďalej   len   „navrhovatelia“), zastúpených   advokátom   JUDr.   D.   H.,   K.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 915/95.

Ústavný   súd   5.   februára   2003   prijal   sťažnosť   navrhovateľov   na   ďalšie   konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 38/03.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 27. marca 2003. Vo vyjadrení konštatoval, že okresný súd vo veci už raz rozhodol, ale po odvolaní žalobcov (v konaní pred ústavným súdom „sťažovateľov“) Krajský súd v Košiciach rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie z dôvodu procesného pochybenia, keď vyslovil názor, že neboli splnené podmienky na ustanovenie opatrovníka odporcovi. Predseda okresného súdu poukázal na tú skutočnosť, že odporca bol v inom konaní rozsudkom z 11. februára 1999 vyhlásený za mŕtveho. Napriek tomu sú však pochybnosti o tejto skutočnosti, pretože podľa oznámenia Interpolu bol odporca zadržaný políciou v A. pod identitou P. S. V., teda prichádza do úvahy   aj   zrušenie   rozsudku   o vyhlásení   za   mŕtveho.   Nakoniec   zdôraznil,   že   vo   veci navrhovateľov   okresný   súd   bude   konať   na   strane   odporcu   proti   ustanovenému opatrovníkovi.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   navrhovateľov,   vyjadrenia   predsedu   okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 3 C 915/95 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom konania okresného súdu sp. zn. 3 C 915/95 je žaloba navrhovateľov proti B.   Ž.,   bytom   M.,   (ďalej   len   „odporca“),   o náhradu   škody   za   ťažké   zranenia   obidvoch navrhovateľov s trvalými následkami zapríčinené dopravnou nehodou zavinenou odporcom pod   vplyvom   alkoholu   4.   septembra   1992.   Žaloba   bola   doručená   okresnému   súdu

20. novembra 1995 a zaregistrovaná pod sp. zn. 3 C 915/95. Ako vedľajší účastník v tomto konaní vystupuje Slovenská kancelária poisťovateľov, zastúpená Allianz, a. s. Bratislava.

Za   spôsobenie   dopravnej   nehody   pod   vplyvom   alkoholu   bol   odporca   rozsudkom okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   341/92   z   15.   júna   1995   uznaný   vinným   z trestného   činu ohrozovania   pod   vplyvom   návykovej   látky   podľa   §   201   písm.   d)   Trestného   zákona a trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona a bol mu uložený   trest   odňatia   slobody   v trvaní   12   mesiacov   nepodmienečne.   Týmto   rozsudkom zároveň okresný súd zaviazal odporcu uhradiť z titulu bolestného navrhovateľovi sumu 15   720   Sk   a navrhovateľke   sumu   14   685   Sk,   ktoré   im   odporca   doposiaľ   ani čiastočne neuhradil.

Vzhľadom na to, že navrhovatelia utrpeli ťažkú ujmu na zdraví s nenapraviteľnými trvalými následkami, uplatnili si vyššie uvedenou žalobou zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského   uplatnenia,   a   to   u navrhovateľa   o sumu   298 650   Sk   a u jeho   manželky o sumu 279 015 Sk. Tieto sumy 13. decembra 1996 na prvom pojednávaní okresného súdu upravili   na   sumu   159 375   Sk   s príslušenstvom   u navrhovateľa   a na   103 125   Sk s príslušenstvom u navrhovateľky.

Okresný súd už v deň podania žaloby začal konať vo veci doručovaním kópie žaloby odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi, pričom ich žiadal o vyjadrenie v lehote 20 dní od doručenia výzvy. Keďže doručenie zásielky okresného súdu odporcovi nebolo vykázané z dôvodu, že na adrese trvalého pobytu sa nezdržiava, okresný súd požiadal 5. januára 1996 o súčinnosť Centrálnu evidenciu obyvateľstva Slovenskej republiky v Banskej Bystrici a 11. januára 1996 aj Obvodné oddelenie Policajného zboru v Gelnici. Pobyt odporcu zisťoval aj na Obecnom úrade v Margecanoch, kde ho informovali, že odporca sa v menovanej obci nezdržiava už dlhšiu   dobu, údajne je v zahraničí. Policajnými orgánmi bolo zistené,   že odporca sa zdržiava v A. na adrese R., S. N. S. W.

Keďže podľa § 79 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku súd je povinný doručiť návrh na začatie konania ostatným účastníkom do vlastných rúk, okresný súd sa opätovne 8. mája 1996 pokúsil vyrozumieť odporcu.

Okresný súd nakoniec 3. októbra 1996 vytýčil termín pojednávania na 13. december 1996. Na tomto pojednávaní ustanovil odporcovi nachádzajúcemu sa na neznámom mieste opatrovníka podľa § 29 Občianskeho súdneho poriadku, vypočul obidvoch navrhovateľov a nakoniec pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku na 17. december 1996. Rozsudkom sp. zn. 3 C 915/95 zo 17. decembra 1996 okresný súd priznal navrhovateľovi odškodnenie vo výške 57 375 Sk s príslušenstvom, navrhovateľke priznal odškodnenie vo výške 28 875 Sk s príslušenstvom a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Voči rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 C 915/95 zo 17. decembra 1996 podali navrhovatelia 26. marca 1997 odvolanie, pretože okresný súd náležite nezohľadnil všetky okolnosti ich poškodenia na zdraví vo výške priznaného odškodnenia. Vzhľadom na to, že okresný súd zaslal odvolanie na vyjadrenie opatrovníkovi a vedľajšiemu účastníkovi až 21. júla 1997, samotné odvolanie aj so sprievodnou správou zaslal odvolaciemu súdu až 3. septembra 1997.

Na   základe   výsledku   pojednávania   konaného   25.   februára   1998   Krajský   súd   v Košiciach ako odvolací súd vyhlásil toho istého dňa uznesenie sp. zn. 14 Co 433/97, ktorým zrušil   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   bola   žaloba   navrhovateľov   vo zvyšnej časti zamietnutá, ako aj vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodom pre takéto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo   vážne   procesné   pochybenie   okresného   súdu   v prípade   ustanovenia   opatrovníka odporcovi, ako aj pochybenie vo veci samej jeho rozhodnutím na základe neúplne zisteného skutkového   stavu   veci.   Uvedené   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   bolo   okresnému   súdu doručené 27. marca 1998. Až 2. apríla 2003 okresný súd vytýčil pojednávanie vo veci na 29.   apríl   2003,   pričom   z dôvodu   ospravedlnenia   právneho   zástupcu   navrhovateľov   sa pojednávanie   konalo   6.   mája   2003.   Na   pojednávaní   vykonal   okresný   súd   dokazovanie výsluchom navrhovateľov a vedľajšieho účastníka, pričom bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania správ od praktických lekárov navrhovateľov. Na ostatnom pojednávaní 16.   mája   2003   po   vypočutí   právneho   zástupcu   navrhovateľov   a vedľajšieho   účastníka žiadajúceho zamietnuť žalobu v rozsahu prevyšujúcom už priznané nároky navrhovateľov okresný súd odročil pojednávanie na neurčito za účelom vyžiadania odborného vyjadrenia.

Keďže   navrhovatelia   sa   v dôsledku   vyššie   uvedených   skutočností   dlhodobo nachádzajú   v stave   právnej   neistoty   a   tento   stav   vedie   k zníženiu   kvality   ich   života a zdravia, za účelom urýchlenia predmetného konania podali 29. januára 2001 sťažnosť predsedovi okresného súdu. Túto urgenciu kvalifikoval ústavný súd ako právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   zohľadňuje   ústavný   súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samotného súdu v jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom   je   konanie   o náhradu   škody   na   zdraví,   ktorú   navrhovatelia   utrpeli   v dôsledku dopravnej   nehody   spôsobenej   inou   osobou   (odporcom).   Podľa   názoru   ústavného   súdu uvedenú vec nemožno hodnotiť ako mimoriadne právne alebo fakticky zložitú, takže pre sudcu   rozhodujúceho   takéto   spory   by   zvolenie   optimálneho   procesného   postupu a zabezpečenie dôkazov nemalo predstavovať osobitný problém. Vo veci predloženej na rozhodnutie platí stabilná právna úprava a uplatňuje sa ustálená judikatúra súdov.

Ústavný súd sa v tejto súvislosti zaoberal aj skutočnosťou, že v danom prípade je žalovaným osoba zdržiavajúca sa v cudzine, a v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 26/95) konštatoval, že hoci táto skutočnosť môže spôsobiť určitú zdĺhavosť konania v dôsledku vykonávania procesných úkonov, v súčinnosti s orgánmi cudzieho štátu sama osebe nie je dôkazom právnej alebo faktickej zložitosti veci. Z uvedeného dôvodu nehodnotil vec, ktorá bola predmetom konania pred okresným súdom, ako právne a fakticky mimoriadne zložitú. Táto   skutočnosť   však   nebola   rozhodujúca   pre   trvanie   konania   na   okresnom   súde v namietanom období vzhľadom na úkony, ktoré okresný súd v tejto veci vykonal, resp. nevykonal k dátumu podania sťažnosti navrhovateľov ústavnému súdu.

Pokiaľ ide o „správanie“ navrhovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   zohľadnená   na   ich   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je správanie (postup) samotného súdu.

Pri   skúmaní   toho,   či   v dôsledku   jeho   postupu   došlo   k porušeniu   označeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to tak v dôsledku jeho nekonania, ako aj   v dôsledku   jeho   konania,   ktoré   však   nesmerovalo   k odstráneniu   právnej   neistoty navrhovateľov vo veci, s ktorou sa obrátili na súd.

Pokiaľ   ide   o zbytočné   prieťahy   v dôsledku   konania   okresného   súdu,   ktoré   však nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľov vo veci, ústavný súd zistil, že k nim došlo od 12. januára 1996 do 27. marca 1998. Okresný súd mal informáciu (podľa správy Obvodného oddelenia Policajného zboru v Gelnici z 12. januára 1996), že odporca sa   zdržiava   v cudzine   v A.   na   adrese   R.,   S.,   N.   S.   W,.   avšak   až   do   konania   prvého pojednávania vo veci neurobil žiadny doručovací úkon na známu adresu odporcu v cudzine alebo nijak nepreukázal, že doručenie písomnosti odporcovi v cudzine je spojené s ťažko prekonateľnými   prekážkami.   V súdnej   praxi   sa   takéto   prekážky   zásadne   chápu   ako objektívne   skutočnosti,   ktoré   môžu   mať   svoj   pôvod   v nedostatku   zmluvných   vzťahov s príslušným štátom alebo vo vnútorných problémoch cudzieho štátu. Okresný súd napriek tomu, že nevykonal všetky potrebné šetrenia na to, aby mohol byť ustanovený odporcovi opatrovník, urobil tak uznesením z 13. decembra 1996. Práve táto skutočnosť bola tým vážnym procesným pochybením okresného súdu, ktoré bolo dôvodom pre zrušenie časti rozhodnutia okresného súdu odvolacím súdom. Okrem toho pochybenia vo veci samej sa okresný   súd   dopustil   tým,   že   bez   akýchkoľvek   nepochybných   dôkazov,   vyjadrenia odborníkov vychádzal z úvahy primeranosti zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia pri posudzovaní   nárokov   navrhovateľov   a rozhodoval   tak   na   základe   neúplne   zisteného skutkového stavu veci.

V dôsledku takejto procesnej chyby okresného súdu, ako aj jeho pochybenia vo veci samej sa navrhovatelia dôvodne odvolali a o ich odvolaní rozhodoval odvolací súd, pričom jeho rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 27. marca 1998. Z tohto pohľadu právna neistota   navrhovateľov   ohľadne   priznania   ich   nárokov   počas   celého   tohto   obdobia (26 mesiacov) nebola odstránená.

V súvislosti   s vyššie   uvedeným   bral   ústavný   súd   do   úvahy   svoju   doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania. „Aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť   porušenie   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol“ (II. ÚS 33/99, podobne II. ÚS 64/99, II. ÚS 67/01).

Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Jednou z podmienok   konania   je   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania.   Podľa   §   107   ods.   3 citovaného zákona súd konanie preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel. V konaní pokračuje s dedičmi účastníka, len čo sa skončí konanie o dedičstve, pokiaľ povaha veci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi nepokračovalo skôr.

Už   v   čase, keď okresný súd uskutočnil prvé pojednávanie vo veci navrhovateľov (13. decembra 1996), manželka odporcu podala (15. novembra 1996) na ten istý okresný súd návrh na vyhlásenie jej manžela B. Ž. za mŕtveho. Okresný súd vo veci začal konať pod sp.   zn.   Nc   1103/96.   Ustanoveniu   opatrovníka   v tomto   konaní   (12.   januára   1998) predchádzalo rozsiahle šetrenie konajúceho sudcu prostredníctvom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Gelnici, Prezídia Policajného zboru, Národnej ústredne INTERPOL Bratislava,   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   (odporca   bol   obvinený   z trestného   činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 1 a 3 a iné Trestného zákona). Taktiež boli požiadané príslušné justičné orgány v Austrálii o výsluch B. Ž. ako obvineného. Rozsudkom sp. zn. Nc   1103/96   z 11.   februára   1999   bol   B.   Ž.   vyhlásený   za   mŕtveho.   Napriek   tomuto rozhodnutiu v pátraní po menovanom príslušné orgány pokračujú aj v súčasnom období, pretože stále je preverovaná možnosť, že za identitou P. S. V. zdržiavajúceho sa v A. sa skrýva odporca.

Uvedenými skutočnosťami sa ústavný súd zaoberal preto, lebo na strane okresného súdu   v konaní   o veci   navrhovateľov   od   doručenia   rozhodnutia   v odvolacom   konaní 27. marca   1998   až   do   2.   apríla   2003   neboli   vykázané   žiadne   úkony,   ktoré   by   plynulo smerovali   k   odstráneniu   právnej   neistoty   navrhovateľov   (rozhodnutiu   vo   veci).   Vyššie uvedené úkony smerujúce k zisteniu pobytu odporcu, resp. jeho úmrtia boli realizované v rámci konania sp. zn. Nc 1103/96 o vyhlásenie B. Ž. za mŕtveho, čo ústavný súd zistil zo spisu priloženého k spisu okresného súdu sp. zn. 3 C 915/95. V posudzovanom spise však o osobe odporcu, jeho spôsobilosti byť účastníkom konania nebola žiadna zmienka, ako ani o akomkoľvek inom úkone okresného súdu. Vo veci nebolo vykonané ani žiadne znalecké dokazovanie. To okresný súd nariadil až na pojednávaní 16. mája 2003.

Keďže   okresný   súd   vo   veci   navrhovateľov   v uvedenom   období   nekonal,   aj   keď vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (poznatky z konania o vyhlásenie za mŕtveho) mohol   konať   zákonným   spôsobom,   navrhovatelia   naďalej   ostávali   v právnej   neistote ohľadne svojho nároku. Z tohto dôvodu ústavný súd vyhodnotil aj obdobie od 28. marca 1998 do 2. apríla 2003 (5 rokov) ako zbytočné prieťahy v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 3 C 915/95.

Okresný súd sa v konaní, ktorého dĺžka presahuje viac než sedem rokov, dopustil zbytočných prieťahov trvajúcich skoro celé súdne konanie (sedem rokov), ktoré zapríčinil svojou   nečinnosťou,   resp.   činnosťou,   ktorá   nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty účastníkov súdneho konania

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej lehote   postupom   okresného   súdu   v predmetnom   občianskoprávnom   konaní   tak   ako   ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 915/95 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Navrhovatelia žiadajú primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 400 000 Sk. Poukazujú na to, že odsúvaním reálnej súdnej ochrany, pretrvávajúcim stavom   neistoty ohľadne priznania či nepriznania uplatňovanej náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sú mimoriadne negatívne ovplyvnené životné a sociálne podmienky obidvoch navrhovateľov. Úrazom poškodení obidvaja navrhovatelia sa už v mladom veku nemohli začleniť   do   pôvodného   pracovného   zaradenia   (navrhovateľ   v čase   úrazu   podnikal, navrhovateľka bola ekonómka), pre nespĺňanie podmienok priznania invalidity niekoľko rokov   boli   nezamestnaní   a ich   súčasné   pracovné   zaradenie   (vrátnik,   domáca)   im   len s ťažkosťami umožňuje uspokojiť základné životné potreby.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadi úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva navrhovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá navrhovateľom   vznikla   predovšetkým   v pocitoch   neistoty   a krivdy   v stave   zapríčinenom úrazom.   Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu,   na   rozsah   zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy skutočnosť, že navrhovatelia sa o zbytočné prieťahy nijako nepričinili, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu, keď navrhovatelia zvlášť ťažko   rozumne   znášajú   neprimeranú   dĺžku   konania,   možno   sumu   60   000   pre   každého z navrhovateľov považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   zobral   do   úvahy   najmä   tú   skutočnosť,   že   zbytočnými prieťahmi v konaní sa časovo odsunula reálna súdna ochrana navrhovateľov vo veci, ktorá je schopná ovplyvniť ďalšie životné a sociálne podmienky celej ich rodiny.

V.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 17. júla 2003 právny zástupca navrhovateľov doručil 7. augusta 2003 ústavnému súdu vyčíslenie trov konania za dva právne úkony vo výške 8 796 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom navrhovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Navrhovatelia   boli   vo   veci   úspešní,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.), ktorý upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 8 540 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 128 Sk. Právnym   zástupcom   navrhovateľov   vyčíslená   výška   trov   konania   neprevyšuje   odmenu určenú   podľa   vyhlášky,   a preto   ústavný   súd   priznal   trovy   právneho   zastúpenia v požadovanej výške.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2003